Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/2018-104 z 2. apríla 2020 vo veci nesúladu zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a právach a zákazu diskriminácie v spojení s právami osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie navrhovateľka uvádza: „Z čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. l ústavy vychádza generálny princíp alebo požiadavka rovnosti osôb v právach. Osobitne je táto požiadavka upravená aj v čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 2 ods. 2 paktu, ktoré okrem iného garantujú zákaz diskriminačného zaobchádzania s osobami odkázanými na sociálne zabezpečenie, konkrétne s osobami so zdravotným postihnutím pri prístupe k sociálnym opatreniam. ...požiadavky zákazu nerovnakého a diskriminačného zaobchádzania boli... porušené napádanou právnou úpravou ustanovením § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) dohovoru (prístup k peňažnému príspevku na osobnú asistenciu) a napádanou právnou úpravou ustanovením § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru (prístup k peňažnému príspevku na kúpu motorového vozidla).“

40.

Podľa navrhovateľky „V posudzovanom prípade... došlo k vyčleneniu skupiny osôb so zdravotným postihnutím, do ktorej spadajú osoby mladšie ako 6 rokov ... a staršie ako 65 rokov... Komparátorom tejto vyčlenenej skupiny môžu byt’ osoby zdravotne postihnuté, ktoré však majú viac ako 6 rokov a menej ako 65 rokov veku...

Dôvodom vyčlenenia je vek osôb so zdravotným postihnutím. Vek považujem za neospraved1niteľný diskriminačný dôvod, keďže ide o vlastnosť nezávislú od vôle jednotlivca...

Vyčlenená skupina nemá nárok na konkrétne príspevky..., pričom k týmto príspevkom neexistuje v právnom poriadku relevantný ekvivalent... Diskriminácia má preto charakter odopretia výhody, ktorú právny poriadok priznáva iným osobám v obdobnom postavení ako vyčlenená skupina osôb.

... diskriminácia v tomto prípade nie je legitímne ospraved1niteľná, a súčasne ide o celkom zjavne neprimeraný zásah do práv jednotlivca.“.

41.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení dodáva: „Historicky argument vlády je postavený na tom, že vekové hranice sú v zásade pozostatkom predchádzajúcej právnej úpravy z roku 1996, resp. 1998. Tento argument však... nezakladá legitimitu diskriminačného zaobchádzania s porovnateľnými skupinami. Inými slovami to, že právna úprava dlhodobo diskriminuje časť osôb so zdravotným postihnutím ešte neznamená, že takáto právna úprava je ústavná alebo v súlade s medzinárodným právom. Nad rámec vyššie uvedeného považujem za potrebné zdôrazniť, že pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 25. júna 2010 Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Keďže ide o prednostnú medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, bolo povinnosťou Slovenskej republiky upraviť ustanovenia zákonov dohovoru odporujúce tak, aby sa dostali do súladu. Skutočnosť, že niečo bolo v minulosti upravené inak, Slovenskú republiku tejto zodpovednosti nezbavuje. Rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré odkazuje vláda, sa na tento prípad nevzťahujú...

... Podľa môjho názoru účelom týchto príspevkov nie je výlučne len zabezpečenie dochádzky do zamestnania (a z toho vyplývajúce naviazanie na produktívny vek), ale celkové zabezpečenie nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným postihnutím. Potreba naplňovania účelov nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným postihnutím môže byt’ v nižšom veku (do 6. roku života) oveľa vyššia (v súvislosti so začlenením do kolektívu a spoločnosti pri dochádzke do materskej školy a v súvislosti so začatím procesu socializácie) ako v neskoršom veku a rovnako pri osobách starších ako 65 rokov ide o osoby z dôvodu svojho veku a zdravotného postihnutia väčšmi ohrozené izoláciou a spoločenským vylúčením než mladšie osoby. Z týchto predpokladov vychádza aj čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru a čl. 9 paktu, keď priznávajú tam uvedené nároky všetkým osobám so zdravotným postihnutím bez ohľadu na ich vek... Nie je ... prípustná argumentácia vlády vo vzťahu k vekovému limitu 65 rokov pre priznanie príspevku na kúpu motorového automobilu založená na predpoklade, že osoba so zdravotným postihnutím majúca viac ako 65 rokov už nie je spoločensky aktívna, prípadne jej spoločenská aktivita už nemôže vyžadovať na presuny osobné motorové vozidlo (napriek tomu, že právna úprava Slovenskej republiky takejto osobe umožňuje udeliť vodičské oprávnenie a priznáva jej aj právo na príspevok na úpravu osobného motorového vozidla v jej vlastníctve)...

Som tiež toho názoru, že vláda musela pri pristúpení k dohovoru, aj s ohľadom na obsiahnuté záväzky, počítať s primeranou finančnou záťažou. Reflektujúc argument ekonomickej záťaže však naďalej nepovažujem za primerané svojvoľné diskriminačné vyčlenenie skupiny ohrozených osôb na základe veku. Ekonomickú udržateľnosť môže zákonodarca docieliť legislatívnym zákazom kumulácie vybraných príspevkov, úpravou ich výšky, prípadne inými legitímnymi opatreniami.“

42.

K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie samostatne navrhovateľka uvádza: „... som toho názoru, že z čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru možno vyvodiť zákaz nerovnakého zaobchádzania, ktorý nemá akcesorický charakter, ale je samostatne stojacim princípom. K jeho porušeniu dochádza v prípade, ak ide o svojvoľné nerovnaké zaobchádzanie...“

43.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľka v závere svojho vyjadrenia uvádza, že v plnom rozsahu zotrváva na podanom návrhu.

III.3 Stanovisko národnej rady k návrhu verejnej ochrankyne práv

44.

Národná rada vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľky uvádza: «Zákon č. 447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Cieľom úpravy vyššie uvedených právnych vzťahov je podľa § 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. Uvedený právny predpis súčasne v § 2 ods. 1 uvádza, že zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je možné kompenzovať tak peňažnými príspevkami na kompenzáciu podľa zákona č. 447/2008 Z. z., ako aj poskytovaním sociálnych služieb podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Samotná kompenzácia tak nie je obmedzená iba výlučne na peňažné príspevky podľa zákona č. 447/2008 Z. z...

Z hľadiska vývoja navrhovateľkou napadnutej právnej úpravy uvádzame, že dolná veková hranica 6 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1998. Dôvodová správa k uvedenému návrhu zákona, ktorý pôvodne obsahoval dolnú hranicu na úrovni 7 rokov veku, pričom táto bola počas prerokúvania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky pozmeňovacím návrhom znížená na hranicu 6 rokov veku, uvádza, že „Aj keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaný na pomoc inej osoby, umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si osobu, ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným postihnutím prestáva byť v pozícii opatrovaného, ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia svojej životnej situácie. V roku 2008 prijatý zákon č. 447/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 prakticky len prevzal právnu úpravu predchádzajúceho právneho predpisu, týkajúcu sa dolnej hranice na poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu.

Pokiaľ ide o ďalšiu navrhovateľkou napadnutú právnu skutočnosť, a teda hornú vekovú hranicu 65 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, táto bola ako jedna z podmienok vzniku nároku na uvedený peňažný príspevok doplnená do zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov jeho novelou, a to konkrétne zákonom č. 450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2001. Ako uvádza dôvodová správa k stanoveniu hornej vekovej hranice, „Navrhuje sa zúžiť okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať peňažný príspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65 rokov veku. Neobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa poskytoval tento peňažný príspevok aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné prostriedky získané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine, než zmenu kvality života starších občanov. Dôvodová správa taktiež uvádza, že táto veková hranica bola stanovená v súlade s Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov č. 37/51 z roku 1982.

Podmienky nároku na príspevok na osobnú asistenciu boli následne upravené zákonom č. 721/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený právny predpis s účinnosťou od 1. januára 2005 novelizoval zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, pričom pozmeňujúcim návrhom bola do uvedeného zákona doplnená úprava, podľa ktorej Peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku, len ak je tento občan zamestnaný.“. Cieľom uvedenej zmeny bola podľa odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu podpora aktívneho života občanov s ťažkým zdravotným postihnutím tým, že vytvorila podmienky umožňujúce zotrvať v pracovnom procese, resp. opätovne sa zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú starší ako 65 rokov a sú odkázaní na osobnú asistenciu.

Prijatím zákona č. 447/2008 Z. z. bola prevzatá dovtedajšia právna úprava nároku na príspevok na osobnú asistenciu, avšak s tým, že tento príspevok možno poskytovať aj po 65. roku veku za podmienky, že ťažko zdravotne postihnutá fyzická osoba je zamestnaná. Navyše, zákonodarca zaviedol do právnej úpravy aj výnimku, podľa ktorej po tom. ako fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím dovŕši 65. rok veku, možno jej tento príspevok poskytovať len v tom prípade, ak jej bol uvedený príspevok poskytovaný pred dovŕšením 65. roku veku.

Rovnako aj horná veková hranica 65 rokov pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov. Zákonom č. 155/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení zákona č. 389/1998 Z. z., bola táto hranica zvýšená na 68 rokov, a následne zákonom č. 450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov, bola vrátená na pôvodnú hranicu 65 rokov. Následne novoprijatý zákon č. 447/2008 Z. z. uvedenú podmienku len prevzal.».

45.

Podľa národnej rady „Peňažné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia podľa zákona č. 447/2008 Z. z. sú dávkami sociálnej pomoci. Potreba ich pridelenia konkrétnemu žiadateľovi je posudzovaná výlučne individuálne na základe jeho potrieb, adresnosti dávky a možnosti jej efektívneho využitia potenciálnym prijímateľom, teda tak, aby jej pridelenie splnilo svoj účel. Práve dosiahnutie legitímneho cieľa vyplácaním peňažných príspevkov, ktorých sa dotýka podanie navrhovateľky, považujeme za kľúčové pre posúdenie stanovenia vyššie uvedených vekových hraníc.“.

46.

K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: «Podmienky poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu upravuje § 22 zákona č. 447/2008 Z. z. Podľa § 20 ods. 1 uvedeného zákona je osobnou asistenciou pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, a to pri činnostiach, ktoré sú uvedené v prílohe č. 4 zákona č. 447/2008 Z. z. Osobnú asistenciu vykonáva osobný asistent a jej účelom je podľa § 20 ods. 2 uvedeného zákona „aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osohy s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných roli, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít.“.

Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je teda finančným nástrojom, ktorý má kompenzovať náklady súvisiace so zabezpečením osobnej asistencie príjemcu tohto príspevku, pričom ako vyplýva aj z činností, pri ktorých príjemcovi peňažného príspevku asistuje osobný asistent, osobná asistencia je zameraná na osoby v produktívnom veku. V nadväznosti na vyššie uvedený cieľ osobnej asistencie je nutné sa zamyslieť, či je možné ho dosiahnuť aj v prípade dieťaťa, ktoré má menej ako 6 rokov. Domnievame sa, že dosiahnutie tohto cieľa je u tejto skupiny fyzických osôb prakticky nesplniteľné, v nadväznosti na čo je upravená aj dolná veková hranica pre poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Slovenská republika však v období, kým dieťa nedosiahne 6 rokov veku, ponúka iné formy podpory. Ide napr. o tzv. predĺžený rodičovský príspevok podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je v prípade, ak má dieťa dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, vyplácaný do šiestich rokov veku dieťaťa. Rovnako do tohto veku dieťaťa, ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, je vyplácaný aj príspevok na starostlivosť o dieťa podľa zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosti o dieťa o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Navyše, štát za fyzické osoby, ktoré sa riadne starajú o takéto dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť, platí poistné na dôchodkové poistenie.

Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri vyplácaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia definuje produktívny vek do 65 rokov, kedy je aj v zmysle demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva ekonomická aktivita najvyššia.»

47.

K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „Podmienky poskytovania peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla upravuje § 34 zákona č. 447/2008 Z. z., pričom jeho účelom je najmä podpora príjemcu tohto príspevku v jeho plnohodnotnej integrácii v súvislosti s jeho pracovnými a vzdelávacími aktivitami alebo v súvislosti s prijímaním sociálnych služieb. Ide teda o dlhodobé a pravidelne sa opakujúce aktivity.

Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri nároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, je nutné opätovne zdôrazniť, že tento príspevok je potrebné vyplácať tak, aby bol dosiahnutý jeho účel. Ustanovenie hornej hranice je motivované stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať vykonávanie vyššie uvedených dlhodobých a pravidelne sa opakujúcich aktivít, súvisiacich najmä s pracovnými a vzdelávacími aktivitami príjemcu peňažného príspevku, a teda jeho plnohodnotnú integráciu. Ide teda najmä o fyzické osoby pripravujúce sa na svoje budúce povolanie a fyzické osoby v produktívnom veku vykonávajúce zárobkovú činnosť. Práve uvedené aktivity vo vzťahu k osobám vekovo nad ustanovenú hornú hranicu, sú dostatočným odôvodnením pre rozlišovanie týchto okruhov fyzických osôb na základe ich veku.“

48.

Podľa národnej rady „... účelom peňažných príspevkov na kompenzáciu nemá byť zabezpečenie zvýšenia príjmu k dôchodkovej dávke. Tieto dávky majú napomáhať zdravotne znevýhodneným fyzickým osobám kompenzovať sociálny dôsledok ich ťažkého zdravotného postihnutia, podporovať a uľahčovať ich integráciu do spoločnosti. V prípade, ak osoba nespĺňa podmienky na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, je možné odkázanosť takejto osoby riešiť niektorými z ďalších peňažných príspevkov, sociálnymi službami alebo ich kombináciou.“.

49.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami paktu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na ustanovenie čl. 2 ods. 1 tohto dokumentu, podľa ktorého každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje podniknúť pri maximálnom využití svojich zdrojov samostatne aj prostredníctvom medzinárodnej súčinnosti a spolupráce hospodárske a technické kroky na postupné dosiahnutie plného uskutočnenia práv uznaných v tomto pakte, a to všetkými vhodnými prostriedkami, včítane prijatia zákonodarných opatrení. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má povahu tzv. soft law, teda noriem, ktoré môžu byť najmä inšpiračným zdrojom pre právnu úpravu v národných legislatívach jednotlivých zmluvných strán Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a ktoré zmluvné strany realizujú postupne na základe svojich aktuálnych možností a zdrojov, ako o tom hovorí aj vyššie citované ustanovenie. Pokiaľ teda navrhovateľka argumentuje diskrimináciou na základe veku a v tej súvislosti odopretím nevyhnutého a adekvátneho sociálneho príspevku ťažko zdravotne postihnutej fyzickej osobe, je potrebné poukázať na skutočnosť, že súčasná právna úprava poskytuje takýmto fyzickým osobám, ktoré sú odkázané na pomoc inej osoby alebo na individuálnu prepravu, a to bez ohľadu na vek danej osoby, niektoré ďalšie formy kompenzácie, štátnej sociálnej podpory, ale aj sociálnych služieb. Ide napríklad o peňažný príspevok na opatrovanie, denný stacionár, domácu opatrovateľskú službu, peňažný príspevok na prepravu či peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla. Ťažko zdravotne postihnuté fyzické osoby teda majú právnym poriadkom garantovanú sociálnu pomoc, ktorá však musí byť poskytovaná a následne využívaná účelne a efektívne.“

50.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím národná rada vo svojom stanovisku uvádza: «Cieľom Dohovoru je podľa jeho čl. 1 „presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.“. Zo samotného znenia normatívneho textu Dohovoru, ako aj zo samotných formulácií povinností pre jeho zmluvné strany je zrejmé, že sú to práve štáty, ktorým je ponechaná voľnosť zvoliť primerané nástroje a metódy na dosiahnutie cieľov stanovených Dohovorom. Uvedené potvrdzuje aj čl. 4 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého „Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru sa zaväzuje prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.“. Teda je výlučne v kompetencii štátu, aby zvolil prostriedky a opatrenia na postupné dosiahnutie okrem iného aj sociálnych práv vyplývajúcich z Dohovoru. Tieto opatrenia musia byť takého rozsahu, aký si štát vzhľadom na svoje možnosti môže maximálne dovoliť, čo však neznamená, že musí ísť o také opatrenia, ktoré bezprostredne a ihneď naplnia všetky ciele Dohovoru.

Základnými zásadami Dohovoru sú podľa jeho čl. 3 ,,a) rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, osobnej nezávislosti vrátane slobody voľby a samostatnosti osôb; b) nediskriminácia; c) plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti; d) rešpektovanie odlišnosti a prijímanie osôb so zdravotným postihnutím ako súčasti ľudskej rozmanitosti a prirodzenosti; e) rovnosť príležitosti; f) prístupnosť; g) rovnosť medzi mužmi a ženami; h) rešpektovanie rozvíjajúcich sa schopnosti deti so zdravotným postihnutím a rešpektovanie práva deti so zdravotným postihnutím na zachovaní vlastnej identity.“. Zákon č. 447/2008 Z. z. rešpektuje vyššie uvedené základné zásady Dohovoru, a to najmä opatreniami pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, čím podporuje ich plnohodnotné začlenenie sa do spoločnosti, nezávislý spôsob života a osobnú mobilitu.

Podľa argumentácie navrhovateľky je ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. v rozpore aj s čl. 19 písm. b) Dohovoru... Ako vyplýva z formulácie citovaného ustanovenia, zmluvné strany majú zabezpečiť pristúp ťažko zdravotne postihnutých osôb k podporným službám, pričom cieľom týchto opatrení je plné začlenenie a zapojenie sa týchto osôb do spoločnosti. Aj v tomto prípade je voľba nástrojov na zabezpečenie Dohovorom sledovaného cieľa výlučne na zmluvných stranách Dohovoru.»

51.

Podľa národnej rady „V prípade, ak ani Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ani Dohovor nestanovujú konkrétne nástroje a opatrenia, ale iba cieľ, ku ktorému sa majú zmluvné strany približovať vlastnou voľbou svojich opatrení na vnútroštátnej úrovni pri maximálnom využití svojich aktuálnych možností, je akékoľvek porovnanie normatívneho textu zákona č. 447/2008 Z. z. s vyššie uvedenými dokumentmi a následné tvrdenie o ich vzájomnom rozpore, minimálne sporné.“.

52.

Navrhovateľka k stanovisku národnej rady, ktoré jej bolo doručené 6. februára 2020, už ďalšie vyjadrenie nepodala.

IV. Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení ústavy, paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

53.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku.

54.

Podľa § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku.

55.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

55.1

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

56.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

57.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

58.

Podľa čl. 2 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú, že zaručia, že práva formulované v tomto pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania národnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

59.

Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.

60.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

61.

Podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov.

62.

Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.

63.

Podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany prijmú účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že a) uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny; b) uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti.

V. Východiská a právne závery rozhodnutia ústavného súdu

64.

Navrhovateľka namieta ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu konformitu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, podľa ktorých peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku.

65.

Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavným imperatívom demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, záväzkom Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy, ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, podmienkami ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 4 ústavy, zákazom diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu v spojení s právom každého na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie podľa čl. 9 paktu, právom na rovnosť pred zákonom a nárokom na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, zákazom diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a právom osôb so zdravotným postihnutím na rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím v spojení s právom všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými a záväzkom zmluvných strán prijať účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečiť, aby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím na prístup k celému spektru podporných služieb) podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Nesúlad napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia navrhovateľka namieta aj so záväzkom zmluvných štátov prijať účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny a uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility) podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

V.1 K postaveniu v návrhu označených medzinárodných zmlúv v právnom poriadku Slovenskej republiky

66.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Z citovaného textu ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sa vzťahuje aj na medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí aj o právomoci podľa čl. 125 ods. 1 písm. b), c) a d) ústavy, pozn.].

67.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach bol prijatý rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov 16. decembra 1966. Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky s ním vyslovilo súhlas 11. novembra 1975 a pre Československú socialistickú republiku nadobudol platnosť 23. marca 1976. V zbierke zákonov bol uverejnený pod č. 120/1976 Zb. vyhláškou ministra zahraničných vecí z 10. mája 1976 o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V dôsledku sukcesie sa pre Slovenskú republiku stal platným od 1. januára 1993.

68.

S Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím vyslovila národná rada súhlas uznesením č. 2048 z 9. marca 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Tento dohovor prezident Slovenskej republiky ratifikoval 28. apríla 2010 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. júna 2010 v súlade s jeho článkom 45 ods. 2. V zbierke zákonov Slovenskej republiky bol uverejnený pod č. 317/2010 Z. z. oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky.

69.

Zmluvnou stranou Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je aj Európska únia (ďalej len „EÚ“). V mene Európskeho spoločenstva (právneho predchodcu EÚ podľa čl. 1 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016) bol Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím podpísaný 30. marca 2007 a schválený rozhodnutím Rady z 26. novembra 2009 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 23, 27. 1. 2010, s. 35 – 36).

70.

Podľa článku 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ (Ú. v. ES C 202, 7. 6. 2016) sú medzinárodné zmluvy uzavreté Úniou záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty. V prípade, ak sa EÚ stane zmluvnou stranou medzinárodnej zmluvy, takáto zmluva sa stáva integrálnou súčasťou jej právneho poriadku (pozri napr. rozsudok z 30. 4. 1974, Haegeman, 181/73, Zb. s. 449, bod 5 alebo rozsudok z 21. 12. 2011, Air Transport Association of America a iní proti Secretary of State for Energy and Climate Change, C-366/10, EU:C:2011:864, bod 73, alebo priamo vo vzťahu k Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, rozsudok z 11. 4. 2013, HK Danmark, ktorá koná za Jettu Ringovú proti Dansk almennyttigt Boligselskab (C335/11) a HK Danmark, ktorá koná za Lonu Skouboeovú Wergeovú proti Dansk Arbejdsgiverforening, ktorá koná za Pro Display A/S v konkurze (C337/11), spojené veci C335/11 a C337/11, EU:C:2013:222, bod 30). Zmluvám, ktoré uzavrela Únia, a teda aj Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je preto v právnom poriadku Slovenskej republiky potrebné priznať postavenie, aké má právo EÚ. Vzhľadom na skutočnosť, že Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím predstavuje tzv. zmiešanú medzinárodnú zmluvu, t. j. medzinárodnú zmluvu, ktorá sa týka oblastí, v ktorých má právomoci EÚ, ako aj jej členské štáty, a preto aj zmluvnými stranami tohto dohovoru sú EÚ a jej členské štáty, postavenie práva EÚ možno priznať len tým ustanoveniam tohto dohovoru, ktoré sa vzťahujú na oblasti, v ktorých má právomoci EÚ, resp. upravujú záležitosti, v súvislosti s ktorými členské štáty preniesli na EÚ svoje právomoci.

71.

Postavenie sekundárneho práva EÚ (právne záväzných aktov Európskej únie, t. j. aktov prijatých inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami EÚ) v právnom poriadku Slovenskej republiky upravuje čl. 7 ods. 2 ústavy, ktorý právne záväzným aktom Európskych spoločenstiev a EÚ priznáva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Postavenie primárneho práva EÚ (zmlúv, na ktorých je EÚ založená, t. j. Zmluvy o EÚ a Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj im na roveň postaveným iným prameňom primárneho práva EÚ, napr. protokolov a príloh k týmto zmluvám) upravuje čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorý v tomto ustanovení vymenovaným kategóriám medzinárodných zmlúv, do ktorých možno zaradiť aj primárne právo EÚ, priznáva rovnako prednosť pred zákonmi (PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 2/2016). Postavenie medzinárodných zmlúv, ktoré uzavrela EÚ a ktorých zmluvnou stranou nie je aj Slovenská republika, t. z. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť ani z čl. 7 ods. 2 ústavy, keďže medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ nemožno považovať za právne záväzné akty EÚ, aj keď ich v mene EÚ schvaľuje/uzaviera Rada EÚ vo forme rozhodnutia a nemožno ho vyvodiť ani z čl. 7 ods. 5 ústavy, keďže tieto medzinárodné zmluvy nespĺňajú podmienku ratifikácie a vyhlásenia spôsobom ustanoveným zákonom. Viazanosť Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktoré uzavrela EÚ a ktorých zmluvnou stranou nie je aj Slovenská republika, t. j. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv možno vyvodiť z ústavného záväzku Slovenskej republiky obsiahnutom v čl. 1 ods. 2 ústavy uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná (konkrétne, čl. 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý požaduje, aby medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ boli záväzné pre členské štáty). Postavenie medzinárodných zmlúv uzavretých EÚ, iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky ústava výslovne neupravuje. Z článku 1 ods. 2 ústavy, ktorý požaduje, aby Slovenská republika okrem všeobecných pravidiel medzinárodného práva dodržiavala medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, vyplýva napokon aj záväzok Slovenskej republiky dodržiavať právo EÚ ako také, a teda nie len medzinárodné zmluvy, ktoré uzavrela EÚ, ako aj iné medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (v okolnostiach posudzovanej veci Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). Napokon, za medzinárodný záväzok Slovenskej republiky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy možno považovať aj záväzok rešpektovať rozhodnutia medzinárodných súdnych orgánov, ktorých rozhodnutia sú podľa medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, záväzné pre Slovenskú republiku, v okolnostiach posudzovanej veci najmä rozhodnutia Súdneho dvora.

72.

Povinnosť Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo vrátane príslušných ustanovení ústavy v zmysle a duchu práva EÚ vyplýva aj zo zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, ktorá inter alia požaduje, aby členské štáty prijali všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ (PL. ÚS 10/2014, bod 75; PL. ÚS 2/2016, bod 54, PL. ÚS 8/2016, bod 102).

73.

Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia priznávajúce peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa ustanovenia, ktoré vykonávajú právo uznané čl. 9 paktu (právo na sociálne zabezpečenie) a práva uznané čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (právo na prístup k celému spektru podporných služieb a právo na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility, vo vzťahu k peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla).

74.

Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo. Vychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.

75.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd uznaných ústavou aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru vzťahujúcu sa k nim (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).

V.2 K právam osôb so zdravotným postihnutím podľa v návrhu označených ustanovení Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

76.

Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uznáva rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života. Toto ustanovenie vychádza zo základného princípu o ľudských právach, že všetky ľudské bytosti sa rodia rovnaké, čo sa týka ich dôstojnosti a práv a každý život je rovnako hodnotný. Základom práva osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý život a začlenenie do spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života sú všeobecné zásady Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (čl. 3), najmä rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a nezávislosti jednotlivca (čl. 3 písm. a), a plné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti (čl. 3 písm. c). Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je preto potrebné interpretovať a uplatňovať s ohľadom na tieto ako aj ostatné zásady tohto dohovoru.

77.

Pre nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti osôb so zdravotným postihnutím je potrebné zavádzať posilňujúce formy podpory, ako napríklad osobná asistencia. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím požaduje od zmluvných štátov mať na pamäti aj to, že všetky podporné služby sa musia navrhnúť a poskytovať tak, aby podporovali celkový účel danej normy: plné, individualizované, samostatne zvolené a účinné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a nezávislý spôsob života.

78.

Právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti možno považovať za rešpektované len vtedy, ak osoby so zdravotným postihnutím môžu plne využívať všetky občianske, politické, hospodárske, sociálne a kultúrne práva garantované Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vychádza z občianskych a politických práv, napr. práva na slobodu pohybu a slobodu voľby bydliska (čl. 12 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach), ako aj hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, napr. práva na primeranú životnú úroveň, vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a bývania (čl. 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach) a základných komunikačných práv, ktoré sú základom práva na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti. Právo na primeranú životnú úroveň zahŕňa nielen rovnocenný prístup k dostatočnej výžive, prístupnému bývaniu a iným základným materiálnym požiadavkám, ale aj dostupnosť podporných služieb, kompenzačných pomôcok a technológií, ktoré plne rešpektujú ľudské práva osôb so zdravotným postihnutím [Všeobecný komentár č. 5 (2017) k nezávislému spôsobu života a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý Výborom pre práva osôb so zdravotným postihnutím].

79.

Povinnosti vyplývajúce pre zmluvné štáty z čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím musia odrážať povahu práv priznaných týmto článkom osobám so zdravotným postihnutím. Práva, ktoré uvedený článok Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím priznáva osobám so zdravotným postihnutím, sú buď absolútne a okamžite uplatniteľné (občianske a politické práva), alebo progresívne uplatniteľné (hospodárske, sociálne a kultúrne práva). Zatiaľ čo napríklad právo zvoliť si bydlisko a kde, ako a s kým spolunažívať [článok 19 písm. a) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím] je okamžite uplatniteľné, keďže ide o občianske a politické právo, právo na prístup k individualizovaným hodnoteným podporným službám [článok 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím] je hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právom. Postupná realizácia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv znamená povinnosť navrhnúť a prijať konkrétne stratégie, akčné plány a zdroje na rozvoj podporných služieb a zároveň sprístupňovať osobám so zdravotným postihnutím existujúce aj nové všeobecné služby.

80.

V záujme dosiahnutia postupného uplatňovania hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv musia zmluvné štáty podniknúť kroky na maximálne využitie svojich dostupných zdrojov (čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím).

81.

V záujme dosiahnutia nezávislého spôsobu života a začlenenia do spoločnosti všetkých osôb so zdravotným postihnutím je pri získavaní prístupu k podporným službám a ich prijímaní dôležitá nediskriminácia (čl. 5 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím). Zmluvné štáty by mali definovať kritériá a postupy oprávnenosti prístupu k podporným službám nediskriminačným a objektívnym spôsobom a sústrediť sa skôr na požiadavky danej osoby ako na jej zdravotné postihnutie pri zaujímaní postoja zlučiteľného s ľudskými právami. Vytvorenie špecifických služieb pre osoby so zdravotným postihnutím pri zohľadnení ich osobitej situácie a v súlade s ich požiadavkami, ako napríklad služby pre deti, študentov, zamestnancov a staršie osoby so zdravotným postihnutím, by sa nemalo považovať za diskriminačné porušenie dohovoru, ale skôr za spravodlivú a právne dostupnú pozitívnu diskrimináciu. Osoby so zdravotným postihnutím, ktoré čelia diskriminácii v súvislosti s čl. 19, musia mať k dispozícii účinné a cenovo dostupné opravné prostriedky.

82.

V záujme odstraňovania prekážok nezávislého spôsobu života osôb so zdravotným postihnutím v spoločnosti je dôležitá aj podpora osobnej mobility. Článok 20 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím preto požaduje uľahčiť prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti. Podpora osobnej mobility osôb so zdravotným postihnutím je nevyhnutným predpokladom plného začlenenia a zapojenia osôb so zdravotným postihnutím do jednotlivých komunít.

83.

Podľa všeobecného komentára č. 19 Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva k právu na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, prijatého 23. novembra 2007, aj keď právo na sociálne zabezpečenie patrí každému, zmluvné štáty majú osobitnú pozornosť venovať tým jednotlivcom a skupinám, ktoré tradične čelia ťažkostiam pri výkone tohto práva, predovšetkým, inter alia, osobám so zdravotným postihnutím [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 31]. Podľa Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva zmluvné štáty majú základnú povinnosť zabezpečiť uspokojenie aspoň minimálnej nevyhnutnej úrovne každého práva uznaného Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, čo okrem iného požaduje, aby zmluvné štáty zabezpečili právo na prístup k systémom alebo schémam sociálneho zabezpečenia na nediskriminačnom základe, osobitne pre znevýhodnených a marginalizovaných jednotlivcov a skupiny [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 59, písm. b)]. Aj keď Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má zabezpečiť progresívnu realizáciu práv, ktoré uznáva a pripúšťa obmedzenia ich výkonu z dôvodu ohraničenosti dostupných zdrojov, rovnako však ukladá zmluvným štátom rozličné povinnosti, ktoré majú okamžitý účinok. Zmluvné štáty majú okamžité povinnosti vo vzťahu k právu na sociálne zabezpečenie, ako napríklad povinnosť garantovať, že toto právo bude vykonávané bez akejkoľvek diskriminácie [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, body 29, 31 a 40].

V.3 K namietanému zásahu do ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

84.

Povinnosť zmluvných štátov zabezpečiť, že právo na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach je užívané bez diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, preniká všetkými povinnosťami zmluvných štátov podľa časti III Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach preto zakazuje akúkoľvek diskrimináciu, či už formálnu alebo faktickú, priamu alebo nepriamu, na základe rasy, farby pleti, pohlavia, veku, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, fyzického alebo duševného postihnutia, zdravia, sexuálnej orientácie, občianskeho, politického, sociálneho alebo iného statusu, ktorých účinkom je úplne znemožnenie alebo značné sťaženie rovnakého užívania alebo výkonu práva na sociálne zabezpečenie [Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, všeobecný komentár č. 19: Právo na sociálne zabezpečenie (čl. 9 paktu), publikovaný 4. 2. 2008, E/C.12/GC/19, bod 29].

85.

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím garantuje právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti všetkým osobám so zdravotným postihnutím bez ohľadu na rasu, farbu pleti, pôvod, pohlavie, graviditu a materstvo, občiansku, rodinnú alebo opatrovateľskú situáciu, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné presvedčenie, národnostný, etnický, domorodý alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, ekonomickú alebo majetkovú situáciu, zdravotný stav, genetickú alebo inú predispozíciu na ochorenie, vek, alebo akýkoľvek iný status (všeobecný komentár č. 5 (2017) k nezávislému spôsobu života a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý Výborom pre práva osôb so zdravotným postihnutím).

86.

Nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s označenými ustanoveniami ústavy, paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka odôvodňuje tým, že napadnutá právna úprava zavádza diskrimináciu medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím na základe veku, keďže príslušné peňažné príspevky, ktoré zavádza (príspevok na osobnú asistenciu a príspevok na kúpu osobného motorového vozidla), možno poskytovať len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú požadovaný vek (pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu od 6. do 65. roku veku, po dovŕšení 65. roku veku ho možno poskytnúť, len ak bol osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku, a pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla do 65. rokov veku).

87.

Podľa navrhovateľky napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia predstavujú neprípustné obmedzenie: (i) ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy, (ii) zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu, a to samostatne alebo v spojení s právom každého na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu, (iii) zákazu diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, a to samostatne alebo v spojení s právom osôb so zdravotným postihnutím na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a, v prípade napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia (priznávajúceho peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla), aj v spojení s právom osôb so zdravotným postihnutím na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

88.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu; ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu ku všetkým subjektom práva, k ich základným právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako, bez ohľadu na okolnosti predpokladané čl. 12 ods. 2 ústavy [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)]. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nemohol byť diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01, II. ÚS 5/03). Vychádzajúc z modelu materiálneho chápania rovnosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie je dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto zasluhujú rovnakú starostlivosť a rešpekt (čl. 12 ods. 1 ústavy). Vyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria základ pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich postavenie v spoločnosti (PL. ÚS 8/04).

89.

Za diskriminačnú úpravu, resp. úpravu porušujúcu rovnosť v právach (čl. 12 ods. 1 ústavy), možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické/porovnateľné situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03).

90.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. PL. ÚS 13/09, I. ÚS 17/99) k porušeniu ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach, resp. zákazu diskriminácie, vyjadreného v čl. 12 ods. 1 ústavy môže dôjsť v zásade len v spojení s porušením určitého konkrétneho základného práva alebo slobody, t. j. jeho porušenia sa v zásade možno dovolávať len v súvislosti s porušením určitého základného práva a slobody, alebo ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (m. m. pozri napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99, PL. ÚS 10/04). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre (napr. PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 15/06, PL. ÚS 3/08, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 11/2011, PL. ÚS 11/2013) preferuje akcesorický prístup k preskúmavaniu namietaného porušenia ústavného princípu rovnosti, pričom zdôrazňuje, že: „Princípy zákazu diskriminácie a rovnosti ľudí nie sú spravidla chránené samy osebe, ale len v súvislosti s porušením iného základného práva a slobody“ (PL. ÚS 13/09).

91.

Navrhovateľka v návrhu a vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády z 23. júla 2019 uvádza, že nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a zákazu diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu a čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vidí (aj) v spojení s právami osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 9 paktu (právom každého na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie) a podľa čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (právom na prístup k celému spektru podporných služieb a právom na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility). Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia zavádzajúce peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa ustanovenia vykonávajúce čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Podstata návrhu navrhovateľky preto spočíva v namietaní porušenia zákazu diskriminácie na základe veku pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla podľa napadnutej právnej úpravy, t. j. pri uplatňovaní práv osôb so zdravotným postihnutím podľa označených ustanovení Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

92.

O priamu diskrimináciu ide vtedy, ak sa z niektorého z dôvodov, v okolnostiach posudzovanej veci z dôvodu veku, zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako s inou osobou, ktorá sa nachádza v rovnakej alebo porovnateľnej situácii.

93.

V tomto kontexte je potrebné v prvom rade zistiť, či z napadnutej právnej úpravy vyplýva rozdielne zaobchádzanie medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím na základe ich veku.

94.

Je potrebné zdôrazniť, že napadnutá právna úprava priznáva nárok na peňažný príspevok na osobnú asistenciu len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú od 6 do 65 rokov veku, po dovŕšení 65. roku veku ho priznáva, len ak bol osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku, a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú do 65 rokov veku. Uplatniť si nárok na uvedené peňažné príspevky môže osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, len ak má uvedený požadovaný vek.

95.

Napadnutá právna úprava teda zavádza rozdielne zaobchádzanie, ktoré je priamo založené na veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Kritérium diferenciácie, na ktoré odkazuje, totiž vychádza priamo z veku osoby s ťažkým zdravotným postihnutím.

96.

Je preto potrebné následne preskúmať, či sa uvedené rozdielne zaobchádzanie týka kategórií osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré sa nachádzajú v porovnateľných situáciách. Požiadavka týkajúca sa porovnateľnej povahy situácií na účely určenia existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa musí posúdiť z hľadiska všetkých prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet a cieľ právnej úpravy, ktorou sa zavádza predmetné rozlišovanie [pozri v tomto zmysle napr. rozsudok Súdneho dvora zo 16. júla 2015, ČEZ Razpredelenie Bălgarija, C 83/14, EU:C:2015:480, bod 89, rozsudok z 26. 6. 2018, MB, C 451/16, EU:C:2018:492, bod 42, alebo rozsudok z 22. 1. 2019, Cresco Investigation GmbH, C-193/17, EU:C:2019:43, bod 42]. Zároveň je potrebné dodať, že jednak sa nevyžaduje, aby boli situácie identické, ale iba porovnateľné, a jednak skúmanie tejto porovnateľnosti sa musí uskutočniť nie globálne a abstraktne, ale špecificky a konkrétne so zreteľom na dotknuté plnenie (rozsudok z 19. 7. 2017, Abercrombie & Fitch Italia, C‑143/16, EU:C:2017:566, bod 25 a tam citovaná judikatúra).

97.

V posudzovanej veci napadnutá právna úprava priznáva peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla iba tým osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý majú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek. Napadnutá právna úprava tak vytvára rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide o priznanie uvedených peňažných príspevkov, medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím majúcimi požadovaný vek a osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré požadovaný vek nemajú.

98.

Cieľom poskytovania predmetných peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (§ 1 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia).

99.

Priznanie predmetných peňažných príspevkov osobe s ťažkým zdravotným postihnutím je podmienené, okrem potreby sociálneho začlenenia tejto osoby do spoločnosti za jej aktívnej účasti, splnením formálnej požiadavky dovŕšenia určitého veku. Takáto osoba s ťažkým zdravotným postihnutím (ktorá dovŕšila požadovaný vek), môže využívať podporu (peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla) smerujúcu k jej začleneniu do spoločnosti za jej aktívnej účasti.

100.

Situácia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá dovŕšila vek požadovaný napadnutou právnou úpravou, sa v tomto ohľade nijako nelíši od situácie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek a ktoré rovnako v záujme podpory ich sociálneho začlenenia do spoločnosti za ich aktívnej účasti by chceli mať k dispozícii peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, pričom však na ich poskytnutie nemajú nárok. Pokiaľ ide o priznanie predmetných peňažných príspevkov, situácia osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú požadovaný vek, je porovnateľná so situáciou osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré požadovaný vek nemajú bez ohľadu na to, aký vek majú. Obe skupiny osôb s ťažkým zdravotným postihnutím potrebujú podporu ich aktivizácie, sociálneho začlenenia, nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie svojich rolí, vykonávania pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít alebo voľnočasových aktivít.

101.

Z uvedeného vyplýva, že účinkom napadnutej právnej úpravy je, že s porovnateľnými situáciami sa v závislosti od veku zaobchádza rozdielne. Napadnutá právna úprava tým zavádza priamu diskrimináciu na základe veku.

102.

Podľa ústavného súdu napadnutá právna úprava pôsobí diskriminačne, keďže zaobchádza s jednou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú požadovaný vek v porovnaní s inou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek inak, a to tak, že zatiaľ čo osobám patriacim do prvej skupiny priznáva nárok na peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, osobám patriacim do druhej skupiny uvedené peňažné príspevky nepriznáva, pričom obe skupiny osôb s ťažkým zdravotným postihnutím sa nachádzajú v rovnakej, resp. porovnateľnej situácii. Medzi situáciami oboch skupín osôb s ťažkým zdravotným postihnutím nie sú rozdiely takého charakteru a takej závažnosti, ktoré by požadovali nerovnaké zaobchádzanie s nimi.

V.4 K ústavnej a medzinárodnoprávnej prípustnosti obmedzenia výkonu práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie napadnutou právnou úpravou

103.

Aj keď je princíp rovnosti, resp. zákaz diskriminácie v moderných demokraciách a podľa ústavy fundamentálnym princípom, napriek tomu neznamená absolútnu rovnosť, totiž absolútne rovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii. Právo na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákaz diskriminácie je, rovnako ako viaceré iné ústavou a medzinárodnými zmluvami garantované základné práva a slobody, obmedziteľné, a to za podmienok stanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy a/vrátane rešpektovania princípu proporcionality. Pri každom zákonnom obmedzení základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ spočívajúci v ochrane dôležitého verejného záujmu, pričom zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Na každé obmedzenie základných práv a slobôd sa vzťahuje zásada (test) proporcionality.

104.

Test proporcionality uskutočňovaný v rámci ústavného prieskumu napadnutej právnej úpravy je založený na troch po sebe nasledujúcich krokoch. Prvým krokom je jednak test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom [účelom (conduciveness)], teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). Druhým krokom je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, či použitia najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity, least intrusiveness) k dosiahnutiu cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Napokon tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect; not overly onerous), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolaných uplatnením napadnutej právnej úpravy (napr. PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 3/09, m. m. PL. ÚS 19/09, m. m. PL. ÚS 23/06).

105.

Uvedený test proporcionality je testom určeným pre prvú generáciu ľudských práv (občianske a politické práva). Pre testovanie druhej generácie ľudských práv (hospodárske, sociálne a kultúrne práva), kam spadajú aj právo každého na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu a práva osôb so zdravotným postihnutím podľa čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, existuje modifikovaný test proporcionality (PL ÚS 12/2014, PL ÚS 14/2014). Je vylúčené, aby metodológia prieskumu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv bola totožná s metodológiou prieskumu využívanou vo vzťahu k občianskym a politickým právam. Test proporcionality je, vychádzajúc z povahy sociálnych práv, príliš „prísny“, pretože výrazne obmedzuje zákonodarcu pri prijímaní právnej úpravy majúcej za cieľ regulovať túto oblasť spoločenských vzťahov (PL. ÚS 14/2014, obdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 1/08).

106.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval, že hospodárske, sociálne a kultúrne práva sú právami druhej generácie, ktorých podoba a obsah v podstatnej miere závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu (PL. ÚS 19/08, PL. ÚS 8/2014). Hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto práva vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). Otvára sa tak široký priestor pre zákonodarcu pri voľbe najrôznejších riešení. Právna úprava obmedzujúca hospodárske, sociálne a kultúrne práva nemusí byť striktne/prísne proporcionálna k cieľu, ktorý sleduje, t. j. nemusí ísť o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako je to pri právnej úprave obmedzujúcej občianske a politické práva. V teste proporcionality pri hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach obstojí aj taká zákonná úprava, u ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak činí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, hoci nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší. Požiadavka primeranosti (proporcionality) pri obmedzovaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv nekladie na zákonodarcu nároky porovnateľné s obmedzovaním občianskych a politických práv. Pre zákonodarcu to prináša zväčšenie manévrovacieho priestoru pri právnej úprave inštitútov, ktorými udeľuje hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam konkrétny obsah (PL. ÚS 1/2012, PL. ÚS 14/2014).

107.

Pri skúmaní proporcionality právnej úpravy obmedzujúcej hospodárske, sociálne a kultúrne práva ústavný súd nie je povolaný posudzovať ekonomické aspekty potrebnosti a nevyhnutnosti, napr. rôznych úprav týkajúcich sa peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Voľba nástrojov pomoci osobám so zdravotným postihnutím a miera ich uplatnenia je primárne úlohou zákonodarcu, ktorý za rozpoznanie problémov, ktoré si vyžadujú reguláciu, voľbu nástrojov a ich účinky, ktoré niekedy môžu byť aj negatívne, nesie politickú zodpovednosť. Ústavný súd však môže do jeho zákonodarnej činnosti zasiahnuť, a to vtedy, ak v nej odhalí protiústavnosť (PL. ÚS 14/2014, obdobne aj Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn. Pl. ÚS 83/06). Právnu úpravu možno považovať za protiústavnú kvôli rozporu s hospodárskymi, sociálnymi a kultúrnymi právami predovšetkým, ak je v rozpore so zákazom diskriminácie, resp. predstavuje ústavne neprípustné obmedzenie výkonu práva na rovnaké zaobchádzanie.

108.

V posudzovanej veci napadnutá právna úprava zasahuje do sociálnych práv osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie nároku na peňažné príspevky, ktoré zavádza, konkrétne práva na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu, práva na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, avšak z dôvodu, že pri vykonávaní uvedených práv zavádza diskrimináciu na základe veku. Pri posudzovaní ústavnoprávnej a medzinárodnoprávnej konformity napadnutej právnej úpravy je tak optikou testu proporcionality potrebné preskúmať obmedzenie základného práva napadnutou právnou úpravou dotknutých osôb (t. j. osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie nároku na peňažné príspevky, ktoré napadnutá právna úprava zavádza) na rovnaké zaobchádzanie, ktoré vychádza z ústavného princípu rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach (čl. 12 ods. 1 ústavy) a ktoré patrí do prvej generácie ľudských práv. Napadnutú právnu úpravu je tak potrebné podrobiť „prísnemu“ testu proporcionality, testu proporcionality, ktorý sa uplatňuje v rámci prvej generácie ľudských práv.

109.

V rámci všetkých už uvádzaných skutočností ústavný súd pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienok ústavne a medzinárodnoprávne konformného obmedzenia výkonu napadnutou právnou úpravou dotknutého základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie podľa príslušných ustanovení v návrhu označených medzinárodných zmlúv, napĺňajúceho ústavný princíp rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy.

110.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci je nesporné, že predmetné obmedzenie výkonu základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie pri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, zavedené napadnutou právnou úpravou je v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy ustanovené zákonom. Napádaná právna úprava spĺňa podmienku zákonnej úpravy medzí základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 2 ústavy, ak obmedzenie základných práv a slobôd, ktoré zavádza, je ustanovené vo forme zákona. Pre splnenie podmienky legality podľa čl. 13 ods. 2 ústavy sa okrem toho, aby obmedzenie základných práv a slobôd malo svoj právny základ v zákone, tiež požaduje, aby zákonné obmedzenie základných práv a slobôd bolo prístupné a dostatočne jasné, presné a predvídateľné v záujme zabrániť verejnej moci v arbitrárnom konaní a umožniť jednotlivcom náležite oboznámiť sa s obsahom príslušnej právnej úpravy (PL. ÚS 19/09). Účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov práva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide najmä o širokú diskrečnú právomoc exekutívy, vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami. Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec zákona (PL. ÚS 16/05). Napadnutá právna úprava spĺňa všetky uvedené podmienky legality podľa čl. 13 ods. 2 ústavy.

111.

Z údajov, ktorými disponuje ústavný súd, nevyplýva a navyše ani účastníci konania pred ústavným súdom nepredniesli žiadne relevantné dôvody, ktoré by nasvedčovali tomu, že zákonné obmedzenia základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie, stanovené napadnutou právnou úpravou, nerešpektujú podstatu tohto základného práva. Napadnutou právnou úpravou nedochádza k úplnému odopretiu práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím, ktoré nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, ale „len“ k obmedzeniu výkonu tohto ich práva, a to počas doby, keď nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek. Napadnutá právna úprava „iba“ zužuje možnosť/spôsobilosť realizácie základného práva na rovnaké zaobchádzanie pri uplatňovaní v návrhu označených sociálnych práv podľa Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím u uvedených osôb bez toho, aby zasahovala do zmyslu a rozsahu, resp. obsahu tohto základného práva.

112.

Pokiaľ ide o cieľ sledovaný napadnutou právnou úpravou, dôvodová správa k napadnutej právnej úprave uvádza hlavne dôvody a okolnosti zavedenia a poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla osobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Na dôvody zavedenia vekových obmedzení pri poskytovaní uvedených peňažných príspevkov poukazuje predovšetkým vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľky. Z vyjadrenia vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti vyplýva, že dôvodom pre zavedenie vekového obmedzenia pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu (možnosti jeho poskytnutia až od 6. rokov veku) je skutočnosť, že predmetný peňažný príspevok slúži na podporu nezávislosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím s cieľom vymaniť ju z pozície opatrovaného. Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti je naplnenie tohto účelu u dieťaťa do 6. rokov veku pre väčšinu detí nesplniteľné. S touto skutočnosťou má korešpondovať predĺženie poskytovania rodičovského príspevku až do 6. rokov veku dieťaťa, ak má dieťa nepriaznivý zdravotný stav [podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 571/2009 Z. z.“)] alebo poskytovanie príspevku na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom až do 6 rokov veku dieťaťa [podľa zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 561/2008 Z. z.“)]. Rovnako aj podľa národnej rady dosiahnutie cieľa osobnej asistencie (podľa § 20 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia) je u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú menej ako 6 rokov, prakticky nesplniteľné. Tieto osoby majú aj podľa národnej rady preto k dispozícii iné formy podpory, napr. predĺžený rodičovský príspevok podľa zákona č. 571/2009 Z. z. alebo príspevok na starostlivosť o dieťa podľa zákona č. 561/2008 Z. z. Podľa národnej rady štát za fyzické osoby, ktoré sa riadne starajú o takéto dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť, platí poistné na dôchodkové poistenie. Dôvodom zavedenia hornej vekovej hranice (65 rokov) pre poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu má byť podľa dôvodovej správy k napadnutej právnej úprave skutočnosť, že neobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa tento peňažný príspevok poskytoval aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Podľa dôvodovej správy finančné prostriedky získané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine než zmenu kvality života starších občanov. Vo vzťahu k hornej vekovej hranici vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza, že hranica 65 rokov veku je zosúladená s medzinárodným právom (Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia), ktoré definuje produktívny vek do 65 rokov veku a reflektuje tiež hranicu staroby, ktorá podľa teórie práva sociálneho zabezpečenia nastáva vo veku 60 – 65 rokov. Aj národná rada pri stanovení hornej vekovej hranice 65 rokov pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu odkazuje na definíciu produktívneho veku ako veku do 65 rokov, keď má byť v zmysle demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva ekonomická aktivita najvyššia. Ustanovenie hornej vekovej hranice 65 rokov veku pre priznanie nároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla dôvodová správa k napadnutej právnej úprave odôvodňuje rovnako ako pri príspevku na osobnú asistenciu. Podľa národnej rady ustanovenie hornej vekovej hranice pre priznanie nároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla je motivované stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať vykonávanie dlhodobých a pravidelne sa opakujúcich aktivít (najmä pracovných a vzdelávacích aktivít). Podľa národnej rady sú uvedené aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré majú vek nad ustanovenú hornú hranicu, dostatočným odôvodnením pre rozlišovanie týchto okruhov fyzických osôb na základe ich veku.

113.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľky uvádza, že legitimita vekových hraníc ako podmienok pre priznanie nároku na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla by sa mala zhodnotiť kritériami/princípmi individualizácie, solidarity a ekonomickej únosnosti. Týmito kritériami/princípmi však možno zhodnotiť len určenie konkrétnej výšky predmetných peňažných príspevok, nie stanovenie vekových obmedzení pri priznaní nároku na ich poskytovanie. To napokon uvádza aj vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti, keď pri poukázaní na určenie kritérií, ktorými je možné zhodnotiť mieru legitimity napadnutej právnej úpravy, uvádza: „Najobjektívnejšou cestou sa zdá odôvodnenie legitimity samotných príspevkov.“

114.

Z pomedzi vládou zastúpenej ministerstvom spravodlivosti uvádzaných kritérií/princípov, ktorými by sa mala posúdiť legitimita napadnutej právnej úpravy, sa z pohľadu vlády ako najrelevantnejší javí princíp ekonomickej únosnosti. Uplatnenie vládou uvádzaného princípu individualizácie a princípu solidarity na napadnutú právnu úpravu nie je spôsobilé zodpovedať otázku zavedenia príslušných vekových hraníc pre poskytovanie predmetných peňažných príspevkov. Ani požiadavka, aby právne predpisy v oblasti sociálnej pomoci sledovali vždy konkrétny cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov (v posudzovanom prípade podporu sociálneho začlenenia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti, pri príspevku na osobnú asistenciu, a podporu sociálnej integrácie/inklúzie, ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti vzdelávania, zamestnania a poskytovania sociálnych služieb, pri príspevku na kúpu osobného motorového vozidla), s čím vláda spája princíp individualizácie, a ani požiadavka, aby štát kompenzoval negatívne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, a to bez toho, aby ich kompenzácia bola podmienená povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, s čím vláda spája princíp solidarity, neodôvodňuje, prečo by pre vznik nároku na poskytnutie predmetných peňažných príspevkov mal byť rozhodujúci vek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Ciele sledované poskytovaním predmetných peňažných príspevkov možno u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím dosiahnuť bez ohľadu na ich vek a od veku osôb s ťažkým zdravotným postihnutím nezávisí ani solidárnosť pri ich poskytovaní.

115.

Peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla podľa vyjadrenia vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti patria k peňažným príspevkom štátu s najvyšším dopadom na štátny rozpočet. Pri obmedzených ekonomických možnostiach štátu je podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti nevyhnutné brať do úvahy výšku príspevkov a rozsah subjektov, ktorým by sa mali príspevky vyplácať. Keďže účel poskytovania peňažných príspevkov môže byť reálne splnený len pri ich určitej výške, bolo podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti nevyhnutné, a teda aj legitímne zúžiť osobný rozsah predmetných peňažných príspevkov ustanovením príslušných vekových hraníc.

116.

Vzhľadom na už uvedené tak za primárny cieľ obmedzenia poskytovania peňažných príspevkov osobám s ťažkým zdravotným postihnutím podľa napadnutej právnej úpravy dovŕšením požadovaného veku možno považovať šetrenie peňažných prostriedkov štátneho rozpočtu. Aj keď pri hospodárskych sociálnych a kultúrnych právach, ľudských právach druhej generácie, platí, že zákonodarca má širšiu mieru voľnej úvahy pri prijímaní legislatívnych opatrení určených na ich vykonanie, a tým aj pri určení konkrétnej výšky predmetných peňažných príspevkov, pri skúmaní podmienok ústavne prípustného obmedzenia výkonu ľudských práv prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie, je ekonomický faktor neprípustný. Za ústavne akceptovateľný dôvod obmedzenia ľudských práv prvej generácie, v posudzovanej veci základného práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie, nemožno považovať šetrenie prostriedkov štátneho rozpočtu. Zákonodarcom zavedená sociálna pomoc osobám s ťažkým zdravotným postihnutím prostredníctvom predmetných peňažných príspevkov vo výške určenej na základe širokej miery voľnej úvahy zákonodarcu odzrkadľujúcej aj finančné možnosti štátu nesmie byť poskytovaná diskriminačne na základe ľubovôle zákonodarcu v záujme šetrenia finančných prostriedkov štátneho rozpočtu. Štát musí garantovať rovnosť v zaobchádzaní s osobami nachádzajúcimi sa v rovnakých, resp. porovnateľných situáciách bez ohľadu na jeho finančnú situáciu.

117.

Napadnutú právnu úpravu, ktorá obmedzuje základné právo na rovnosť v zaobchádzaní, resp. zákaz diskriminácie, tým, že umožňuje priznať nárok na poberanie predmetných peňažných príspevkov len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré dovŕšili požadovaný vek, tak nemožno v prvom rade považovať za opatrenie, ktoré sleduje legitímny cieľ (za legitímny možno považovať len cieľ samotného poskytovania predmetných peňažných príspevkov, ktorým je podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, nie však cieľ spočívajúci v šetrení finančných prostriedkov štátu), a ani za opatrenie, ktoré je vhodné pre dosiahnutie, samotným poskytovaním predmetných peňažných príspevkov, sledovaného legitímneho cieľa (podpory nezávislosti a spoločenskej integrácie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím). Nezávislosť a spoločenskú integráciu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím prostredníctvom predmetných peňažných príspevkov možno dosiahnuť aj u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú napadnutou právnou úpravou požadovaný vek.

118.

Vzhľadom na to, že primárny cieľ napadnutej právnej úpravy (šetrenie finančných prostriedkov štátu) nemožno považovať za legitímny (vo význame ústavne akceptovateľný pri obmedzení ľudského práva prvej generácie), a na to, že napadnutú právnu úpravu nemožno považovať ani za vhodnú pre dosiahnutie sekundárneho cieľa, ktorý však sleduje samotné poskytovanie predmetných peňažných príspevkov, a nie samotná napadnutá právna úprava, nie je potrebné napadnutú právnu úpravu podrobiť aj testu nevyhnutnosti, resp. potrebnosti, spočívajúcemu v preskúmaní, či dosiahnutie napadnutou právnou úpravou sledovaných legitímnych cieľov nie je možné prostredníctvom opatrení, ktoré základné práva a slobody neobmedzujú vôbec alebo ich obmedzujú v menšom rozsahu ako napadnutá právna úprava, keďže ak napadnutá právna úprava neprejde testom vhodnosti, t. j. testom existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa a testom racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným legitímnym cieľom, t. j. testom vhodnosti, nie je potrebné preskúmať ju hľadiskom/testom nevyhnutnosti.

119.

Jedným z hlavných argumentov vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti v prospech legitimity napadnutej právnej úpravy, resp. jej ústavnoprávnej akceptovateľnosti je, že napadnutá právna úprava predstavuje len jednu z foriem kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia a osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, majú možnosť žiadať o poskytnutie iných peňažných príspevkov od štátu (vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľky výslovne uvádza príspevok na opatrovanie, rodičovský príspevok a príspevok na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom ako príspevky alternatívne k peňažnému príspevku na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla a peňažný príspevok na prepravu ako príspevky alternatívne k peňažnému príspevku na kúpu osobného motorového vozidla). Aj podľa národnej rady v prípade, ak osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nespĺňa podmienku veku pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu alebo peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, odkázanosť takejto osoby na pomoc štátu je možné riešiť prostredníctvom ďalších foriem kompenzácie, štátnej sociálnej podpory, sociálnymi službami alebo ich kombináciou, napr. peňažným príspevkom na opatrovanie, denným stacionárom, domácou opatrovateľskou službou, peňažným príspevkom na prepravu alebo peňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla.

120.

Ústavný súd sa však vo vzťahu k tomu argumentu prikláňa k názoru navrhovateľky prezentovanému v jej vyjadrení ku stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, že peňažné príspevky, ktoré vláda uvádza ako príspevky, ktoré možno poskytnúť osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nespĺňajú podmienku veku pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, nemožno vnímať ako príspevky rovnakého charakteru, ako sú príspevok na osobnú asistenciu a príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, a to jednak preto, lebo adresátmi tých príspevkov sú iné subjekty ako samotné osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (napr. opatrovatelia alebo rodičia) a tiež preto, lebo tieto iné príspevky slúžia na dosiahnutie iných cieľov, ako sú ciele, ktoré sleduje poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, resp. sú určené na podporu iných aktivít osôb s ťažkým zdravotným postihnutím.

121.

Systém podpory osôb s ťažkým zdravotným postihnutím zavedený zákonodarcom kvôli uplatňovaniu napadnutej právnej úpravy nezodpovedá individuálnym potrebám a požiadavkám týchto osôb, pretože zatiaľ čo jednej skupine osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, a to tej, ktorá spĺňa vekovú požiadavku pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, umožňuje uchádzať sa okrem iných druhov sociálnej podpory aj o peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, umožňuje uchádzať sa len o iné druhy sociálnej podpory.

122.

Samotný vek osoby s ťažkým zdravotným postihnutím nemusí ovplyvňovať ani jej fyzické a psychické vlastnosti a schopnosti a ani mieru jej úsilia o nezávislosť a spoločenskú integráciu.

123.

Nie je dôvodné domnievať sa, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla nie sú spôsobilé dosiahnuť ciele, ktoré sa ich poskytovaním sledujú (nezávislosť a spoločenskú integráciu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím) v prípade, ak sa poskytnú osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný napadnutou právnou úpravou.

124.

Vzhľadom na uvedené napadnutá právna úprava predstavuje ústavne a medzinárodnoprávne neprípustné obmedzenie princípu rovnakého zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie na základe veku, vyplývajúceho z čl. 12 ods. 1 ústavy a uznaného čl. 2 ods. 2 paktu a čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú vek požadovaný napadnutou právnou úpravou pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, pri výkone ich práva na sociálne zabezpečenie podľa čl. 9 paktu, práva na prístup k celému spektru podporných služieb podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a práva na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (vo vzťahu k peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla). Keďže zákonodarca sa napadnutou právnou úpravou dopustil porušenia uvedených ustanovení Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím porušil zároveň záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná podľa čl. 1 ods. 2 ústavy.

125.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie je v súlade s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a napadnuté ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie je v súlade s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

V.5 K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy

126.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad napadnutej právnej úpravy s princípom právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že medzi základné úlohy právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania základných práv a slobôd (PL. ÚS 8/2016). V prípade, ak sa uplatňovanie základných práv a slobôd dotknutých osôb má realizovať prostredníctvom osobitnej právnej úpravy prijatej na ich vykonanie, úloha štátu spočíva v prijatí a uplatňovaní takej právnej úpravy, ktorá bude platiť rovnako pre všetky osoby nachádzajúce sa v rovnakej alebo porovnateľnej situácii a nebude zavádzať diskrimináciu na základe ľubovôle zákonodarcu.

127.

Ústavný súd konštantne judikuje, že čl. 1 ods. 1 ústavy vyjadruje „najvšeobecnejší princíp“, ktorý sa v Slovenskej republike uplatňuje a od ktorého sa odvíjajú jednotlivé práva a slobody, ktorých porušením automaticky dochádza aj k porušeniu toho princípu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp právneho štátu ustanovený v čl. 1 ods. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike. Ak zákonodarca uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 1/2017, PL. ÚS 8/2016).

128.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie § 22 ods. 2 prvá veta v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhá veta a § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

VI.

Vyhlásenie a účinky nálezu ústavného súdu

129.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

130.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

131.

Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu referenda, v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

132.

Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.

133.