Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 1/2022-270 z 21. júna 2023 vo veci vyslovenia súladu ustanovení § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 1/2022-270

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša (sudca spravodajca), Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Roberta Šorla, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského o návrhu skupiny 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a o návrhu prezidentky Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania takto

Návrhom n e v y h o v u j e .

I.1. Návrh skupiny 42 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“):

1.

Ústavnému súdu bol 14. decembra 2021 doručený návrh navrhovateľov zastúpených povereným zástupcom JUDr. Alojzom Baránikom, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 363 až § 367 (ďalej aj „napadnuté ustanovenia“) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy.

2.

Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 1/2022-35 z 2. februára 2022 prijal na ďalšie konanie návrh navrhovateľov v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení, pretože z návrhu v jeho konkrétnej podobe nevyplývajú dostatočne konkretizované skutočnosti v zmysle tvrdeného ohrozenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb dotknutých rozhodovaním generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), z ktorých by vyplývali, či už reálne, priame, bezprostredné a konkrétne ohrozenie základných práv a slobôd, alebo hrozba značnej hospodárskej škody ani reálna, priama, bezprostredná a konkrétna hrozba iného nenapraviteľného následku, ktoré by opodstatňovali zásah ústavného súdu vo forme pozastavenia účinnosti napadnutých ustanovení.

3.

Navrhovatelia vo svojom návrhu napádajú § 363 až § 367 Trestného poriadku, ktoré upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní.

4.

Navrhovatelia poukazujú o. i. na to, že právna úprava zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní v sebe skrýva závažné riziká, ktoré sa prejavili v nedávnom období najmä v súvislosti s vyšetrovaním a stíhaním viacerých verejne exponovaných korupčných káuz. Podľa navrhovateľov však nie je možné úplne vylúčiť protiústavné uplatnenie napadnutých ustanovení už v minulosti v prípadoch, kde nedošlo k ich širokej medializácii.

5.

Navrhovatelia uvádzajú, že § 363 ods. 1 Trestného poriadku oprávňuje generálneho prokurátora uznesením rozhodnúť o zrušení právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta, ak takým zrušovaným rozhodnutím samotným alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, pričom proti uzneseniu, ktorým generálny prokurátor takto rozhodne, nie je prípustný opravný prostriedok.

6.

Podľa navrhovateľov je podstatnou skutočnosťou to, že rozhodnutie generálneho prokurátora je konečné, nepreskúmateľné a jeho právny názor je pre orgány činné v trestnom konaní záväzný. To z rozhodnutí podľa napadnutých ustanovení činí ľahko zneužiteľný, a teda v demokratickej spoločnosti ústavne spochybniteľný inštitút.

7.

Nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva podľa navrhovateľov o. i. z nejednoznačnosti napadnutých ustanovení v spojení s nepreskúmateľnosťou rozhodnutí generálneho prokurátora, keďže tieto sa prijímajú na základe právneho posúdenia (právneho názoru) len jedinej osoby – generálneho prokurátora. Je pritom neisté, či by také rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení bolo v súdnom konaní vyhodnotené ako zákonné.

8.

Pochybnosti nad mieru prípustnú v právnom štáte o rozhodnutiach generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení, ktoré sú v prospech obvineného, zdôrazňuje podľa navrhovateľov skutočnosť, že pri nich absentuje potrebná miera účasti osôb, ktoré majú na veci právny záujem odlišný od obvineného (napr. poškodeného, resp. obete trestného činu).

9.

Podľa navrhovateľov ak následne po tom, čo súd vydá (a nadriadený súd preskúma) uznesenie o vzatí obvineného do väzby, pristúpi generálny prokurátor k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia (čo napadnuté ustanovenia umožňujú), dochádza nielen k popretiu právneho názoru nezávislých a nestranných súdov, ktoré boli príslušné vo veci rozhodnúť, ale aj k neoprávnenému zásahu generálneho prokurátora do výkonu súdnej moci.

10.

Navrhovatelia k nejednoznačnosti napadnutých ustanovení uzavreli, že keďže oprávnenie generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutia vydané v prípravnom konaní nie je výslovne časovo limitované, nemožno vylúčiť ani takú extrémnu situáciu, že by generálny prokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia až po podaní obžaloby na súde. Prípad, keď by generálny prokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia aj po podaní obžaloby na súde, by síce bol popretím zásad trestného konania, avšak taký postup generálneho prokurátora za platnosti súčasnej právnej úpravy nemožno teoreticky vylúčiť.

11.

Právna úprava zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa napadnutých ustanovení je v Trestnom poriadku podľa navrhovateľov koncipovaná natoľko široko, že dáva generálnemu prokurátorovi oprávnenie zrušiť prakticky akékoľvek právoplatné uznesenie vydané v prípravnom konaní policajtom alebo prokurátorom. Rozhodnutie generálneho prokurátora pritom nie je preskúmateľné súdom; je vlastne privilégiom, výsadou obdobnou tým, ktoré sa viažu k obdobiu feudalizmu, a teda takou, ktorá je v zásadnom nesúlade so základnou koncepciou akéhokoľvek demokratického a právneho štátu.

12.

Koncepcia právnej úpravy napadnutých ustanovení tak popiera nielen podstatu mimoriadnosti predmetného opravného prostriedku, ale je podľa názoru navrhovateľov aj v rozpore s označenými článkami ústavy, pretože neprípustne zasahuje do súdnej moci. Napadnuté ustanovenia zároveň poskytujú neprimerane širokú ochranu obvineným, avšak vôbec nechránia záujmy poškodených či svedkov a už vôbec nie celospoločenský záujem na ochrane pred páchaním trestných činov, na odhaľovaní a spravodlivom potrestaní páchateľov, a to výlučne na základe rozhodnutia súdu o vine či nevine.

13.

Navrhovatelia sú presvedčení, že oprávnenie generálneho prokurátora, ktorého dôsledkom je okrem iného viazanosť policajta alebo podriadeného prokurátora, ktorí takto zrušené rozhodnutie vydali, právnym názorom generálneho prokurátora, je neproporcionálne. Deklarovaný cieľ napadnutých ustanovení označovaný ako „ochrana zákonnosti“ je totiž možné (a z hľadiska ústavnosti potrebné) dosiahnuť v súdnom konaní po podaní obžaloby, keďže nezávislý a nestranný súd, ktorý o obžalobe rozhoduje, má povinnosť preveriť, či prípravné konanie bolo vykonané v súlade so zákonom.

14.

Svoju argumentáciu navrhovatelia opierajú o zaradenie generálneho prokurátora do výkonnej moci. Argumentujú pritom tým, že súvisiace pochybnosti o mieste generálneho prokurátora v ústavnom systéme Slovenskej republiky boli údajne odstránené v náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95: „Generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci...“ Tento záver nebol podľa navrhovateľov dosiaľ v judikatúre ústavného súdu prekonaný ani revokovaný a podľa nich ho dokonca akceptuje aj rozhodujúca časť teoretického frontu.

15.

Podľa navrhovateľov je pritom zaradenie generálneho prokurátora do výkonnej moci rozhodujúcim východiskom pre tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s ústavou.

16.

K porušeniu princípu právnej istoty navrhovatelia uvádzajú, že napadnuté ustanovenia narušujú stabilitu a záväznosť rozhodovania súdov (a to nielen v prípravnom trestnom konaní) a umožňujú vytvárať paralelne existujúce právne názory na tú istú vec. Osobitne napadnuté ustanovenia umožňujú, aby existovali popri sebe dva rozporné právne názory na zákonnosť začatia trestného stíhania a uznesenia o vznesení obvinenia proti konkrétnej osobe.

17.

Princíp právnej istoty je však narušený aj v prípade, že generálny prokurátor rozhoduje v prípravnom konaní vo veci, v ktorej dosiaľ nerozhodoval súd. Je to tak preto, lebo § 363 ods. 1 Trestného poriadku prakticky umožňuje generálnemu prokurátorovi vytvárať nepreskúmateľné záväzné právne názory (výklad práva) popri záväzných právnych názoroch najvyšších súdnych autorít [Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ústavného súdu], ktorým táto právomoc vyplýva z ich postavenia súdnych orgánov. Oprávnenie používať § 363 a nasledujúce Trestného poriadku (napadnuté ustanovenia) ako mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora proti rozhodnutiam súdov je neprípustné, a to aj ak sú vydané v prípravnom konaní.

18.

Uvedené platí o to viac, že existuje obava, že takéto rozhodovanie generálneho prokurátora môže byť interpretované aj ako výsada zasahovať do legitímnej práce orgánov činných v trestnom konaní (policajtov a prokurátorov) aj v situácii, keď za využitia analógie je generálny prokurátor oprávnený zrušiť aj tie právoplatné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú vydané len vo veci, teda kde niet osoby obvineného.

19.

K porušeniu princípu zákazu svojvôle navrhovatelia uvádzajú, že napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi, aby rozhodoval nad rámec svojej pôsobnosti aj v prípadoch, v ktorých už o zákonnosti vznesenia obvinenia konkrétnej osoby právoplatne rozhodoval súd v prípravnom konaní. Navyše mu umožňujú, aby hodnotil dôkazné prostriedky, ktoré boli zadovážené, vykonané a hodnotené nielen vyšetrovateľom, prokurátorom, ale aj súdom.

20.

Také rozhodovanie generálneho prokurátora zasahuje podľa navrhovateľov do podstaty a zmyslu deľby moci, pretože ako štátny orgán patriaci do systému výkonnej moci (a nepatriaci do moci súdnej) odníma účinky súdnym rozhodnutiam a nahrádza ich vlastným rozhodnutím. Také konanie je v rozpore aj s verejným záujmom, ktorý uprednostňuje súdnu moc pri rozhodovaní o zákonnosti v prípravnom trestnom konaní.

21.

Vo vzťahu k odňatiu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy navrhovatelia uvádzajú, že v právnom štáte je vylúčené, aby orgán verejnej moci, v tomto prípade generálny prokurátor, rozhodoval o zákonnosti všetkých rozhodnutí vyšetrovateľov a prokurátorov s vylúčením akéhokoľvek opravného prostriedku. V právnom štáte je ústavne neprípustné, aby také závažné rozhodnutia, akými sú rozhodnutia generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku, nepodliehali súdnemu prieskumu ich zákonnosti.

22.

Vo vzťahu k nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy navrhovatelia uvádzajú, že jediným orgánom oprávneným rozhodovať o trestnej zodpovednosti je súd. Napadnuté ustanovenia však umožňujú narušenie princípu deľby moci, keď pripúšťajú, aby generálny prokurátor ako orgán výkonnej moci (a nie orgán súdnej moci) mohol nielen spochybniť rozhodnutia súdov v prípravnom trestnom konaní, ale mohol nerešpektovať ich právne názory a rozhodnutia. Takýto zásah generálneho prokurátora do výkonu súdnej moci narušuje legitimitu súdnictva, t. j. jeho výlučné oprávnenie rozhodovať v každom type konania bez intervencie akéhokoľvek orgánu výkonnej moci či iného orgánu, ktorý nie je súčasťou súdnej moci.

23.

Vo vzťahu k nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy napokon navrhovatelia uvádzajú, že § 363 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje generálnemu prokurátorovi de facto rozhodnúť o tom, že obvinená osoba je nevinná. Ak generálny prokurátor zruší uznesenie o vznesení obvinenia a vyjadrí právny názor, ktorý je záväzný pre podriadeného prokurátora a policajta v tom smere, že konanie obvinených osôb nie je trestným činom, neostáva orgánom činným v trestnom konaní iné, ako konanie zastaviť. Takým rozhodnutím generálneho prokurátora, ktorý nie je súdom, de facto dochádza k rozhodnutiu o nevine, ktoré však podľa ústavy patrí výlučne súdu, navyše bez akejkoľvek ďalšej možnosti preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia z dôvodu vylúčenia opravných prostriedkov proti rozhodnutiu generálneho prokurátora.

I.2. Návrh prezidentky Slovenskej republiky (ďalej aj „prezidentka“ alebo „navrhovateľka“):

24.

Ústavnému súdu bol 30. januára 2023 doručený návrh navrhovateľky (prezidentky) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 149 ústavy, ako aj s čl. 3, 8 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

25.

Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 3/2023-23 z 8. februára 2023 prijal na ďalšie konanie návrh navrhovateľky v celom rozsahu. Zároveň tým istým uznesením konanie vedené pod sp. zn. Rvp 240/2023 spojil s konaním vedeným pod sp. zn. PL. ÚS 1/2022 na spoločné konanie, ktoré sa ďalej vedie pod sp. zn. PL. ÚS 1/2022.

26.

Navrhovateľka k napadnutým ustanoveniam všeobecne uvádza, že štát si odhaľovaním, stíhaním a spravodlivým trestaním útokov na záujmy a hodnoty spoločné civilizovanej a modernej spoločnosti plní pozitívny záväzok v oblasti ochrany života a zdravia ľudí, ich majetku alebo ochrany verejnej bezpečnosti. Napĺňanie trestnej politiky štátu však v poslednej dobe čelí odbornej a spoločenskej diskusii pre častú aplikáciu napadnutých ustanovení Trestného poriadku zo strany generálneho prokurátora, ktorého moc v rámci riadenia prokuratúry a v rámci trestného konania je veľká, de facto neobmedzená. Prokuratúra je monokratickou a prísne hierarchicky usporiadanou inštitúciou. Takáto právna úprava v spojení s právnou úpravou Trestného poriadku umožňujú podľa navrhovateľky v jednotlivom konaní negovanie predchádzajúceho postupu iných zložiek prokuratúry alebo orgánov činných v trestnom konaní rozhodnutím jednej osoby ‒ generálneho prokurátora, ktoré už nepodlieha žiadnej ďalšej objektívnej kontrole. Prihliadajúc na doterajšiu aplikačnú prax a judikatúru súdov vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam, dospela navrhovateľka k záveru, že vágnosť, nejednoznačnosť, nelimitovanosť a nekontrolovateľnosť aplikácie napadnutých ustanovení narážajú na ústavné princípy a ústavou chránené hodnoty pretavené do jednotlivých referenčných noriem, ktoré v predloženom návrhu na začatie konania označila.

27.

Napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi fakticky zastaviť trestné konanie, pričom proti jeho rozhodnutiu nie je dostupný žiadny opravný prostriedok. Obete trestného činu, ako aj príbuzní (napr. pozostalí) obete môžu mať aplikáciou napadnutých ustanovení odopreté právo na účinné vyšetrenie trestného činu, ktorý zasiahol (a vždy zasahuje) do ich základných práv a slobôd, predovšetkým do ich súkromného života, a proti tomuto zásahu sa nemôžu brániť účinným právnym prostriedkom nápravy.

28.

K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy z hľadiska zasahovania do nezávislosti súdu a do práva na preskúmavanie rozhodnutia týkajúceho sa základných práv a slobôd súdom navrhovateľka uvádza, že napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi zasiahnuť do nezávislosti súdu v prípadoch, keď ten v určitom štádiu trestného konania rozhodol v prospech obvineného (napr. nevzal obvineného do väzby, nedal súhlas na použitie informačno-technických prostriedkov, konštatoval nezákonnosť trestného stíhania a pod.) a ochránil tak práva obvineného, na základe čoho príslušný prokurátor zastavil trestné stíhanie alebo zrušil obvinenie. Generálny prokurátor je však v zmysle napadnutých ustanovení Trestného poriadku oprávnený zrušiť také rozhodnutie prokurátora aj napriek tomu, že reflektuje právny názor vyplývajúci z rozhodnutia súdu. Uvedené platí aj naopak. Hoci súd v určitom štádiu rozhodol v neprospech obvineného (napr. v rámci rozhodovania o väzbe potvrdil zákonnosť a dôvodnosť vedeného trestného stíhania a vzneseného obvinenia), generálny prokurátor je napriek tomu formálne oprávnený zrušiť takéto obvinenie pre nezákonnosť. Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľky umožňujú generálnemu prokurátorovi zrušiť akékoľvek rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ktoré sa opiera o rozhodnutie súdu vydané v danej veci, čím mu umožňujú negovať rozhodovanie nezávislého súdu ako takého.

29.

Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľky umožňujú generálnemu prokurátorovi nerešpektovať a zabrániť vykonateľnosti rozhodnutí nezávislých súdov rozhodujúcich v konkrétnej veci, umožňujú vytváranie paralelného súboru právnych názorov na konkrétnu vec a prakticky umožňujú jednému človeku – generálnemu prokurátorovi torpédovať rozhodovaciu činnosť súdov z pozície orgánu verejnej moci stojaceho mimo súdnej moci a mimo dosahu jej kontroly. Rešpektovanie právoplatných rozhodnutí súdnej moci a zabezpečenie ich efektívnej vykonateľnosti (resp. zabezpečenie toho, že túto ich vykonateľnosť nebude možné zmariť) je pritom jednou zo základných súčastí ústavného princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy) a základného práva každého na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).

30.

Podľa navrhovateľky neexistuje ústavou uznaný alebo predpokladaný záujem alebo hodnota, ktoré by sa prostredníctvom takto naširoko a neobmedzene nastavených právomocí generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení chránili a odôvodňovali nevyhnutnosť takýchto právomocí generálneho prokurátora na podklade napadnutých ustanovení (princíp proporcionality). Napadnuté ustanovenia zverujú generálnemu prokurátorovi právomoc zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Dôvod „porušenie zákona“ je podľa zákonodarcu jediným legitímnym dôvodom, pre ktorý je generálny prokurátor oprávnený svojím rozhodovaním zasahovať a relativizovať napr. aj rozhodovanie nezávislých súdov v konkrétnej veci a nerešpektovať ochranu základných práv a slobôd obvinených, pokiaľ v ich prospech v prípravnom konaní už rozhodoval nezávislý súd.

31.

Takto postavený zákonný dôvod na využitie napadnutých ustanovení generálnym prokurátorom je podľa mienky navrhovateľky príliš vágny, neurčitý, umožňujúci svojvoľný výklad, a preto neproporcionálny vo vzťahu ku garanciám nezávislého súdnictva a nezávislého rozhodovania a ochrany základných práv a slobôd občanov v konkrétnom trestnom konaní. Neústavnosť je umocnená skutočnosťou, že rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je konečné a nie je preskúmateľné ani všeobecným súdom.

32.

K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 149 ústavy z hľadiska porušenia princípu deľby moci navrhovateľka argumentuje, že nie je ústavnou úlohou a ani ústavným právom generálneho prokurátora vyvažovať súdnu moc pri výkone jej právomocí v oblasti trestného konania. Napadnuté ustanovenia však v praxi zavádzajú hierarchizáciu vzťahu medzi nezávislou súdnou mocou na jednej strane a ústavným orgánom ochrany zákonnosti stojacim mimo trojdelenia moci bez garancií nezávislosti na strane druhej, a to práve v neprospech moci súdnej. Napadnuté ustanovenia umožňujú vznik takých procesných situácií, v ktorých je generálny prokurátor fakticky nadradený nad súdnu moc vrátane najvyšších súdnych autorít.

33.

Pokiaľ napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi fakticky prelomiť rozhodnutie nezávislého súdu vydané v konkrétnej veci v predchádzajúcich etapách konania a toto jeho rozhodnutie nie je pod dohľadom nezávislého súdu (je súdmi nepreskúmateľné), hoci ním generálny prokurátor rozhodne o právach jednotlivca v jeho neprospech alebo prospech, a to aj po rozhodnutí súdu v danej veci, dostávajú sa napadnuté ustanovenia podľa názoru navrhovateľky do rozporu s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 149 ústavy pre nerešpektovanie garancií z nich vyplývajúcich a pre porušenie princípu deľby moci, trojdelenia štátnej moci a systému vzájomných bŕzd a protiváh pri výkone právomocí ústavnými orgánmi verejnej moci.

34.

K nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ústavy a s čl. 3, 8 a 13 dohovoru z hľadiska porušenia práva na účinné vyšetrenie trestného činu, zásahu do práva na súkromie a práva na súdnu ochranu navrhovateľka uvádza, že napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi de facto zastaviť trestné stíhanie, a to aj začaté trestné stíhanie vo veci, pričom napadnuté ustanovenia tak umožňujú činiť vo vzťahu k akémukoľvek z katalógu trestných činov upravených v Trestnom zákone v akomkoľvek čase, a to aj v prípadoch najzávažnejších trestných činov. Zákonodarca sa ani len nepokúsil limitovať uplatnenie právomoci generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení na vybrané spoločensky menej závažné delikty a hľadať tak primeranú rovnováhu medzi stretom viacerých princípov a hodnôt, ku ktorému v trestnom práve nepochybne dochádza.

35.

Napadnuté ustanovenia v rozpore s garanciami vyplývajúcimi z čl. 3 dohovoru v spojení s čl. 13 dohovoru a z čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným, obetiam trestného činu a príbuzným obetí neumožňujú sa brániť proti rozhodnutiu generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení, ktoré môže znamenať alebo znamená faktické zastavenie trestného stíhania skutku spáchaného na dotknutých osobách alebo zasahujúceho do ich práv, a nechať nezávislým a nestranným súdom preskúmať toto rozhodnutie, ktoré, ako prezidentka uviedla, napríklad zastavuje začaté trestné stíhanie, a to aj vedené „len“ vo veci, nie proti obvinenému.

36.

Zákonodarca tak napadnutými ustanoveniami podľa mienky navrhovateľky neprimerane a nedôvodne preferoval domnelú ochranu formálnej zákonnosti zaručovanú generálnym prokurátorom pred reálnou ochranou ústavnosti a v rámci nej aj ochranou zákonnosti garantovanou ústavou, dohovorom a súdmi. Inak povedané, napadnuté ustanovenia neprimerane a nedôvodne preferujú nepreskúmateľný právny názor jedinej osoby v reťazci oprávnených orgánov verejnej moci na otázku, čo je zákonné, pred ochranou práv občanov podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 3 a 8 dohovoru a pred efektívnym ukončením trestného stíhania najmä tam, kde sú v stávke najzraniteľnejšie ľudské práva a slobody.

II.1. Stanoviská národnej rady:

37.

Národná rada k návrhu navrhovateľov stanovisko nepredložila.

38.

Národná rada nepredložila stanovisko ani k návrhu navrhovateľky.

II.2. Stanoviská vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“):

39.

Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky k návrhu navrhovateľov v stanovisku č. 22670/2022/130 z 13. januára 2023 uviedla, že «nevníma argumenty navrhovateľov ako spôsobilé prima facie založiť neústavnosť napadnutej právnej úpravy. Vláda však vníma problémy aplikačnej praxe týkajúce sa aplikácie ustanovenia § 363 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a prístupu k spravodlivosti jej „nadužívaním“, ktoré vyvolávajú otázky ohľadne možného pnutia s princípmi, na ktorých je založený pozitívny záväzok štátu stíhať trestné činy a zabezpečovať spravodlivosť. Aj preto má vláda v Programovom vyhlásení vlády na roky 2021 - 2024 zakotvenú jeho zmenu a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky pripravuje a predstaví už čoskoro návrh novely Trestného poriadku, ktorý by mal opísané záťaže z praxe reflektovať. Každopádne, vláda necháva na posúdení Ústavného súdu ústavnosť napadnutých ustanovení a akékoľvek rozhodnutie Ústavného súdu bude vláda rešpektovať. S ohľadom na delikátnosť veci (návrh podali koaliční poslanci s parlamentnou väčšinou, táto si sama zvolila generálneho prokurátora, pre činnosť ktorého sa navrhovatelia obrátili na Ústavný súd, vláda má zmenu ustanovenia § 363 Trestného poriadku v programovom vyhlásení vlády a Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky aktuálne pripravuje novelu Trestného poriadku, v rámci ktorej sa navrhuje aj zmena § 363 Trestného poriadku) si vláda dovoľuje pre tentokrát nerozširovať svoje vyjadrenie k napadnutej právnej úprave nad rámec tu uvedeného.».

40.

Vláda zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky k návrhu navrhovateľky vo svojom stanovisku č. 11392/2023/130 z 13. apríla 2023 uviedla, že napadnuté ustanovenia sa stali v poslednom období najznámejšími a najdiskutovanejšími ustanoveniami naprieč právnym poriadkom Slovenskej republiky prevažne kvôli medializovaným kauzám známych a vplyvných osobností. Podľa vlády sa inštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní uplatňuje proti právoplatným rozhodnutiam, ktoré obsahujú také chyby, že ponechanie takéhoto rozhodnutia by znamenalo vážne ohrozenie správneho a spravodlivého rozhodnutia. Vláda zastáva názor, že inštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní je dostatočne upravený, pretože trestnoprávne normy musia obsahovať inštitúty, na základe ktorých je možné vykonať nápravu nezákonných rozhodnutí štátnych orgánov. Inštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní je účinným prostriedkom na zabezpečenie práv fyzických osôb a právnických osôb. Podľa vlády je vo verejnom záujme, aby bolo vecne a objektívne poukazované na porušovanie zákonnosti.

41.

Podľa stanoviska vlády pri aplikácii inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní musí prevažovať záujem zákonnosti rozhodnutia a postupu konania nad záujmom na nemeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Záujem na právnej istote bude prevažovať, ak zásah do právoplatného rozhodnutia veci bol závažnejší ako povaha chyby takéhoto rozhodnutia. Postup podľa § 363 Trestného poriadku má zabrániť tomu, aby osoba nebola obvinená nedôvodne, resp. nezákonne stíhaná. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k zaťaženiu konania nezákonnosťou, na základe ktorej by súd musel oslobodiť obžalovaného spod obžaloby. Pri rešpektovaní zásady ne bis in idem (nikto nemôže byť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní podliehajúcom právomoci rovnakého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a Trestného poriadku tohto štátu) by táto osoba nemohla byť znovu postavená pred súd. Do úvahy by prichádzalo iba uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov. Ústava v čl. 50 ods. 5 ustanovuje, že nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby.

42.

Vo vzťahu k zásahu do súdnej moci v prípravnom konaní vláda uvádza, že pri rozhodnutí o väzbe skúma sudca pre prípravné konanie zákonnosť a dôvodnosť uznesenia o vznesení obvinenia v rozsahu splnenia zákonných podmienok na rozhodnutie o väzbe obvineného. Právny názor sudcu má v tomto štádiu trestného konania pre orgány činné v trestnom konaní len procesné dôsledky, a to len vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe. Z uvedeného vyplýva, že sudca pre prípravné konanie nerozhoduje o zastavení trestného stíhania obvineného či zrušení uznesenia o vznesení obvinenia. Prípadné prepustenie obvineného z väzby v prípravnom konaní v dôsledku vývoja dôkaznej situácie môže oslabovať dôvodnosť trestného stíhania obvineného. Takáto skutočnosť však nemá vplyv na vedenie trestného stíhania obvineného. Orgány činné v trestnom konaní nie sú z hľadiska ďalšieho vedenia trestného konania názorom súdu viazané.

43.

Vláda poukazuje na to, že trestné konanie je konaním, v ktorom o všetkom nerozhodujú výlučne súdy. Rozhodnutia v prípravnom konaní, ktoré vydávajú orgány činné v trestnom konaní, sú zmyslom ich práce, pretože práve prostredníctvom nich sa uskutočňuje cieľ trestného konania, ktorým je podľa § 1 Trestného poriadku náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov trestných činov. V prípade zrušenia akéhokoľvek rozhodnutia prokurátorom či generálnym prokurátorom nedochádza k negovaniu rozhodnutia súdu, keďže nie sú záväzné pre prokurátora. Rozhodnutia súdu v prípravnom konaní sú len predbežné a môžu sa meniť v závislosti od vývoja dokazovania. O tom, či obvinená osoba skončí alebo neskončí pred súdom, musí výlučne rozhodovať prokurátor, pretože je nositeľom dôkazného bremena.

44.

K tvrdeniu navrhovateľky, že generálny prokurátor môže zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia proti konkrétnej osobe pre ten istý skutok znovu, vláda konštatuje, že cez § 363 Trestného poriadku nie je možné oslobodiť obvineného. Generálny prokurátor musí svoj právny názor v konaní podľa § 363 Trestného poriadku dostatočne odôvodniť bez ohľadu na to, či ním vydané rozhodnutie bude v prospech alebo neprospech obvineného. Závery, ku ktorým generálny prokurátor dospeje, nemôžu byť svojvoľné. Jediným záujmom generálneho prokurátora je napraviť nezákonnosť tam, kde ju odhalí. Vláda uvádza, že prípadné prekročenie právomocí orgánu aplikácie práva, resp. hrozba takéhoto zlyhania, v tomto prípade konkrétne generálneho prokurátora, nezakladá automaticky protiústavnosť napadnutých ustanovení. Riešenie tohto typu excesov zo strany generálneho prokurátora nachádza svoje vyjadrenie v podobe právnej zodpovednosti konajúceho štátneho orgánu, či už má trestnoprávny, alebo disciplinárny charakter.

45.

Vláda je presvedčená, že napadnuté ustanovenia sú v súlade s ústavou a ustanoveniami medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, v dôsledku čoho návrh navrhovateľky vláda považuje za nedôvodný a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že mu nevyhovie.

II.3. Stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:

46.

Najvyšší súd k návrhu navrhovateľov vo svojom stanovisku z 10. marca 2022 uviedol, že nemožno bezvýhradne akceptovať základný argument navrhovateľov, o ktorý sa opiera ich tvrdenie o porušení princípu deľby moci, a to že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci. Navrhovatelia síce citujú konkrétny nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 43/95, ale podľa najvyššieho súdu prehliadajú ďalší vývoj jeho judikatúry.

47.

Najvyšší súd vo svojom stanovisku uvádza, že zodpovednosť za dodržiavanie zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (§ 230 Trestného poriadku), a teda aj zodpovednosť za ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu v tejto fáze trestného konania, zveruje zákon primárne prokurátorovi. Súd v tomto štádiu konania rozhoduje len o zásahoch do základných práv a slobôd, ak Trestný poriadok neustanovuje inak (§ 2 ods. 3 Trestného poriadku), a až na výnimky uvedené v § 191 Trestného poriadku nepodliehajú rozhodnutia prokurátora vydané pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vrátane tých meritórnych súdnemu prieskumu. Z tohto pohľadu tak rozhodnutia generálneho prokurátora v konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku nepredstavujú výnimku.

48.

Podľa stanoviska najvyššieho súdu si orgány činné v trestnom konaní vrátane generálneho prokurátora na jednej strane a súdy na strane druhej pri výkone ich pôsobnosti v trestnom konaní navzájom nekonkurujú, a preto fakt, že pri rozhodovaní v konkrétnej veci dospejú tieto orgány pri posudzovaní tej istej čiastkovej otázky k rozdielnym záverom, nemožno interpretovať ako zásah do výlučnej pôsobnosti súdov (dokonca spochybňujúci legitimitu súdnej moci), ktorý by mal mať až ústavnoprávnu relevanciu, ako to s poukazom na konkrétne rozhodnutia tvrdia navrhovatelia.

49.

Najvyšší súd vo svojom stanovisku odmietol tézu navrhovateľov, že jediným orgánom oprávneným rozhodovať o trestnej zodpovednosti je súd. Z čl. 50 ods. 1 ústavy vyplývajúci monopol súdu rozhodovať o vine a treste znamená, že len súd môže rozhodnúť o uznaní viny (so všetkými s tým spojenými dôsledkami) a uložení trestu. Nemožno ho však podľa najvyššieho súdu vykladať tak, že bráni takej zákonnej úprave, ktorá dovoľuje (ukladá) prokurátorovi vrátane generálneho prokurátora pri rozhodovaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku rozhodnúť o tom, či je trestné stíhanie obvineného a jeho prípadné postavenie pred súd zákonné. Dôsledné uplatnenie navrhovateľmi prezentovaného názoru by v konečnom dôsledku znamenalo, že v každej veci, v ktorej bolo vznesené obvinenie policajtom, by „na konci dňa“ musel rozhodnúť vždy súd, čo podľa najvyššieho súdu nielenže nemá oporu v čl. 50 ods. 1 ústavy, ale zároveň by to paralyzovalo trestné súdnictvo.

50.

Najvyšší súd zastáva názor, že napadnuté ustanovenia nie sú v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy.

51.

Najvyšší súd v stanovisku zo 14. marca 2023 k návrhu navrhovateľky uvádza, že považuje za potrebné zdôrazniť, že súdy pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (§ 10 ods. 14 Trestného poriadku) nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci v zmysle čl. 142 ods. l vety za bodkočiarkou ústavy, ale v súlade s týmto ústavným článkom (časť pred bodkočiarkou) rozhodujú v trestnoprávnych veciach tým, že v rozsahu zverenom zákonom (§ 2 ods. 3 Trestného poriadku) rozhodujú o zásahoch do základných práv a slobôd a tiež v iných prípadoch ustanovených Trestným poriadkom (pozri napr. § 35 ods. 2, § 40, § 43, § 45, § 47, § 48 a § 191 Trestného poriadku). Toto rozhodovanie pritom nemá s výnimkou rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu prokurátora o zaistení majetku podľa § 191 Trestného poriadku charakter (priameho) súdneho prieskumu rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku) vydaných pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, ale sa obmedzuje „iba“ na posúdenie splnenia podmienok konkrétneho zásahu do základných práv a slobôd, resp. na vydanie iného rozhodnutia (napr. ustanovenie opatrovníka, obhajcu a pod.). A hoci súčasťou tohto rozhodovania môže byť (a spravidla je) aj posúdenie dôvodnosti a zákonnosti prebiehajúceho trestného stíhania, závery súdu o týchto otázkach nemajú v danej fáze trestného konania priamy (zaväzujúci) vplyv na rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, resp. na ich ďalší postup. V praxi je preto bežnou situácia, keď napriek tomu, že sudca pre prípravné konanie neakceptuje, či už návrh na vzatie do väzby, prípadne na vykonanie iného zaisťovacieho úkonu, alebo návrh na použitie informačno-technického prostriedku alebo prostriedku operatívno-pátracej činnosti (a to aj pre pochybnosti o dôvodnosti alebo zákonnosti trestného stíhania), orgány činné v trestnom konaní pokračujú v trestnom stíhaní obvineného a napokon ho aj postavia pred súd.

52.

Z pohľadu navrhovateľkou uplatnenej argumentácie pritom niet rozdielu medzi situáciou, keď prokurátor postaví obvineného pred súd preto, lebo je na rozdiel od súdu presvedčený o dôvodnosti a zákonnosti prebiehajúceho trestného stíhania a k zastaveniu trestného stíhania preto vôbec nepristúpi, resp. preto, lebo k zrušeniu jeho skoršieho zastavujúceho uznesenia došlo rozhodnutím nadriadeného prokurátora v konaní o riadnom opravnom prostriedku, na strane jednej (čo navrhovateľka nijako nespochybňuje) a situáciou, keď k postaveniu obvineného pred súd dôjde preto, lebo právoplatné uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania zrušil generálny prokurátor v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, na strane druhej (čo už ale považuje navrhovateľka za ústavne nesúladné).

53.

Podľa najvyššieho súdu sú v praxi bežnými taktiež prípady, v ktorých napriek rozhodnutiu súdu v prípravnom konaní, ktoré je „v neprospech obvineného“ vrátane rozhodnutia o vzatí do väzby, k postaveniu obvineného pred súd napokon nedôjde. Výnimočnou pritom nie je ani situácia, že k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia dôjde v konaní o riadnom opravnom prostriedku až po rozhodnutí o vzatí obvineného do väzby. Z pohľadu navrhovateľkou uplatnenej argumentácie tak nie je ani v tejto procesnej situácii daný rozumný dôvod rozlišovať prípady, v ktorých k postaveniu obvineného pred súd nedôjde preto, lebo uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené v konaní o riadnom opravnom prostriedku, alebo preto, lebo prípravné konanie skončilo inak než podaním obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste (najmä zastavením trestného stíhania), čo nepovažuje navrhovateľka za ústavne problematické, a prípady, v ktorých k postaveniu obvineného pred súd nedôjde v dôsledku rozhodnutia generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia na základe napadnutých ustanovení. Vo všetkých týchto prípadoch ide totiž o rozhodnutie prokurátora, pričom žiadne z nich nepodlieha kontrole zo strany všeobecných súdov, hoci každým z nich môže dôjsť k porušeniu práva na účinné vyšetrovanie, ktorého ochrany sa však môžu dotknuté osoby domáhať ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a to aj pokiaľ ide o rozhodnutie generálneho prokurátora vydané podľa navrhovateľkou napadnutých ustanovení Trestného poriadku. Len to, že zákon nezveruje rozhodovanie o ochrane tohto ľudského práva všeobecným súdom, nemôže podľa názoru najvyššieho súdu založiť protiústavnosť napadnutých ustanovení Trestného poriadku.

54.

Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd naďalej zastáva názor formulovaný už v stanovisku z 10. marca 2022, že orgány činné v trestnom konaní vrátane generálneho prokurátora na jednej strane a súdy na strane druhej si pri výkone ich pôsobnosti v trestnom konaní vzájomne nekonkurujú, a preto fakt, že pri rozhodovaní v konkrétnej veci dospejú tieto orgány pri posudzovaní tej istej čiastkovej otázky k rozdielnym záverom, nemožno interpretovať ako zásah do princípu deľby moci a nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, ktorý by mal dosiahnuť ústavnoprávny rozmer. Ustanovenia § 363 až § 367 Trestného poriadku tak nie sú podľa právneho názoru najvyššieho súdu v nesúlade s ustanoveniami ústavy a dohovoru.

II.4. Stanoviská Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“):

55.

Generálna prokuratúra k návrhu navrhovateľov v stanovisku z 23. marca 2022 uviedla, že rekodifikáciou trestného práva procesného sa zodpovednosť prokurátora za priebeh a výsledok prípravného konania mimoriadne zvýšila. Z tohto dôvodu sa posilnili aj jeho oprávnenia v prípravnom konaní rešpektujúce jeho autoritatívne vystupovanie voči obvinenému i ostatným osobám zúčastneným na konaní a jeho rozhodovanie v podstate o všetkých zásadných otázkach prípravného konania s výnimkou rozhodnutí zverených sudcovi pre prípravné konanie. Je to vyjadrením postavenia prokurátora ako dominus litis, pána prípravného konania.

56.

To sa prejavuje najmä výkonom dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní. Dozor prokurátora vrátane jeho funkcie návrhovej a rozhodovacej predstavuje sústavnú, systematickú a cieľavedomú kontrolnú činnosť vykonávanú priebežne v celom prípravnom konaní a zameranú na stav a priebeh vyšetrovania vrátane preverenia postupu policajta z hľadiska jeho zákonnosti, rýchlosti a plynulosti a v prípade zistení nedostatkov na prijatie opatrení na ich okamžité odstránenie. Dozor prokurátora smeruje i k tomu, aby nebol nikto bezdôvodne trestne stíhaný a ani nad mieru ustanovenú zákonom obmedzovaný vo svojich právach a slobodách v prípravnom konaní. Okrem toho prokurátor plní v prípravnom konaní funkciu inštančného orgánu, čiže rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam policajta.

57.

Vo vzťahu k zásade stíhania len zo zákonných dôvodov, a to aj v kontexte rozhodovania súdov o vzatí obvineného do väzby a názoru súdu na dôvodnosť trestného stíhania, generálna prokuratúra uvádza, že pri plnom rešpektovaní zásady voľného hodnotenia dôkazov môže generálny prokurátor v konaní o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia legitímne dospieť k odlišným právnym záverom, než ku ktorým dospeli súdy v konaní o väzbe. Platí to o to viac, že generálny prokurátor rozhoduje v inom časovom horizonte a za doplneného skutkového a dôkazného stavu. Názor súdu na dôvodnosť trestného stíhania je len podkladom na jeho rozhodnutie o dôvodnosti vzatia obvineného do väzby. Nie je súčasťou výroku súdu o vine, nenadobúda právoplatnosť a všeobecnú záväznosť, je len súčasťou odôvodnenia rozhodnutia o väzbe, pričom toto odôvodnenie nemá všeobecnú záväznosť. Súdy ani nemajú právomoc posudzovať dôvodnosť vznesenia obvinenia ako samostatnú otázku. Obvinená osoba sa totiž nemôže obrátiť na súd, aby preskúmal dôvodnosť jej obvinenia.

58.

Generálny prokurátor svojím rozhodnutím v nijakom prípade nezasahuje do rozhodovania súdov o vine a treste. Na druhej strane v prípravnom konaní súd o vine a treste ani nerozhoduje. Generálna prokuratúra konštatuje, že hoci rozhodnutia generálneho prokurátora sú pre orgány činné v trestnom konaní záväzné, rozhodnutia generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia nie sú konštatovaním neviny obvineného a nevedú automaticky k zastaveniu jeho trestného stíhania. Rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení vznesenia obvinenia je rozhodnutím procesným. Znamená to, že také rozhodnutie nebráni opätovnému vzneseniu obvinenia tej istej osobe.

59.

K zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálna prokuratúra uvádza, že zákonodarca naviazaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku na určité relatívne striktné podmienky (definícia pochybenia, stanovenie lehoty a okruh oprávnených osôb) naznačuje, že zmena právoplatného rozhodnutia je prípustná len vo výnimočných prípadoch. Znamená to, že sa uplatňuje len vtedy, ak nemožno urobiť nápravu podľa iných ustanovení Trestného poriadku, a zároveň pri jeho aplikácii musí vždy prevažovať záujem na zákonnosti rozhodnutia a postupu konania nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti takéhoto právoplatného rozhodnutia. Záujem na právnej istote prevažuje vtedy, ak chyby, ktorými je rozhodnutie zaťažené, nie sú takého charakteru, aby odôvodnili vydanie nového rozhodnutia vo veci, t. j. kde by zásah do už právoplatného rozhodnutia veci bol omnoho závažnejší než povaha chyby takéhoto rozhodnutia. Naopak, zrušenie rozhodnutia, a teda aj zásah do právoplatnosti, je na mieste tam, kde sa rozhodnutie vyznačuje takými zásadnými chybami, že by trvanie na právoplatnosti rozhodnutia predstavovalo ohrozenie zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

60.

Aj napriek tomu, že zákonodarca vypustil z § 363 ods. 2 Trestného poriadku druhú vetu, zaradenie inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní medzi mimoriadne opravné prostriedky ho nedovoľuje aplikovať pri bežných pochybeniach z hľadiska zákona. Naopak, nezákonnosť napádaného rozhodnutia musí byť taká závažná, že ponechanie takéhoto rozhodnutia v platnosti by bolo popretím elementárnej spravodlivosti a zákonnosti, čo by v konečnom dôsledku znamenalo voľný priechod neprípustnému svojvoľnému rozhodovaniu orgánov činných v trestnom konaní.

61.

Trestný poriadok neobsahuje výpočet konkrétnych rozhodnutí, ktoré môže generálny prokurátor zrušiť. V dôsledku toho môže generálny prokurátor neobmedzene pristúpiť ku kasácii takmer akéhokoľvek nezákonného právoplatného rozhodnutia vydaného policajtom alebo prokurátorom v prípravnom konaní, uznesenie o vznesení obvinenia nevynímajúc. Samozrejme, za predpokladu, že nápravu nezákonného rozhodnutia nie je možné vykonať iným spôsobom a rozhodnutie nebolo vydané v štádiu pred začatím trestného stíhania.

62.

Generálny prokurátor disponuje aj právomocou preskúmať a zrušiť právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia, čo je v súhrne podstatou spochybňovania celého inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní zo strany navrhovateľov.

63.

Vzhľadom na skutočnosť, že zmyslom uznesenia o vznesení obvinenia je oznámiť obvinenému, že je stíhaný pre určitý skutok, má toto rozhodnutie vo svojej podstate len predbežný charakter. Kasačná intervencia generálneho prokurátora do úvodného štádia prípravného konania je na mieste len v prípadoch porušenia zákonných ustanovení, keď sa uznesenie o vznesení obvinenia vymyká zákonnému procesnoprávnemu rámcu a chyby ním založené, prípadne ich dôsledky, nemožno v sústave orgánov činných v trestnom konaní a súdu už nijako odstrániť.

64.

Napriek tomu, že rozhodovanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je ovládané kombináciou kasačného princípu a apelačného princípu, v jeho rozhodovaní zreteľne dominuje kasačný princíp. Generálny prokurátor rozhodne o mimoriadnom opravnom prostriedku s konečnou platnosťou (napr. zrušením právoplatného uznesenia o uložení poriadkovej pokuty) v podstate len výnimočne. Uplatnenie apelačného princípu zo strany generálneho prokurátora je totiž veľmi obmedzené, čo vyplýva zo samotnej povahy prípravného konania. Naopak, v podstatnej časti rozhodnutí generálny prokurátor prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, aby o veci znova konal a rozhodol. Tento mechanizmus nápravy zistenej nezákonnosti sa uplatňuje v plnom rozsahu aj pri rozhodovaní generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia.

65.

K námietke porušenia princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy generálna prokuratúra uvádza, že aj mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora je zásahom do princípu právnej istoty, pretože umožňuje zrušiť právoplatné rozhodnutia policajta alebo prokurátora v prípravnom konaní. Legitímnym cieľom je však v danom prípade náprava nezákonného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní. Zverenie právomoci zrušovať nezákonné právoplatné rozhodnutia v prípravnom konaní osobe generálneho prokurátora je vyjadrením hierarchicky usporiadanej sústavy orgánov prokuratúry a zodpovednosti prokuratúry za dodržiavanie zákonnosti v prípravnom konaní. Tento mimoriadny opravný prostriedok v neposlednom rade napomáha aj rýchlosti prípravného konania a zníženiu zaťaženosti súdov.

66.

Zakotvením zákonnej lehoty použitia inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, obmedzením rozhodovania generálneho prokurátora len na štádium prípravného konania a subsidiárnou povahou rozhodovania generálneho prokurátora (ak nemožno nápravu nezákonného rozhodnutia zabezpečiť iným spôsobom) zákonodarca podľa generálnej prokuratúry dostatočným spôsobom vymedzil limity využitia mimoriadneho opravného prostriedku tak, že vstup do princípu právnej istoty, t. j. do právoplatnosti rozhodnutí policajtov a prokurátorov, možno považovať za ústavne udržateľný. Inými slovami, zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa napadnutých ustanovení Trestného poriadku je legálnym inštitútom, ktorý sleduje legitímny cieľ a súčasne je aj proporcionálny.

67.

K námietke porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy generálna prokuratúra zdôrazňuje, že rozhodnutie generálneho prokurátora patrí medzi mimoriadne opravné prostriedky, hoci atypickej povahy. Ide o konanie, ktoré nadväzuje na vydané právoplatné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Proti rozhodnutiam o mimoriadnych opravných prostriedkoch nie je štandardne v slovenskom právnom poriadku (a možno dôvodne predpokladať, že ani v zahraničných právnych úpravách) prípustný ďalší opravný prostriedok. V opačnom prípade by bol hrubo narušený princíp právnej istoty na zachovaní stability a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí štátnych orgánov.

68.

Faktorom nasvedčujúcim ústavnosti právnej úpravy napadnutých ustanovení je podľa generálnej prokuratúry skutočnosť, že rozhodnutie generálneho prokurátora má výlučne kasačný charakter, netvorí prekážku res iudicatea a neuplatňuje sa tu ani princíp reformatio in peius. V podstatnej väčšine sa vec vracia pôvodnému orgánu na nové konanie a vydanie zákonného rozhodnutia. Napadnuté ustanovenia slúžia predovšetkým na nápravu takých porušení zákona, ktoré už následne nie je možné v ďalšom konaní odstrániť, resp. ich konvalidovať iným spôsobom. Ich neodstránenie rozhodnutím generálneho prokurátora by mohlo viesť i k zmareniu odsúdenia obvineného súdom.

69.

Generálna prokuratúra zastáva názor, že zákonné obmedzenie prístupu k súdu vo vzťahu k rozhodnutiam generálneho prokurátora má oprávnený cieľ, je primerané a nie je ním ohrozená samotná podstata práva na súdnu a inú právnu ochranu. Vzhľadom na to napadnuté ustanovenia podľa generálnej prokuratúry neporušujú čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy.

70.

K námietke porušenia čl. 50 ods. 1 ústavy generálna prokuratúra uvádza, že generálny prokurátor uplatnením svojho mimoriadneho prostriedku v žiadnom prípade nezasahuje do rozhodovacej činnosti súdov, ktorej predmetom je rozhodovanie o vine a treste za trestné činy. Generálny prokurátor svojím rozhodnutím nezasahuje do súdnych rozhodnutí, nemôže ich zrušiť a ani nijakým spôsobom revidovať.

71.

S poukazom na všetky aspekty inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálnym prokurátorom je generálna prokuratúra toho názoru, že jeho právna úprava plne rešpektuje čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy, a preto navrhuje návrhu nevyhovieť.

72.

Generálna prokuratúra k návrhu navrhovateľky v stanovisku z 20. marca 2023 uviedla, že v celom rozsahu zotrváva na stanovisku predloženom k návrhu navrhovateľov, pretože na jeho právnych záveroch nič nemenia ani ďalšie argumenty navrhovateľky o nesúlade § 363 až § 367 Trestného poriadku s ústavou a dohovorom. Stanovisko generálna prokuratúra doplnila podaním zo 16. mája 2023.

73.

Podľa stanoviska generálnej prokuratúry podstatu návrhu zhrnula navrhovateľka na strane 6 návrhu do troch aspektov, t. j. že rozhodovaním generálneho prokurátora podľa § 363 až § 367 Trestného poriadku dochádza k a) narušeniu systému deľby moci v štáte, b) zásahu do nezávislosti súdu a c) odopretiu práva obetiam trestného činu na účinné vyšetrovanie.

74.

Uvedeným aspektom návrhu navrhovateľky zodpovedajú aj argumentačné línie stanoviska generálnej prokuratúry členené na

a)

teoretické východiská k

b)

aplikáciu teoretických východísk v rozhodovacej činnosti generálneho prokurátora podľa § 363 až § 367 Trestného poriadku.

75.

Generálna prokuratúra zastáva názor, že napadnuté ustanovenia sú ústavno-konformné a v nijakom prípade nezasahujú do deľby moci v štáte a ani do nezávislosti súdov a ich rozhodovacej činnosti. Polemiky o obsahu napadnutých ustanovení možno podľa generálnej prokuratúry riešiť prostredníctvom štandardného legislatívneho procesu. Napadnuté ustanovenia reálne chránia práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu tak, ako to ukladá generálnemu prokurátorovi čl. 149 ústavy. Uplatnenie napadnutých ustanovení je realizované nielen v prospech či neprospech obvineného, ale aj v prospech poškodeného. Inštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálnym prokurátorom, osobitne uznesení o vznesení obvinenia, predstavuje podľa generálnej prokuratúry dôležitý trestnoprocesný nástroj, prostredníctvom ktorého sa znovu nastoľuje v desiatkach trestných vecí v štádiu prípravného konania stav zákonnosti a v neposlednom rade zabezpečuje jednotná trestná politika v predsúdnom konaní. Empirické skúsenosti z celého spektra trestných vecí podľa generálnej prokuratúry potvrdzujú jeho význam pre každodennú aplikačnú prax orgánov prípravného konania. Podľa doplneného stanoviska vo vzťahu k zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe generálna prokuratúra zastáva názor, že Trestný poriadok to výslovne nezakazuje a pre taký zákaz neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, a tým za ústavne konformný treba pokladať taký výklad, ktorý prikazuje generálnemu prokurátorovi poskytnúť účinnú ochranu subjektom trestného konania pred nezákonným zásahom orgánov činných v trestnom konaní do ich základných práv a slobôd.

76.

Zrušením napadnutých ustanovení ústavným súdom hrozí podľa generálnej prokuratúry zánik mimoriadneho inštitútu generálneho prokurátora bez náhrady, obmedzenie riadiacej a metodickej činnosti generálneho prokurátora, ktorej cieľom je jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, a v konečnom dôsledku by náprava nezákonných rozhodnutí v prípravnom konaní bola ponechaná iným inštitúciám – napríklad samotnému ústavnému súdu a na medzinárodnej úrovni Európskemu súdu pre ľudské práva.

II.5. Replika navrhovateľov:

77.

Navrhovatelia v replike z 29. júla 2022 k stanovisku najvyššieho súdu uviedli, že skutočnosti uvádzané vo vyjadrení najvyššieho súdu samy osebe nevyvracajú nimi vznesené argumenty o protiústavnosti napadnutých ustanovení. Skutočnosť, že slovenská právna úprava trestného procesu je postavená na akuzačnom princípe, ešte nevylučuje protiústavnosť napadnutých ustanovení, a to práve vzhľadom na argumenty vznesené v návrhu. Prostredníctvom zrušenia právoplatných rozhodnutí v trestnom konaní nemusí dôjsť totiž len k náprave zjavnej nezákonnosti trestného konania pred podaním obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste, ale aj k spornému posúdeniu trestnej zodpovednosti obvinenej osoby, ktoré môže viesť k zmareniu jej ďalšieho trestného stíhania a prípadného odsúdenia pod rúškom zdanlivej zákonnosti, prípadne až k zneužitiu práva.

78.

Navrhovatelia v replike k stanovisku generálnej prokuratúry ďalej uviedli, že postavenie prokurátorov v trestnom konaní ako takom nespochybňujú. Vo všeobecnosti nenamietajú ani pozíciu prokurátora v prípravnom konaní ako pána konania, rozdelenie základných procesných funkcií v prípravnom konaní, uplatnenie základných zásad trestného konania a ani subjekty oprávnené vydať uznesenie o vznesení obvinenia. Podľa repliky navrhovateľov súdy síce nemajú v prípravnom konaní právomoc samostatne posudzovať dôvodnosť vznesenia obvinenia, avšak v rámci rozhodovania o väzbe dôvodnosť vznesenia obvinenia skúmajú a posudzujú ako materiálnu podmienku rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby. Bez vznesenia obvinenia a existencie dôvodného podozrenia, že obvinená osoba spáchala trestný čin, z ktorého je obvinená, totiž nemôže byť vzatá do väzby. To, že dôvodnosť trestného stíhania nie je súčasťou výroku o vzatí obvineného do väzby, na tejto skutočnosti nič nemení. Podľa navrhovateľov je zrejmé, že aj súdy rozhodujúce o väzobných veciach berú do úvahy predložené dôkazy, tieto hodnotia, a to aj z hľadiska ich prípustnosti (zákonnosti), hoci nie s konečnou platnosťou (keďže ešte nerozhodujú o nevine alebo vine a treste obžalovaného po podaní obžaloby). Rovnako súdy skúmajú aj zákonnosť vznesenia obvinenia. Z pohľadu navrhovateľov nie je preto akceptovateľné stanovisko generálnej prokuratúry, ktorým sa snaží navodiť dojem, že súdy pri rozhodovaní o väzbe v prípravnom konaní skúmajú len dôvodnosť trestného stíhania a vznesenia obvinenia a vôbec neskúmajú zákonnosť trestného stíhania, vznesenia obvinenia a predložených dôkazov.

79.

Protiústavný sa však podľa navrhovateľov javí ten postup, keď za nezmeneného dôkazného stavu posúdi generálny prokurátor otázku zákonnosti trestného stíhania protichodne ako súdy konajúce o väzbe. V tomto kontexte navrhovatelia opätovne pripomínajú, že súčasťou skúmania dôvodnosti trestného stíhania a vznesenia obvinenia je podľa ich názoru aj posúdenie zákonnosti, hoci k tomu nedochádza samostatným rozhodnutím a s konečnou platnosťou. Napokon navrhovatelia zdôrazňujú, že nimi vznesené argumenty rovnako nemajú za cieľ uprednostniť prezumpciu viny pred prezumpciou neviny, ale len poukázať na to, že v demokratickom právnom štáte je nežiaduce, aby ku skončeniu trestného stíhania došlo de facto na podklade právneho názoru generálneho prokurátora, ktorého správnosť nie je preskúmateľná v súdnom konaní (keďže sťažnostné konanie a ani iné konanie na všeobecnom súde neprichádza do úvahy).

80.

Hoci zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia generálnym prokurátorom netvorí formálnu prekážku res iudicatae, nevylučuje sa tým práve tá situácia, na ktorú poukázali navrhovatelia vo svojom návrhu, keď v dôsledku záväzného právneho názoru generálneho prokurátora o nezákonnosti dovtedy obstaraných dôkazov v prípade nemožnosti obstarať ďalšie dôkazy alebo dôkazy zopakovať reálne vzniká dôkazná núdza, ktorá de facto vyústi k následnému zastaveniu trestného stíhania, čo je obzvlášť rizikové v prípade korupčnej trestnej činnosti. To umožňuje generálnemu prokurátorovi nielen jednoducho obísť zákonný zákaz negatívnych pokynov, ale spôsobuje aj veľmi ľahkú zneužiteľnosť inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní.

81.

To, že dosiaľ nedošlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní po podaní obžaloby, resp. návrhu na schválenie dohody o vine a trestne, ešte podľa navrhovateľov nevylučuje takýto postup v budúcnosti, keďže príslušné ustanovenia Trestného poriadku výslovne časový rámec na rozhodnutie o zrušení právoplatného rozhodnutia nestanovujú (samozrejme, s výnimkou šesťmesačnej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia). To, že je táto úvaha navrhovateľov nateraz len teoretická, ešte nevylučuje, aby ju ústavný súd nevzal do úvahy pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení s ústavou.

82.

Navrhovatelia svoju repliku uzatvárajú tým, že naďalej zotrvávajú na svojom návrhu a na všetkých nimi dosiaľ uvedených argumentoch a žiadajú, aby ústavný súd ich návrhu vyhovel.

II.6. Replika navrhovateľky:

83.

Navrhovateľka v replike doručenej ústavnému súdu 31. mája 2023 uviedla, že cieľom jej návrhu nie je nevyhnutne úplné odstránenie inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní z Trestného poriadku. Rovnako jeho podstatou nie je ani vyhodnocovať prax ktoréhokoľvek generálneho prokurátora pri aplikácii § 363 a nasl. Trestného poriadku v individuálnych trestných veciach.

83.1.

Ako problematickú z ústavnoprávneho hľadiska navrhovateľka vníma aktuálne platnú a účinnú formuláciu napadnutých ustanovení, ktorá umožňuje generálnemu prokurátorovi neprimeraným spôsobom zasahovať do princípov a hodnôt, na ktorých je ústava založená a ktoré chráni. Z dôvodu široko a vo viacerých ohľadoch vágne formulovaného normatívneho vyjadrenia inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní môže podľa navrhovateľky generálny prokurátor neprimeraným spôsobom zasahovať predovšetkým do princípu nezávislosti súdnictva, do princípu deľby moci a do práv obetí a pozostalých trestných činov a môže tak urobiť bez akejkoľvek kontroly a bez toho, aby jeho odôvodnenie muselo spĺňať nároky štandardne kladené na rozhodnutia orgánov verejnej moci. V týchto súvislostiach navrhovateľka poukazuje na uznesenie generálneho prokurátora č. k. IV/3 Pz 43/21/1000-6 z 23. júla 2021, ktorým generálny prokurátor zrušil uznesenie krajskej prokuratúry o uložení poriadkovej pokuty vo výške 1 000 eur svedkovi v trestnom konaní s konštatovaním, že ním bol porušený zákon v § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v neprospech svedka, ktorý aj v kontexte znenia nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 230/2021 z 9. septembra 2021 nepatrí medzi taxatívne vymedzené subjekty (obvinený, zúčastnená osoba), proti ktorým umožňujú generálnemu prokurátorovi dotknuté ustanovenia Trestného poriadku uvedený postup využiť

83.2.

K názoru generálneho prokurátora, že náš právny poriadok priznáva prokurátorovi právomoc vydávať viaceré druhy rozhodnutí, ktorými sa právoplatné končí prípravné konanie, a to autonómne bez ingerencie súdu, navrhovateľka argumentuje, že tieto druhy rozhodovacích procesov sú na rozdiel od právomoci generálneho prokurátora zrušovať právoplatné rozhodnutia vydané v prípravnom konaní v Trestnom poriadku upravené oveľa dôslednejšie, za súčasnej existencie záruk proti ich zneužitiu a mechanizmov určených na ich nápravu v prípade možnej nezákonnosti a nie je možné ich porovnávať s rozhodovaním generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení právoplatného rozhodnutia policajta alebo prokurátora vydaného v prípravnom konaní totiž v zmysle § 363 ods. 3 Trestného poriadku nie je možné napadnúť opravným prostriedkom. Zároveň podľa § 367 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku má generálny prokurátor po zrušení právoplatného rozhodnutia policajta alebo prokurátora okrem možnosti vrátiť vec na ďalšie konanie orgánu, ktorý ho vydal, prípadne inému orgánu aj zákonné oprávnenie rozhodnúť v predmetnej veci sám. Zákon však bližšie nešpecifikuje, v ktorých prípadoch tak môže urobiť, a teda generálny prokurátor de facto môže uvedený postup uplatniť, kedykoľvek chce. Na rozdiel od názoru generálneho prokurátora navrhovateľka zastáva právny názor, že v tomto zmysle má rozhodnutie generálneho prokurátora vydané podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku konečnú povahu, čo potvrdzuje aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 311/2010 z 9. septembra 2010, pričom konečnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku spolu s postavením generálneho prokurátora v právnom systéme umožňujú generálnemu prokurátorovi vyhnúť sa akejkoľvek vonkajšej kontrole jeho rozhodovacej činnosti podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.

83.3.

Navrhovateľka uviedla, že podľa čl. 101 ods. 1 ústavy v spojení s oprávneniami prezidenta Slovenskej republiky vo vzťahu k verejným funkcionárom v zmysle súvisiacich zákonov listom z 23. marca 2023 vyžiadala od generálneho prokurátora zaslanie všetkých rozhodnutí generálneho prokurátora, resp. prvého námestníka generálneho prokurátora konajúceho v jeho zastúpení vydaných podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Odpoveďou bol list generálneho prokurátora z 24. apríla 2023, ktorým navrhovateľke odmietol tieto rozhodnutia sprístupniť o. i. s odôvodnením, že „kontrolovať rozhodovaciu činnosť generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku smie výlučne ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.“. Uvedený postup považuje navrhovateľka za neadekvátny z dôvodu, že ústavný súd neposudzuje všetky rozhodnutia generálneho prokurátora vydané podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pretože z povahy veci sa nedá uvažovať o ústavnej sťažnosti tam, kde rozhodnutie generálneho prokurátora bolo v prospech obvineného, hoci by aj bolo protizákonné. Navrhovateľka dopĺňa, že „... toto je jeden z nosných argumentov, pre ktorý považujem § 363 a nasl. Trestného poriadku v ich aktuálnej podobe za protiústavné. Keby totiž generálny prokurátor rozhodol v prospech obvineného protizákonne, neexistuje žiadny procesný prostriedok na preskúmanie a nápravu takéhoto jeho rozhodnutia napriek tomu. že jeho protiústavné dopady, či už na práva poškodených alebo na princípy právneho štátu, by boli nepochybné.“. Kontrola jednotlivých rozhodnutí generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku prostredníctvom ústavného súdu a kontroly ústavnosti teda nie je komplexnou kontrolou, ktorá by umožňovala systematicky preskúmavať, či generálny prokurátor svojím rozhodovaním neporušuje ústavnosť. Túto kontrolu nemožno zamieňať alebo stotožňovať s verejnou kontrolou, kontrolou zákonnosti a kontrolou postupu generálneho prokurátora vzhľadom na skutkový a právny stav v jednotlivých trestných veciach, ktorú by mal v právnom štáte vykonávať nezávislý trestný súd. Súčasná právna úprava bráni všeobecným súdom a iným orgánom verejnej moci v systéme bŕzd a protiváh (princíp deľby moci v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy) kontrolovať rozhodovaciu činnosť generálneho prokurátora realizovanú na základe nej.

83.4.

Súčasný normatívny obsah ustanovení upravujúcich inštitút zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa navrhovateľky nie je ústavne konformný a „... ak má tento inštitút i naďalej jestvovať v našom právnom poriadku, je nevyhnutné zvoliť také normatívne vyjadrenie, ktoré nastaví primerané mantinely rozhodovacej činnosti generálneho prokurátora a ktoré bude spravodlivo vyvažovať medzi záujmom na zachovaní zákonnosti v prípravnom konaní a ďalšími ústavnými princípmi a právami, ktoré sú súčasnou právnou úpravou ignorované. V prípade, ak sa ústavný súd stotožní s mojou argumentáciou, vyhovie môjmu návrhu a konštatuje nesúlad namietaných ustanovení s ústavou, vytvorí zákonodarcovi priestor na ich zosúladenie a také nastavenie, ktoré bude korešpondovať všetkým požiadavkám a zásadám právneho štátu.“.

83.5.

K stanovisku generálnej prokuratúry č. k. 1 GÚp 11/23/1000-17 zo 16. mája 2023 navrhovateľka reaguje na argumentáciu generálneho prokurátora, že z previerky vecných spisov generálnej prokuratúry vyplynulo, že k zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, v ktorom nebolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe, došlo v desiatkach trestných vecí. Generálny prokurátor následne cituje 26 spisov, z ktorých je podľa jeho slov nesporný konzistentný prístup generálneho prokurátora k výkladu § 363 a nasl. Trestného poriadku. Citovanie spisových značiek spisov pritom neprezrádza nič o obsahu a dôvodoch vydania takýchto rozhodnutí o zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní a generálny prokurátor ani ústavnému súdu nepredložil fyzicky tieto spisy, preto na základe takéhoto stanoviska nie je objektívne možné vyhodnotiť relevantnosť jeho tvrdení. Práve tvrdenie generálneho prokurátora o konzistentnosti prístupu k aplikovaniu § 363 a nasl. Trestného poriadku v desiatkach vecí, v ktorých nebolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe, dokazuje ústavnú neudržateľnosť a protiústavnosť existencie § 363 a nasl. Trestného poriadku v súčasnom znení, pretože umožňuje bez možnosti ich preskúmania súdom vydávanie konečných rozhodnutí monokratického štátneho orgánu proti subjektom (v prospech alebo neprospech), ktoré samy osebe zasahujú do základných práv a slobôd a do praxe nezávislých súdov.

83.6.

Navrhovateľka následne argumentuje: „Stanoviská generálneho prokurátora, ktoré odkazujú najmä na doterajšiu aplikačnú prax samotnej generálnej prokuratúry, nie sú podľa môjho názoru spôsobilé zdôvodniť ústavnú súladnosť napadnutých ustanovení § 363 a nasl. Trestného poriadku.“ Ak sa generálny prokurátor, citujúc rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, odvoláva na potrebu prihliadať pri výklade a aplikácii právnych noriem okrem ich textu aj na ich účel a zmysel, robí tak účelovo v snahe „obhájiť si postup, ktorý nemá potrebnú oporu v texte zákona, odkazom na jeho účel.“.

V kontexte vyjadrenia generálneho prokurátora navrhovateľka poukazuje na potrebu hľadania účelu a zmyslu právnej normy s tým, že relevantná judikatúra ústavného súdu potvrdzuje, že nemožno akceptovať taký prístup, ktorého výsledkom bude popretie účelu právnej normy z dôvodu formalistického výkladu jej textu, čo ale nemožno vytrhávať z kontextu a prezentovať tak, že „každý orgán verejnej moci môže bez ohľadu na text právnej normy vždy robiť, čo uzná za vhodné, pokiaľ sa odvolá na účel právnej normy.“.

Z argumentov generálneho prokurátora a jeho citácie z pasáže rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. US 155/2017 v bode 11 doplňujúceho stanoviska generálneho prokurátora podľa navrhovateľky skôr vyplýva, že apel ústavného súdu je určený predovšetkým súdnym orgánom, pretože práve súdy sú tými orgánmi, ktorým v právnom štáte prislúcha úloha záväzným a konečným spôsobom rozhodovať spory, a pritom interpretáciou určovať obsah právnych noriem. Navrhovateľka uvádza: „Súdy sú tými, komu prislúcha záväzne realizovať spravodlivosť. Majú na to potrebnú formálnu i materiálnu autoritu podporenú mnohými zárukami vyplývajúcimi z princípov právneho štátu. Nie je teda nič nezvyčajné na tom, ak súd v aplikačnej praxi výraznejšie akcentuje účel konkrétnej právnej normy a menej jej text. Vo výrazne inej situácii sú však ostatné orgány verejnej moci, pokiaľ by mali zámer odkláňať sa od textu právnej normy v mene jej účelu. Postavenie a autorita napríklad správneho orgánu alebo prokurátora sú neporovnateľné so súdom; naopak, ich aktivita práveže podlieha a má podliehať kontrole zo strany súdov. Preto musia ostatné orgány verejnej moci, generálneho prokurátora nevynímajúc, voliť maximálne opatrný a striedmy prístup v situácii, keď uvažujú o odchýlení sa od textu zákona z dôvodu, že to považujú za jediný možný spôsob, ako dosiahnuť jeho účel.“ Odkláňanie sa od textu zákona v mene jeho účelu, ktoré výnimočne pripúšťa aj ústavný súd, nemožno aplikovať paušálne a rovnakým spôsobom vo všetkých sférach aplikácie práva. Väčší dôraz na účel a menší akcent na text právnej normy je celkom dobre predstaviteľný v súkromnoprávnych vzťahoch, ale aj vo vzťahoch medzi najvyššími ústavnými orgánmi, ktorých úprava je v ústavnom texte často veľmi stručná a rámcová. Celkom inak však funguje oblasť trestného práva, kde sa rozhoduje o vine a nevine, oslobodení či potrestaní jednotlivca. Podľa navrhovateľky trestné právo patrí logicky a správne medzi tie oblasti práva, kde sa kladie najväčší dôraz na texty právnych noriem, ktoré sú aj v porovnaní s inými odvetviami formulované oveľa podrobnejšie: «Je to tak práve z dôvodu, aby sa neposkytoval príliš široký priestor pre voľnú úvahu orgánov verejnej moci, ktorá by ľahko mohla skĺznuť ku svojvôli. Tak, ako je predstaviteľné napríklad pri realizácii vzťahov medzi najvyššími ústavnými orgánmi odvolať sa v určitých prípadoch aj na „ducha“ (účel) ústavy, tak je nepredstaviteľné v trestnoprávnej oblasti napríklad rozšíriť podmienky trestnosti nad rámec textu Trestného zákona s odkazom na jeho „ducha“ (účel). A rovnako tak je v oblasti trestného procesu nepredstaviteľné, aby orgán verejnej moci uplatňoval jemu zverený mocenský nástroj v iných situáciách než v tých, v ktorých mu to zákon výslovne dovoľuje. Ak tak koná, potom jednoznačne vybočuje z rámca čl. 2 ods. 2 ústavy aj z jej čl. 1 ods. 1.»

83.7.

Navrhovateľka akcentuje, že § 363 a § 364 Trestného poriadku tvoria neoddeliteľný celok. Ďalej uvádza, že „Postup generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nemožno vnímať izolovane od ustanovení § 364 Trestného poriadku, ktoré kategoricky a vyčerpávajúcim spôsobom určujú, kedy a voči komu môže generálny prokurátor tento postup použiť. Nie je preto prijateľný taký prístup, podľa ktorého sa generálny prokurátor pri výkone svojej právomoci uspokojí s tým, že Trestný poriadok výslovne nevylučuje, resp. mu nezakazuje uplatniť určitý postup (ako to sám generálny prokurátor uvádza v bode 15 svojho doplňujúceho stanoviska). Takýto postup podľa môjho názoru obracia naruby princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy“, podľa ktorého orgány verejnej moci môžu konať len na základe zákona a v jeho medziach. Nie je preto dôvod na to, aby generálny prokurátor extenzívnym prístupom k svojim vlastným právomociam vstupoval do procesov aj v prípadoch, keď už rozhodnutie prináleží vykonať inému orgánu ochrany práva.

Samotná deklarácia zámeru ochraňovať základné práva nepostačuje na to, aby si orgán verejnej moci mohol vykladať svoje vlastné právomoci extenzívne a už vôbec nie vo sfére trestného procesu. Nesmieme totiž zabudnúť na jeden dôležitý fakt: to, že bolo určité rozhodnutie vydané v prospech obvineného (či inej osoby), predsa automaticky neznamená, že tejto osobe bola poskytnutá ochrana jej základných práv v tom význame, v akom to predpokladá ústavný princíp ochrany základných práv: «Keby teoreticky bolo zrušené obvinenie, ktoré bolo dôvodné a zákonné (a prípadne to už aj konštatoval súd), prípadne zrušená pokuta, ktorá bola udelená v súlade so zákonom, tak síce nie je pochybnosť o tom, že dotknutá osoba bola „ochránená“, no takto poskytnutá „ochrana" by nebola ochranou jej základných práv tak, ako to dobromyseľne predpokladá ústavná úprava. V skutočnosti by taká osoba bola protiústavné „ochránená“ pred následkami svojho vlastného protiprávneho konania, a to na úkor spoločnosti a za cenu porušenia dôležitých ústavných princípov. Ak by sa to stalo rozhodnutím generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, neexistovala by žiadna možnosť nápravy.»

83.8.

Navrhovateľka uzatvára, že už samotný fakt, že sa o tomto vedie spor, však jasne ukazuje, že napadnutá právna úprava vo svojej súčasnej podobe nevyhovuje ústavným požiadavkám právneho štátu. Ide o zákonnú úpravu, ktorá umožňuje jednému monokratickému orgánu prakticky rozhodnúť napríklad aj o tom, že určitá osoba nebude nikdy postavená pred súd, hoci by aj súdne orgány už konštatovali dôvodnosť a zákonnosť jej obvinenia. Navrhovateľka k tomu uvádza: „Neakceptovateľné je to tým viac, ak tento monokratický orgán je vyberaný parlamentom, teda tým najpolitickejším orgánom, so spolupôsobením prezidenta, ktorý je tiež politickým orgánom a ktorý má určité, aj keď prísnym podmienkam podriadené, právo kandidáta parlamentu odmietnuť. Praktické možnosti volať na zodpovednosť už vymenovaného generálneho prokurátora sú viac-menej hypotetické. Táto konštrukcia sama osebe, a bez ohľadu na aplikačnú prax, ktorá môže byť lepšia alebo horšia, podľa mňa zakladá protiústavnosť napadnutej zákonnej úpravy.“

83.9.

Podľa názoru navrhovateľky generálny prokurátor nie je oprávnený použiť postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku proti iným osobám než tým, ktoré sú taxatívne uvedené v § 364 ods. 1 a 2 Trestného poriadku: „Generálny prokurátor zastáva opačný názor, pričom na účel jeho obhajoby sa musel uchýliť až ku konštrukcii, ktorú veľmi výnimočne a predovšetkým vo vzťahu k súdnym orgánom pripúšťa aj ústavný súd – odchýlenie sa od textu zákona v záujme dosiahnutia jeho účelu. Tým vlastne generálny prokurátor priznáva, že pri rozhodovaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku niekedy koná aj odchylne od textu zákona. Nepovažujem za udržateľné ani osožné právnemu štátu ani právnej istote, ak sa má rozhodovanie generálneho prokurátora v trestnom konaní odchyľovať od textu zákona a odôvodňovať jeho účelom. Považujem to dokonca za potenciálne nebezpečné. Už len to, že tu existuje takýto zásadný výkladový spor o obsah napadnutej zákonnej úpravy, podľa môjho názoru tiež samo osebe zakladá jej protiústavnosť. Platí to tým viac, že ani v právomoci ústavného súdu nie je podávať výklad zákonnej úpravy, ak je vec sporná; je mu zverené len podávanie výkladu ústavy alebo ústavného zákona.“

Na podklade svojho pôvodného návrhu a záverov a návrhov akcentovaných vo svojej replike navrhovateľka zotrváva na všetkých tvrdeniach a návrhoch.

II.7. Amicus curiae:

84.

V priebehu prípravy veci na predbežné prerokovanie boli ústavnému súdu doručené dve podania fyzických osôb – občanov Felixa Bobočeka (z 21. decembra 2021) a Ing. Štefana Sálusa (z 29. decembra 2021 a 3. februára 2023), ktoré vzhľadom na ich obsah možno považovať za stanoviská amicus curiae, v ktorých, vyhodnocujúc situáciu a záujem občanov na výsledku rozhodnutia ústavného súdu, tento bez relevantnej právnej argumentácie v zásade žiadajú, aby návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou nevyhovel.

85.

Ústavnému súdu bolo 2. mája 2023 doručené stanovisko amicus curiae poslancov národnej rady Juraja Šeligu a Milana Vetráka k návrhu navrhovateľov, v ktorom sa po podrobnom zdôvodnení prikláňajú k argumentácií navrhovateľov a konštatujú, že § 363 až § 367 Trestného poriadku nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy.

86.

Ústavnému súdu bolo 15. mája 2023 doručené amicus curiae, a to „Stanovisko Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ku konaniu o súlade ustanovení § 363 až 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ z 12. mája 2023 (ďalej len „stanovisko“). Stanovisko bolo vypracované kolektívom autorov doc. JUDr. Eduarda Burdu, PhD., (dekan právnickej fakulty), Dr. h. c. prof. JUDr. Lucie Kurilovskej, PhD., prof. JUDr. Tomáša Strémyho, PhD., doc. JUDr. Milana Hodása, PhD., JUDr. Lukáša Turaya, PhD., JUDr. Stanislava Mihálika, PhD., *„... s cieľom predniesť argumenty a informácie, ktoré by mohli napomôcť Ústavnému súdu Slovenskej republiky v rozhodovacom procese pri plnom rešpektovaní jeho nezávislosti a odbornosti.“. Vzhľadom na predloženú rozsiahlu právnu argumentáciu v stanovisku sa jeho autori domnievajú, že „Ústavný súd SR by mal o návrhu prezidentky a skupiny poslancov v konaní o súlade ustanovení § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnúť tak, že mu nevyhovuje.“. *

87.

Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom navrhovateľov, so stanoviskami najvyššieho súdu a generálnej prokuratúry, zoberúc do úvahy aj relevantné a pre vec rozhodujúce časti doručených podaní amicus curiae, dospel k nasledujúcim záverom:

III.1. K napadnutým ustanoveniam, ich legislatívnemu vývoju a komparácii:

88.

Napadnuté ustanovenia upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta. Tento mimoriadny opravný prostriedok bol do Trestného poriadku zaradený v rámci rekodifikácie trestného práva s účinnosťou od 1. januára 2006.

89.

Zaradenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku do Trestného poriadku v rámci rekodifikácie trestného práva bolo o. i. odôvodnené aj tým, že „treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Pôjde jednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania (odklony), a aj samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie bude procesne náročnejšie“ (dôvodová správa, III. volebné obdobie národnej rady, číslo parlamentnej tlače 720).

90.

Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní v znení napadnutých ustanovení je účinné od 1. januára 2016, nejde teda o právnu úpravu, ktorá by bezprostredne prešla zmenami, a ústavný súd tak aspoň rámcovo uvádza jej legislatívny vývoj. Právna úprava zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní prešla po 1. januári 2006 dvomi zmenami.

91.

K prvej zmene došlo zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a to s účinnosťou od 1. septembra 2011. V § 364 ods. 1 Trestného poriadku bola možnosť oprávnenej osoby podať návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku naviazaná na lehotu najviac troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a v § 364 ods. 3 Trestného poriadku bola možnosť generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku rozčlenená tak, že ak rozhodoval bez návrhu, mohol tak urobiť do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, a ak rozhodoval na základe návrhu, mohol tak urobiť do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

92.

K druhej, z hľadiska ústavného prieskumu napadnutých ustanovení významnejšej zmene došlo zákonom č. 401/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1. januára 2016. Súčasťou schváleného znenia § 363 ods. 1 Trestného poriadku bola pôvodne aj (druhá) veta, podľa ktorej „Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.“. S účinnosťou od 1. januára 2016, teda 10 rokov od účinnosti právnej úpravy zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, došlo k vypusteniu tejto vety. Zákonodarca to odôvodnil tým, že je „potrebné, aby mal generálny prokurátor možnosť zrušiť akékoľvek rozhodnutie (procesné, medzitýmne, meritórne) prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní, samozrejme, za podmienky, že ide o rozhodnutie, ktorým bol porušený zákon, resp. jeho vydaniu predchádzal nezákonný postup“ (dôvodová správa, VI. volebné obdobie národnej rady, číslo parlamentnej tlače 1728). Súčasne v § 364 ods. 3 Trestného poriadku došlo k zrušeniu odlišovania lehoty na rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení napadnutého rozhodnutia podľa toho, či koná na návrh alebo bez návrhu, a na zrušenie rozhodnutia podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku bola schválená lehota šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

93.

Napadnuté ustanovenia v súčasnosti upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní takto:

„§ 363 (1) Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. (2) Ak sa týka rozhodnutie alebo konanie uvedené v odseku 1 viacerých osôb alebo skutkov, môže generálny prokurátor zrušiť len tú časť rozhodnutia alebo konania, ktorá sa týka niektorej z týchto osôb alebo skutkov. (3) Generálny prokurátor v konaní podľa odseku 1 rozhodne uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. § 364 (1) Návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môžu podať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a) obvinený vo svoj prospech, b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie, c) poškodený v neprospech obvineného, d) zúčastnená osoba. (2) Generálny prokurátor môže rozhodnúť podľa § 363 ods. 1 aj bez návrhu podľa odseku 1, a to v prospech alebo v neprospech obvineného, pritom nie je viazaný návrhom podaným podľa odseku 1. (3) Generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. § 365 (1) Ak generálny prokurátor po preskúmaní veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 1 alebo 3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala. (2) Ak návrh bol podaný neoprávnenou osobou, generálny prokurátor nie je povinný konať; o tom takú osobu upovedomí. § 366 (1) Ak generálny prokurátor zistí, že zákon bol porušený, vysloví uznesením, že napadnutým rozhodnutím alebo jeho časťou, alebo v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech alebo v neprospech obvineného. (2) Ak bol zákon porušený, generálny prokurátor súčasne s výrokom podľa odseku 1 zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, prípadne aj chybné konanie, ktoré mu predchádzalo. Ak je nezákonný len niektorý výrok rozhodnutia a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší len tento výrok. Zruší aj ďalšie rozhodnutia policajta a prokurátora, ktoré na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujú, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. § 367 (1) Po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo jeho časti generálny prokurátor a) rozhodne vo veci sám alebo b) prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znovu konal a rozhodol. (2) Ak porušenie zákona spočíva len v tom, že v napadnutom rozhodnutí niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže generálny prokurátor bez toho, aby rozhodnutie zrušil, prikázať orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil. (3) Orgán, ktorému vec bola prikázaná, je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie generálny prokurátor nariadil, a je viazaný jeho právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil, okrem ak sa zmenili skutkové alebo právne okolnosti, z ktorých právny názor generálneho prokurátora vychádzal.“.

94.

Z komparácie, do ktorej bolo zahrnutých osem štátov, a to Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Nemecko, Rakúsko, Česko, Slovinsko a Chorvátsko, ktorá o. i. zahŕňala aj otázku, či môže najvyšší prokurátor zrušiť rozhodnutie nižšie postaveného prokurátora, vyplynulo, že v skúmaných štátoch nie je daná právomoc najvyššie postaveného prokurátora rušiť rozhodnutia nižších prokurátorov. Jediným prípadom je Česká republika, kde najvyšší štátny zástupca môže zrušiť nezákonné rozhodnutie nižšieho štátneho zástupcu o nestíhaní podozrivého, zastavení trestného stíhania alebo postúpení veci. Rozsah a účel tejto právomoci sa však značne líši od napadnutých ustanovení. Napadnuté ustanovenia tak upravujú nie bežný právny inštitút, čo ale z neho len z tohto dôvodu ešte nerobí aj právny inštitút neústavný.

95.

Argumentácia navrhovateľov a navrhovateľky k nesúladu napadnutých ustanovení s jednotlivými referenčnými ustanoveniami ústavy a dohovoru sa síce na niektorých miestach týka jednotlivých či konkrétnych ustanovení Trestného poriadku, ktoré sú súčasťou napadnutých ustanovení, ale v konečnom dôsledku u navrhovateľov a rovnako aj u navrhovateľky vyúsťuje do petitu, ktorý sa týka napadnutých ustanovení ako celku. Navrhovatelia a navrhovateľka rovnako komplexne spochybňujú mimoriadny opravný prostriedok upravený napadnutými ustanoveniami ako taký.

III.2. K postaveniu generálneho prokurátora ako orgánu výkonnej moci:

96.

Vlastnej argumentácii navrhovateľov k nesúladu napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy či ako určitý vstup do nej slúži názor o zaradení prokurátora do výkonnej moci (bod 42 návrhu). Navrhovateľka sa rovnako vyjadruje ku generálnemu prokurátorovi, resp. prokuratúre ako celku, aj keď nie s takou intenzitou ako navrhovatelia. Podľa navrhovateľky síce prokuratúra stojí mimo trojdelenia moci, ale z materiálneho hľadiska jej kompetencie a úlohy v oblasti trestného konania zodpovedajú zaradeniu do výkonnej moci. Podľa navrhovateľky to vyplýva z toho, že prokuratúra nie je ústavne vybavená nezávislosťou a práve tento aspekt jej kompetencie a úlohy v oblasti trestného konania materiálne radí do výkonnej moci.

97.

Zaradenie generálneho prokurátora do výkonnej moci nie je pre navrhovateľov bezúčelné a predstavuje pre nich základné argumentačné východisko k tvrdenému zásahu napadnutých ustanovení do princípu deľby moci, pretože uplatňovaním napadnutých ustanovení orgán patriaci do výkonnej moci zasahuje do moci súdnej (bod 66 návrhu navrhovateľov), pričom takýto zásah generálneho prokurátora ako orgánu výkonnej moci do súdnej moci narušuje legitimitu súdnictva chápanú navrhovateľmi ako výlučné oprávnenie súdov rozhodovať v každom type konania bez intervencie akéhokoľvek orgánu výkonnej moci či iného orgánu, ktorý nie je súčasťou súdnej moci (bod 75 návrhu navrhovateľov).

97.1.

Navrhovatelia síce pri úvahe o postavení generálneho prokurátora v deľbe moci v Slovenskej republike vychádzajú z toho, že prokuratúra je v samostatnej hlave ústavy a postavenie prokuratúry nie je jednoznačné a je jej možné priznávať aj kvázi súdne postavenie (bod 40 návrhu navrhovateľov), napokon však uzatvárajú, že pochybnosti o postavení prokuratúry boli odstránené. K odstráneniu pochybností podľa navrhovateľov došlo nálezom sp. zn. PL. ÚS 43/95, v ktorom ústavný súd o. i. vyslovil, že „Generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci...“. Z tejto formulácie tvoriacej časť vety navrhovatelia vyvodili, že ústavný súd presne určil miesto generálneho prokurátora v inštitucionálnom rámci orgánov verejnej (štátnej) moci, a to vo výkonnej moci. Navrhovatelia rovnako uvádzajú, že tento názor ústavného súdu z roku 1996 nebol dosiaľ v judikatúre ústavného súdu prekonaný (bod 41 návrhu navrhovateľov).

98.

Ústavný súd v rozsahu potrebnom pre aktuálne konanie pripomína, že v konaní sp. zn. PL. ÚS 43/95 išlo o posúdenie tvrdeného nesúladu čl. I bodu 6, a to § 35 ods. 2 písm. f), ako aj čl. I bodu 49, t. j. § 241a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods. 1, 2, čl. 141 ods. 1, 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

98.1.

Názor o tom že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, sa objavuje v tej časti odôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 43/95, v ktorej ústavný súd podrobil prieskumu napadnutú právnu úpravu § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z., ktorá opäť umožnila podať mimoriadny opravný prostriedok inej osobe ako účastníkovi konania, t. j. predsedovi najvyššieho súdu, ministrovi spravodlivosti a generálnemu prokurátorovi.

98.2.

Pri skúmaní súladu § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z. s ústavou považoval ústavný súd za potrebné zaoberať sa právnou charakteristikou ústavných činiteľov, ktorým sa zverila procesná legitimácia na podanie dovolania, dôvodmi, na základe ktorých môžu tieto subjekty dovolanie podať, ako aj stanovenou dĺžkou lehoty na podanie dovolania (sp. zn. PL. ÚS 43/95). Ústavný súd v tejto súvislosti posudzoval postavenie každého zo subjektov, ktorým právna úprava umožnila podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

98.3.

Vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi ústavný súd uviedol, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci a jeho ústavná a zákonná pozícia je definovaná v ústave (čl. 149) a v zákone č. 60/1965 Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Z tejto pozície vyplýva, že oprávnenie podať dovolanie v občianskom súdnom konaní vykonáva generálny prokurátor v zmysle jeho účasti v súdnom konaní podľa § 20 ods. 2 citovaného zákona, kde je ustanovený predpoklad na návrhy na začatie konania (vrátane konania o mimoriadnom opravnom prostriedku v civilnom súdnom konaní) a vstupu do konania – záujem spoločnosti alebo ochrana práv občanov.

98.4.

Názor ústavného súdu o tom, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, je tak potrebné vnímať v celom kontexte, v ktorom ho ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95 vyslovil. Aj keď ústavný súd tento svoj názor nijako ďalej nerozvádzal, z kontextu časti B odôvodnenia nálezu k § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z. je zrejmé, že ústavný súd skúmal charakter funkcie generálneho prokurátora vo vzťahu k oprávneniu podať mimoriadny opravný prostriedok v občianskom súdnom konaní podľa v tom konaní napadnutého § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z.

99.

Ústavný súd musel argumentáciu navrhovateľov o tom, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, ale aj komplementárny argument o tom, že tento názor nebol dosiaľ v judikatúre ústavného súdu prekonaný, podrobiť preskúmaniu, pričom jeho pozícia by bola iná v situácii, ak by po roku 1996 už nemal možnosť sa k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky vysloviť a nález sp. zn. PL. ÚS 43/95 by predstavoval jeho jediné rozhodnutie k tejto otázke, a iná v situácii, ak ďalší ústavný vývoj a jeho kontexty v Slovenskej republike po roku 1996 priniesli potrebu a možnosť ústavného súdu vyjadriť sa k miestu a postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme, a to či už v konaní o súlade právnych predpisov, alebo v konaní o výklade ústavy alebo ústavného zákona. Ak by išlo o túto situáciu a judikatúra ústavného súdu po roku 1996 k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme by nielenže bola, ale mala by charakter konštantnosti, pozícia ústavného súdu vo vzťahu k argumentu navrhovateľov o generálnom prokurátorovi ako súčasti sústavy výkonnej moci by bola jednoduchá. Postačuje preto tento argument vyhodnotiť na základe judikatúry ústavného súdu aj po náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95, resp. po roku 1996.

100.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom navrhovateľov, že prokuratúra je upravená v samostatnej hlave ústavy, aj keď pripomína, že po rozšírení štruktúry ústavných orgánov o verejného ochrancu práv nejde o hlavu ústavy venovanú len prokuratúre, resp. nejde o samostatnú hlavu pre prokuratúru. Ak ale navrhovatelia chápu skutočnosť, že prokuratúra je upravená v samostatnej hlave ústavy tak, že nie je upravená v piatej hlave (zákonodarná moc), šiestej hlave (výkonná moc) a ani siedmej hlave (súdna moc) ústavy, tak z tohto pohľadu je možné jej zaradenie v ústave chápať tak, že je upravená v samostatnej hlave ústavy. Ďalej sa ale názor ústavného súdu so zvyšnou časťou argumentácie navrhovateľov k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme s poukazom na ďalšiu judikatúru ústavného súdu po roku 1996 začína rozchádzať.

101.

Nález vo veci sp. zn. PL. ÚS 43/95 totiž nebol jediný, v ktorom sa ústavný súd vyjadroval k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky, pričom z jeho judikatúry je zrejmé aj formovanie názoru ústavného súdu až do podoby, ktorú je možné dnes považovať za ustálenú a jasnú.

102.

Ústavný súd znalý svojej judikatúry k miestu prokuratúry v ústavnom systéme v uvedených súvislostiach pre objasnenie odkazuje v ďalšom na niektoré svoje rozhodnutia k tejto otázke.

103.