Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 25/2019-117 z 10. novembra 2021 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v časti „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 25/2019-117

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša (sudca spravodajca), Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Roberta Šorla, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernanského o návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovení § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1 v časti „daňové identifikačné číslo“ a v časti „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania takto

**r o z h o d o l : **

1.

Ustanovenie § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v časti „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ nie je v súlade s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2.

Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovuje.

1.

Ústavnému súdu bol 17. septembra 2019 doručený návrh navrhovateľov na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1 v časti „daňové identifikačné číslo“ (ďalej aj „DIČ“) a v časti „unikátny identifikátor kupujúceho (ďalej aj „UIK“), ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoERP“) s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 7, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) .

2.

Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 25/2019-33 z 18. decembra 2019 prijal na ďalšie konanie návrh navrhovateľov v celom rozsahu.

3.

Navrhovatelia vo svojom návrhu napádajú ustanovenia § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1 v časti „daňové identifikačné číslo“ a v časti „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „napadnuté ustanovenia“) ako súčasť právnej úpravy tzv. systému e-kasa (ďalej len „e-kasa“).

4.

Námietky navrhovateľov k sporným právnym predpisom možno rozdeliť do týchto oblastí:

I.1. Namietaný nesúlad s právom na nedotknuteľnosť súkromia a právom na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života:

5.

V tejto časti návrhu navrhovatelia napádajú nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 8 dohovoru, čl. 7 a čl. 52 ods. 1 charty.

6.

Navrhovatelia o. i. argumentujú tým, že «4 Ustanovenia § 8 ods. 1 a § 8a ods. 1 Zákona ustanovujú povinnosť podnikateľa pri evidovaní tržieb v pokladnici e-kasa klient zabezpečiť odovzdávanie orgánom verejnej moci veľkého rozsahu osobných údajov o kupujúcich širokého spektra produktov a služieb. Spracúvanie a poskytovanie niektorých z týchto údajov, či už jednotlivo alebo v spojení s inými údajmi, môže, a za istých okolností bude, predstavovať citeľný zásah do osobnej sféry dotknutých osôb.

Navrhovatelia sú presvedčení, že takto Zákonom predpísaný zber údajov, ako aj ich odovzdávanie orgánom verejnej správy, je neproporcionálny a neodôvodnený, keďže uvedený Zákonom deklarovaný cieľ je možné dosiahnuť aj bez toho, aby z elektronických registračných pokladníc boli odovzdávané údaje v uvedenom neprimeranom rozsahu a uvedeným neprimeraným spôsobom...

7 V ustanovení § 8a ods. 1 Zákona je tak stanovená povinnosť podnikateľa do systému e-kasa zasielať nielen rozsiahle množstvo údajov týkajúcich sa podnikateľa, ale aj široký rozsah údajov týkajúcich sa osôb, ktoré s podnikateľom vstupujú do záväzkových vzťahov (v jazyku Zákona a nižšie tiež „kupujúcich“). Na povinnosť spracúvať a ďalej poskytovať takéto neprimerane rozsiahle množstvo osobných údajov však podľa navrhovateľov neexistuje žiadny legitímny dôvod. Ako je naznačené už vyššie v tomto návrhu, spracúvanie a poskytovanie niektorých z týchto údajov či už jednotlivo alebo v spojení s inými údajmi, môže predstavovať citeľný zásah do osobnej sféry dotknutých osôb...

19 Zavedenie povinnosti poskytovať údaje podľa napadnutých ustanovení predstavuje citeľný zásah do súkromného života dotknutých osôb. ZoERP nespĺňa požiadavky kladené na takýto druh zásahu, a to jednak z dôvodu, že poskytovanie uvedených údajov nie je odôvodnené a tiež z dôvodu, že v ZoERP absentuje vymedzenie dostatočných záruk proti zneužitiu informácií o súkromí jednotlivcov. Zo Zákona pritom nie je zrejmé ani to, či k takto získaným údajom, ktoré sa stanú súčasťou informačných systémov Finančnej správy SR, majú prístup len samotné zložky Finančnej správy SR, alebo aj iné osoby. Ide teda o získavanie a spracúvanie osobných údajov v miere, ktorá porušuje základné ľudské práva a slobody chránené medzinárodnými dokumentárni a Ústavou SR.».

7.

Navrhovatelia preto uzavreli, že napadnuté ustanovenia sú v rozpore s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 8 dohovoru, čl. 7 a čl. 52 ods. 1 charty. Na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia nie sú v súlade s príslušnými referenčnými normami.

I.2. Namietaný nesúlad s právom na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe:

8.

V tejto časti návrhu navrhovatelia napádajú nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 19 ods. 3 ústavy, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty.

9.

Navrhovatelia o. i. argumentujú tým, že „5 Navrhovatelia tiež majú za to, že nie sú stanovené dostatočné záruky proti možnosti zneužitia údajov, ktoré sa postupmi stanovenými Zákonom dostanú do dispozície podnikateľa v jeho elektronickej registračnej pokladnici, a tým aj do dispozície štátu...

20 Z údajov identifikujúcich konkrétnych kupujúcich a z údajov o nimi nakúpených tovaroch a službách je možné vyčítať každodenné návyky konkrétnych kupujúcich, ich sociálne postavenie a finančné možnosti (podľa ceny tovaru alebo služby), údaje týkajúce sa ich zdravotného stavu (napríklad podľa údajov o nákupe liekov), náboženské zameranie (podľa nákupu tovarov s náboženskou témou) alebo údaje o intímnom živote týchto ľudí (podľa nákupu tovarov alebo služieb intímneho charakteru). Ak sú tieto údaje navyše kombinované s ďalšími údajmi, ktoré majú orgány verejnej moci k dispozícií (napr. údaje o podnikaní, uzavretí manželstva, evidencií motorových vozidiel), je možné vytvoriť prehnane presný profil jednotlivca...

23 Uvedené riziká sú najviac reálne pri technológiách, ktoré v rámci svojej činnosti zbierajú a uchovávajú veľké množstvo údajov. Takouto technológiou je aj systém e-kasa, ktorého esenciálnou súčasťou je prenos a spracúvanie obrovského množstva (osobných) údajov v reálnom čase. Algoritmické spracúvanie osobných údajov tiež môže generovať nové korelácie medzi informáciami týkajúcimi sa identifikovaných kupujúcich a informáciami, ktoré už orgány verejnej moci majú k dispozícií. Výsledkom takéhoto spracúvania osobných údajov môžu byť tiež skupinové profily jednotlivých vrstiev obyvateľstva.“.

10.

Navrhovatelia preto uzavreli, že napadnuté ustanovenia sú v rozpore s čl. 19 ods. 3 ústavy, čl. 8 a čl. 52 ods. 1 charty. Na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že napadnuté ustanovenia nie sú v súlade s príslušnými referenčnými normami.

II.1. Stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky:

11.

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) vo svojom stanovisku č. PREDS-11/2020 z 12. júla 2020 uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a nebude zaujímať stanovisko k predmetnej veci.

II.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky:

12.

Vláda Slovenskej republiky zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) vo svojom stanovisku č. 03206/2020/100 z 10. februára 2020 o. i. uviedla, že «Zákon č. 289/2008 Z. z. upravuje povinnosti podnikateľov, t. j. predajcov tovaru a poskytovateľov služieb pri evidencii prijatých tržieb a výrobcov, distribútorov a predajcov pokladníc a neustanovuje žiadne povinnosti pre kupujúcich.

Daňové identifikačné číslo DIČ je prideľované daňovému subjektu správcom dane na účely jeho jednoznačnej identifikácie a z dôvodu eliminovania potreby spracúvania iných osobných údajov, vrátane rodného čísla a dátumu narodenia v prípade fyzických osôb, teda účelom jeho existencie je aj ochrana osobných údajov, čo je jednoznačným dôvodom pre posúdenie takéhoto spracúvania osobných údajov ako primeraného a proporcionálneho, eliminujúceho väčší rozsah štátneho zásahu, avšak umožňujúci jednoznačnú identifikáciu podnikateľa pre finančnú správu, čo opodstatňuje záver o nevyhnutnosti spracúvania tohto údaja. I keď DIČ je osobným údajom podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 18/2018 Z. z.“), funkciu identifikovateľnosti osoby plní len vo vzťahu k finančnej správe, prípadne vo vzťahu k inému oprávnenému spracúvateľovi tohto údaja. Účel jeho existencie a spracúvania je vymedzený prioritne daňovými predpismi, pričom zákon č. 289/2008 Z. z. rozšíril jeho používanie aj na účely evidencie prijatej tržby, čím právna norma spĺňa požiadavky na zákonnosť právnej úpravy.

Nevyhnutnosť spracúvania údajov je daná aj z dôvodu, že doklady z elektronickej registračnej pokladnice (ďalej len „ERP“), ako aj z PEKK (pokladnica e-kasa klient, pozn.) štandardne plnia aj funkciu faktúry podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) a zároveň aj funkciu podkladu k vyhotoveniu účtovného dokladu podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“), a teda aj dokladu posudzovaného na účely zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

Ustanovenia § 8 ods. 1 písm. b) a g) zákona č. 289/2008 Z. z. upravujú obsahové náležitosti pokladničného dokladu vyhotoveného ERP. Toto ustanovenie nenadväzuje na ustanovenie § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z., ktoré upravuje rozsah údajov zasielaných do systému e-kasa, pretože z ERP nie sú zasielané údaje do systému e-kasa, pretože ERP so systémom e-kasa nie je prepojená.

V ustanovení § 8a ods. 1 je použitá odvolávka len na ustanovenia § 8 ods. 1 písm. g) z dôvodu, aby nebol tento údaj uvádzaný v zákone duplicitne, ak sa dá priamo v zákone na konkrétne znenie odvolať.

Unikátny identifikátor kupujúceho (ďalej len „UIK“) nie je osobný údaj. UIK si kupujúci zvolí sám. Ak ide o kupujúceho, ktorý je registrovaný pre daň z príjmov, identifikátorom môže byť jeho daňové identifikačné číslo. UIK je nepovinný údaj, ktorý môže byť uvedený na pokladničnom doklade po dohode kupujúceho a podnikateľa.

Na základe vyššie uvedeného je vláda presvedčená, že ustanovenia § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1 v slovách „daňové identifikačné číslo“ a v slovách „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov je v súlade s Ústavou a ustanoveniami medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, v dôsledku čoho návrh navrhovateľov považujeme za nedôvodný a navrhujeme aby Ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené v časti II. tohto stanoviska.».

13.

Vláda vo svojom stanovisku č. 03206/2020/100 z 10. februára 2020 navrhuje, aby ústavný súd návrhu nevyhovel.

II.3. Stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky:

14.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vo svojom stanovisku č. k. 1 GÚp 4/20/1000-5 z 20. februára 2020 o. i. uviedla, že «Daňové identifikačné číslo („DIČ“) prideľuje orgán daňovej správy daňovému subjektu na účely jeho identifikácie a z dôvodu eliminovania potreby vedenia iných údajov (napr. registračná povinnosť v zmysle § 49a zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov).

V minulosti v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov bola fyzická osoba, ktorá nie je povinná sa podľa tohto alebo osobitného zákona registrovať pri styku so správcom dane povinná uvádzať rodné číslo. Takúto povinnosť už fyzická osoba v zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov nemá. Takáto právna úprava by totiž mohla narážať na právnu úpravu ochrany osobných údajov.

Skupina poslancov vo svojom návrhu na podporu svojej argumentácie uviedla závery formulované v náleze Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 26/16, tento však nemožno aplikovať na právny stav na Slovensku, keďže DIČ na Slovensku nie je na rozdiel od Českej republiky tvorený na základe rodného čísla ani na základe žiadneho iného osobného údaju.

Unikátny identifikátor kupujúceho je nepovinný údaj, ktorý môže byť uvedený na pokladničnom doklade po dohode kupujúceho a podnikateľa. Ak tento údaj nebude uvedený na pokladničnom doklade, podnikateľ nebude môcť byť sankcionovaný, nakoľko ide o nepovinný údaj.

Keďže ide o nepovinný (dobrovoľný) údaj vo forme alfanumerického reťazca znakov, ktorý si môže zvoliť sám kupujúci a je len na vôli kupujúceho, či ho pri kúpe (pred zaevidovaním prijatej tržby) predloží (či sa ním preukáže), pričom finančná správa nemá prístup k dokumentácii podnikateľa (predávajúceho), ktorý si vedie evidenciu o unikátnych identifikátoroch kupujúcich (ďalej aj „UIA“), finančná správa nemá nástroje na stotožnenie kupujúceho.

Vzhľadom na vyššie uvedené zastávam názor, že ustanovenie § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1 v slovách „daňové identifikačné číslo“ a v slovách „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov nie je v rozpore s čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, 8 a čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.».

II.4. Stanovisko predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:

15.

Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojom stanovisku č. k. KP 3/2020-26 z 1. júna 2020 o. i. uviedol, že «Právna úprava upravujúca obsah pokladničného dokladu uvedená v § 8 ods. 1 písm. b) a g) sama osebe nie je spôsobilá zasiahnuť do ústavou garantovaného práva (predávajúceho ani kupujúceho) na ochranu osobných údajov.

Pri akceptovaní výkladu, že slovné spojenie „daňové identifikačné číslo“ v ustanovení § 8a ods. 1 sa týka len predávajúceho rovnako nie je dôvod návrhu vyhovieť.

Slovné spojenie „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ sa z doterajšieho znenia zákona sa javí ako nejasné, podmienky a spôsob použitia tohto inštitútu sú nedostatočne upravené. V tomto stave poznania veci sa k ústavnosti tejto časti petitu návrhu skupiny poslancov nevyjadrujem.».

II.5. Stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky:

16.

Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad na ochranu osobných údajov“) vo svojom stanovisku č. 00264/2020-Op-2 z 30. júla 2020 o. i. uviedol, že „Z uvedeného vyplýva, že kupujúci si toho času môže sám zvoliť UIK a tiež to, či ho poskytne, avšak, ak je kupujúcim osoba registrovaná pre daň z príjmov, môže byť jej UIK aj daňové identifikačné číslo, ktoré jej bolo pridelené.

V prípade, ak si však kupujúci UIK zvolí a predloží ho podnikateľovi pred zaevidovaním tržby, tak tovary alebo služby budú v zmysle uvedenej novely online (prípadne následne offline) zaslané finančnej správe spolu s UIK, teda finančná správa bude disponovať aj týmito údajmi od obchodníka o kupujúcom, nakoľko ak si kupujúci s predávajúcim zadanie UIK dohodne obchodník je povinný aj tento údaj zaslať v zmysle mu vyplývajúcej zákonnej povinnosti podľa § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z.

Taktiež z vyššie citovanej dôvodovej správy, ktorá sa týka UIK nie je zrejmý účel spracúvania UIK spolu s nakúpenými položkami tovaru a služieb a úrad nevidí súvislosť medzi účelom novely ako celku a zavedením a spracúvaním UIK; z dostupných materiálov takáto súvislosť nevyplýva a inštitút UIK v teraz nastavenom režime spracúvania podľa úradu nijako neprispieva k tomu, aby štát dosiahol sledovaný cieľ, ktorým je eliminácia krátenia prijatých tržieb.

Štátny orgán môže aj v zmysle ústavy konať len to, čo má zákonom dovolené, ustanovené a vzhľadom na to, ako sme uviedli vyššie, že účel spracúvania pre údaje týkajúce sa UIK v spojení s konkrétnym tovarom a službou nie je novelou vôbec, alebo riadne ustanovený je len veľmi ťažké určiť, akým spôsobom sú získané údaje štátnou správou (finančnou správou) spracúvané avšak nie je možné vylúčiť, že uvedené údaje vzhľadom na ich netransparentné spracúvanie môžu byť predmetom ich využitia aj na profilovanie konkrétnej fyzickej osoby.

Pokiaľ ide o profilovanie zo strany predávajúceho a možnosti jeho vykonávania na základe spracúvania UIK a konkrétneho tovaru a služby aj vzhľadom na obmedzené možnosti podnikateľa by bolo veľmi špekulatívne sa vyjadrovať k tomu do akej miery je podnikateľ svojimi prostriedkami schopný identifikovať osobu kupujúceho a vytvárať jej profily. Považujeme však za potrebné dodať, že podnikatelia už teraz majú legálnu možnosť, ako získať nákupné preferencie kupujúceho tak, aby o tom bol informovaný a prípadne z odovzdávania takýchto údajov aj profitoval; ide v súčasnosti o používaný model vernostných kariet, kedy kupujúci na základe súhlasu alebo oprávneného záujmu predávajúceho vie, že tento o ňom zbiera osobné údaje.

V kontexte spracúvania osobných údajov podľa osobitných predpisov sa javí, že ide o vzťah dvoch samostatných prevádzkovateľov; nakoľko povinnosť odovzdať údaje UIK a tovar a službu je povinnosťou podnikateľa – predávajúceho, akonáhle si kupujúci UIK zvolí, javí sa, že údaje sú predmetom záujmu skôr finančnej správy, ako podnikateľa. Aj vzhľadom na absenciu stanovenia účelu spracúvania UIK spolu s tovarom a službami je preto veľmi ťažké zaujať jednoznačný postoj v tom, aké postavenie majú pri spracúvaní uvedených údajov jednotlivé subjekty. Uvedené je dôsledkom nesprávneho a nekonzistentného ustanovenia jasných a presných pravidiel spracúvania od počiatku, kedy v zákone absentujú základné nastavenia spracúvania pre UIK v spojení s tovarom a službou.“.

II.6. Stanovisko Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky:

17.

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) vo svojom stanovisku č. 356624/2020 z 30. júla 2020 o. i. uviedlo, že «Návrhom napadnuté ustanovenia § 8 ods. 1 písm. b) a g) zákona č. 289/2008 Z. z. upravujú obsahové náležitosti pokladničného dokladu vyhotoveného elektronickou registračnou pokladnicou (ďalej len „ERP“), používanie ktorých bolo ukončené k 31.12.2019. Na uvedené ustanovenia však nenadväzuje ustanovenie § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z., ktoré upravuje rozsah údajov zasielaných do systému e-kasa, pretože z ERP nie sú zasielané údaje do systému e-kasa (ERP so systémom e-kasa nie je prepojená). V ustanovení § 8a ods. 1 je použitý odkaz na ustanovenia § 8 ods. 1 písm. g) len z legislatívno-technických dôvodov.

Daňové identifikačné číslo (ďalej len „DIČ“) je prideľované daňovému subjektu správcom dane na účely jeho jednoznačnej identifikácie a z dôvodu eliminovania potreby spracúvania iných osobných údajov, vrátane rodného čísla a dátumu narodenia v prípade fyzických osôb, teda účelom jeho existencie je aj ochrana osobných údajov, čo je jednoznačným dôvodom pre posúdenie takéhoto spracúvania osobných údajov ako primeraného a proporcionálneho, eliminujúceho väčší rozsah štátneho zásahu, avšak umožňujúci jednoznačnú identifikáciu podnikateľa pre finančnú správu, čo opodstatňuje záver o nevyhnutnosti spracúvania tohto údaja.

DIČ plní funkciu identifikovateľnosti osoby len vo vzťahu k finančnej správe, prípadne vo vzťahu k inému oprávnenému spracúvateľovi tohto údaja. Účel jeho existencie a spracúvania je vymedzený prioritne daňovými predpismi, pričom zákon č. 289/2008 Z. z. rozšíril jeho používanie aj na účely evidencie prijatej tržby, čím právna norma spĺňa požiadavky na zákonnosť právnej úpravy.

Nevyhnutnosť takéhoto spracúvania údajov je daná aj z dôvodu, že doklady z ERP ako aj z PEKK štandardne plnia aj funkciu faktúry podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) a zároveň aj funkciu účtovného dokladu podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“), a teda aj dokladu posudzovaného na účely zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Aby bolo možné pokladničný doklad vyhotovený ERP alebo PEKK považovať za zjednodušenú faktúru, musí obsahovať zákonom č. 222/2004 Z. z. predpísané náležitosti. Z uvedeného dôvodu pokladničný doklad vyhotovený ERP, ako aj PEKK obsahuje okrem iného také povinné údaje, ktoré korešpondujú s náležitosťami zjednodušenej faktúry upravenými zákonom č. 222/2004 Z. z...

Unikátny identifikátor kupujúceho (ďalej len „UIK“) nie je osobný údaj. UIK si kupujúci zvolí sám. Ak ide o kupujúceho, ktorý je registrovaný pre daň z príjmov, identifikátorom môže byť jeho DIČ. UIK je nepovinný údaj, ktorý môže byť uvedený na pokladničnom doklade výlučne po dohode kupujúceho a podnikateľa.

V odseku 8 návrhu navrhovatelia uvádzajú, že: „Unikátnym identifikátorom kupujúceho je v zmysle Zákona taktiež údaj, ktorý je pridelený kupujúcemu v prípade, že používa tzv. vernostné alebo zľavové karty.“ V tejto súvislosti zastávame názor, že v zákone č. 289/2008 Z. z. nie je zrejmý, dokonca ani naznačený, vzťah medzi UIK a vernostnou kartou zákazníka, a preto uvedené nie je možné konštatovať. Ak by sme pripustili, že číslo vernostnej karty možno považovať za osobný údaj, predávajúci ho v žiadnom prípade nesmie bez súhlasu kupujúceho zaslať do systému e-kasa. UIK slúži na to, aby sa kupujúci identifikoval voči systému e-kasa v pripravovanej zóne kupujúceho (zatiaľ táto zóna ešte neexistuje), ktorá kupujúcemu poskytne prehľad realizovaných výdavkov, bude slúžiť ako podklad pre účtovníctvo kupujúceho-podnikateľa, na evidenciu dokladov pre potreby reklamácií, resp. na archiváciu prijatých pokladničných dokladov.

Ani zaslaním ID zákazníckej karty finančná správa nezískava žiadne iné údaje, ktoré sa k danej karte viažu (napr. trvalý pobyt, meno a priezvisko, telefón a podobne). Tieto údaje (ak vôbec) má len podnikateľ, ktorý vydal zákaznícku kartu a nikdy ich v zmysle zákona č. 289/2008 Z. z. neposkytuje finančnej správe pri evidencii tržieb (mohol by tak postupovať len v prípade, že by o to kupujúci požiadal, t. j. dobrovoľne).

UIK je dobrovoľný údaj, ktorý je na pokladničnom doklade uvedený iba na základe dohody s kupujúcim, pričom pri každom nákupe, resp. u každého podnikateľa môže kupujúci použiť iný identifikátor (napr. NBÚ1234567, potom NBÚ2345678). Rôzni kupujúci môžu uviesť identické identifikátory. Finančná správa preto nedokáže UIK priradiť ku konkrétnemu kupujúcemu. Nakoľko UIK je nepovinný údaj, nemožno hovoriť o neprimeranom zásahu do práv a slobôd kupujúcich.

DIČ je jedinečný identifikátor vygenerovaný systémom finančnej správy, ktorý neobsahuje údaj o rodnom čísle. Uvedený princíp bol zavedený ešte v čase platnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom od 01.01.2005, a to na základe jeho novely zákonom č. 679/2004 Z. z., ktorým bola zmenená dikcia § 31 ods. 11. Tento údaj používa podnikateľ, resp. daňový subjekt vždy pri komunikácii s finančnou správou. Z uvedeného dôvodu bolo stanovené, že DIČ slúži na identifikáciu podnikateľa pri komunikácii PEKK so systémom e-kasa. Na základe tohto identifikátora je možné jednoznačne určiť, ktorý podnikateľ zaslal z PEKK údaje do systému e-kasa. Uvedením DIČ podnikateľa (predajcu, poskytovateľa služby) na pokladničnom doklade vyhotovenom PEKK podnikateľa podľa nášho názoru nedochádza k porušeniu práv upravených Ústavou Slovenskej republiky. Štandardne podnikateľ používa a zverejňuje svoje DIČ.

Ustanovenie § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. upravuje, že podnikateľ je povinný zabezpečiť, aby PEKK zasielala do systému e-kasa aj údaj podľa § 8 ods. 1 písm. g) zákona č. 289/2008 Z. z., t. j. údaj o označení tovaru alebo služby a množstve tovaru alebo rozsahu služby. Tento údaj obsahuje aj pokladničný doklad vyhotovený PEKK, ktorý je odovzdaný kupujúcemu.

Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 289/2008 Z. z. označenie tovaru alebo označenie služby musí byť vyjadrené tak, aby bolo možné predávaný tovar alebo poskytovanú službu jednoznačne určiť alebo pomenovať a odlíšiť od iného tovaru alebo od inej služby, pričom sa môže uvádzať aj skrátený názov tovaru alebo služby. Tovar alebo službu nemožno označiť len číselným znakom alebo alfanumerickým kódom.

Zákon č. 289/2008 Z. z. ustanovuje, akým spôsobom má podnikateľ povinnosť označiť tovar alebo poskytovanú službu, avšak pri označovaní tovaru alebo poskytovanej služby nie je podnikateľ ničím viazaný – môže uvádzať aj skrátený názov tovaru alebo služby. Neexistuje ustanovenie, ktoré by určovalo konkrétny číselník tovarov alebo služieb resp. ich presné označenie, je to len v kompetencii samotného podnikateľa (predávajúceho). Pre spracovanie údajov v systéme e-kasa týkajúcich sa označenia tovaru alebo poskytovanej služby by bolo potrebné, aby bola zabezpečená konzistentnosť spracúvaných dát. Vzhľadom na to, že každý podnikateľ označuje tovar alebo poskytovanú službu podľa vlastného uváženia, nie je reálne, aby systém e-kasa vyhodnocoval nákupy podľa druhu tovaru alebo poskytovanej služby, napr. počet predaných chlebov v daný deň všetkými podnikateľmi na území Slovenskej republiky.

Systém e-kasa nemá za cieľ sledovať dennodenné správanie kupujúcich a vytvárať profil kupujúcich, pretože ako už bolo v tomto stanovisku uvedené, UIK môže byť na pokladničnom doklade uvedený ako dobrovoľný údaj, ktorý nie je s výnimkou použitia DIČ kupujúcim (podnikateľom), rozpoznateľný finančnou správou na konkrétnu fyzickú osobu. Do systému e-kasa nie je podnikateľ (predávajúci) povinný zasielať a plošne poskytnúť údaje vzťahujúce sa k vernostnému programu uzatvorenému medzi predávajúcim a kupujúcim. Na základe UIK, ktorý nie je vo forme DIČ, nie je možné získať a spracúvať osobné údaje kupujúcich, nakoľko finančná správa nemá prístup k informáciám podnikateľa (predávajúceho), ktorý eviduje osobné údaje kupujúceho vo vzťahu k UIK.

Na základe vyjadrení k problematike DIČ, UIK, názvu tovaru alebo služby, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich častiach tohto stanoviska zastáva Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky názor, že § 8 ods. 1 písm. b) a g) a § 8a ods. 1 v slovách „daňové identifikačné číslo“ a v slovách „unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“ nie sú protiústavné (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3), nie sú v rozpore s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 7, 8 a ani s čl. 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky preto odporúča, aby Ústavný súd Slovenskej republiky návrhu nevyhovel.».

18.

Na žiadosť ústavného súdu finančné riaditeľstvo listom č. 50912/2021 z 3. februára 2021 doplnilo a spresnilo už uvedené stanovisko a predložilo okrem odpovedí na zaslané otázky aj interný riadiaci akt č. 136/2018 – smernicu o ochrane osobných údajov, interný riadiaci akt č. 17/2020 – smernicu riadenia prístupu externého subjektu k informačno-komunikačným technológiám finančnej správy a externých prístupov interných zamestnancov finančnej správy a materiál „Koncepcia registrácie maloobchodných transakcií pre Slovenskú republiku“.

II.7. Replika navrhovateľov:

19.

Poslanec národnej rady Alojz Baránik za navrhovateľov vo svojej replike zo 7. septembra 2020 uviedol, že „k vyššie uvedeným stanoviskám nepovažujem za potrebné sa vyjadriť a zároveň podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov súhlasím s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“.

II.8. Ústne pojednávanie:

20.

Vo veci sa ústne pojednávanie nekonalo, pretože účastníci navrhli od neho upustiť a ústavný súd ho nepovažoval za nevyhnutné.

21.

Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom navrhovateľov, so stanoviskami národnej rady a vedľajšieho účastníka a predsedu najvyššieho súdu, finančného riaditeľstva a úradu na ochranu osobných údajov dospel k týmto záverom:

III.1. K napadnutým ustanoveniam ako súčasti daňovej legislatívy:

22.

Ustanovenie § 8a ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov bolo do tohto zákona doplnené jeho novelou zákonom č. 368/2018 Z. z. ako súčasť právnej úpravy systému e-kasa.

22.1.

Dôvodová správa k tomuto zákonu o systéme e-kasa o. i. uvádza, že „Systém e-kasa predstavuje bezpečný, vysokopriepustný systém evidencie tržieb a pokladničných dokladov v reálnom čase, ktorý umožní integráciu on-line pokladníc, ako aj virtuálnych registračných pokladníc na centrálnu databázu finančnej správy, zasielanie údajov v reálnom čase, ako aj v off-line režime. Systém e-kasa bude pre podnikateľov znamenať zníženie administratívnej záťaže pri obstarávaní hardvéru, zníženie nákladov pri prevádzke, kontinuálny prechod medzi účtovnými dňami, export dát na zjednodušenie podávania kontrolného výkazu na účely DPH, dostupnosť dát počas archivácie. Zákazníkom systém umožní overenie pravosti pokladničných dokladov v reálnom čase. Systém e-kasa okrem toho umožní finančnej správe vykonávať prehľad a triedenie získaných dát a ich využitie na účely kontroly dodržiavania ustanovení tohto zákona, ako aj na účely daňovej kontroly.“.

23.

Systém e-kasa predstavuje reformu finančnej správy, ktorá sleduje zníženie daňovej medzery na dani z pridanej hodnoty. Systém e-kasa to zabezpečuje evidenciou tržieb a pokladničných dokladov v reálnom čase, integráciou on-line pokladníc, ako aj virtuálnych registračných pokladníc na centrálnu databázu finančnej správy a zasielaním údajov v reálnom čase.

24.

Je potrebné podotknúť, že napadnuté ustanovenia síce nepredstavujú hmotnoprávnu úpravu daní v zmysle určenia predmetu, výšky či poplatníka dane, ale predstavujú súčasť rozpočtovej a daňovej politiky štátu tým, že sú súčasťou nástrojov na kontrolu plnenia daňových povinností daňovými subjektmi.

25.

Stanovenie daňových povinností, ale aj vytvorenie efektívneho systému ich kontroly a vynucovania je dôležité z hľadiska plnenia funkcií štátu, pre ktoré je nevyhnutné, aby mal zabezpečené daňové príjmy. Efektívna kontrola a vynucovanie plnenia daňových povinností predstavujú legitímny cieľ, ktorým je možné odôvodniť proporcionálny zásah do základných práv a slobôd.

26.

Ustanovenie § 8 ods. 1 písm. b) a g) zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov nie je súčasťou právnej úpravy systému e-kasa. Odkaz na § 8 ods. 1 písm. b) a g) použitý v § 8a ods. 1 má len legislatívno-technický charakter v tom, že odkazuje na slová už v zákone raz použité, čím nedochádza k ich opakovanému neúčelnému používaniu v texte zákona. Tento odkaz nemá funkčný charakter v tom, že by funkčne a vecne prepojoval tieto ustanovenia, práve naopak. V § 8 ods. 1 písm. b) a g) uvedené údaje sú súčasťou pokladničného dokladu vyhotoveného elektronickou registračnou pokladňou, ktorá nie je prepojená so systémom e-kasa a údaje z nej nie sú do systému e-kasa zasielané. Údaje, ktoré obsahuje pokladničný doklad vyhotovený pokladnicou e-kasa klient, upravuje § 8 ods. 7, ktorý ale napadnutý nie je.

III.2. K namietanému nesúladu s právom na ochranu súkromia a osobných údajov:

27.

Napadnuté ustanovenia zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov obsahujú tri štádiá zásahov do práva na ochranu súkromia a osobných údajov: (a) zber a lokálne uchovanie údajov na zariadení pri kúpe v obchode vrátane vydania pokladničného dokladu, (b) automatizované odoslanie a uchovávanie údajov v reálnom čase v centrálnej databáze finančnej správy a (c) následne spracúvanie týchto údajov finančnou správou vrátane ich používania na automatizované posudzovanie a poskytovania ďalším štátnym orgánom na iné účely. Tieto štádiá zásahu sa líšia svojou intenzitou, cieľom a zárukami, a preto ich ústavný súd analyzuje osobitne. Zároveň ústavný súd pri svojej analýze odlišoval zásah do práv predávajúcich a kupujúcich v tomto systéme.

28.

Navrhovatelia tvrdia, že predmetné ustanovenia predstavujú neprimeraný zásah do ochrany súkromia a osobných údajov. Ustanovenia napadli podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 8 dohovoru a čl. 7, 8 a 52 charty.

29.

Pri abstraktnej kontrole podľa čl. 125 ústavy vykonáva ústavný súd prieskum podľa viacerých referenčných rámcov, najčastejšie podľa ústavy a ústavných zákonov, dohovoru a charty. Ich voľba je v dispozícii navrhovateľa [§ 45 a § 75 písm. c) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Právo Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) môže mať dopad na predmet abstraktného prieskumu, ako aj referenčný rámec. Princíp prednosti práva EÚ (čl. 7 ods. 2 ústavy) sa uplatní na obe stránky. Uplatní sa na zistenie toho, aké pravidlá tvoria právny poriadok, ktorý sa preskúmava, ale aj na určenie obsahu referenčného rámca, s ktorým sa súladnosť skúma.

30.

Postupnosť prieskumu závisí od toho, či je skúmaná právna otázka:

1.

neharmonizovaná,

2.

neúplne harmonizovaná alebo

3.

plne harmonizovaná právom EÚ.

30.1

. Ak je preskúmaná právna norma neharmonizovaná, ústavný súd v prípade mnohosti referenčných rámcov a zhodnosti označených práv ťažiskovo skúma súlad s ústavou a prípadne aj súlad s dohovorom alebo inou referenčnou normou. Charta sa v týchto prípadoch v zásade neaplikuje (čl. 51 ods. 1). Aj pri prieskume podľa ústavy v kontexte neharmonizovanej úpravy je však judikatúra k ostatným referenčným normám, najmä dohovoru a charte stále prítomná ako možný zdroj obohatenia výkladu jej ustanovení.

30.2

. Ak je preskúmaná právna norma neúplne harmonizovaná právom EÚ, ústavný súd v prípade mnohosti referenčných rámcov skúma najprv ich súladnosť s ústavou. Judikatúra k ostatným referenčným normám, najmä dohovoru a charte ostáva stále prítomná ako zdroj obohatenia výkladu a určenia rozsahu možnosti uváženia slovenského zákonodarcu. Základné situácie, ktoré môžu nastať sú tieto:

Výklad vnútroštátnych noriem vo svetle práva EÚ pripúšťa ich súlad s ústavou; ústavný súd v takom prípade vykoná ústavno-konformný výklad z interpretačných možností poskytovaných právom EÚ. Ak to navrhovateľ žiada, explicitne sa v ďalšom kroku preskúma aj ich súlad s chartou, pričom sa osobitne musí skúmať rozsah jej aplikovateľnosti, prípadne tiež aj dopad na princípy práva Európskej únie, ak o ich dodržaní existuje pochybnosť [čl. 51 ods. 1 charty a jeho výklad v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“), napr. Åkerberg Fransson, C-617/10, ako aj iné princípy podľa Stefano Melloni C-399/11, bod 60].

Výklad vnútroštátnych noriem, ktorými sa nesprávne (z pohľadu európskeho a ústavného) implementuje právo EÚ, nepripúšťa ich súlad s ústavou; ústavný súd v takom prípade konštatuje porušenie a zákonodarca musí vykonať nápravu v súlade s ústavou a právom EÚ. Aj výklad vo svetle práva EÚ je obmedzený všeobecne akceptovanými metódami výkladu práva, a teda nemôže ísť „contra legem“ (SDEÚ, Konstantinos Adeneler C-212/04, bod 110, Pupino C-105/03, body 44, 47). Ak vznikne pochybnosť o výklade práva EÚ, ústavný súd sa obráti na SDEÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [ďalej len „ZFEÚ“ (pozri bližšie II. ÚS 381/2018)]. Súladnosť s chartou ako explicitnou referenčnou normou v tomto prípade už osobitne skúmať netreba (PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 10/2014).

Výklad vnútroštátnych noriem vo svetle práva EÚ nepripúšťa ich súlad s ústavou, pričom existuje pochybnosť o platnosti práva EÚ. Ústavný súd sa v takom prípade obráti na SDEÚ na účely preskúmania platnosti podľa čl. 267 ZFEÚ. Svoje pochybnosti vyjadrí vzhľadom na referenčný rámec charty (porov. Foto-frost, C-314/85, bod 15 a nasl., porov. explicitnejšie body 44 – 46 stanoviska AG Stix-Hackl vo veci Intermodal Transports, C-495/03, napr. rakúsky ústavný súd, VfGH, Vorratsdatenspeicherung, sp. zn. G 47/12 ua, vo veci, ktorá viedla k Digital Rights Ireland, C‑293/12 a C‑594/12, a neskôr ovplyvnila rozhodnutie PL. ÚS 10/2014).

30.3

. Ak je preskúmaná právna norma plne harmonizovaná právom EÚ, ústavný súd v prípade mnohosti referenčných rámcov preskúma najprv ich súladnosť s chartou. Vyplýva to z toho, že spoločná legislatíva tvorená v rámci preneseného výkonu práv musí byť meraná v prvom rade podľa spoločného katalógu ľudských práv. Plná harmonizácia v určitej oblasti znamená, že právo EÚ v danej otázke neposkytuje priestor pre uváženie slovenského zákonodarcu (napr. SDEÚ vo veciach: Funke Medien, C-469/17, bod 35 a nasl.; Pelham and Others, C-476/17, bod 58 a nasl.; Breyer, C-582/14, bod 57; Fashion ID, C-40/17, body 54 a 55; Huber, C-524/06, bod 52; naopak, príkladom uváženia: čl. 85 GDPR, pozri obšírne aj rozhodnutie BVerfG, napr. sp. zn. 1 BvR 276/17, bod 42 a nasl.). Ak ústavný súd dospeje k záveru, že právna norma nie je v súlade s chartou alebo existuje pochybnosť o výklade predmetu skúmania alebo použitého referenčného rámca, ústavný súd sa obráti na SDEÚ podľa čl. 267 ZFEÚ. V prípade zistenia súladu s chartou, ak to navrhovateľ žiadal, sa explicitne následne preskúma aj súlad s ústavou. Súlad sa pritom posúdi aj podľa zásad ekvivalentnosti ochrany a lojálnej spolupráce pri ochrane práv (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, pozri aj II. ÚS 501/2010, bod 20). Delegáciou právomocí sa totiž štát nezbavuje svojej zodpovednosti voči jednotlivcovi a aj ako člen spoločenstva štátov musí zabezpečiť, aby vzniknutá organizácia poskytovala porovnateľný stupeň ochrany základných práv a slobôd [obdobne Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Bosphorus v. Írsko, č. 45036/98, La société Etablissement Biret et CIE S.A. v. 15 členských štátov EÚ, č. 13762/04].

31.

V posudzovanej veci ide o situáciu, keď povinnosť zberu údajov síce nie je harmonizovaná právom EÚ, avšak otázka ochrany osobných údajov štátnymi orgánmi a podnikateľmi je predmetom nariadenia č. 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov – GDPR). Ide teda všeobecne o situáciu (bod 30.2), a to otázku neúplne harmonizovanú právom EÚ, keď má členský štát možnosť uváženia [pozri aj stanovisko generálneho advokáta Bobeka k postaveniu daňových orgánov podľa čl. 2 ods. 2 písm. d) GDPR (Valsts ieņēmumu dienests, C-175/20, bod 40)]. Ústavný súd preto zohľadnil mantinely poskytnuté právom EÚ v tejto oblasti, avšak zvýraznil aj priestor, kde slovenský zákonodarca môže (z pohľadu práva EÚ) a musí (z pohľadu ústavy) konať zodpovednejšie vzhľadom na ochranu práv jednotlivca (najmä body 117 až 141). Ako bude ďalej vysvetlené, časti napádaného zákona dokonca existencia priamo aplikovateľného práva EÚ o ochrane osobných údajov „zachránila“ pred konštatovaním nesúladu s ústavou tým, že poskytla inak chýbajúce záruky proti zneužitiu práv jednotlivca.

32.

Ústavný súd sa v minulosti už viackrát vyjadril k otázke cieľa ochrany súkromia a osobných údajov (pozri najmä nosné rozhodnutia PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 13/2020). Účelom ústavou priznaného práva na súkromie je zabrániť verejnej moci, aby zasahovala do správania jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadila jeho súkromný život (PL. ÚS 43/95, s. 26, PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 13/2020, bod 69). Podstatou je teda možnosť jednotlivca žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov ustanovených orgánmi verejnej moci (II. ÚS 19/97, II. ÚS 7/99, II. ÚS 19/99, PL. ÚS 12/01). V najširšom význame ide teda o ochranu proti neprimeranému štátnemu dirigizmu (PL. ÚS 13/2020, bod 69). V tomto ohľade je právo na súkromie úzko spojené s právom na ľudskú dôstojnosť (čl. 19 ods. 1 ústavy) a princípom slobody konať (čl. 2 ods. 3 ústavy). Podľa judikatúry ústavného súdu právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnej sféry jednotlivca zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie jeho efektívnej ochrany (III. ÚS 331/09, II. ÚS 424/2012, PL. ÚS 10/2014). Tam, kde však k zásahu do práv dochádza zo strany súkromnej moci, ale na základe delegácie od verejnej moci, zodpovedá štát za zásah priamo ako za svoje konanie (Copland proti Spojenému Kráľovstvu, č. 62617/00, bod 39; Vukota-Bojić proti Švajčiarsku, č. 61838/10, bod 47, podobne aj generálny advokát Henrik Saugmandsgaard Øe vo veci C‑401/19, Poľská republika proti Európskemu parlamentu a Rade EÚ, body 115 a 151).

33.

Právo na súkromný život v sebe zahŕňa i právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím a prenasledovaním zo strany verejnej moci, a to i vo verejnom priestore či na verejne prístupných miestach. Navyše, žiadny zásadný dôvod neumožňuje vylúčiť z pojmu súkromný život profesijné, obchodné či sociálne aktivity (rozhodnutie ESĽP vo veci Niemietz proti Nemecku, č. 13710/88 zo 16. 12. 1992).

34.

Z judikatúry vyplýva, že zatiaľ čo ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 ústavy spája s nedotknuteľnosťou osoby, jej telesnou integritou a súvisiacimi materiálnymi hodnotami, ochrana nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (napr. III. ÚS 88/01, s. 17). Článok 22 ústavy poskytuje osobitnú ochranu pre tajomstvo dopravovaných správ. Návrh namieta porušenie čl. 16 a 19 ústavy, avšak z jeho znenia je na prvý pohľad zrejmé, že sa netýka telesnej integrity jednotlivca, ale skôr nemateriálnej stránky jeho súkromia, ktorá je chránená skôr podľa čl. 19 a 22 ústavy.

35.

Ochrana súkromia (čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 ústavy) a osobných údajov (čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy) sa síce zásadne prekrývajú, avšak sledujú aj osobitné ciele. Súkromie chráni jednak osobnú a intímnu sféru jednotlivca, jeho tajomstvá a dôvernú komunikáciu, ale aj zachytenie jeho správania na verejných miestach a všeobecnú slobodu rozhodovania, ako viesť svoj život. Ochrana osobných údajov je síce previazaná len so spracovávaním údajov, no zároveň je koncipovaná širšie. Je chápaná najmä ako ochrana pred automatizovaným zbieraním a spracúvaním informácií o jednotlivcovi, ktoré môžu ohroziť akékoľvek jeho slobody vo všetkých sférach života, a teda nielen v oblasti ochrany súkromia. Cieľom je preto chrániť najmä právo jednotlivca na sebaurčenie, ale aj autonómnosť jeho rozhodovacieho procesu, a to predchádzaním jeho manipulácii, diskriminácii alebo ohrozením jeho bezpečnosti (pozri aj čl. 1 Dohovoru Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 49/2001 Z. z.).

36.

Proti zberu a zneužitiu osobných údajov chráni ústava v čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1, ktoré takto zakotvujú právo jednotlivca na informačné sebaurčenie (PL. ÚS 10/2014, bod 133). Cieľom práva na informačné sebaurčenie je zabezpečiť slobodný rozvoj osobnosti v kontexte modernej spoločnosti, ktorá je definovaná jednoduchým zhromažďovaním a automatizovaným spracúvaním informácií o jednotlivcovi (PL. ÚS 13/2020, bod 69). Nekontrolované spracúvanie osobných údajov by ohrozovalo nielen slobodu konania jednotlivca, pretože by sa nikdy necítil úplne voľný, ale v konečnom dôsledku aj samotné demokratické zriadenie, keďže jeho garantmi môžu byť len skutočne slobodní jednotlivci [PL. ÚS 13/2020, bod 69, podobne Spolkový ústavný súd Nemecka (BVerfG), Volkszählungsurteil, sp. zn. 1 BvR 209, 269, 362, 420, 440, 484/83].

37.

Podnikatelia, či už v pozícii fyzických osôb, alebo právnických osôb, musia v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti strpieť viac zásahov zo strany štátu ako bežný jednotlivec. Štát má oprávnenie vyberať dane z hospodárskej činnosti a na tento účel zbierať potrebné informácie. Rovnako môže podnikateľov zaťažovať zberom rôznych údajov s cieľom ochrany verejného záujmu alebo základných práv a slobôd jednotlivcov (napr. PL. ÚS 23/06). A môže aj ukladať rôzne povinnosti na účely ochrany jednotlivca pred zneužitím ekonomickej sily podnikateľov samotných. Vystavenie podnikateľov primeraným povinnostiam zberu údajov je bežnou súčasťou napĺňania pozitívnej povinnosti štátu vytvoriť podmienky sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky (čl. 55 ods. 1 ústavy).

38.

V tomto smere je preto nutné zdôrazniť, že v prejedávanej veci nejde o situáciu, kde by dochádzalo „len“ k zásahu do práv právnických osôb podnikateľov. Ochrana právnických osôb podnikateľov by síce bola predmetom odlišného prieskumu z dôvodu intenzity zásahu, no aj pri nich ústava poskytuje ochranu.

39.

Súkromie a ochrana osobných údajov kupujúcich a predávajúcich v prejedávanom prípade sa týka fyzických osôb aj právnických osôb. Zatiaľ čo na strane predávajúcich môžu figurovať len fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré sú podnikateľmi, na strane kupujúcich to môžu byť jednak podnikatelia v oboch formách, ale aj fyzické osoby nepodnikatelia. Z dôvodu tohto zmiešaného charakteru adresátov noriem je nutné na strane predávajúcich vychádzať z toho, že je medzi nimi aj silné zastúpenie fyzických osôb, preto sa uplatní vyšší štandard ochrany uplatniteľný na fyzické osoby podnikateľov. Na strane kupujúcich je zas nutné vychádzať zo štandardu ochrany fyzických osôb nepodnikateľov, keďže právna úprava na nich dopadá rovnako ako na podnikateľov. Ak sú adresáti „zmiešaní“ a právna úprava ich neoddeľuje, vždy sa uplatní vyšší štandard ochrany.

40.

Je pravdou, že právo na súkromie v prvom rade chráni fyzické osoby. Týka sa práva „na zachovanie ľudskej dôstojnosti“, „osobnej cti“, zachovania „rodinného života“, a teda hodnôt, ktoré si môže nárokovať chrániť len človek. Nárok právnických osôb na práva zaručené ústavou treba ale hodnotiť podľa podstaty označeného práva (PL. ÚS 15/1998). Podobne ako pri slobode prejavu (PL. ÚS 15/1998) čl. 19 a 22 chránia aj také hodnoty, ktoré si môžu uplatniť aj právnické osoby. Aj preto ústava v čl. 19 pracuje s pojmom „každý“ a v čl. 22 adresáta zamlčuje. Z judikatúry ESĽP v kontexte čl. 8 rovnako vyplýva, že právnické osoby si môžu uplatňovať niektoré čiastkové práva na ochranu súkromia aj podľa dohovoru [pozri Niemietz proti Nemecku, A No 251‑B. (1992), ods. 29 až 31, Colas Est a ďalší proti Francúzku, č. 37971/97, ods. 41, Peck proti Spojenému Kráľovstvu, č. 44647/98, ods. 57, Bernh Larsen Holding AS a ďalší proti Nórsku, č. 24117/08, bod 106 (čo sa týka údajov firmy), Liberty a ďalší proti Spojenému Kráľovstvu, č. 58243/00, body 56 – 57 (čo sa týka neziskovej organizácie)].

41.

Dôraz na človeka je ešte zreteľnejší pri práve na ochranu osobných údajov v súčasnej úprave v slovenskom, európskom a medzinárodnom právnom poriadku. Historicky je Dohovor Rady Európy č. 108 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov obmedzený na fyzické osoby, pričom členské štáty môžu jeho pôsobnosť rozšíriť aj na právnické osoby [čl. 3 ods. 2 písm. b) Dohovoru č. 108]. Rovnako v európskom kontexte je podľa judikatúry SDEÚ ochrana primárnym a sekundárnym právom obmedzená na údaje fyzických osôb (pozri rozhodnutie Volker und Markus Shecke and Eifert, C-92/09 a C-93/09, ods. 53). Právnické osoby sa „môžu dovolávať ochrany podľa článkov 7 a 8 charty v súvislosti s týmto uvedením len v rozsahu, v akom názov právnickej osoby identifikuje jednu alebo viaceré fyzické osoby“ (pozri rozhodnutie Volker und Markus Shecke and Eifert, C-92/09 a C-93/09, ods. 53). Slovenská republika však prijala svoj ústavný text skôr, než pristúpila k Dohovoru č. 108 alebo charte. Ochrana predovšetkým fyzických osôb je dôsledkom úniového práva, keďže historicky viacero členských štátov chránilo rôznymi spôsobmi legislatívne aj právnické osoby [pozri ERDOS, D. Dead Ringers? Legal Persons and the Deceased in European Data Protection Law (May 13, 2020). University of Cambridge, Faculty of Law Research Paper No. 21/2020, s. 3; ale aj KORFF, D. Study on the Protection of the Rights and Interests of Legal Persons with Regard to the Processing of Personal Data Relating to Such Persons (2008). Dostupné na: ˂https://ssrn.com/abstract=1288583˃].

42.

V januári 1991 Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prijalo ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Súčasný čl. 19 ods. 3 ústavy bol prijatý ako čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, avšak predloha súčasného čl. 22 ods. 1 ústavy v čl. 13 Listiny základných práv a slobôd neobsahovala odkaz na osobné údaje. V apríli 1992 Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prijalo zákon č. 256/1992 Zb. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch. Ten v § 10 definoval ako dotknutú len fyzickú osobu. Na medzinárodnej úrovni už v tom čase existoval Dohovor č. 108, avšak Česká a Slovenská Federatívna Republika nebola jeho signatárom. Oznámenie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky z roku 2001 týkajúce sa Dohovoru č. 108 (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 49/2001 Z. z.) nevykonalo notifikáciu podľa čl. 3 ods. 2 písm. b) o jeho rozšírení na právnické osoby a Rada Európy takúto notifikáciu dosiaľ neeviduje.

43.

Zároveň však jazykový výklad čl. 19 a čl. 22 ústavy existenciu ochrany u právnických osôb neobmedzuje, a preto ani u nich nemožno túto ochranu úplne vylúčiť (m. m. PL. ÚS 10/08, podobne v nemeckej doktríne BVerfG, sp. zn. 1 BvR 1550/03, body 151 až 154). Popri ochrane prostredníctvom ochrany súkromia sa môžu v ústavnom kontexte aj právnické osoby dovolávať ochrany pred systematickým neoprávneným zhromažďovaním údajov (čl. 22 ods. 1 a čl. 19 ods. 3) alebo pred narušením listového tajomstva (čl. 21 ods. 1). Táto parciálna ochrana však plne nezodpovedá ochrane fyzických osôb, najmä tam, kde sa právo dotýka ľudskej dôstojnosti. Činnosť právnických osôb je viac účelová, a preto je aj ústavnoprávna ochrana užšie koncipovaná.

44.

Zároveň ochranu súkromia a osobných údajov je nutné odlíšiť od ochrany majetkových pozícií podľa čl. 20 ústavy, a to či už hmotného (napr. obchodných priestorov), alebo nehmotného charakteru (napr. typicky obchodného tajomstva), alebo práva na výkon povolania podľa čl. 35 ústavy. V porovnaní s čl. 35 ústavy sa parciálna ochrana súkromia právnických osôb poskytuje bez potreby zákonnej úpravy v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy. Na rozdiel od ochrany majetkových pozícií nie je uplatnenie závislé od existencie vlastníckeho alebo iného práva, ako napríklad práva na obchodné tajomstvo [pozri II. ÚS 647/2014, bod 45 a k jeho ústavnej ochrane pozri tiež APLIN, T. Right to Property and Trade Secrets in Christpophe Geiger (ed) Research Handbook on Human Rights and Intellectual Property (Edward Elgar, 2015), kapitola 22, s. 421 – 437].

45.

Práva na ochranu súkromia a osobných údajov nie sú absolútne práva, a preto môžu byť primerane okolnostiam obmedzené (PL. ÚS 12/01, PL. ÚS 10/2014, bod 95, PL. ÚS 13/2020, ods. 70). Akékoľvek obmedzenie však musí byť dostatočne určité, primerané okolnostiam zásahu a poskytovať silné záruky proti zneužitiu (PL. ÚS 10/2014, body 95, 102 a 133). Ústavný súd pri prieskume uplatňuje svoj klasický test troch základných kritérií: legality, legitimity a proporcionality (PL. ÚS 23/06, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07). Odlišuje pritom rôzne stupne intenzity zásahu do súkromia a osobných údajov (PL. ÚS 10/2014, bod 81) od minimálneho cez mierny až po závažný alebo obzvlášť závažný zásah.

46.

V kontexte zberu a sprístupňovania osobných údajov vzhľadom na trvácny charakter zásahu do práv navyše ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že okrem povinnosti zákonodarcu formulovať zásah adekvátne vzhľadom na sledovaný cieľ musí byť zákon aj dostatočne ošetrený formou kontinuálnych efektívnych zákonných záruk proti zneužitiu údajov.

47.

Na základe týchto východísk teda ústavný súd pristúpil k prieskumu napádaného zákona.

1. K zberu a lokálnemu uchovávaniu údajov pri kúpe v obchode vrátane vydania pokladničného bloku:

48.

Zo zákona vyplýva predajcovi ako podnikateľovi povinnosť zadokumentovať každú tržbu a ZoERP v § 8 ods. 1 ustanovuje rozsah údajov, ktoré je predajca povinný zbierať, ako napríklad cenu tovaru alebo služby, typ tovaru, miesto a čas predaja, rozpis odvedenej dane a pod. Tieto údaje sú fyzicky vytlačené na pokladničnom bloku, ktorý je ponúknutý kupujúcemu, a uložené v pamäti pokladne na dobu potrebnú pre zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“), a teda 10 rokov (§ 35 zákona o účtovníctve). Navrhovatelia napádajú aj tento zber údajov podľa § 8 ods. 1 písm. b) a g) ZoERP. Podľa dotknutých ustanovení musí každý pokladničný doklad vyhotovený elektronickou registračnou pokladnicou obsahovať „b) daňové identifikačné číslo, ak podnikateľ nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty... g) označenie tovaru alebo označenie služby, množstvo tovaru alebo rozsah služby a priradenie sadzby dane z pridanej hodnoty okrem prípadu, ak platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatňuje osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa osobitného predpisu“.

49.

Z podania nie je zrejmé, prečo navrhovatelia napadli uvádzanie týchto údajov na pokladničnom doklade a ich lokálne ukladanie na zariadení pokladnice v § 8 ZoERP, pretože argumenty navrhovateľov smerujú skôr k ich následnému odovzdávaniu do centrálnej databázy, ktoré je upravené v § 8a ZoERP. Zaznamenanie identifikácie predávajúceho spolu so zoznamom tovarov a služieb, ich množstvom a použitou sadzbou dane je desaťročia medzinárodne uznávaným spôsobom dokladovania kúpy v obchode. Slúži jednak na ochranu podnikateľa pred nečestnými zamestnancami, ale aj spotrebiteľa pred nečestnými podnikateľmi. Táto povinnosť napomáha pri vedení účtovníctva podnikateľov a asistuje štátu pri výbere daní, resp. kontrole iných zákonných povinností a spotrebiteľom pri reklamácii tovarov alebo služieb.

50.

Intenzita zásahu do oboch práv zákazníkov a predajcov je v kontexte lokálneho zberu týchto údajov pomerne nízka a poľahky ospravedlniteľná (pozri ďalej).

51.

V prípade kupujúcich nie sú pokladničné bloky, resp. ich lokálne kópie na zariadeniach podľa tohto ustanovenia ešte nijak centralizované a vzájomne prepojené, a preto poskytujú len minimálne vzhliadnutie do ich súkromia. Kupujúci totiž síce prostredníctvom každého nákupu zanechá po sebe určitú údajovú stopu (zoznam nakúpených výrobkov v čase a mieste), no z desiatok jednotlivých záznamov u rôznych predajcov je náročné a nákladné spätne agregovať dáta a identifikovať konkrétnu osobu a jej nákupné správanie. V každom prípade pokiaľ štát alebo jeho orgány tieto údajové stopy žiadnym spôsobom nezbierajú a neanalyzujú, zásah do súkromia kupujúceho je minimálny.

52.

V prípade súkromia a osobných údajov predávajúcich síce ide o systematické monitorovanie ich činnosti, avšak cieľom tejto záznamovej povinnosti je riadny výber daní, ochrana spotrebiteľa a zdravej konkurencie, a preto § 8 ods. 1 písm. b) a g) ZoERP v tomto prípade bezpochyby sleduje legitímny záujem.

53.

Z pohľadu proporcionality predmetné ustanovenie vyžaduje zahrnutie len takých informácií, ktoré sa striktne týkajú ťažiska podnikateľskej činnosti. Ich zber je nevyhnutný z hľadiska splnenia účtovných a daňových povinností. Opakované evidovanie toho, že určitý podnikateľ predal určité tovary za určitú cenu v určitý deň na určitom mieste, no neurčitým osobám, len ťažko možno považovať za nadmerný štátny dirigizmus pri súčasných technologických možnostiach. Údaje o predaných tovaroch a službách nejdú nijak nad rozsah nevyhnutného, keďže sa obmedzujú len na „označenie tovaru alebo označenie služby“, a teda nie ich podrobnú špecifikáciu. Naopak, základné informácie o ich predanom množstve a uplatňovanej sadzbe sú všetky dôležité z pohľadu ochrany spotrebiteľa a výberu daní. Bez označenia tovaru a jeho množstva si spotrebiteľ nedokáže skontrolovať riadne naúčtovanie nákupu a finančná správa autenticitu zaúčtovania transakcie. Na rozdiel od navrhovateľmi spomenutej českej úpravy slovenská nikdy nenúti predajcu, aby na pokladničnom doklade uvádzal svoje rodné číslo (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 26/16, ods. 100 a 101). Informácie uložené v elektronických registračných pokladniach, ako aj na tlačených pokladničných blokoch sú navyše chránené proti zneužitiu [§ 9, § 11, § 16a písm. p) ZoERP].

54.

Z týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že § 8 ods. 1 písm. b) a g) ZoERP bezpochyby sleduje legitímny záujem. Zásah do súkromia zákazníkov je zároveň minimálny. Zásah do súkromia predajcov, ktorí sú podnikateľmi, je pri lokálnom zbere a uchovávaní dát minimálny až mierny. Zákonná povinnosť vydávať a uchovávať si vydané pokladničné bloky o transakciách je proporcionálna, pretože rozsah zbieraných údajov je adekvátny vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa a výberu daní. Navrhovatelia ani v tomto smere nepoukázali na menej invazívne riešenia, ako tento legitímny cieľ dosiahnuť. Ústavný súd vzal do úvahy aj väzbu § 8 ods. 1 písm. g) ZoERP na ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov vyžadujúce vydanie dokladu o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby predávajúcim spotrebiteľovi, v ktorom sú uvedené o. i. aj názov a množstvo výrobku alebo druh služby. Nie je preto zrejmé, aké šetrnejšie spôsoby zadokumentovania nákupu sú možné, pričom už aj tie existujúce nemožno bez ďalšieho považovať za neprimerane invazívne do súkromia predajcov.

55.

Obdobná situácia je zreteľná aj z pohľadu čl. 7 a 8 charty, ktoré sa aplikujú vzhľadom na úniové pravidlá o ochrane osobných údajov (GDPR), do ktorých pôsobnosti spadá zber a prístup, správanie finančnej správy (pozri ďalej). V kumulácii s inými údajmi môže ísť o osobné údaje predávajúceho (pozri najmä bod 76 odôvodnenia tohto nálezu), ktoré sú spracúvané automatizovaným spôsobom (pozri čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 a 2 GDPR), pričom na relevantných podnikateľov sa neaplikuje žiadna výluka z pôsobnosti (čl. 2 GDPR). Je pritom nepodstatné, že sa informácie týkajú profesijnej činnosti podnikateľov (Volker, C‑92/09 a C‑93/09, body 57 až 59). Keďže navrhovatelia v tomto smere nijak nenačrtli svoju argumentáciu, pretože sa primárne sústredili na následné spracúvanie údajov v systéme e-kasa, ústavný súd nehľadal ďalšie dôvody na prípadnú nesúladnosť dotknutých ustanovení v štádiu ich lokálneho zberu a uchovávania. Z pohľadu charty a súvisiacej judikatúry k čl. 7 a 8 sú rovnako dôležité už uvedené zistenia, že na zber údajov existuje riadny právny základ, ktorý sleduje legitímny záujem (čl. 52 ods. 1 charty, napr. Volker, C‑92/09 a C‑93/09, body 65 až 77). Keďže údaje sa v tomto kroku nijak nezverejňujú a slúžia len vnútorným záznamom firmy, pričom sú predmetom aj rôznych záruk, zákonodarca riadne zohľadnil aj test proporcionality (porovnaj, Volker, C‑92/09 a C‑93/09, bod 78 a nasl.). Napokon z hľadiska dohovoru taktiež situácia nie je odlišná, čo je zrejmé už z toho, že v oblasti daňových predpisov sa všeobecne v kontexte ochrany súkromia uplatňuje širšia možnosť uváženia členského štátu (G.S.B. proti Švajčiarsku, č. 28601/11, bod 93, hoci to neplatí vždy, pozri M.N. a ďalší proti San Marinu, č. 28005/12, body 52 – 53).

2. K automatizovanému odosielaniu a uchovávaniu údajov v centrálnej databáze finančnej správy v reálnom čase:

56.

Navrhovatelia svojím podaním ďalej žiadajú o preskúmanie tých častí § 8a ods. 1 ZoERP, ktoré vedú k zasielaniu určitého typu údajov do centralizovaného systému e-kasa. V kontexte odosielaných údajov napádajú len „daňové identifikačné číslo“ predávajúceho a „unikátny identifikátor kupujúceho“. Nenamietajú preto zber a odosielanie údajov o zozname a množstve tovarov a služieb alebo o mieste a čase nákupu. Vzhľadom na to, že prípadný zásah do súkromia predávajúceho a kupujúceho je možné posúdiť len v kontexte všetkých zbieraných údajov, ústavný súd vo svojom prieskume berie do úvahy aj zber týchto údajov, aj keď nebude osobitne posudzovať ich súladnosť, len existenciu spoločných záruk.

2.1. Zber osobných údajov predávajúceho:

57.

Podľa navrhovateľov je zber daňového identifikačného čísla predávajúceho v rámci systému e-kasa neprimeraným zásahom do súkromia a ochrany osobných údajov.

58.

Daňové identifikačné číslo prideľuje správca dane každému daňovému subjektu pri registrácii a slúži na jeho identifikáciu pri styku s finančnou správou. Predstavuje jedinečný identifikátor vytvorený pre každý daňový subjekt bez toho, aby obsahoval rodné číslo alebo dátum narodenia. Daňové identifikačné číslo slúži na jednoznačnú identifikáciu daňového subjektu finančnou správou, preto bol tento identifikátor zvolený aj pre identifikáciu podnikateľa, ktorý zasiela údaje do systému e-kasa. Nedošlo k vytvoreniu nového alebo iného identifikátora a ani k použitiu identifikátora postaveného na rodnom čísle alebo dátume narodenia. V napadnutých ustanoveniach ide o daňové identifikačné číslo predávajúceho, resp. poskytovateľa služby, a nie kupujúceho (aj keby bol podnikateľom).

59.

Ak by ústavný súd považoval tento údaj sám osebe za neprípustný, znamenalo by to, že systém e-kasa nemôže priamo poznať identitu podnikateľa. Bez identifikácie predávajúceho má ale centralizovanie pokladničných dokladov finančnou správou len veľmi obmedzený zmysel. Cieľom systému e-kasa je zlepšiť výber daní tým, že sa podnikateľom zúži priestor na neregistrované platby, a tým daňové úniky. Takýto systém môže plniť tento cieľ len vtedy, ak dokáže identifikovať predávajúceho. Následná fyzická kontrola totiž umožňuje finančnej správe porovnať centrálne uložené záznamy s tými, ktoré sú predložené zo strany podnikateľa [pozri aj prípadové štúdie z iných krajín v OECD (2019), Implementing Online Cash Registers: Benefits, Considerations and Guidance, OECD, Paris]. Nad rozsah DIČ predávajúceho má navyše finančná správa k dispozícii veľké množstvo nepriamych identifikátorov, ktoré navrhovateľmi neboli napadnuté.

60.

Na druhej strane, týmto zákonným opatrením dochádza k permanentnému monitorovaniu podnikateľov týkajúcemu sa toho, čo a za koľko, kedy a kde predávajú. Na rozdiel od jednoduchého ukladania pokladničných blokov u podnikateľa pre prípad kontroly cez systém e-kasa informácie štát získava v agregovanej podobe pre celý trh a v reálnom čase, t. j. v čase, keď sa realizujú transakcie v obchode. Údaje takto uchováva po dobu 10 rokov (pozri ďalej). Štát tak disponuje náhľadom do všetkých dotknutých transakcií predávajúcich bez toho, aby musel permanentne realizovať daňovú kontrolu. Zber údajov sa týka všetkých podnikateľov bez ohľadu na ich predchádzajúce správanie alebo minulosť. Údaje v systéme e-kasa majú potenciálne veľkú výpovednú hodnotu o podnikaní. Tieto podrobne mapujú, kedy je ktorá prevádzka podnikateľa otvorená, koľko rôznych pokladníc tam prevádzkuje, v akej intenzite, koľko zákazníkov a v akom čase počas dňa má, koľko zvyknú pri nákupoch zaplatiť, ktoré výrobky sú najviac predávané, ako sa ich ceny líšia v priebehu roka, prípadne podľa druhu prevádzok aj počas dňa. Ide preto skutočne o citeľný plošný zásah do práva na súkromie a osobných údajov predávajúcich.

61.

Vo všeobecnej rovine je ale takýto zber údajov odôvodniteľný záujmom na riadnom výbere daní, preto úprava § 8a ods. 1 ZoERP, ktorá je zároveň aj dostatočne určitá, nepochybne sleduje legitímny cieľ. Otáznou tak zostáva predovšetkým proporcionalita zásahu.

62.

Pri posudzovaní proporcionality tohto systematického centralizovaného zberu dát je však zrejmé, že výsledok závisí od toho, aké ďalšie údaje sú zbierané, na aký účel a ako sú následne používané zo strany štátnych orgánov. Samotný zber daňového identifikačného čísla môže byť len ťažko neproporcionálny. Ostatne, štát sám udeľuje toto číslo podnikateľovi práve na účely identifikácie v kontexte daňových povinností. Zber DIČ však môže byť problematický v kontexte, ak by spolu s ním zbierané údaje boli neprimerané vzhľadom na deklarovaný účel boja proti kráteniu daní. Takýto prieskum by však vyžadoval, aby navrhovatelia napadli aj iné údaje, ktoré sú spolu s DIČ takto zbierané, ako napríklad zoznam tovarov a služieb alebo miesto a čas predaja. Pretože sú to tieto údaje, ktoré by spolu s DIČ mohli byť prípadne neproporcionálne vzhľadom na deklarovaný cieľ, DIČ samo osebe len tieto ostatné údaje individualizuje. Navrhovatelia však napadli v §8a ods. 1 ZoERP len odovzdávanie DIČ. Ústavný súd je obmedzený petitom navrhovateľov, a teda na to, aby posúdil proporcionalitu celkového penza údajov, ktoré sú vstupom do systému e-kasa, ako aj ich vzťah k iným údajom, niet návrhu. Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal len otázku spoločných podmienok spracúvania týchto údajov, a teda to, či DIČ spoločne s ostatnými údajmi je dostatočne zákonne ošetrené proti prípadnému zneužitiu (pozri odsek 76 a nasl.).

2.2. Zber osobných údajov kupujúceho:

63.

Kritickým bodom právnej úpravy je prípadný zásah do súkromia a práva na ochranu osobných údajov kupujúceho. Podľa §8a ods. 1 ZoERP je podnikateľ „povinný pri evidovaní tržby v pokladnici e-kasa klient zabezpečiť, aby pokladnica e-kasa klient zasielala do systému e-kasa... unikátny identifikátor kupujúceho, ak je predložený kupujúcim pred zaevidovaním prijatej tržby“. Podľa § 2 písm. q) ZoERP je unikátny identifikátor kupujúceho „číselný znak alebo alfanumerický reťazec, ktorý slúži na identifikáciu kupujúceho; unikátnym identifikátorom kupujúceho môže byť daňové identifikačné číslo“. V praxi teda ide o rôzne typy identifikátorov. Môže tak ísť o DIČ podnikateľa, číslo klubovej karty fyzickej osoby alebo akýkoľvek iný ľubovoľný identifikátor. Zákon, ako aj dôvodová správa predpokladajú, že kupujúcim je aj nepodnikateľ.

64.

Z dikcie zákona je zrejmé, že unikátny identifikátor kupujúceho zákon nevyžaduje zbierať vždy. Ak zákazník odovzdá údaj pri kúpe, je povinnosťou predávajúceho tento údaj odovzdať do e-kasy. Na tomto výklade sa zhodlo aj finančné riaditeľstvo a predseda najvyššieho súdu. Zákon nepredpokladá, že by kupujúci údaj použil (napr. klubovú kartu), ale predávajúci nemal povinnosť ho do systému odoslať. Neodovzdanie údaja v takom prípade vedie k spáchaniu správneho deliktu predávajúcim podľa § 16a písm. c) ZoERP, pričom dôsledkom je nielen uloženie pokuty, ale potenciálne aj zákaz predaja v prípade neuhradenia pokuty (§ 16b ods. 8 ZoERP). Hoci finančná správa trvá na dobrovoľnosti zberu tohto údaja, zákon dobrovoľnosť negarantuje. Zákon totiž nestanovuje žiadne požiadavky, za akých okolností môže predajca získať tento údaj od zákazníka. Ak údaj kupujúci použije, musí sa odoslať finančnej správe bez ohľadu na skutočnú vôľu zákazníka. Finančná správa podľa svojich slov dobrovoľnosť alebo súhlas na odovzdanie a spracúvanie tohto údaja nijako neoveruje. V takom prípade teda nemožno hovoriť o dobrovoľnosti.

65.

Finančná správa a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky namietajú, že unikátny identifikátor kupujúceho nie je osobný údaj, pretože s výnimkou použitia DIČ pre fyzickú osobu podnikateľa štátny orgán nevie, aký identifikátor bol komu pridelený. Ústavný súd v tomto smere pripomína, že čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy chránia pred zhromažďovaním a spracúvaním osobných údajov bez ohľadu na to, či ide o údaje, ktoré priamo identifikujú dotknutú osobu. Ako je aj z podústavnej ochrany osobných údajov zrejmé, kvalifikácia toho, čo je osobný údaj, závisí od toho, akými údajmi už štátny orgán disponuje a aké má právne možnosti získania ďalších informácií. Pokiaľ orgán verejnej moci spracúvajúci údaje vzhľadom na svoje právomoci a iné informácie, ktoré má k dispozícii, dokáže po vynaložení primeraného úsilia identifikovať konkrétneho jednotlivca, stále ide o osobné údaje. Je preto nepodstatné, že ide o údaje, ktoré jednotlivca neidentifikujú priamo [pozri SDEÚ, Breyer, C582/14, ods. 49; čl. 4(1) GDPR, ale aj Benedik proti Slovinsku, č. 62357/14, body 107 – 108 a 113, Amann proti Švajčiarsku, č. 27798/95, bod 65; Haralambie proti Rumunsku, č. 21737/03, bod 77]. Z rovnakých východísk vychádza aj zahraničná ústavnoprávna judikatúra, keď napríklad evidenčné čísla áut považuje za nepriamo identifikujúce jednotlivca (BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, bod 97). Ak preto údaje po vložení do mozaiky právomocí a ďalších existujúcich údajov u daného orgánu verejnej moci môžu pri zapojení primeraného úsilia viesť k identifikácii jednotlivca, uplatní sa ochrana podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy. V ďalšom prieskume preto treba zohľadniť aj rozsiahle kontrolné právomoci finančnej správy [pozri napr. § 17a ods. 1 a 4 ZoERP, § 14, § 20, § 29 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoFS“)].

66.

V tomto prípade finančná správa síce nevie priamo z čísla klubovej karty vyčítať, o koho ide, dokáže to ale zistiť nepriamo, napríklad pri kontrole platieb, dopytom u predávajúceho alebo inak. Podľa jej vlastného vyjadrenia pri nákupoch prekračujúcich určitý limit „platí povinnosť pre predávajúceho vedieť identifikovať odberateľa (podnikateľ, nepodnikateľ) pri nákupe v hotovosti alebo pri platbe kartou“. Navyše, identifikácia z UIK je možná aj bez realizácie kontrolných oprávnení zo strany finančnej správy, kedykoľvek sa kupujúci prostredníctvom stránky finančnej správy snaží overiť autenticitu svojho pokladničného bloku. Unikátny identifikátor kupujúceho je preto z pohľadu finančnej správy nepochybne nutné kvalifikovať ako osobný údaj so všetkými dôsledkami.

67.

Vzhľadom na už uvedené je zrejmé, že prípadné odovzdávanie unikátneho identifikátora kupujúceho podľa § 8a ods. 1 ZoERP predstavuje zásadný zásah do práva na súkromie a ochranu osobných údajov kupujúceho. Hoci dnes štát v zásade nedokáže priamo priradiť, kto, čo, kde a kedy kúpil ku konkrétnym osobám, takto centrálne zbierané údaje to môžu umožniť, ak by sa akýkoľvek štátny orgán s prístupom rozhodol realizovať svoje zákonné právomoci. Toto konštatovanie platí bez ohľadu na to, že tento zber je dnes vzhľadom na technickú realizáciu zanedbateľný. Ako ústavný súd už v minulosti (PL. ÚS 13/2020, bod 78) zdôraznil, pri abstraktnej kontrole ústavnosti je nutné zohľadniť nielen existujúce zásahy vyplývajúce z aktuálnej aplikácie zákonného znenia, ale aj riziká vyplývajúce z jeho budúceho možného uplatnenia. Právny predpis preto nemožno v tomto konaní obhájiť tým, že jeho konkrétna implementácia v danom čase nevyužíva v plnom rozsahu vytvorený zákonný rámec. Ústavný súd posudzuje nielen existujúci, ale aj potenciálny zásah do práv, ktorý vyplýva z výkladu abstraktného znenia právnej úpravy.

68.

Ústavný súd sa teda zameral na posúdenie legitimity, legality a proporcionality zásahu formou zberu a ďalšieho spracúvania unikátneho identifikátora kupujúceho. Dospel pritom k záveru, že ustanovenie nespĺňa základnú ústavnú požiadavku konkrétnosti legitímneho účelu (nedostatok legitimity). Keďže napadnuté ustanovenie neprešlo testom legitimity, je potom už ďalšie pokračovanie testu proporcionality bezpredmetné.

69.

Zákonodarca a finančná správa nedokázali ani po mesiacoch dostatočne artikulovať dôvod na zber týchto údajov. Jediné, čo komunikovali ústavnému súdu, sú abstraktné plány, ktoré zatiaľ nie sú realizované alebo ani dopracované. Vo vzťahu ku kupujúcim, ktorí sú podnikateľmi, vyjadrenia zdôrazňujú budúcu klientsku zónu. Podľa ich vyjadrení ak by sa v budúcnosti ako údaj použilo DIČ, mohol by tak mať každý podnikateľ určité výhody pri preukazovaní svojich výdavkov v daňovom systéme. Lenže v súčasnosti údaj nie je obmedzený len na DIČ podnikateľa, nie je povinný alebo jasne zvýhodňovaný a takáto klientska zóna navyše neexistuje.

70.

Nedostatok konkrétneho legitímneho účelu je ešte zrejmejší pri kupujúcich nepodnikateľoch. Finančná správa ani tu dostatočne nedokázala artikulovať žiadny konkrétny účel v kontexte zberu údajov, ktorý by tento zber odôvodňoval. Jeden z dokumentov, ktorý interne predstavuje e-kasu, krátko spomína blokovú lotériu alebo reklamačné konanie ako spôsoby použitia údajov. Lotéria sa však dnes realizuje inak, keďže overovanie pokladničných blokov vyžaduje iniciatívu zákazníka. Je preto zrejmé, že akékoľvek údaje o kupujúcom nepodnikateľovi sú v systéme zavedené úplne zbytočne.

71.

V súčasnosti neexistuje žiadny konkrétny legitímny cieľ, pre ktorý by štát v kontexte e-kasy zbieral unikátny identifikátor kupujúceho. Jediné, čo ústavný súd vo vyjadreniach postrehol, sú už spomínané plány do budúcna. Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už jasne povedal, že nie je možné, aby štát zber údajov odôvodňoval len budúcimi plánmi (PL. ÚS 13/2020, rovnako BVerfG, sp. zn. 1 BvR 1550/03, bod 97).

72.

Ako z rozhodnutia vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2020 vyplýva, zákonodarca musí v kontexte systematického zberu dát jasne a určito upraviť, aké údaje a na aký účel zbiera. Nemôže sa pritom skrývať len za vágne ustanovenia (napr. PL. ÚS 19/09, bod 57, PL. 13/2020, bod 84).

73.

Neurčitosť právnej úpravy však môže byť aj vo formulácii jej konkrétneho legitímneho účelu. Právna úprava môže byť určitá, pokiaľ ide o to, čo a ako sa má zbierať, avšak zároveň môže zahmlievať dôvody toho, prečo sa tak robí. Je to tak práve v prípade unikátneho identifikátora kupujúceho, pretože takéto ustanovenie nerealizuje konkrétny cieľ. Konkrétny cieľ, pre ktorý sa zbierajú predmetné údaje, musí byť zrejmý už z legislatívneho procesu. Bez toho, aby už v legislatívnom procese existoval jasný plán, na aký sa majú údaje použiť, nemožno hovoriť o konkrétnom legitímnom cieli ich spracúvania. Zákonodarca tak môže už dnes urobiť vo svojej dôvodovej správe alebo aj priamo v normatívnom texte. Ak by ústavný súd akceptoval takéto „zahmlené“ ustanovenia v právom poriadku, akýkoľvek zber a používanie údajov by bolo možné ľahko odôvodniť, ak existuje aspoň nejaký mysliteľný budúci cieľ, ktorý si možno dotvoriť ex post podľa ľubovôle. Ak štát potrebuje konkrétne údaje od svojich občanov, musí v prvom rade vedieť vysvetliť, na aký konkrétny účel ich potrebuje. Nestačí uviesť to, že ich možno raz bude potrebovať.

74.

Z už uvedeného vyplýva, že § 8a ods. 1 ZoERP nie je v súlade s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy v časti umožňujúcej zber a odosielanie údajov o unikátnom identifikátore kupujúceho a tiež aj s čl. 16 ods. 1 ústavy, pretože tento zásah do súkromia a ochrany osobných údajov kupujúcich nesleduje žiadny existujúci konkrétny cieľ a údaje sú dnes zbierané pre teoretický budúci účel. Z dôvodov uvedených v bodoch 29 a 30 tohto odôvodnenia je osobitný prieskum podľa ustanovení charty nadbytočný.

3. K spracúvaniu údajov finančnou správou vrátane ich poskytovania ďalším štátnym orgánom na iné účely:

75.

Keďže ústavný súd považuje § 8a ods. 1 ZoERP v časti týkajúcej sa unikátneho identifikátora kupujúceho za protiústavný, ostáva len posúdiť spracúvanie a prístup k údajom predávajúceho odosielaným do e-kasy. Ústavný súd skúmal, akým spôsobom v súčasnosti dochádza k používaniu týchto údajov v rámci a mimo finančnej správy, na akom podklade a aké záruky proti zneužitiu predpokladá zákon. Ako bude ďalej vysvetlené, ústavný súd dospel k záveru, že nakladanie s údajmi podľa § 8a ods. 1 ZoERP je možné vykladať ústavnokonformne, avšak tento výklad zároveň vylučuje niektoré spôsoby použitia údajov, ktoré v súčasnosti vykonáva finančná správa. Vzhľadom na to, že niektoré tieto použitia musí upraviť zákonodarca, ústavný súd zhrnul základné ústavné parametre potrebnej úpravy, aby tak poskytol užitočnú odpoveď. Len pre pripomenutie, ako bolo už v odseku 63 uvedené, ústavný súd v rámci konania nemohol skúmať, či je celý zákonný rozsah údajov, ktorý je odosielaný do systému e-kasa, v súlade s právom na ochranu súkromia a osobných údajov. Navrhovatelia totiž napadli len odosielanie DIČ, a nie iných položiek.

76.

Ako už bolo uvedené, systém e-kasa vytvára permanentné systematické monitorovanie podnikateľov týkajúce sa toho, čo a za koľko, kedy a kde predávajú. Ak by jej súčasťou bol aj unikátny identifikátor kupujúceho, dokonca by štát sledoval, komu tieto tovary alebo služby predávajú. Prostredníctvom DIČ je vždy zrejmé, o ktorého predávajúceho presne ide. Zásah je o to silnejší, že štát zbiera tieto údaje v agregovanej podobe pre celý trh a v reálnom čase. Navyše, tieto údaje uchováva po veľmi dlhé obdobie a využíva na posudzovanie rizikovosti jednotlivých podnikateľov (pozri ods. 117 a nasl.), a preto k údajom, ktoré kedysi vyžadovali fyzickú kontrolu a aktiváciu súvisiacich ochranných mechanizmov, dnes možno pristúpiť bez vedomia predajcu. Je pritom nepodstatné, že istá časť týchto informácií môže byť súčasne dostupná verejnosti inak (podobne ESĽP k daňovým údajom vo veci Satakunnan Markkinapörssi Oy and Satamedia Oy proti Fínsku, č. 931/13, bod 138).

77.

Zároveň však pri predávajúcich ide o podnikateľov, ktorí vo vzťahu k výkonu svojej podnikateľskej činnosti musia strpieť širšiu mieru zásahov. Údaje o transakciách v obchode sú bez ich priradenia ku konkrétnym osobám menej výpovedné. Bez údajov o kupujúcich preto nejde o „zvlášť závažný zásah“ ako pri prevádzkových a lokalizačných údajoch telekomunikačných operátorov alebo odpočúvaní (pozri PL. ÚS 10/2014, bod 113; III. ÚS 97/2012, body 4.3.4, 4.3.6). Na rozdiel od údajov z telekomunikačnej prevádzky sa údaje menej sústreďujú na aktivitu konkrétnych ľudí o ich osobnom živote, stále však ide o plošný, a teda necielený zber množstva údajov s veľkou výpovednou hodnotou. Ústavný súd preto zber a spracúvanie údajov podľa § 8a ods. 1 ZoERP (bez údajov o kupujúcom) považuje za závažný zásah do práva na súkromie a osobných údajov predávajúcich podnikateľov.

78.

Závažnosť zásahu musí byť preto zo strany právnej úpravy ošetrená prostredníctvom záruk proti zneužitiu týchto údajov. Čím hlbšie zákonodarca obmedzuje práva jednotlivca, o to silnejšie záruky musí poskytnúť pri ochrane práv pred ich možným zneužitím (PL. ÚS 13/2020, bod 88). Táto požiadavka sa vzťahuje jednak na obsah záruk, ale aj ich legislatívnu určitosť (PL. ÚS 13/2020, bod 84). Ústavný súd vo svojej judikatúre pri závažných až obzvlášť závažných zásahoch vyžaduje, aby sa zákonodarca vysporiadal aj s okruhom záruk proti zneužitiu (pozri PL. ÚS 13/2020, bod 86).

79.

Najprv je však nutné zosumarizovať súčasné spracúvanie údajov tak, ako ho ústavnému súdu vysvetlila finančná správa. Z vyjadrení je zrejmé, že používanie údajov je zatiaľ len v počiatkoch. Údaje z centrálnej databázy e-kasa sú dnes využívané takto:

Overovanie bločkov: verejnosť môže overiť pravosť vydaných pokladničných blokov.

Podnikateľská zóna: predajca vidí svoje pokladničné bloky v osobitnej sekcii.

Centrálny register pokladníc: vybraní zamestnanci finančného riaditeľstva môžu vidieť jednotlivé pokladničné bloky a ich sumarizáciu.

Analytický prístup: zamestnanci oddelenia evidencie tržieb majú hromadný prístup k všetkým údajom, aby mohli realizovať daňové kontroly. Tu sa údaje spájajú s inými na účely vyhodnocovania rizikovosti daňových subjektov. Kontrolóri majú aj osobitné prenosné zariadenia, kde vidia prísun dát v reálnom čase v teréne.

80.

Samotný ZoERP nejasne formuluje spôsob použitia údajov. Konkrétne, § 17 ods. 9 ZoERP predpokladá používanie údajov z e-kasy „na účely tohto zákona“. Ustanovenie § 17 ods. 1 ZoERP predpokladá použitie týchto údajov pri kontrole dodržiavania ZoERP ako dôkaz. Napokon podľa § 17 ods. 1 ZoERP „Finančné riaditeľstvo umožní verejnosti overiť, či boli údaje z pokladničných dokladov vyhotovených pokladnicou e-kasa klient zaslané do systému e-kasa“.

81.

Z vyjadrení finančnej správy vyplýva, že podľa jej výkladu sú údaje minimálne teoreticky dostupné širokému okruhu ďalších štátnych inštitúcií na plnenie ich úloh podľa § 20, § 22 ods. 1 ZoFS. To by znamenalo, že hoci § 17 ods. 9 ZoERP explicitne vyžaduje použitie len na účely kontroly dodržiavania „tohto zákona“, údaje v rámci štátnej správy možno použiť aj na iné účely, ako sú tie, pre ktoré boli zbierané. Takýto výklad je však nutné s poukazom na potrebu ústavnokonformného výkladu odmietnuť.

3.1. K existencii záruk:

82.

Finančná správa vo svojich vyjadreniach uviedla, že neprijala žiadne osobitné opatrenia na ochranu osobných údajov vo vzťahu k e-kase. Poukazuje na trestné právo a všeobecnú úpravu ochrany osobných údajov. Na konkrétnu otázku, či vykonala osobitné posúdenie vplyvu na ochranu osobných údajov podľa čl. 35 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov „GDPR“), odpovedala negatívne.

83.

ZoERP neposkytuje priamo žiadne záruky proti zneužitiu prístupu k údajom zo systému e-kasa. Finančná správa poukazuje na ZoFS, ktorý sa aplikuje ako všeobecný predpis. Podľa § 20 ZoFS existujú tieto záruky:

84.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pri závažných až obzvlášť závažných zásahoch vyžaduje, aby sa zákonodarca vysporiadal s týmto okruhom záruk proti zneužitiu (pozri PL. ÚS 13/2020, bod 86):

subsidiarita používania získaných údajov,

jasné vymedzenie účelu použitia daných údajov,

kvalitný dohľad zo strany súdu alebo iných nezávislých inštitúcií,

zabezpečenie (mimoriadne) vysokej úrovne ochrany a bezpečnosti,

časovo podmienené zničenie údajov a zároveň

vyrozumenie dotknutých osôb.

3.1.1. Subsidiarita používania údajov:

85.

Subsidiarita používania získaných údajov znamená, že údaje sa majú získať z citlivejších zdrojov len vtedy, ak ich nemožno získať z menej citlivých zdrojov. Ak údaje možno vzhľadom na povahu opatrenia získať priamo od dotknutej osoby, ich spracovanie na základe jej súhlasu by malo byť pravidlom (PL ÚS 13/2020, bod 90). To nevylučuje, že v odôvodnených prípadoch súhlas nebude nutné žiadať (napr. ak to vylučuje povaha úkonu). Získanie súhlasu posilňuje legitimitu a primeranosť akéhokoľvek spracúvania osobných údajov, keďže sa odvíja od dôvery jednotlivca v pohnútky a správanie orgánu verejnej moci. Predovšetkým vo vertikálnych vzťahoch však treba upozorniť, že ak by bol súhlas získaný pod hrozbou negatívneho dôsledku, nemožno hovoriť o jeho dobrovoľnosti.

86.

Finančná správa opísala vo svojich vyjadreniach obmedzenú funkcionalitu vyhľadávania v údajoch e-kasy. ZoERP umožňuje, aby na kontrolu dodržiavania zákona boli „využité aj všetky informácie uložené v systéme e-kasa“ (§ 17 ods. 1). Je pochopiteľné, že údaje odosielané do e-kasy nie sú získané na základe dobrovoľnosti. Ak štát chce bojovať proti daňovým podvodom formou kontroly, môže postupovať cielene alebo plošne, ale v každom prípade najmä nútene.

87.

V súčasnosti nie je zrejmé, že by existoval menej invazívny spôsob, ako získať prístup k plošným dátam, ktoré by dokázali dokumentovať transakcie ako systém e-kasa, ktorý sa snaží donútiť podnikateľov evidovať a odviesť dane z každého realizovaného predaja, resp. poskytnutia služby. Evidovanie transakcií jasne súvisí s cieľom tohto systému, ktorý sa snaží predísť kráteniu daní. Pre ilustráciu, ak by štát takýto zber chcel využiť na kontrolovanie nesúvisiacich zákonných zákazov, napr. zákaz predaja počas sviatkov, išlo by zjavne o porušenie princípu subsidiarity, keďže tie možno kontrolovať na základe oveľa menej invazívnych prostriedkov.

3.1.2. Účel použitia údajov:

88.

Jasné vymedzenie účelu použitia údajov znamená, že údaje musia byť použité na vopred stanovený účel, ktorý musí byť vymedzený v zákone. Účel je v tomto význame užším pojmom ako pojem „cieľ“ uvádzaný v čl. 13 ods. 4 ústavy (PL ÚS 13/2020, bod 91). Ako bolo už uvedené (bod 79), finančné riaditeľstvo pomenovalo štyri okruhy použitia údajov v rámci finančnej správy na „účely tohto zákona“.

89.

Koncepcia e-kasy zdôrazňuje jej snahu o „vytvorenie predpokladov pre automatizovanú analýzu a správu údajov zhromaždených na serveri daňovej autority“. Podľa slovenskej prípadovej štúdie OECD finančná správa plánovala alebo stále plánuje informácie porovnávať dokonca aj s daňovými priznaniami jednotlivcov [OECD (2019), Implementing Online Cash Registers: Benefits, Considerations and Guidance, OECD, Paris, s. 27].

90.

Účel použitia údajov je nutné rozlíšiť na použitie finančnou správou a použitie ďalšími štátnymi orgánmi. Podľa výkladu finančnej správy totiž ďalšie štátne orgány majú možnosť prístupu k údajom zo systému e-kasa. Finančná správa svoj výklad pritom opiera len o to, že ustanovenia ZoFS sa uplatňujú subsidiárne k ustanoveniam ZoERP ako lex generalis. Prístup iných orgánov podľa § 17 ods. 9 poslednej vety ZoERP sa vzťahuje len na tam špecifikované údaje, ktorými sú „meno, priezvisko, adresa trvalého pobytu, rodné číslo, telefónne číslo, adresa elektronickej pošty a IP adresa“.

91.

Keďže celý zber údajov v systéme e-kasa je odôvodnený kontrolou dodržiavania tohto osobitného zákona, ústavný súd zastáva názor, že inou všeobecnou úpravou bez explicitného ustanovenia nemožno rozširovať rozsah prístupu k údajom na ďalšie účely pre iné štátne orgány.

92.

Takáto legislatívna technika nespĺňa ústavnoprávne požiadavky na určitosť jej účelu pre tieto ďalšie spôsoby použitia údajov. Popiera totiž myšlienku, že akékoľvek údaje štát zbiera, musí tak robiť pre konkrétny účel, ktorý dokáže obhájiť v rámci legitímnosti a proporcionality. Akceptovanie takéhoto výkladu by znamenalo, že údaje zozbierané pre jeden účel možno následne voľne používať na akékoľvek ďalšie účely bez toho, aby tieto bolo treba osobitne posúdiť (podobne aj Prokuratuur, C-746/18, bod 50, alebo BVerfG, sp. zn. 1 BvR 142/15, bod 165). Umožnilo by sa tak, že verejnosť akceptuje zásadnú úpravu v legislatívnom procese pod rúškom istých účelov prístupu k dátam, zatiaľ čo po prijatí úpravy sa na základe kreatívnych výkladov tie isté údaje začnú poskytovať aj iným štátnym orgánom na iný ako pôvodný účel. Ústavný súd už vyslovil, že legitímny prístup k údajom o osobe nezíska orgán verejnej moci na základe všeobecného „prístupu k informáciám“, ale získa ho až vtedy, keď mu zákon prizná právo oboznámiť sa s údajmi zhromažďovanými na účel, ktorý je legitímny z hľadiska činnosti daného orgánu verejnej moci (III. ÚS 400/2016).

93.

Zákonodarca musí preto explicitne v rámci prístupu k údajom, ktoré predstavujú závažný zásah do práv, upraviť, ktoré orgány a na aké konkrétne účely môžu mať prístup k akým údajom.

94.

Z tohto dôvodu údaje podľa § 8a ods. 1 ZoERP v kontexte čl. 19 ústavy dnes možno použiť len vo vnútri orgánov finančnej správy a len na účely dodržiavania ZoERP. Keďže ZoERP je pomerne úzko koncipovaný zákon, z § 1 a § 16a ZoERP je možné pomerne jasne identifikovať, porušenie akých povinností takto možno kontrolovať. Tento ústavnokonformný výklad je potvrdený aj pri prieskume ďalšej podmienky, a to existencie kvalitného dohľadu.

95.