Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 1/2022-270 z 21. júna 2023 vo veci vyslovenia súladu ustanovení § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

Rozhodovanie o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa napadnutých ustanovení je založené na prezumpcii správnosti právoplatného rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo. Generálny prokurátor môže vysloviť porušenie zákona iba vtedy, ak zistí taký rozpor napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo, že nemožno trvať na vlastnostiach vyplývajúcich z právoplatnosti rozhodnutia. Právna istota založená právoplatným nezákonným rozhodnutím prokurátora alebo policajta alebo nezákonným konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, má prednosť pred zásadou zákonnosti trestného konania, ak zistenú nezákonnosť je možné odstrániť v ďalších štádiách trestného konania tak, aby takáto nezákonnosť nepredstavovala narušenie princípov spravodlivého procesu ohrozujúce alebo porušujúce právo na súdnu a inú právnu ochranu. Pri podstatných vadách, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie alebo konanie, ktoré mu predchádzalo, obstáť, nie je podľa ústavného súdu z hľadiska efektívnosti konania vylúčené, aby bola zistená nezákonnosť odstránená už v prípravnom konaní a neprenášala sa do ďalšieho štádia trestného konania. To môže mať výsledkovo omnoho závažnejšie následky ako v jeho počiatočných štádiách, najmä pri chybách postupu v prípravnom konaní podstatných pre meritórne rozhodnutie, ktoré sú odstrániteľné, a to vzhľadom na obmedzenie (oproti úprave účinnej pred 1. januárom 2006) možnosti vrátiť vec zo štádia po nariadení hlavného pojednávania do prípravného konania (len § 279 ods. 1, § 323, § 389 ods. 1 a 2 Trestného poriadku), teda ak nedôjde k „záložnému“ odstráneniu chyby prípravného konania prostredníctvom oficiózneho rozhodovania súdu pri preskúmaní alebo predbežnom prejednaní obžaloby (s takto vyvolaným benefitom pre obvineného, resp. obžalovaného). V tomto prípade záujem na zákonnosti rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo, zjavne prevyšuje nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.

149.

Zákonnou podmienkou zrušenia právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní generálnym prokurátorom je porušenie zákona zrušovaným rozhodnutím alebo konaním, ktoré mu predchádzalo. Účelom je teda ochrana zákonnosti v prípravnom konaní. Zásada zákonnosti vyjadrená v § 2 ods. 1 Trestného poriadku ako zásada stíhania iba zo zákonných dôvodov, ktorej aspektom je zákonnosť začatia trestného stíhania, ako aj zákonnosť vedenia trestného stíhania, je najdôležitejšou zásadou trestného konania. Nejde pritom iba o trestno-procesnú zásadu, ale aj o naplnenie ústavného princípu legality, pretože trestné stíhanie možno viesť len v súlade so zákonom a len samotné dosiahnutie jeho cieľa nemôže posväcovať prípadné nezákonné prostriedky.

150.

Trestný poriadok v § 367 ods. 2 vymedzuje porušenia zákona, pri ktorých nevyžaduje zrušenie napadnutého rozhodnutia, ale pri náprave uprednostňuje príkaz generálneho prokurátora tomu prokurátorovi alebo policajtovi, o ktorého rozhodnutie ide, aby porušenie zákona (keď v napadnutom rozhodnutí niektorý výrok chýba alebo je neúplný) svojím rozhodnutím alebo jeho doplnením odstránil. Aj to je súčasťou a vyjadrením zákonných limitov použitia napadnutých ustanovení.

151.

Ďalšie obmedzenia použitia napadnutých ustanovení vyplývajú z rozhodovacej činnosti samotného ústavného súdu, ktorý vo veci zjednotenia právnych názorov II. senátu a IV. senátu rozhodol: 1. Ak generálny prokurátor, aj keď v zastúpení iným prokurátorom generálnej prokuratúry, rozhodoval v prípravnom trestnom konaní ako nadriadený prokurátor o riadnom opravnom prostriedku (sťažnosti) proti rozhodnutiu prokurátora alebo policajta, je vylúčený prieskum takého rozhodnutia generálneho prokurátora generálnym prokurátorom podľa prvého dielu ôsmej hlavy tretej časti (§ 363 a nasledujúce) Trestného poriadku. 2. Procesná situácia totožnosti orgánu rozhodovania a orgánu prieskumu dotknutého rozhodnutia (generálny prokurátor), keď takú totožnosť ustanovuje zákon bez ohľadu na možnosť zastúpenia generálneho prokurátora iným prokurátorom generálnej prokuratúry pri rozhodovaní, nie je zlučiteľná s výkonom základného práva osôb uvedených v § 364 ods. 1 Trestného poriadku na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Týmto osobám, najmä obvinenému pritom Trestný poriadok poskytuje iné prostriedky na ochranu ich práv jednak v prípravnom konaní a na jeho základe potom najmä v súdnom konaní (PLz. ÚS 2/2022), čím ústavný súd jednoznačne použitie mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení podmienil dosiahnutím devolutívneho účinku ako esenciálneho znaku mimoriadneho opravného konania.

152.

Ústavný súd už k mimoriadnym opravným prostriedkom vyslovil, že výnimočnosť ich použitia neznačí ojedinelosť ich využívania. Príliš zúžené chápanie dosahu mimoriadneho opravného prostriedku, keď sa kladie dôraz na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, by mohlo mať veľmi významné a negatívne dôsledky (m. m. PL. ÚS 57/99).

153.

Aj v posudzovanej veci by záujem na stabilite právoplatného nezákonného rozhodnutia prokurátora alebo policajta mohol mať negatívne dôsledky na dosiahnutie účelu trestného konania, teda najmä náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov a uskutočnenie spravodlivého procesu. Odstránenie nezákonnosti mimoriadnym opravným prostriedkom podľa napadnutých ustanovení preto v rozsahu limitov ich použitia, ktoré ústavný súd už uviedol, predstavujú ústavne akceptovateľný zásah do právnej istoty.

III.3.3. K porušovaniu princípov zákazu svojvôle a zákazu zneužitia moci:

154.

Napokon ústavný súd preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska zásahu do čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu zákazu svojvôle, resp. zákazu zneužitia moci, ktoré ako princípy demokratického a právneho štátu sú rovnako predmetom judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 4/2012, II. ÚS 298/2015, PL. ÚS 27/2015, PL. ÚS 7/2017). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj názor na zákaz svojvôle a zneužitie právomoci, ktorý vyslovil pri prieskume uznesenia národnej rady, ktorým táto zrušila niektoré rozhodnutia o amnestii. Zákaz svojvôle ako ústavný princíp predstavuje kategorický imperatív, ktorý zaväzuje všetkých verejných činiteľov, t. j. všetky osoby, ktoré vykonávajú, resp. podieľajú sa na výkone verejnej moci. Svojvôľa ako „bezohľadné uplatňovanie vlastnej vôle“, resp. „uprednostnenie vlastnej vôle... namiesto práva a spravodlivosti“ je vo sfére verejného práva integrálne spojená so zneužitím právomoci. Za zneužitie právomoci nemožno chápať len výkon právomoci v rozpore s platným právom alebo nad rámec (ultra vires) zverenej pôsobnosti, či nad rámec uváženia (diskrécie) poskytnutého právnymi normami, ale aj konanie a rozhodovanie verejného činiteľa v rozpore s ústavou chránenými hodnotami koncentrovane vyjadrenými prostredníctvom ústavných princípov, resp. výkon právomoci v rozpore s jej účelom, a to zvlášť vtedy, ak je očividné, že ide o konanie v rozpore s verejným záujmom uprednostňujúce osobný záujem či skupinové záujmy. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že nie náhodou sú najvýznamnejšie prejavy zneužívania právomoci verejných činiteľov premietnuté do skutkovej podstaty zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa – pozri § 326 Trestného zákona (sp. zn. PL. ÚS 7/2017).

155.

Z už uvedeného je možné a contrario vyvodiť, kedy k svojvoľnému konaniu verejných činiteľov nedochádza. Ide najmä o konanie v súlade s platným právom v rámci zverenej pôsobnosti a v medziach uváženia poskytnutého právnymi normami. Musí ísť o také konanie, ktoré nepredstavuje bezohľadné uplatňovanie vlastnej vôle uprednostňovaním osobného záujmu nad záujmom verejným. Ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci (v zásade) nemôže svojím postupom, resp. rozhodnutím porušiť ústavou alebo dohovorom zaručené právo, ak koná a rozhoduje v súlade s platným a účinným zákonom pri jeho ústavne konformnom výklade (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, III. ÚS 660/2014, II. ÚS 46/2017, III. ÚS175/2018, I. ÚS 454/2020, IV. ÚS 110/2022), s čím súvisí aj prezumpcia súladu právnych predpisov prekonateľná pri koncentrovanej kontrole ústavnosti derogačným nálezom ústavného súdu vydaným v konaní o súlade právnych predpisov (sp. zn. PLz. ÚS 2/2022).

156.

Ústavný súd už vymedzil svoje chápanie mimoriadneho opravného prostriedku upraveného napadnutými ustanoveniami, osobitne ich vzťah k rozhodovaniu sudcu pre prípravné konanie o väzbe obvineného. V prípravnom konaní, v ktorom jedinom môže generálny prokurátor zrušiť podľa napadnutých ustanovení právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, súd, resp. sudca pre prípravné konanie formálne o zákonnosti vznesenia obvinenia nikdy nerozhoduje. Súčasne platí, že zásah generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení smeruje „len“ proti právoplatnému rozhodnutiu prokurátora alebo policajta, a nikdy nie proti rozhodnutiam sudcu pre prípravné konanie. Ako ústavný súd už uviedol, postavenie prokurátora ako dominus litis prípravného konania je dopĺňané akuzačnými prvkami v podobe rozhodnutí, ktoré sú výlučne zverené sudcovi pre prípravné konanie. Generálny prokurátor nie je oprávnený zrušiť rozhodnutia vydané sudcom pre prípravné konanie.

157.

Súčasne ústavný súd poukázal aj na to, že napadnuté ustanovenia upravujú mimoriadny opravný prostriedok s prvkom sui generis, a to možnosťou generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní aj bez návrhu. Takáto možnosť je daná samotným Trestným poriadkom. Podľa názoru ústavného súdu nie je preto formálne možné takéto konanie generálneho prokurátora kvalifikovať ako prekročenie právomoci či konanie nad rámec jeho právomoci. V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti, že § 363 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, iba ak bol porušený zákon, čo platí rovnako, ak generálny prokurátor koná na návrh (§ 364 ods. 1 Trestného poriadku) alebo bez návrhu (§ 364 ods. 2 Trestného poriadku). V oboch situáciách predpokladaných Trestným poriadkom tak platia rovnaké limity na použitie napadnutých ustanovení, ktoré už ústavný súd vymedzil.

158.

K zákazu svojvôle a zneužitia právomoci a možnosti generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta napokon ústavný súd uvádza, že ak by generálny prokurátor z vlastnej činnosti zistil skutočnosti nasvedčujúce porušeniu zákonnosti alebo by mu bol daný návrh v súlade s § 364 ods. 1 Trestného poriadku (oprávneným subjektom a v lehote) a generálny prokurátor by na ich základe nekonal (v situácii, ak by ponechanie nezákonného rozhodnutia v platnosti znamenalo porušenie princípov spravodlivého procesu ohrozujúce alebo porušujúce právo na súdnu a inú právnu ochranu), práve to by predstavovalo výkon právomoci spôsobom odporujúcim zákonu či nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z jeho právomoci, a to ochrany zákonnosti trestného konania.

159.

Ústavný súd aj s ohľadom na charakter mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení a jeho limitov nezistil zákonom vytvorený priestor na svojvôľu v konaní generálneho prokurátora. Samozrejme, z povahy veci v konečnom dôsledku platí, že akákoľvek úprava zakladajúca právomoc môže byť aplikovaná svojvoľne, oproti čomu však stojí prezumpcia správnosti individuálnych právnych aktov a konania orgánov verejnej moci bona fidae, ktorá môže byť vyvrátená, ale len v príslušnom zákonom ustanovenom konaní revidujúcom dotknuté rozhodnutie alebo postup, ktorý mu predchádzal. Takým konaním je práve konanie podľa napadnutých ustanovení, pričom jedinou zmysluplnou alternatívou inštančnosti je prieskum vyšším (nadriadeným) orgánom rozhodovania nižšieho (podriadeného) orgánu, nie naopak, keď vrchol pyramidálneho usporiadania sústavy prokuratúry je určený priamo v čl. 150 ústavy.

160.

Na tomto mieste je potrebné opätovne pripomenúť, že prieskum napadnutých ustanovení v konaní o súlade právnych predpisov má abstraktný charakter. Nejde o konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorá by smerovala proti konkrétnemu rozhodnutiu generálneho prokurátora v konkrétnej veci. Predmetom posudzovania ústavným súdom v tomto konaní teda nie sú konkrétne rozhodnutia generálneho prokurátora, ktoré navrhovatelia a tiež navrhovateľka v návrhoch a replike uvádzajú a z ktorých vyvodzujú svoj vnútorný vzťah k napadnutým ustanoveniam.

161.

Trestné konanie je ústavným súdom chápané ako celok, v ktorom dochádza k náležitému zisteniu trestného činu a spravodlivému potrestaniu páchateľa a súčasne k ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, a tým zabezpečeniu spravodlivého procesu. V každom štádiu trestného konania musí byť zabezpečená jeho zákonnosť, na čo v prípravnom konaní slúži aj zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa napadnutých ustanovení ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní a súčasne jediný mimoriadny opravný prostriedok v prípravnom konaní na nápravu nezákonnosti rozhodnutia prokurátora alebo policajta alebo konania, ktoré mu predchádzalo. Jednota trestného konania, resp. jeho celistvosť umožňujú (v prípadoch, v ktorých je to možné) odstránenie nezákonnosti z prípravného konania aj v neskorších štádiách trestného konania. Ústavný súd k tomu vyslovil, že trestné konanie je od svojho začiatku až do konca procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania (II. ÚS 425/2017, I. ÚS 77/2019). Možnosť ultimatívneho odstránenia nezákonnosti už v prípravnom konaní postupom podľa napadnutých ustanovení síce prináša zásah do stability nezákonného rozhodnutia prokurátora alebo policajta vyjadrenej ich právoplatnosťou, ale je to v záujme dôvery v zákonné a spravodlivé rozhodovanie, čím sa zabezpečuje účel trestného konania vyjadrený v § 1 Trestného poriadku už v štádiu prípravného konania bez následnej zbytočnej kontaminácie ďalších štádií trestného konania.

162.

Ústavný súd identifikoval zákonné pravidlá vytvárajúce limity použitia napadnutých ustanovení, a to najmä ochranu zákonnosti pred jej hrubým porušením, obmedzenú aktívnu legitimáciu a obmedzený čas použitia, a tiež sám stanovil ďalšie týkajúce sa schopnosti vyvolať devolutívny účinok. Možnosť generálneho prokurátora aj bez návrhu zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta je výnimkou sui generis či znakom mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení, ktorá je z pohľadu ústavného súdu opodstatnená ústavnou úlohou prokuratúry na čele s generálnym prokurátorom chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb.

163.

Ústavný súd tak v právnej úprave napadnutých ustanovení ako celku, ako boli vymedzené navrhovateľmi a navrhovateľkou v návrhoch, nezistil takú excesívnosť vo vzťahu k deľbe moci, právnej istote a zákazu svojvôle ako princípom demokratického a právneho štátu, ktorá by viedla k záveru o nesúlade napadnutých ustanovení ako celku s čl. 1 ods. 1 ústavy.

III.4. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy:

164.

V časti XII návrhu navrhovatelia uvádzajú dôvody na nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 ústavy, a to odňatím práva na súdnu a inú právnu ochranu. Podľa navrhovateľov „V právnom štáte je vylúčené, aby orgán verejnej moci, v tomto prípade generálny prokurátor, rozhodoval o zákonnosti všetkých rozhodnutí vyšetrovateľov a prokurátorov s vylúčením akéhokoľvek opravného prostriedku. Opravný prostriedok je však podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku vylúčený v celom rozsahu a pre všetky dotknuté osoby.“ (bod 70 návrhu), ale súčasne pokračujú v argumentácii aj tým, že „V právnom štáte je ústavne neprípustné, aby také závažné rozhodnutia, akými sú rozhodnutia generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nepodliehali súdnemu prieskumu ich zákonnosti.“ (bod 73 návrhu). V bode 32 návrhu navrhovatelia namietajú nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora, pričom je možné vyvodiť, že majú na mysli nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora súdom. Rovnako aj podľa navrhovateľky je neústavnosť napadnutých ustanovení umocnená skutočnosťou, že rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je konečné a nie je preskúmateľné ani všeobecným súdom a ani ústavný súd neposudzuje komplexne všetky jeho rozhodnutia vydané podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom konečnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku spolu s postavením generálneho prokurátora v právnom systéme umožňujú generálnemu prokurátorovi vyhnúť sa akejkoľvek vonkajšej kontrole jeho rozhodovacej činnosti podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.

165.

Podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor v konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku rozhoduje uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. Trestný poriadok výslovne vylučuje opravný prostriedok, čo znamená, že uznesenie generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nie je možné napadnúť riadnym a ani mimoriadnym opravným prostriedkom. To predstavuje prvú rovinu prieskumu napadnutých ustanovení vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Druhú rovinu prieskumu napadnutých ustanovení vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje to, či možno neprípustnosť opravného prostriedku bez ďalšieho stotožniť s nepreskúmateľnosťou súdom a či to vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam predstavuje porušenie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

166.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

167.

V tomto prípade ide o konanie generálneho prokurátora, ktorý nie je súdom, dôležitá je tak právna ochrana iným orgánom Slovenskej republiky. Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poskytovanú iným orgánom Slovenskej republiky je umožniť každému reálny prístup k príslušnému orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov upravených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Obsahom základného práva na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky nie je však povinnosť takéhoto orgánu vyhovieť návrhu účastníka konania (m. m. I. ÚS 84/97, II. ÚS 265/2018, II. ÚS 185/2020).

168.

V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01, IV. ÚS 58/2019). Súčasne ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd (sp. zn. IV. ÚS 58/2019).

III.4.1. K zásahu do práva na inú právnu ochranu vylúčením opravného prostriedku proti uzneseniu generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku:

169.

Ústavný súd v prvej rovine preskúmal napadnuté ustanovenia vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v kontexte § 363 ods. 3 Trestného poriadku vylučujúceho opravný prostriedok proti uzneseniu generálneho prokurátora vydanému v konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.

170.

Napadnutým ustanoveniam, ktoré upravujú mimoriadny opravný prostriedok, bola už venovaná pozornosť, pričom jeho podstata je v tom, že v záujme zákonnosti rozhodnutí prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní prelamuje ich stabilitu danú právoplatnosťou, a tým zasahuje do právnej istoty. Ústavný súd súčasne poukázal na to, že právna istota je zabezpečená obmedzeniami, ktoré sú s použitím mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení spojené.

171.

Ak by zákonodarca právnou úpravou mimoriadneho opravného prostriedku pripustil preskúmanie rozhodnutia z mimoriadneho opravného konania ďalším opravným prostriedkom, došlo by k iterácii či reťazeniu opravných prostriedkov, čím by nebolo možné ad absurdum nikdy dosiahnuť stabilitu a nezmeniteľnosť rozhodnutí, a tým by bola hrubo porušená právna istota, ktorej ochranu napokon svojím návrhom sledujú aj navrhovatelia. Právna úprava trestného konania preto nepripúšťa preskúmanie rozhodnutia z mimoriadneho opravného konania, a to nielen v § 363 ods. 3 Trestného poriadku, ale ani v § 392 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého proti rozhodnutiu o dovolaní opravný prostriedok nie je prípustný.

172.

Neprípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu z mimoriadneho opravného konania pritom nepredstavuje zásah do práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práve naopak. Mimoriadnym opravným konaním sa sleduje náprava porušenia zákonnosti, čím sa poskytuje iná právna ochrana.

173.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, a to aj postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu vyhoveli (I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, I. ÚS 15/2017).

174.

Rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení má procesný charakter a jeho účinky uvádza Trestný poriadok v § 367. Tým je nové rozhodnutie generálneho prokurátora vo veci alebo orgánu, ktorému to generálny prokurátor prikázal, o veci. Za podmienok § 185 Trestného poriadku tak tieto nové rozhodnutia opäť podliehajú sťažnosti, čím je daná iná právna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

175.

V tejto rovine prieskumu napadnutých ustanovení ústavný súd neidentifikoval zásah do práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.4.2. K zásahu do práva na inú právnu ochranu pre nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení súdom:

176.

V druhej rovine ústavný súd preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy v kontexte argumentácie navrhovateľov a navrhovateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutí generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení súdom. V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade pripomína, že § 363 ods. 3 Trestného poriadku vylučuje, resp. nepripúšťa opravný prostriedok. Trestný poriadok v napadnutých ustanoveniach a ani na inom mieste neupravuje výslovne preskúmavanie uznesení generálneho prokurátora vydaných podľa napadnutých ustanovení súdom. Argumentácia navrhovateľov a navrhovateľky z hľadiska nesúladu s čl. 46 ods. 1 ústavy nesmeruje k tomu, že k nesúladu dochádza práve takouto absenciou právnej úpravy, ale z návrhov sa dá vyvodiť, že nepreskúmateľnosť uznesení generálneho prokurátora vydaných podľa napadnutých ustanovení vyvodzujú navrhovatelia z § 363 ods. 3 Trestného poriadku. Preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu na základe opravného prostriedku a preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu súdom na základe žaloby je potrebné odlišovať. Takéto odlíšenie v oblasti verejnej správy vyplýva najmä z § 6 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených Správnym súdnym poriadkom, ale v spojení s § 7 ods. 1 písm. a) SSP nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Zákonodarca odlišuje preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy riadnym opravným prostriedkom a preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom v správnom súdnictve. Zákonodarca skôr výnimočne konštruuje preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu súdom na základe žaloby ako opravný prostriedok. Právna úprava, ktorá by výslovne priamo alebo nepriamo vylučovala alebo zužovala priestor na súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov, by narazila na ústavnosť (m. m. sp. zn. PL. ÚS 12/97) a tiež na čl. 6 dohovoru (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 2. 9. 1998 vo veciach Lauko proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 26138/95 a Kadubec proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 27061/95).

177.

Generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení koná ako orgán činný v trestnom konaní, a nie ako orgán verejnej správy v správnom konaní. Už uvedeným chcel ústavný súd poukázať na to, že žaloba na súde štandardne nie je opravným prostriedkom. Vo vzťahu k mimoriadnemu opravnému prostriedku podľa napadnutých ustanovení je potrebné zodpovedať otázku, či absencia právnej úpravy preskúmavania rozhodnutí generálneho prokurátora vydaných podľa napadnutých ustanovení predstavuje v kontexte trestného konania porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

178.

Ústavný súd už uviedol, že trestné konanie predstavuje celok, ktorý pozostáva z niekoľkých logicky procesne na seba nadväzujúcich štádií, a to predsúdneho konania ako úseku trestného konania zahŕňajúceho postup pred začatím trestného stíhania a prípravné konanie, súdneho konania a napokon pre dosiahnutie účelu trestného konania aj vykonávacieho konania. Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku (sp. zn. I. ÚS 15/2017).

178.1.

Mimoriadny opravný prostriedok podľa napadnutých ustanovení upravuje zrušenie právoplatných rozhodnutí prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní, teda v predsúdnom štádiu trestného konania, a výsledkom je uznesenie generálneho prokurátora ako procesné rozhodnutie s dôsledkami podľa § 367 Trestného poriadku [resp. upovedomenie o nezistení dôvodu na zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 365 ods. 1 Trestného poriadku)]. Právna úprava trestného konania umožňuje v ďalšom štádiu trestného konania, a to v súdnom konaní po podaní obžaloby, právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou, ku ktorého porušeniu by došlo v prípravnom konaní, a tým naplniť právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade postavenia obvineného pred súd sú postup a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní vrátane prípadného rozhodnutia generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení súčasťou podania obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste, ktoré už ale preskúmaniu (kontrole) zo strany súdu, a to z hľadiska jeho dôvodnosti, ako i zákonnosti, vecne podlieha. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením, že za takejto procesnej situácie nie je rozhodnutie generálneho prokurátora vydané podľa napadnutých ustanovení Trestného poriadku preskúmateľné súdom a narúša tak systém deľby moci, ako aj princíp nezávislosti a nestrannosti súdnej moci.

179.

V tomto kontexte možno analogicky poukázať na situáciu, ak sa prokurátor, vychádzajúc z výsledkov prípravného konania, v prípade, že výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne neodôvodňujú postavenie obvineného pred súd, rozhodne nepodať obžalobu, a teda z dôvodov uvedených v zákone zastaví trestné stíhanie [s autoritatívnou konštatáciou nepochybnej situácie zodpovedajúcej skutkovej alebo právnej nevine podľa § 215 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku a tvoriacej prekážku právoplatne rozhodnutej veci], postúpi vec inému orgánu, ak vyhodnotí, že nejde o trestný čin, ale o priestupok alebo o správny delikt. Ani proti takýmto rozhodnutiam prokurátora nie je možné podať opravný prostriedok, o ktorom by rozhodoval súd, resp. nie sú preskúmateľné súdom, pričom aj v tomto prípade by bolo možné hovoriť v prípade akceptácie názoru navrhovateľov o zásahu do súdnej moci v tom, že by sa jej upieralo konečné rozhodnutie vo veci. Z deľby moci premietnutej do rozdelenia pôsobnosti orgánov, ktoré ju vykonávajú v trestnom konaní, vyplýva, že súd nevznáša obvinenie ani nepodáva obžalobu (čím je eliminovaný charakter súdneho konania ako inkvizičného, resp. konania, v ktorom je žalobca aj sudcom), preto nerozhoduje o vine zo spáchania trestného činu negatívne (o nevine), ak obvinený nie je prokurátorom ako žalobcom postavený pred súd. Pozitívne rozhodnutie o vine je však už len v rukách súdu, rovnako negatívne rozhodnutie o predmetnej otázke (v podobe oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku), avšak len v súdnom konaní iniciovanom prokurátorom podaním obžaloby alebo návrhom na schválenie dohody o vine a treste. Ústavný súd podotýka, že pre popísaný aspekt trestného súdneho konania na báze obžalovacej zásady (ako kontradiktórneho a spravodlivého) je nepodstatné, či je prokurátor orgánom s osobitným ústavným vymedzením sústavy orgánov prokuratúry mimo trojdelenia moci alebo či je orgánom výkonnej moci, v oboch prípadoch s väčšou alebo menšou mierou autonómie dotknutej osoby v pozícii orgánu činného v trestnom (prípravnom) konaní a žalobcu ako strany v súdnom konaní oproti vyšším zložkám sústavy buď prokuratúry, alebo (napríklad a typicky) štátneho zastupiteľstva.

180.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené zistenia ani v tejto rovine nezistil nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 ústavy.

181.

Navrhovatelia v petite v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy uvádzajú aj čl. 141 ods. 1 ústavy, v samotnom texte návrhu však už k tomu neuvádzajú žiadnu argumentáciu.

III.5. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 142 ods. 1 ústavy:

182.

Podľa navrhovateľky napadnuté ustanovenia zasahujú aj do čl. 142 ods. 1 ústavy, a to tak, že toto ustanovenie umenšujú. K tomuto by malo dochádzať tým, že generálny prokurátor je podľa napadnutých ustanovení oprávnený negovať preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci súdom.

183.

Dá sa predpokladať, že navrhovateľka namieta umenšovanie čl. 142 ods. 1 ústavy v rozsahu, podľa ktorého súdy rozhodujú v trestnoprávnych veciach. Rozhodovanie v trestnoprávnych veciach predstavuje jednu z troch oblastí výkonu súdnictva v rámci všeobecných súdov v čl. 142 ods. 1 ústavy, a to trestné súdnictvo.

184.

Ústavný súd opakovane uvádza, že rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení má procesný charakter a po zrušení napadnutého rozhodnutia sa postupuje podľa § 367 ods. 1 Trestného poriadku, čo nepredstavuje prekážku pokračovania v trestnom konaní a podania obžaloby na súde prokurátorom, čím sa vytvorí priestor na naplnenie čl. 142 ods. 1 ústavy v rozhodnutí súdu o vine a treste či podaní návrhu na schválenie dohody o vine a treste a v následnom rozhodnutí súdu o jej schválení. Pre prípad negatívneho rozhodnutia prokurátora o iniciovaní súdneho konania nepodaním obžaloby platia závery uvedené v bode 179 tohto odôvodnenia. V prípravnom konaní, kde patria aj napadnuté ustanovenia, rovnako teda podľa ústavného súdu nedochádza k umenšovaniu rozhodovania súdov v trestnoprávnych veciach podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.

185.

V kontexte doterajšej argumentácie ústavný súd dopĺňa, že ak by vôbec malo dochádzať k zásahu do súdnej moci spôsobom, ktorý navrhovateľka označuje ako umenšovanie, tak faktický potenciál preň v sebe skrýva obžalovacia zásada vyjadrená v § 2 ods. 15 Trestného poriadku, podľa ktorej je trestné stíhanie pred súdom možné len na základe návrhu alebo obžaloby podanej prokurátorom, ktorý v konaní pred súdom obžalobu alebo návrh zastupuje. Obžalovacia zásada napĺňa akuzačný charakter trestného konania, v ktorom sú jednotlivé procesné funkcie rozdelené medzi rôzne subjekty, a vo vzťahu ku konaniu a k rozhodovaniu súdu vyjadruje, že to možno uskutočniť len na základe obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste podaných výlučne prokurátorom. Trestné stíhanie pred súdom sa tak koná len na základe obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste (§ 237 ods. 1 Trestného poriadku), pričom podanie obžaloby je výlučným oprávnením prokurátora [§ 231 písm. a) Trestného poriadku], ktoré je však v prípade naplnenia zákonných podmienok aj jeho povinnosťou. Súd nie je oprávnený nútiť prokurátora podať obžalobu ani mu jej podanie uložiť alebo nariadiť, a to ani v záujme naplnenia čl. 142 ods. 1 ústavy. Rovnako tak v ústave ani v Trestnom poriadku nie je upravené právo jednotlivca, aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám (I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09, II. ÚS 298/2021). Do tohto rámca (aj vo význame právo/povinnosť) významne zapadá aj možnosť prokurátora vziať obžalobu späť (§ 239 ods. 1 Trestného poriadku) a najmä po začatí hlavného pojednávania ustúpiť od obžaloby (§ 239 os. 2 Trestného poriadku), keď druhý z uvedených prípadov automaticky vyvoláva povinnosť súdu rozhodnúť o oslobodení obžalovaného spod obžaloby s účinkami res iudicata [§ 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku] bez akejkoľvek zákonnej možnosti súdu zvrátiť také rozhodnutie prokurátora, prípadne jeho procesné dôsledky. Primerane sa tieto závery použijú aj vo vzťahu k podávaniu opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdu v súdnom konaní, keď len prokurátor môže takto postupovať, s výnimkou odvolania v otázke povinnosti na náhradu škody v neprospech obžalovaného.

186.

Ústavnému súdu nie je známe, že by už uvedené ustanovenia Trestného poriadku upravujúce obžalovaciu zásadu trestného konania a jej procesné deriváty boli predmetom spochybňovania z hľadiska ich ústavnosti z dôvodu umenšovania čl. 142 ods. 1 ústavy.

187.

Nemožno teda prisvedčiť argumentácii, že k zásahu do čl. 142 ods. 1 ústavy v zmysle jeho umenšenia dôjde postupom podľa napadnutých ustanovení, keď generálny prokurátor svojím rozhodnutím vracia vec prokurátorovi alebo policajtovi, aby o nej znovu konal, teda nemá, ako to už bolo opakovane uvedené, povahu konečného rozhodnutia. Ak by aj v prípravnom konaní neboli použité napadnuté ustanovenia, to nezakladá povinnosť príslušného prokurátora podať obžalobu len preto, aby súd mohol podľa čl. 142 ods. 1 ústavy konať a rozhodnúť. Práve naopak, použitie napadnutých ustanovení môže vnútorné presvedčenie prokurátora o obžalobe posilniť, keď si je vedomý toho, že z prípravného konania sa neprenáša nezákonnosť, ktorá by mu sťažila alebo zmarila unesenie dôkazného bremena na základe podanej obžaloby.

III.6. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 149 ústavy:

188.

Navrhovateľka vidí v napadnutých ustanoveniach zásah do čl. 149 ústavy, a to v tom, že prokuratúra je povolaná chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu, avšak jej rozhodovacia činnosť nesmie byť nadradená nad činnosťou nezávislého súdnictva, ku ktorému nevykonáva kontrolnú a ani inú vyvažovaciu činnosť v systéme bŕzd a protiváh.

189.

Generálny prokurátor je podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku oprávnený preskúmavať iba rozhodnutia prokurátora a policajta. Napadnuté ustanovenia neobsahujú žiadne nástroje, právne inštitúty alebo mechanizmy, ktorými by generálny prokurátor v prípravnom konaní kontroloval alebo vyvažoval rozhodovanie súdu. Proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o väzbe je prípustná sťažnosť (§ 83 ods. 1 Trestného poriadku), o ktorej ale rozhoduje opätovne súd, nie generálny prokurátor a už vôbec nie podľa napadnutých ustanovení.

190.

Napadnutými ustanoveniami sa napĺňa zásada zákonnosti trestného konania v štádiu prípravného konania, a tým sa poskytuje ochrana práv a zákonom chránených záujmov tých, proti ktorým sa vedie trestné konanie, poškodeného a zúčastnenej osoby, ale aj štátu z hľadiska jeho záujmu na náležitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní ich páchateľov podľa zákona pri rešpekte k základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Tým je napadnutými ustanoveniami napĺňaný obsah čl. 149 ústavy.

191.

V súvislosti s čl. 149 ústavy a úlohami prokuratúry je potrebné uviesť dve poznámky v komplexnej argumentačnej relevancii. Prvá sa týka ochrany práv. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na všeobecnom súde prokurátorom nemožno samo osebe považovať za súčasť základných práv podľa druhej hlavy ústavy a ani práv podľa dohovoru (sp. zn. II. ÚS 298/2021). Ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb nezahŕňa povinnosť prokuratúry (orgánov činných v trestnom konaní) vzniesť obvinenie, začať trestné stíhanie alebo podať obžalobu na súde podľa predstáv alebo návrhov konkrétnych osôb. Druhá poznámka podčiarkuje tézu v základe prezentovanú aj v stanovisku najvyššieho súdu k podaným návrhom v reakcii na argumentáciu navrhovateľky, ktorá sa týka výlučne generálneho prokurátora ako osoby, ktorá, zjednodušene povedané, môže zapríčiniť, že na súde nebude podaná obžaloba, ktorá tam patrí (v dôsledku eliminácie účinkov vznesenia obvinenia zrušením dotknutého uznesenia, keď taká situácia je evidentne iniciačným faktorom podania oboch návrhov ústavnému súdu), čo je vyvolané jednoosobovým rozhodnutím iného orgánu než súdu. Tu je potrebné v protiargumentácii uviesť, že rovnakú charakteristiku (jednoosobového rozhodnutia mimosúdneho orgánu) možno použiť aj pri rozhodovaní iného príslušného, nižšie postaveného prokurátora, ktorý podľa bazálnej procesnej úpravy Trestného poriadku (teda nie podľa úpravy mimoriadneho opravného prostriedku) zruší uznesenie o vznesení obvinenia v riadnom opravnom konaní (konaní o sťažnosti) alebo zastaví trestné stíhanie (zamietne sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania), a teda zapríčiní, že obžaloba nebude podaná. Túto situáciu možno variovať aj v opačnom procesnom garde, teda že príslušný, nižšie než generálny prokurátor postavený prokurátor neeliminuje svojím rozhodnutím podľa bazálnej právnej úpravy (v sťažnostnom konaní) nezákonne vznesené obvinenie alebo trestné stíhanie nezastaví, a tak zapríčiní, že na súde bude podaná obžaloba, ktorá tam nepatrí. Na elimináciu takých pochybení (v zákonom pokrytom rozsahu) slúži potom rozhodovanie generálneho prokurátora, ku ktorému však nemusí dôjsť, ak návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nebude podaný [podľa povahy kvalifikácie trestného činu môže ísť aj o prípad absencie na tento účel podľa § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku použiteľného poškodeného] alebo generálny prokurátor nezareaguje ex officio (§ 364 ods. 2 Trestného poriadku). Obe skôr popísané alternatívy vedúce k rovnakému (podľa návrhového predpokladu v dôsledku nezákonnosti negatívnemu) účinku, a to už podľa bazálnej procesnej úpravy zákona, návrhmi pokryté nie sú. Potom platí, že ak je ústavne nekolízna úprava vo vzťahu k príslušným oprávneniam nižšie postaveného prokurátora, a minori ad maius to platí aj vo vzťahu k úprave týkajúcej sa takých oprávnení (dokonca) generálneho prokurátora ako ústavného činiteľa stojaceho na čele prokuratúry (čl. 150 ústavy). A naopak, ak by sa ústavný nesúlad mal týkať úpravy oprávnení (dokonca aj) generálneho prokurátora, a maiori ad minus by sa musel týkať aj oprávnení ktoréhokoľvek nižšie postaveného prokurátora, čo by však znamenalo spochybnenie ústavnej konformnosti pôsobnosti prokuratúry v trestnom konaní ako celku a neoddeliteľne aj spochybnenie obžalovacej zásady (s prenosom bremena obžaloby na súd v kontexte splynutia pozícií „žalobcu“ a sudcu v konaní nezlučiteľnom so spravodlivým procesom). Tieto úvahy prekračujúce na báze komparácie rámec napadnutých ustanovení dokumentujú neopodstatnenosť návrhovej argumentácie.

III.7. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy:

192.

V časti XIII návrhu navrhovatelia uvádzajú nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy.

193.

Účelom čl. 50 ods. 1 ústavy je v záujme právnej istoty každého nositeľa základných práv a slobôd stanoviť garanciu, že jediným orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený rozhodnúť o jeho vine a treste za spáchaný skutok, je príslušný všeobecný súd, ktorý spravidla, čo sa týka otázky viny, nie je pri rozhodovaní výrazne limitovaný, ale v otázke ukladania trestu sú tieto obmedzenia omnoho zreteľnejšie, keď súd je viazaný druhmi trestu uvedenými v zákone, samozrejme, okrem prípadov, keď súd upustí od potrestania (III. ÚS 107/08, III. ÚS 247/08). Predpokladom rozhodovania súdu o oboch dotknutých meritórnych otázkach však, ako už bolo vysvetlené, je podanie obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste, čo limituje rozhodovanie súdu vylúčením jeho negatívnej alternatívy v prípade, ak niektorý z oboch naostatok označených návrhov prokurátora (obžalobný alebo schvaľovací) nebol podaný.

194.

Navrhovatelia v argumentácii k nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy neuvádzajú, že by napadnuté ustanovenia porušovali čl. 50 ods. 1 ústavy formálne, teda že by umožňovali generálnemu prokurátorovi postupom podľa nich rozhodovať o vine a treste za trestné činy. To, že napadnuté ustanovenia neporušujú čl. 50 ods. 1 ústavy formálne, považuje ústavný súd za nepochybné.

195.

Argumentácia navrhovateľov sa týka faktického porušenia čl. 50 ods. 1 ústavy v tom, že ak generálny prokurátor postupom podľa napadnutých ustanovení zruší uznesenie o vznesení obvinenia, de facto podľa ich názoru rozhodol o nevine.

196.

Konanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je reakciou na právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta. Ani možnosť generálneho prokurátora zrušiť ich aj bez návrhu neprekoná fakt ich primárnej existencie. Inak povedané, konanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je stále iba reakciou na predchádzajúce právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta. Ak by preto ústavný súd sledoval argumentáciu navrhovateľov o faktickom rozhodnutí o vine zrušením uznesenia o vznesení obvinenia, nevyhnutne by musel dôjsť k záveru, že právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia policajtom podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku by potom bolo faktickým rozhodnutím o vine (pretože podanie sťažnosti proti takémuto uzneseniu nemá odkladný účinok, pozn.). Tým by došlo k faktickému stotožneniu obvineného (§ 33 Trestného poriadku) s odsúdeným, teda tým, proti ktorému bol vydaný právoplatný odsudzujúci rozsudok. O vine by pri relevantnosti uvedeného názoru ad absurdum nerozhodoval súd, dokonca ani generálny prokurátor, ale policajt, a to už obvinením podozrivého. Takýto záver je však potrebné už z jeho podstaty považovať za nesprávny.

197.

V trestnom konaní v dôsledku bezvýnimočnosti obžalovacej zásady dochádza k negatívnemu rozhodovaniu o vine, a to rozhodnutiami prokurátora o zastavení trestného stíhania podľa § 215 Trestného poriadku, o podmienečnom zastavení trestného stíhania podľa § 216 Trestného poriadku, o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného podľa § 218 Trestného poriadku či o zastavení trestného stíhania po schválení zmieru podľa § 220 Trestného poriadku. Táto úprava ale nepredstavuje zásah do čl. 50 ods. 1 ústavy, pretože nejde o rozhodnutie, ktorým by bolo pozitívne rozhodnuté o vine a už vôbec nie o treste, ide o zavŕšenie trestného stíhania v prípade, že nedôjde k iniciovaniu súdneho konania podaním obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste. O zásahu do čl. 50 ods. 1 ústavy by bolo možné hovoriť vtedy, ak by iný orgán Slovenskej republiky ako súd mal právomoc odsudzujúcim spôsobom pozitívne rozhodnúť o vine, ako aj o treste za trestné činy. To nie je prípad konania a rozhodovania prokurátora podľa § 215, § 216, § 218 alebo § 220 Trestného poriadku a o to menej konania podľa napadnutých ustanovení, ktorých výsledkom je procesné rozhodnutie generálneho prokurátora v prípravnom konaní.

198.

Postup po zrušení rozhodnutia prokurátora alebo policajta generálnym prokurátorom upravuje § 367 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodne buď generálny prokurátor vo veci sám, alebo prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znova konal a rozhodol. Ide teda o procesné rozhodnutie generálneho prokurátora, ktoré, ak pri priamom rozhodnutí vo veci nejde o použiteľnú alternatívu podraditeľnú pod § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, nezakladá prekážku res iudicata, ktorú ale zakladá meritórne rozhodnutie o vine a treste za trestné činy. Vo vzťahu k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia to znamená neexistenciu prekážky opätovnému vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia. Zrušenie rozhodnutia prokurátora alebo policajta generálnym prokurátorom podľa napadnutých ustanovení tak nepredstavuje ani faktický negatívny pokyn, pretože toto nesmeruje k zákazu konať a rozhodnúť o veci, ale, naopak, smeruje k príkazu konať a rozhodnúť o veci zákonne (ak nejde o nahrádzanie zastavenia trestného stíhania, ktoré by však bolo aplikačnou chybou, nie chybou právnej úpravy, teda bez zvažovania nadväzujúcej otázky ústavného nesúladu dotknutej úpravy – k tomu pozri bod 138 tohto odôvodnenia in fine).

199.

Ústavná požiadavka, že o vine a treste za trestné činy rozhoduje len súd, neznamená iba jednoznačné ústavné vymedzenie orgánu oprávneného rozhodovať o vine a treste za trestné činy, teda autoritatívne konštatovať spáchanie trestného činu s účinkami prekonania prezumpcie neviny alebo negovať v otázke viny prokurátorom podanú obžalobu, ale súčasne aj vylučuje, aby v Slovenskej republike mohol o takom závere rozhodnúť iný orgán, a to ani formálne a ani fakticky. Takýto stav rozhodovanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení nenavodzuje, pretože generálny prokurátor ním rozhoduje negatívne v tom, že právoplatné rozhodnutia prokurátora alebo policajta iba zrušuje, ale tým o vine a treste za trestné činy nerozhoduje (teda neodsudzuje a netrestá ani neoslobodzuje spod obžaloby), a preto ústavný súd ani v tejto časti návrhu nevyhovel.

III.8. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, 8 a 13 dohovoru:

200.

Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, 8 a 13 dohovoru z dôvodu porušenia práva na účinné vyšetrovanie trestného činu, a tým zásahu do práva na súkromie a práva na súdnu ochranu. Napadnuté ustanovenia sú podľa navrhovateľky v rozpore s pozitívnym procedurálnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 3 dohovoru viesť efektívne vyšetrovanie trestných činov v súlade s požiadavkou efektívnosti a rýchlosti konania v trestných veciach.

201.

Ústavný súd sa stotožňuje s chápaním a výkladom pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z čl. 3 dohovoru, ako ho uvádza navrhovateľka. Pozitívny záväzok štátu podľa čl. 3 dohovoru nebude dodržaný, ak ochrana poskytovaná vnútroštátnym právom existuje len teoreticky. Predovšetkým musí účinne fungovať v praxi, čo si vyžaduje rýchle preskúmanie prípadu bez zbytočných prieťahov (sp. zn. IV. ÚS 9/2021). Ústavný súd už v minulosti vyzdvihol pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a súkromia osoby (čl. 19 ods. 2 ústavy) implikujúci požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života (III. ÚS 194/06, III. ÚS 759/2017, IV. ÚS 9/2021). Zlyhanie štátu pri vyšetrovaní niektorých trestných činov môže výnimočne viesť aj k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru. Pozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie sa však vzťahuje len na veľmi závažné zásahy do samotnej podstaty práva na súkromný život zaručeného čl. 8 dohovoru. Takými sú predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad prípady domáceho násilia (rozhodnutie vo veci M. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012, č. 59968/07, § 58 a § 64), sexuálneho násilia (pohlavné zneužívanie či znásilnenie, pozri napr. rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, § 27) či fyzického násilia proti skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti (rozsudok vo veci Remetin proti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, § 91; II. ÚS 182/2017, III. ÚS 173/2018, III. ÚS 71/2020, IV. ÚS 9/2021). Pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie súkromia a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru tak môže implikovať požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života. Pozitívny záväzok štátu v tomto smere môže zahŕňať aj požiadavku efektivity trestného vyšetrovania (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. 12. 2003 vo veci M. C. proti Bulharsku, sťažnosť č. 39272/98).

202.

Generálny prokurátor podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak týmto rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Ústavný súd už uviedol, že vníma toto ustanovenie ako súčasť ochrany zákonnosti trestného konania v štádiu prípravného konania. Požiadavka zákonnosti trestného konania vyjadrená pozitívne v § 2 ods. 1 Trestného poriadku ako základná zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje Trestný poriadok, je primárnou zásadou trestného konania, pričom tejto zásade nemôže odporovať ani účel trestného konania vyjadrený v § 1 Trestného zákona. Rovnako v trestnom konaní nie je prípustná snaha zistiť pravdu za každú cenu bez ohľadu na dodržanie zákona. Na túto zásadu nadväzuje plynulo aj zásada zistenia skutkového stavu veci v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, pretože len zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, je predpokladom na spravodlivé rozhodnutie.

203.

Ústavný súd už uvedené neuvádza preto, lebo by chcel postaviť požiadavku na efektívne, rýchle a účinné konanie v trestných veciach do protikladu k požiadavke zákonnosti trestného konania. V demokratickom a právnom štáte to napokon ani nie je možné. Požiadavka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) neodporuje ústavnému príkazu pre štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, práve naopak. Požiadavka na zákonnosť trestného konania nie je vyjadrením prepiateho formalizmu voči efektívnosti, rýchlosti a účinnosti trestného konania. Tieto sa dosiahnu práve tým, že trestné konanie bude zákonné a uskutoční sa iba spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Efektívne, rýchle a účinné konanie v rozpore so zákonom nepožíva ochranu čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože nepredstavuje spravodlivý proces. Požiadavka efektívnosti, rýchlosti a účinnosti trestného konania je vo vzťahu k použitiu napadnutých ustanovení vyjadrená v § 364 Trestného poriadku dvomi zárukami, a to: a) podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku možno návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku podať len do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, b) podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku možno zrušiť rozhodnutia podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku iba do šiestich mesiacov od ich právoplatnosti; po uplynutí tejto lehoty už rozhodnutie zrušiť nemožno. Záruku efektívnosti, rýchlosti a účinnosti trestného konania vo vzťahu k použitiu napadnutých ustanovení predstavuje aj § 367 upravujúci postup po zrušení rozhodnutia podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku vrátane povinností orgánu, ktorému bola vec prikázaná.

204.

K postaveniu obete trestného činu a poškodeného ústavný súd judikoval, že majú v rámci ochrany práv a hodnôt garantovaných čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 2 ústavy právo na účinné a efektívne vyšetrovanie (sp. zn. I. ÚS 431/2019), pričom právo na účinné vyšetrovanie je spôsobom ich participácie na trestnom konaní. Súčasne ale platí, že oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá ústavou ani dohovorom zaručené právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011). Vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (sp. zn. II. ÚS 298/2021).

205.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011). Ústavný súd pripomína, že predstavuje v Slovenskej republike posledný inštitucionálny mechanizmus ochrany základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd, ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci, a sťažnosť predstavuje účinný prostriedok nápravy (III. ÚS 759/2017, I. ÚS 431/2019).

206.

Napadnuté ustanovenia dávajú osobitne poškodenému možnosť podať návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obvineného. Práve tým sa poškodený (okrem iných dostupných prostriedkov v rámci trestného procesu) môže domáhať vyvodenia trestnej zodpovednosti proti konkrétnej osobe, a to tak, že vyvolá prieskum právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta, ak ho nepovažuje za vydané v súlade so zákonom, resp. za také nepovažuje konanie, ktoré mu predchádzalo. Je evidentné, že navrhovateľom a aj navrhovateľke prekáža možné rozhodnutie generálneho prokurátora vyznievajúce v prospech obvineného, na druhej miske váh je však odstránenie nezákonnosti s opačným vyznením, napríklad a typicky pri napadnutí predmetným návrhom neoprávneného zastavenia trestného stíhania, keď pri vyhovení návrhu (alebo takom oficióznom postupe) pôjde o rozhodnutie generálneho prokurátora revidujúce dotknuté rozhodnutie v neprospech obvineného, a teda v prospech poškodeného, ak je poškodený subjektom trestného konania.

207.

Ústavný súd uzatvára, že nezistil zásah napadnutých ustanovení do čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, 8 a 13 dohovoru tak, ako to uvádza navrhovateľka.

208.

V závere ústavný súd uvádza, že pozorne vníma spoločenskú a odbornú diskusiu o napadnutých ustanoveniach. Táto diskusia je dôsledkom aplikácie napadnutých ustanovení v niektorých verejnosťou sledovaných prípadoch vrátane tých, ktoré ako príklad uvádzajú aj navrhovatelia. Aplikácia napadnutých ustanovení v týchto prípadoch môže vyvolávať pochybnosti o vhodnosti napadnutých ustanovení, ale sama osebe nie je ústavne relevantná a nepredstavuje ani ústavne relevantný predmet prieskumu v konaní o súlade právnych predpisov. Konanie o súlade právnych predpisov na návrh skupiny poslancov národnej rady alebo na návrh prezidenta je typickou abstraktnou kontrolou noriem, pri ktorej sú napadnutý predpis, resp. jeho ustanovenie preskúmavané bez priamej súvislosti s konkrétnymi prípadmi aplikácie tohto predpisu. Ústavný súd v tejto súvislosti prisviedča navrhovateľke, keď táto hovorí, že činnosť orgánov činných v trestnom konaní v jednotlivých veciach by nemala podliehať aktuálnym premenlivým spoločenským a politickým náladám alebo ad hoc vzniknutým vypätým situáciám. Navrhovateľka síce uvádza, že napadnuté ustanovenia „kategoricky a vyčerpávajúcim spôsobom určujú, kedy a voči komu môže generálny prokurátor tento postup použiť“, na druhej strane však namieta (aj v replike) ich protiústavnosť, ale opäť cez prizmu nesprávnej aplikácie generálnym prokurátorom (napr. okruh osôb, ktorých sa použitie tohto prostriedku týka a u ktorých je možné tento použiť). Samotná navrhovateľka vo svojej replike zároveň uviedla, že cieľom jej návrhu nie je nevyhnutne úplné odstránenie inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní z Trestného poriadku. Rovnako jeho podstatou nie je ani vyhodnocovať prax ktoréhokoľvek generálneho prokurátora pri aplikácii § 363 a nasl. Trestného poriadku v individuálnych trestných veciach. Toto vyjadrenie však nekorešponduje s obsahom podaného návrhu a tiež repliky navrhovateľky, v ktorých sa zaoberá najmä neprimeranou aplikáciou napadnutých ustanovení generálnym prokurátorom. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že ak by cieľom návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy bolo „len“ posúdenie ústavnosti napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí [eventuálne posúdenie, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom] bez akéhokoľvek očakávaného výsledku účinku prijatého rozhodnutia, ktorým je v prípade vyslovenia nesúladu derogácia protiústavného predpisu (jeho časti) a vyradenie z právneho poriadku ústavným súdom, boli by takýto návrh a konanie o ňom zrejme len akademickým počinom. Na druhej strane ústavný súd je tiež viazaný princípom legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý mu neumožňuje v postavení negatívneho zákonodarcu nahradiť po derogácii čo i len časť napadnutého predpisu svojou vlastnou preferovanou zákonnou úpravou, ktorá by bola zohľadnením jeho pomyselných aplikačných predstáv, čím nie je dotknutá povinnosť zákonodarcu postupovať podľa čl. 125 ods. 3 ústavy a § 91 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

209.

Právna úprava trestného konania je primárne záležitosťou parlamentu a prekračuje možnosti negatívneho zákonodarcu a nepochybne aj pri napadnutých ustanoveniach umožňuje rôzne riešenia. Ústavný súd je viazaný návrhom, ktorým navrhovatelia napadli § 363 až § 367 Trestného poriadku, teda všetky ustanovenia Trestného poriadku tvoriace obsah prvého oddielu ôsmej hlavy jeho tretej časti. Ústavný súd vzhľadom na znenie návrhu teda rozhoduje o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku podľa napadnutých ustanovení ako o celku. Podľa ústavného súdu je to ale práve otvorený a deliberatívny legislatívny proces, ktorý vytvára v demokratickom a právnom štáte najlepší priestor na riešenie diskusie o koncepčnej legislatívnej úprave inštitútu podľa napadnutých ustanovení či o trestnom konaní v iných jeho aspektoch.

210.

Ako obiter dictum ústavný súd dodáva, že konanie o súlade právnych predpisov slúži na ochranu ústavnosti odstránením s ústavou rozporného ustanovenia alebo aj celého právneho predpisu z právneho poriadku. Konanie pred ústavným súdom môže predstavovať pokračovanie legislatívneho procesu v situácii, ak procesne legitimovaný subjekt napáda ústavnú konformitu zákona schváleného parlamentnou väčšinou. Konanie pred ústavným súdom by preto nemalo byť pokračovaním takého zákonodarného procesu, v ktorom sa subjekt zákonodarnej iniciatívy nota bene ako súčasť parlamentnej väčšiny neúspešne snažil presadiť svoju predstavu o právnej úprave príslušných spoločenských vzťahov. Úlohou ústavného súdu nie je riadny zákonodarný proces nahradiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2023

Ivan Fiačan v. r. predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky