Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia čl. I bodu 198 v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a ods. 5, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4, čl. XVII bodu 7 a čl. II bodu 4 v časti slov „a 6“, bodu 38 v časti slov „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ a bodu 39, zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 3/2024-761

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku (sudca spravodajca), Roberta Šorla a Martina Vernarského v konaní o návrhoch 1. prezidenta Slovenskej republiky, 2. skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených Advokátska kancelária VERIONS, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, a 3. skupiny 39 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Chartou základných práv Európskej únie, ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov, Trestnoprávnym dohovorom o korupcii, Dohovorom Organizácie Spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu, Dohovorom Organizácie Spojených národov o boji proti korupcii, so Zmluvou o Európskej únii a Zmluvou o fungovaní Európskej únie, za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto

1.

Ustanovenia čl. I bodu 198 v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a ods. 5, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII bodu 7 zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.

Ustanovenia čl. II bodu 4 v časti slov „a 6“, bodu 38 v časti slov „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ a bodu 39 zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3.

Vo zvyšnej časti návrhom n e v y h o v u j e .

Prevziať prílohu - OBSAH NÁLEZU

I. Návrh prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov:

1.

Ústavnému súdu bol 19. februára 2024 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“ alebo „navrhovateľ“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „napadnutý zákon“), s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 31, čl. 40, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy, s čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a s čl. 1, čl. 7, čl. 17 ods. 1 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“).

2.

Návrh bol ústavnému súdu doručený počas výkonu funkcie prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorej funkčné obdobie skončilo 15. júna 2024 a týmto dňom zároveň začalo plynúť funkčné obdobie novozvoleného prezidenta Petra Pellegriniho. Vzhľadom na túto personálnu zmenu bude ústavný súd pre účely tohto nálezu v ďalšom texte používať pojmy „prezident“ alebo „navrhovateľ“ ako označenie pre návrh uvedený v bode 1 nálezu.

3.

Podstatou návrhu prezidenta je namietaný nesúlad napadnutého zákona s referenčnými normami označenými v návrhu prezidenta, pričom jeho výhrady sa týkajú legislatívneho procesu, v ktorom bol napadnutý zákon prijatý, ako aj samotného obsahu napadnutého zákona.

I.1. K namietanému nesúladu skráteného legislatívneho konania s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 31, čl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy:

4.

Vládou Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) deklarované dôvody na skrátené legislatívne konanie podľa prezidenta nespĺňajú zákonné kritériá § 89 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) a tieto neobstoja z dôvodu rozsahu a komplexity navrhovaných zmien a pozmeňujúcich návrhov, ktoré sa dotýkajú súčasne viacerých významných parametrov trestného práva (trestné sadzby, výška škody, premlčanie, trestné konanie), a z dôvodu, že vyvolávajú ďalekosiahle následky. Zákonodarca prekročil zákonné kompetencie, nerešpektoval vlastné legislatívne pravidlá a nekonal tak, ako mu prikazuje zákon, čím sa dostal do rozporu s princípom legality, a preto s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 1 ods. 1 ústavy.

5.

Aplikáciou skráteného legislatívneho konania a samotným priebehom rozpravy v Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), a to absenciou diskusie, fyzickou neprítomnosťou poslancov vládnej väčšiny a skracovaním času rozpravy, sa napadnutý zákon dostáva do nesúladu s princípom právneho štátu vzťahujúcim sa na práva parlamentnej opozície (čl. 1 ods. 1 ústavy), ako aj s princípom slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti (čl. 31 ústavy). Takýmto postupom zároveň došlo k „uduseniu“ diskusie a materiálnemu obmedzeniu výkonu mandátu poslancov parlamentnej menšiny. Poslanci vládnej väčšiny neboli oboznámení v plnej miere s dopadmi prijatia napadnutého zákona, hoci tento predstavuje rozsiahlu novelizáciu trestných kódexov so závažnými dopadmi na aplikačnú prax, na základné práva a slobody, predovšetkým práva poškodených a obetí trestných činov a na ústavou chránené hodnoty. Napadnutý zákon je preto v nesúlade s princípom reprezentatívneho a voľného mandátu poslanca národnej rady. Legislatívny proces bez odbornej, férovej a otvorenej debaty nenapĺňa podľa prezidenta ústavné princípy legislatívneho procesu, najmä jeho verejnosť a kontrolovateľnosť.

I.2. K namietanému nesúladu napadnutého zákona z dôvodu svojvôle zákonodarcu a tzv. samoamnestie s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy:

6.

Napadnutý zákon sa podľa prezidenta javí ako právna úprava šitá na mieru osobám podozrivým a obvineným (dokonca obžalovaným) z vládnej koalície alebo jej okolia (spriaznené osoby), a to tým, že skracuje premlčacie lehoty, znižuje trestné sadzby mnohých trestných činov, z ktorých spáchania sú títo predstavitelia podozriví, obvinení alebo obžalovaní, či ruší konkrétnu výkonnú zložku prokuratúry špecializovanej na túto trestnú činnosť. Prístup vládnej parlamentnej väčšiny je v materiálnej rovine svojvôľou, porušením princípu zákazu svojvôle pri výkone verejnej moci, porušením princípu právnej istoty, zákazu zneužitia verejnej moci a princípu legality v postupe orgánu verejnej moci a porušením sľubu poslanca národnej rady.

I.3. K namietanému nesúladu napadnutého zákona z dôvodu porušenia pozitívneho záväzku štátu efektívne postihovať trestnú činnosť a chrániť práva občanov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy, čl. 2 ods. 1, čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 1, čl. 7, čl. 17 ods. 1 a čl. 47 charty:

7.

Kombinácia (i) zásadného zníženia trestných sadzieb pri všetkých majetkových a hospodárskych trestných činoch (štvrtá a piata hlava Trestného poriadku) a pri trestných činoch korupcie (ôsma hlava tretí diel Trestného poriadku), (ii) zvýšenia hraníc škody, (iii) zmien v ukladaní podmienečných trestov odňatia slobody (aj pre prípad najzávažnejšej ekonomickej kriminality) a (iv) zmien v oblasti premlčania je podľa prezidenta rezignovaním štátu na ochranu bezpečnosti svojich občanov, ochranu ich základných práv a slobôd, akými sú súkromie, ľudská dôstojnosť, majetok a pod., ako aj na pozitívny záväzok štátu efektívne vymáhať spravodlivosť a znamená silný odklon od ochrany princípov právneho štátu. Napadnutým zákonom dochádza k oslabeniu ochrany práv poškodených osôb, keďže napadnutý zákon sa dotýka aj prebiehajúcich konaní v zmysle zásady aplikácie neskoršej priaznivejšej úpravy pre páchateľa trestného činu. Podľa prezidenta tým dochádza k porušeniu práva na spravodlivé vyšetrenie veci a potrestanie páchateľa a spravodlivej ochrany nárokov poškodených v rámci trestného konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8.

Napadnutým zákonom sa tiež mení znenie § 36 a § 37 Trestného poriadku, v dôsledku čoho sa výpočet poľahčujúcich a priťažujúcich okolností mení z taxatívneho na demonštratívny. Podľa navrhovateľa sa tým vytvára priestor pre svojvôľu v aplikácii trestného práva, ktoré môže nabrať podobu nenáležitej miernosti, ale aj nenáležitej prísnosti, a to na ujmu predvídateľnosti v procese aplikácie trestného práva a v rozpore so zásadou nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, princípom právnej istoty a zákazu svojvôle.

9.

Zásadným spôsobom sa skracujú aj premlčacie doby okrem iného aj pre trestné činy znásilnenia a sexuálneho násilia. Zlyhanie štátu pri vyšetrovaní týchto trestných činov môže pritom viesť k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru. Pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie dôstojnosti súkromia a rodinného života implikuje požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany najmä v prípade zásahov do telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života. Na tomto mieste možno poukázať na tzv. Lanzarotský dohovor – Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, oznámenie č. 164/2016 Z. z.

10.

Problematický môže byť tiež nesúlad s viacerými medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky v oblasti trestnej politiky a povinnosti efektívne stíhať konkrétnu trestnú činnosť. Navrhovateľ poukazuje na Dohovor Organizácie Spojených národov o boji proti korupcii, oznámenie č. 434/2006 Z. z. (ďalej len „dohovor OSN o boji proti korupcii“), ktorý zaväzuje zmluvné štáty k ustanoveniu trestnosti špecifikovaných trestných činov na úseku boja proti korupcii a zároveň k ustanoveniu takých sankcií za ich spáchanie, ktoré zohľadňujú ich závažnosť (čl. 30 ods. 1). Podľa čl. 30 ods. 5 tohto dohovoru je potrebné prihliadať na závažnosť týchto trestných činov aj pri zvažovaní možnosti predčasného alebo podmienečného prepustenia. Článok 29 dohovoru OSN o boji proti korupcii stanovuje explicitný záväzok ustanoviť tam, kde to je vhodné, „dlhú premlčaciu lehotu, v ktorej rámci možno začať konanie o ktoromkoľvek trestnom čine podľa tohto dohovoru, a ešte dlhšiu premlčaciu lehotu alebo pozastavenie jej plynutia v prípade, ak sa údajný páchateľ vyhýba výkonu spravodlivosti.“.

11.

V hre je tiež otázka súladu zmien s požiadavkami Európskej únie na dôsledné stíhanie a odrádzajúce potrestanie trestnej činnosti páchanej na finančných prostriedkoch a ekonomických záujmoch Európskej únie. V nesúlade môžu byť tiež niektoré zmeny so záväzkami vyplývajúcimi zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva (ďalej len „smernica 2008/99/ES“).

I.4. K namietanému nesúladu napadnutého zákona z dôvodu porušenia práv poškodených na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zrušením úradu špeciálnej prokuratúry s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru:

12.

Zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) sa viac než 1000 neskončených konaní presunie na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a krajské prokuratúry. Problematická je najmä absencia legisvakancie, počas ktorej by sa prokuratúra mohla pripraviť technicky, personálne aj organizačne na zmenu príslušnosti prokuratúr. Hroziace prieťahy v týchto dotknutých trestných konaniach porušujú právo jednak obvinených, ale aj poškodených na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

I.5. K materiálnemu jadru ústavy:

13.

Napadnutý zákon zasahuje podľa prezidenta i do princípov materiálneho jadra, a to rezignáciou na pozitívny záväzok štátu efektívne postihovať trestnú činnosť, porušením elementárnej spravodlivosti, právnej istoty aj medzinárodných záväzkov.

II. Návrh skupiny 36 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov:

14.

Ústavnému súdu bol 20. februára 2024 doručený návrh skupiny 36 poslancov národnej rady (ďalej len „skupina poslancov 1“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 31, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2, čl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy, s čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, s čl. 1 dodatkového protokolu, s čl. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 17 ods. 1 a čl. 47 charty, s čl. 4 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“), s čl. 20 Trestnoprávneho dohovoru o korupcii, oznámenie č. 375/2002 Z. z. (ďalej len „dohovor o korupcii“), s čl. 29 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu, oznámenie č. 621/2003 Z. z. (ďalej len „dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu“), s čl. 36 dohovoru OSN o boji proti korupcii, s čl. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 3 a čl. 19 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „zmluva o EÚ“) a s čl. 325 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluva o fungovaní EÚ“).

15.

Podstatou návrhu skupiny poslancov 1 je namietaný nesúlad napadnutého zákona s referenčnými normami označenými v návrhu skupiny poslancov 1, pričom výhrady skupiny poslancov 1 sa týkajú legislatívneho procesu, v ktorom bol napadnutý zákon prijatý, ako aj samotného obsahu napadnutého zákona.

16.

Argumentáciu skupiny poslancov 1 k napadnutému zákonu možno rozdeliť do nasledujúcich oblastí:

II.1. K namietanému nesúladu legislatívneho procesu, v ktorom bol napadnutý zákon prijatý:

17.

Skupina poslancov 1 napáda napadnutý zákon ako celok v prvom rade z procesných dôvodov. Podľa názoru skupiny poslancov 1 v rámci predmetného legislatívneho procesu došlo k viacerým procesným pochybeniam, a to konkrétne:

k hrubému nesplneniu zákonných dôvodov na skrátené legislatívne konanie – navrhovatelia uvádzajú, že okrem inflácie žiadne iné mimoriadne okolnosti dané neboli;

ku konkrétnym skutočnostiam preukazujúcim neprípustnú intenzitu nezákonného postupu prejavujúcu sa ako zásah do ústavných princípov chránených ústavou:

a)

obmedzenie a skracovanie diskusie o návrhu napadnutého zákona, a to tým, že:

b)

porušenie zákona o rokovacom poriadku, ďalších právnych predpisov a iných záväzných dokumentov,

c)

aplikácia právnych predpisov reštriktívnym spôsobom proti diskusii o návrhu napadnutého zákona,

k neoznámeniu osobného záujmu na veci – podľa navrhovateľov bol daný osobný záujem na prijatí napadnutého zákona minimálne v prípade poslanca Tibora Gašpara a poslanca Petra Žigu. Neoznámením osobného záujmu porušili čl. 6 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

18.

Podľa názoru skupiny poslancov 1 uvedené početné a intenzívne procesné pochybenia v legislatívnom konaní pri prijímaní napadnutého zákona zakladajú porušenie ústavných princípov, ústavou zaručených individuálnych práv a slobôd poslancov, ako aj princípu slobodnej demokratickej súťaže politických síl a suverenity ľudu (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 31, čl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu). Následkom týchto početných a intenzívnych procesných pochybení v legislatívnom konaní porušujúcich ústavné princípy, ako aj ústavou zaručené práva a slobody je nesúlad napadnutého zákona s ústavou.

19.

Skupina poslancov 1 argumentuje rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa ktorej by ústavnú intenzitu mohlo dosiahnuť porušenie pravidiel vyplývajúcich zo zákona o rokovacom poriadku s určitou vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť k porušeniu relevantných ústavných článkov. Vyššiu intenzitu porušení pravidiel legislatívneho procesu skupina poslancov 1 odôvodňuje v prvom rade tým, že nielenže neboli dané dôvody na skrátené legislatívne konanie, v skutočnosti nastal opak. Prijatím napadnutého zákona hrozia Slovenskej republike značné hospodárske škody, ohrozené sú základné ľudské práva a slobody a dochádza aj k ohrozeniu bezpečnosti v Slovenskej republike. Napadnutý zákon je pritom dôležitá, obsiahla a vysoko odborná novela, ktorá znamená komplexnú zmenu trestnej politiky. Postup pri prijímaní napadnutého zákona sprevádzali početné zásahy do práv opozičných poslancov, vo veci neprebehla materiálna diskusia. Uskutočnením legislatívneho konania bez riadneho medzirezortného pripomienkového konania bolo porušené ústavou garantované právo občanov podieľať sa na správe vecí verejných.

II.2. K namietanému obsahu napadnutého zákona:

20.

Popri legislatívnom procese skupina poslancov 1 zároveň namieta aj samotný obsah napadnutého zákona, pričom svoje námietky rozdelila do niekoľkých okruhov:

II.2.1. Právna neistota sprevádzajúca celý obsah napadnutého zákona:

21.

Napadnutý zákon predstavuje zásah do právnej istoty poškodených a obetí trestných činov, ktorá je narušená rozsiahlymi nevyhodnotenými dopadmi napadnutého zákona zasahujúcimi vo významnej intenzite do základných práv obetí a poškodených trestnými činmi bez akéhokoľvek známeho zrozumiteľného dôvodu, ktorý by bol vyhodnotený ako potrebný.

22.

Rozsiahlosť a intenzitu zásahu do trestnoprávnej politiky štátu napadnutým zákonom skupina poslancov 1 ilustruje na úprave podmienok a dĺžky premlčacích lehôt, ktorých rozsah nebol v plnosti a ani v podstatnej miere vopred – v rámci legislatívneho procesu – známy poslancom národnej rady. K zmene dĺžky premlčacích lehôt došlo dvoma legislatívnymi opatreniami: jednak zmenou trestnej sadzby pri konkrétnej skutkovej podstate konkrétneho trestného činu, čo by v niektorých prípadoch už samo osebe (bez osobitnej zmeny dĺžky premlčacích lehôt) spôsobilo skrátenie doby premlčania trestného stíhania, a jednak zmenou samotných lehôt premlčania trestného stíhania. Skupina poslancov 1 v tejto súvislosti poukazuje na to, že napadnutý zákon sa dotýka viac ako polovice skutkových podstát v Trestnom zákone (518 z celkového počtu 971), pričom z dotknutých skutkových podstát (518) sa napadnutým zákonom mení doba premlčania trestného stíhania v 502 prípadoch. Z týchto 502 skutkových podstát so zmenenou dobou premlčania trestného stíhania sa v jednom prípade skracuje doba premlčania o 15 rokov, v 143 prípadoch o 10 rokov, v 177 prípadoch o 5 rokov a rovnako v 177 prípadoch o 2 roky.

23.

Skupina poslancov 1 namieta neexistujúcu legisvakačnú dobu, ale tiež absenciu prechodných ustanovení, ktoré by garantovali právo na zákonného sudcu, zamedzili by zbytočným prieťahom pri zmene príslušnosti policajných orgánov, určenie prokurátora príslušného na ochranu finančných záujmov Európskej únie alebo určenie pravidla, podľa ktorého by prokurátori dokončili už začaté veci.

II.2.2. Faktická amnestia v napadnutom zákone narúša princíp deľby moci a zasahuje neprípustne do základných práv obetí a poškodených trestnými činmi:

24.

Podľa skupiny poslancov 1 napadnutý zákon svojimi zmenami (osobitne v kombinácii zvýšenia hraníc škody, zníženia trestných sadzieb a skrátenia premlčacích dôb) spôsobuje hromadnú a faktickú amnestiu v „živých“ trestne stíhaných prípadoch, čím sa narúša princíp deľby moci a zasahuje sa do práv obetí a poškodených bez potrebného a zrozumiteľného vysvetlenia. To platí pre všetky skutkové podstaty trestných činov nielen s dôrazom na majetkové trestné činy, ale aj trestné činy proti ľudskej dôstojnosti (napríklad trestné činy znásilnenia) či trestné činy proti životu a zdraviu a iné trestné činy. Vláda nielenže nepreukázala, ale ani nedeklarovala počas legislatívneho procesu žiaden potrebný dôvod na použitie daného rýchleho procesu s takým rozsahom a dopadom takého intenzívneho zákonného opatrenia do práv poškodených a obetí trestných činov.

25.

Podľa názoru skupiny poslancov 1 spoločným menovateľom neústavnosti rozsiahlych a intenzívnych zásahov do trestnej politiky štátu realizovaných napadnutým zákonom je porušenie princípu proporcionality. Samotný princíp proporcionality sa skladá z troch zložiek: vhodnosť, potrebnosť a proporcionalita v užšom zmysle, pričom napadnutý zákon nespĺňa druhú zložku, test potrebnosti, pretože napadnutým zákonom dochádza k zásahom do ústavou chránených práv vo väčšom rozsahu, než je prípustné. Zákonodarca ani vláda nepreukázali, že napadnutý zákon je nevyhnutný na dosiahnutie nimi sledovaných cieľov. V druhom rade nesúlad napadnutého zákona s ústavou pre svoj obsah spočíva v nie iba nevyhnutnom zásahu do jednotlivých základných práv poškodených, obetí a ich blízkych, pričom tento zásah možno plasticky vidieť na zmene právnej úpravy týkajúcej sa inštitútu premlčania.

26.

Skupina poslancov 1 poukazuje aj na to, že vo vzťahu k napadnutému zákonu nie je možné aplikovať test proporcionality pre chýbajúci riadny legislatívny proces.

27.

Ďalším plastickým príkladom zásahu do práva na život, dôstojnosť, zdravie a spravodlivý proces je podľa skupiny poslancov 1 nastavenie hranice spôsobenej škody „iracionálne arbitrárnym spôsobom“. Možno hovoriť istým spôsobom o znížení trestnej sadzby. Následkom radikálneho zvýšenia hraníc škody bude pravdepodobne aj nutnosť opätovnej kvalifikácie trestných činov, a to v prípadoch, kde je spáchaná škoda kvalifikačným kritériom. Navyše ani v tomto prípade nebol vykonaný test proporcionality, kde v rámci posudzovania kolízie práva páchateľa na jednej strane a práv poškodených na strane druhej bolo potrebné vyhodnotiť, prečo je potrebné razantné zvýšenie hraníc výšky škody. Od výšky škody sa pritom môže odvíjať kvalifikácia trestného činu a od toho sa odvíja premlčanie.

28.

Napokon uvádzajú, že napadnutý zákon zvýhodňuje páchateľov v miere, ktorá je neproporcionálna k samotnému cieľu trestného konania – trestnému stíhaniu páchateľa. Sťaženie dosiahnutia tohto cieľa neudržateľným spôsobom zasahuje do práv poškodených a obetí.

II.2.3. Porušenie zákazu retroaktivity v neprospech obvinených:

29.

V súvislosti s touto námietkou skupina poslancov 1 poukazuje na to, že napadnutým zákonom sa upravuje lehota na podanie dovolania v neprospech obvineného tak, že namiesto do šiestich mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu možno dovolanie podať do troch rokov, pričom z čl. II bodu 134 napadnutého zákona (prechodné ustanovenia) vyplýva, že predĺženie tejto lehoty na podanie dovolania sa vzťahuje i na dohody o vine a treste schválené pred 15. marcom 2024, t. j. pred nadobudnutím účinnosti napadnutého zákona. Podľa názoru skupiny poslancov 1 je uvedené v rozpore so zákazom retroaktivity, princípom právnej istoty a nemeniteľnosti súdnych rozhodnutí. Totiž aj keď ústava pripúšťa mimoriadne opravné prostriedky a v právnom poriadku majú svoje opodstatnenie, nová lehota na podanie dovolania v neprospech obvineného alebo odsúdeného vytvára neúmerný priestor neistoty, keď môže byť jeho právoplatné odsúdenie, oslobodenie spod obžaloby alebo iné rozhodnutie vo veci napadnuté dovolaním v jeho neprospech a jeho vec sa tak bude opäť otvárať a preskúmavať na dovolacom súde. Navyše táto právna úprava neobstojí ani v teste proporcionality, pretože nebolo preukázané, že takéto zhoršenie postavenia páchateľa je nevyhnutné či potrebné.

30.

Uvedené je potrebné vnímať aj v kontexte nového oprávnenia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) napadnúť dovolaním aj právoplatný rozsudok súdu, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, „... ktorá nie je so zreteľom na závažné porušenie hmotnoprávnych ustanovení primeraná alebo spravodlivá“. Navrhovatelia zdôrazňujú, že tieto ustanovenia sa do napadnutého zákona dostali pozmeňujúcim návrhom poslanca Tibora Gašpara – bez akéhokoľvek odôvodnenia.

II.2.4. Zmena zákonného sudcu bez legitímneho dôvodu:

31.

Skupina poslancov 1 taktiež namieta, že napadnutý zákon neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie umožňujúce odvodiť interpretačné pravidlo pre jednoznačné posúdenie situácie, v ktorej bola podaním obžaloby za účinnosti skoršieho znenia zákona založená príslušnosť na konanie senátu konkrétneho súdu, pričom súd vec aj aktuálne pojednáva, avšak po zmene zákona prijatou novelou de iure senát stráca príslušnosť konať vo veci, pretože dolná hranica trestnej sadzby výrazne klesla spôsobom, ktorým táto konkrétna vec vypadáva z kvalifikačných kritérií určenia príslušnosti senátu.

II.2.5. Právna neistota a porušenie základných zásad trestného práva pri uplatnení inštitútov poľahčujúcich a priťažujúcich okolností:

32.

V súvislosti s touto námietkou skupina poslancov 1 poukazuje na to, že napadnutý zákon dopĺňa do Trestného zákona novú poľahčujúcu okolnosť („páchateľ spáchal trestný čin, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené neprimerane dlho, ak túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať páchateľovi alebo jeho obhajcovi“), čo považuje za rozporné s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 49 ústavy. Prijaté znenie považuje skupina poslancov 1 za príliš vágne a neurčité, keďže použité pojmy („neprimerane dlho“ a „nemožno spravodlivo pričítať“) nenadväzujú systematicky na iné legislatívne pojmy v Trestnom zákone (alebo v Trestnom poriadku), pomocou ktorých by bola ich interpretácia predvídateľná. Použité pojmy tak vyvolávajú značnú interpretačnú neistotu, ktorá sa znásobuje tým, že sú stanovené bez konkretizácie bližších podmienok.

33.

Toto ustanovenie tiež považujú za rozporné so zásadou individualizácie trestnej zodpovednosti, podľa ktorej trestnú zodpovednosť znáša iba osoba, ktorá trestný čin spáchala, a preto aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti musia byť okolnosti prameniace v skutočnostiach týkajúcich sa priamo páchateľa.

34.

Skupina poslancov 1 taktiež namieta, že zmenou obsiahnutou v čl. I bode 12 napadnutého zákona sa do § 37 Trestného zákona, ktorý dosiaľ obsahoval taxatívny výpočet priťažujúcich okolností, zavádza slovo „najmä“, v dôsledku čoho dochádza k zmene tohto výpočtu priťažujúcich okolností na výpočet demonštratívny. Zmena taxatívneho výpočtu priťažujúcich okolností na demonštratívny je v rozpore s čl. 49 ústavy, keďže predstavuje vážne nabúranie zákazu analógie v trestnom práve a porušenie zásady nullum crimen sine lege stricta, v zmysle ktorej sa pri trestnom práve zakazuje extenzívny výklad práva, ktorý by bol v neprospech dotknutej osoby.

II.2.6. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a právom Európskej únie s neprípustným dosahom do základných práv obetí a poškodených trestnými činmi:

35.

V súvislosti s namietaným zrušením úradu špeciálnej prokuratúry skupina poslancov 1 v prvom rade poukazuje, že legisvakačná doba bude príliš krátka na to, aby sa mohli orgány činné v trestnom konaní a súdy zodpovedne pripraviť. Podľa ich odhadu pôjde o približne 1000 „živých“ vecí z úradu špeciálnej prokuratúry (v mnohých prípadoch väzobných), kde dôjde v jednom momente k zmene príslušnosti prokuratúry, možnej zmene právnej kvalifikácie, možnej zmene druhu trestného činu a s tým spojeným novým lehotám väzby a k zániku trestnosti z dôvodu zmeny hranice škody pre vznik trestnosti a z dôvodu nových kratších lehôt premlčania. Samozrejme, nepôjde pritom len o „živé“ veci úradu špeciálnej prokuratúry, ale o všetky „živé“ trestné veci, pričom o všetkých týchto veciach budú musieť orgány činné v trestnom konaní a súdy rozhodnúť bezodkladne.

36.

Skupina poslancov 1 upozorňuje, že Slovenská republika sa zaviazala v medzinárodných zmluvách zriadiť špecializované útvary či samostatné orgány na boj proti korupcii. Z dôvodovej správy k zákonu č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) vyplýva, že zriadením úradu špeciálnej prokuratúry realizovala Slovenská republika svoje medzinárodné záväzky vyplývajúce z dohovoru o korupcii, z dohovoru OSN o boji proti korupcii, ako aj z dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry vytvára stav, ktorý je rozporný s uvedenými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky – je v rozpore s čl. 20 dohovoru o korupcii, čl. 36 dohovoru OSN o boji proti korupcii, čl. 29 dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu. Z pohľadu dodržiavania uvedených medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky je presun vecí z úradu špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry nutné považovať za nedostatočný, keďže krajské prokuratúry nemožno za žiadnych okolností považovať za špecializované orgány a prokurátorov na nich pracujúcich za špecializované osoby, keďže akákoľvek ad hoc špecializácia nie je výsledkom systematického prístupu.

37.

Skupina poslancov 1 poukazuje na to, že zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry neobstojí ani v teste proporcionality, a to primárne z dôvodu, že zákonodarca nepreukázal, že toto zrušenie je nevyhnutné, resp. potrebné na dosiahnutie ním sledovaného účelu, a rovnako nepreukázal, že práva a slobody, ktoré budú týmto zrušením dotknuté, budú obmedzené iba v nevyhnutnej miere, pričom toto zrušenie zasiahne do práv poškodených a obetí, a to predovšetkým do práva na účinné vyšetrovanie trestného činu, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým do práva na život, práva na ľudskú dôstojnosť, práva na súkromie, práva vlastniť majetok a práva na súdnu ochranu. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je podľa názoru skupiny poslancov 1 zároveň v rozpore s pozitívnym procedurálnym záväzkom štátu viesť efektívne vyšetrovanie trestných činov v súlade s požiadavkou efektívnosti a rýchlosti konania v trestných veciach. Je totiž zrejmé, že zrušením úradu špeciálnej prokuratúry zbytočné prieťahy nastanú, a to prinajmenšom z dôvodu presunu spisov na nové pracoviská. Spomalenie trestných konaní v dôsledku presunu spisov je pritom potrebné vnímať nielen izolovane, ale aj v kombinácii so skrátením premlčacích lehôt a s intertemporálnymi ustanoveniami bez relevantnej legisvakačnej doby (t. j. okamžite) či bez osobitného režimu pre živé spisy, čo zásadne zvyšuje riziko nevyšetrenia a neobjasnenia mnohých prípadov trestnej činnosti.

38.

Skupina poslancov 1 ďalej argumentuje, že zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry neobstojí v teste proporcionality v jeho druhom kroku (teda v teste nevyhnutnosti, resp. potrebnosti napadnutej právnej úpravy) aj z dôvodu, že toto zrušenie je v rozpore s čl. 325 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ, v zmysle ktorého je Slovenská republika povinná zamedziť podvodom a iným protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Európskej únie. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je zároveň v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva (ďalej aj „smernica 2017/1371“) a s nariadením Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry ohrozuje ochranu finančných záujmov Európskej únie, a to v rovine hmotnej (skrátením premlčacích dôb a znížením výšok trestných sadzieb), ako aj v rovine procesnej, keď zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry so sebou prináša zníženie špecializácie prokurátorov vyšetrujúcich trestnú činnosť spadajúcu do pôsobnosti úradu špeciálnej prokuratúry.

39.

Podľa názoru skupiny poslancov 1 zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je celkom zjavne aj v rozpore s čl. 4 ods. 3, čl. 3 ods. 1 a čl. 2 zmluvy o EÚ, keďže predstavuje porušenie zásady lojálnej spolupráce, a to neprijať žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Európskej únie, ktorými je i presadzovanie jej hodnôt, kam patrí i právny štát. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je aj v rozpore s návrhom smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti korupcii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2003/568/SVV a Dohovor o boji proti korupcii úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských štátov Európskej únie a ktorou sa mení smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371. V tomto návrhu čl. 4 požaduje, aby členské štáty zriadili špecializované orgány, ktorých úlohou bude predchádzanie korupcii. Táto smernica sa v súčasnosti nachádza v stave prvého čítania riadneho legislatívneho procesu, avšak je zrejmé, že zo zásady lojálnej spolupráce podľa čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ vyplýva povinnosť, aby nedošlo k zmareniu cieľov, o ktorých dosiahnutie sa Európska únia preukázateľne snaží.

40.

Skupina poslancov 1 napokon poukazuje, že z čl. 19 ods. 1 zmluvy o EÚ vyplýva, že členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Európskej únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany. Členský štát teda nemôže zmeniť svoju právnu úpravu tak, aby to viedlo k znižovaniu úrovne ochrany hodnoty právneho štátu vyjadrenej najmä v čl. 19 zmluvy o EÚ. Členské štáty sú povinné dbať na to, aby nedošlo z hľadiska tejto hodnoty k znižovaniu úrovne ich právnej úpravy nielen v oblasti organizácie súdnictva, ale aj v oblasti právnych úprav, ktoré sa uplatňujú v konaní pred súdmi, vrátane trestnoprávnych predpisov.

III. Návrh skupiny 39 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania o súlade právnych predpisov:

41.

Ústavnému súdu bol 20. februára 2024 doručený návrh skupiny 39 poslancov národnej rady (ďalej len „skupina poslancov 2“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy o súlade napadnutého zákona s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 31, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49, čl. 73 ods. 2 a čl. 86 písm. a) ústavy, s čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 8 dohovoru, s čl. 1 dodatkového protokolu, s čl. 3 ods. 4, čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) a čl. 6 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, s čl. 19 v spojení s čl. 2 až čl. 14 a čl. 20 dohovoru o korupcii a s čl. 29 a čl. 30 v spojení s čl. 15 až čl. 25 a s čl. 36 dohovoru OSN o boji proti korupcii.

42.

Podstatou návrhu skupiny poslancov 2 je namietaný nesúlad napadnutého zákona s referenčnými normami označenými v návrhu skupiny poslancov 2, pričom výhrady skupiny poslancov 2 sa týkajú legislatívneho procesu, v ktorom bol napadnutý zákon prijatý, ako aj samotného obsahu napadnutého zákona.

43.

Skupina poslancov 2 uvádza, že napadnutý zákon predstavuje zásadnú reformu trestných kódexov (rozsahovo na úrovni ich rekodifikácie) a mení nastavenie trestnej politiky štátu predovšetkým pri ekonomickej trestnej činnosti. V dôsledku zmien trestných kódexov bude odhaľovanie, vyšetrovanie a postihovanie korupčnej a ekonomickej trestnej činnosti sťažené. Zmeny v Trestnom zákone (čl. I napadnutého zákona) spočívajú predovšetkým v drastickom znižovaní trestných sadzieb pri ekonomických trestných činoch, ako aj v drastickom skracovaní premlčacích dôb. Ďalej sa upravujú hranice škody (resp. prospechu a rozsahu), čo spôsobuje, že mnoho trestných činov sa posúva z kategórie zločinu do kategórie prečinu už aj bez ďalších zásahov, resp. mnoho prečinov sa presunie do kategórie priestupkov. Toto má vplyv aj na účinnosť procesných prostriedkov pri stíhaní trestných činov. Orgány činné v trestnom konaní nebudú môcť použiť na vyšetrovanie nových prečinov niektoré operatívno-pátracie či informačno-technické prostriedky. Jednou z najvypuklejších zmien v Trestnom poriadku (čl. II napadnutého zákona) je napríklad rozsiahla úprava postavenia spolupracujúcich obvinených či rozšírenie oprávnenia ministra podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu o schválení dohody o vine a treste. Ďalšou výraznou zmenou (čl. VII a VIII napadnutého zákona) je zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry. Túto zmenu vláda ako navrhovateľ zákona odôvodnila údajnými rozhodnutiami ústavného súdu týkajúcimi sa nízkej kvality rozhodovacej činnosti úradu špeciálnej prokuratúry a nekoncepčnosťou tejto inštitúcie.

44.

Argumentáciu skupiny poslancov 2 k napadnutému zákonu možno rozdeliť do nasledujúcich oblastí:

III.1. K namietaným nedostatkom legislatívneho procesu:

45.

Národná rada, rovnako ako akýkoľvek iný orgán verejnej moci, ktorý svojím rozhodovaním zasahuje do života jednotlivcov, musí rešpektovať procesné pravidlá, ktorých účelom je garantovať demokratické právne princípy, legitimitu, racionalitu zákonov, procedurálnu spravodlivosť, ako aj slobodnú politickú súťaž v štáte. Výsledná podoba schváleného zákona je vždy rozhodnutím väčšiny, v demokratickom štáte však musia byť rešpektované aj práva parlamentnej opozície. V demokracii väčšina rozhoduje, ale menšina musí dostať primeraný priestor na vyjadrenie svojho názoru. Článok 1 ods. 1 prvá veta ústavy garantuje nielen väčšinový princíp pri rozhodovaní, ale aj ďalšie požiadavky demokratického a právneho štátu na legislatívny proces. K nim patrí možnosť oboznámiť sa s obsahom návrhu zákona, vzniesť k nemu pripomienky, prerokovať ho v príslušných výboroch národnej rady a zaujať k nemu stanovisko, na čo musia mať poslanci vytvorený dostatočný časový priestor. Volení zástupcovia musia zároveň verejne zdôvodňovať a obhajovať dôvodnosť svojich návrhov a verejnosť má mať možnosť kontroly ich činnosti. Uvedené je zárukou slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti.

46.

Napadnutý zákon je podľa skupiny poslancov 2 výsledkom svojvoľného postupu zákonodarcu, ktorý hrubým ignorovaním pravidiel legislatívneho procesu závažne porušil ústavné princípy demokratického a právneho štátu, legality, zákazu svojvôle a ochrany slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti a z nich vyplývajúce ústavné práva parlamentnej opozície.

47.

Proces, ktorým bol prijatý napadnutý zákon, je v mimoriadne závažnom rozpore s pravidlami legislatívneho procesu predovšetkým z toho dôvodu, že neboli ani len marginálne splnené podmienky na uskutočnenie skráteného legislatívneho konania. Napadnutý zákon má predstavovať reformu trestného práva, ktorá má podľa predkladateľa „posunúť Slovensko smerom ku konceptu restoratívnej justície“. Skrátený legislatívny proces však slúži na prijímanie zákonov alebo zákonných ustanovení, ktoré majú ad hoc vyriešiť vzniknuté mimoriadne okolnosti, z ktorých vyplýva hrozba porušovania ľudských práv, ohrozenie bezpečnosti alebo hrozba značných hospodárskych škôd. Má ísť pritom výlučne o riešenie vzniknutej mimoriadnej okolnosti. K zákonným ustanoveniam, ktoré riešia takéto mimoriadne okolnosti, nemožno „pribaliť“ komplexnú reformu celého právneho odvetvia. Legálne a legitímne dôvody na skrátené legislatívne konanie minimálne o tých ustanoveniach, ktoré tvoria ťažisko napadnutého zákona (t. j. o ustanoveniach extrémne znižujúcich trestné sadzby za vybrané trestné činy, rapídne skracujúcich premlčacie lehoty, rozširujúcich možnosti súdov uložiť podmienečné tresty odňatia slobody či zrušujúcich úrad špeciálnej prokuratúry), v danom prípade naplnené neboli.

48.

Podľa názoru skupiny poslancov 2 je zrejmé, že v procese prijímania napadnutého zákona bol vo vzťahu k poslancom Tiborovi Gašparovi a Petrov Žigovi prítomný rozpor záujmov podľa čl. 3 ods. 4 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Podľa čl. 4 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sú pritom verejní funkcionári povinní zdržať sa všetkého, čo môže byť v rozpore s ústavným zákonom, a oznámiť svoj osobný záujem na prijatí napadnutého zákona.

49.

Podľa názoru skupiny poslancov 2 bolo do princípov právneho štátu, parlamentnej diskusie a do práv parlamentnej opozície zasiahnuté aj tým, že poslanci vládnej koalície v tomto prípade skrátené legislatívne konanie „skrátili exponenciálne“, keď svojvoľne skrátili aj trvanie rozpravy vo všetkých troch čítaniach. Z 20 hodín, počas ktorých sa malo rokovať o návrhu napadnutého zákona v prvom čítaní, mala opozícia k dispozícii zhruba 10 hodín. V druhom čítaní bola rozprava o návrhu napadnutého zákona koalíciou obmedzená na 62 hodín. Tento čas sa proporčne rozdelil medzi všetky parlamentné strany a opozícia teda spolu dostala približne 28 hodín. Zároveň v tomto čítaní predložil na ústavnoprávnom výbore národnej rady poslanec vládnej koalície rozsiahly pozmeňujúci návrh, ktorý mal 22 strán. Na úplne poslednú chvíľu, v čase, keď opozícii zostávalo na rozpravu už len posledných pätnásť minút z času, ktorý im vládna koalícia poskytla, predložil ten istý poslanec druhý pozmeňujúci návrh, ktorý mal 12 strán. V treťom čítaní bola rozprava obmedzená po asi 2 hodinách. Po tom, keď v rozprave k tretiemu čítaniu vystúpili len dvaja poslanci (z 54 poslancov prihlásených do rozpravy) a spravodajca, predseda národnej rady mocensky a bezdôvodne ukončil rozpravu tým, že dal schváliť procedurálny návrh podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku na uzavretie rozpravy k návrhu napadnutého zákona. Schválením procedurálneho návrhu o uzavretí rozpravy v treťom čítaní odobrali poslanci vládnej koalície možnosť poslancom opozície vystúpiť k relevantným právnym otázkam vyplývajúcim z pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu predloženého v druhom čítaní na poslednú chvíľu.

50.

Skupina poslancov 2 taktiež poukazuje na to, že ešte v decembri 2023 na zámer vládnej koalície narýchlo, bez odbornej diskusie, v skrátenom legislatívnom konaní prijať rozsiahlu novelu trestných kódexov a zrušiť úrad špeciálnej prokuratúry reagovali mimoriadne dôležité inštitúcie Európskej únie, Európska prokuratúra, Európska komisia a Európsky parlament. Európsky parlament prijal 17. januára 2024 uznesenie spochybňujúce schopnosti Slovenska bojovať proti korupcii a chrániť rozpočet Európskej únie v prípade prijatia novely Trestného zákona. Poslanci Európskeho parlamentu vyhlásili, že sú obzvlášť znepokojení neoprávneným využitím zrýchleného legislatívneho procesu v prípade novely Trestného zákona a rozpustenia úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý rieši prípady korupcie a závažné trestné činy. Hlavná európska prokurátorka zaslala v decembri 2023 Európskej komisii list, v ktorom uviedla, že na základe dôkladnej analýzy kombinácie navrhovaných zmien dospela k záveru, že tieto zmeny predstavujú vážne riziko porušenia zásad právneho štátu. Ďalej v liste uviedla, že rýchlosť, s akou má vláda v úmysle pristúpiť k týmto zmenám, vyvoláva vážne pochybnosti o úmysle tejto vlády dodržiavať povinnosti lojálnej spolupráce (v zmysle čl. 4 ods. 3 zmluvy o EÚ). Európska komisia vydala stanovisko, v ktorom uviedla, že „nedávny vývoj na Slovensku je pre Komisiu znepokojujúci“, a opätovne zopakovala hrozbu oklieštenia eurofondov v prípade prijatia novely trestných kódexov.

51.

Hrubým a svojvoľným ignorovaním pravidiel legislatívneho procesu došlo k porušeniu princípov demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety a čl. 2 ods. 2 ústavy, predovšetkým princípu legality, zvrchovanosti ústavy a zákonov, zákazu svojvôle a zneužitia moci, ako aj princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci.

52.

Uvedené argumenty podľa skupiny poslancov 2 svedčia o takej intenzite porušení legislatívneho procesu, že tieto porušenia sú samy osebe (bez ohľadu na obsah napadnutého zákona) dôvodom na vyslovenie protiústavnosti napadnutého zákona v zmysle doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu.

III.2. K namietanému nesúladu čl. I napadnutého zákona:

53.

Skupina poslancov 2 argumentuje, že ustanoveniami čl. I napadnutého zákona dochádza ku komplexnej reforme zásadnej časti trestného práva hmotného, a to zavedením zmien Trestného zákona, ktoré spočívajú najmä (i) v niekoľkonásobnom asymetrickom zvýšení zákonnej hranice výšky škody, ako aj prospechu získaného trestným činom a rozsahu činu určujúcich pre vyvodenie trestnej zodpovednosti, resp. právnu kvalifikáciu skutku ako trestného činu alebo trestného činu vyššej závažnosti; (ii) vo významnom znížení trestných sadzieb majetkových, hospodárskych trestných činov a trestných činov korupcie; (iii) v zásadnom znížení premlčacích dôb obzvlášť závažných zločinov, zločinov aj prečinov (vrátane násilných trestných činov); (iv) rozšírení možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom a zároveň zvýšení hornej hranice trestnej sadzby, pri ktorej je súd povinný uložiť trest odňatia slobody.

54.

Kombináciou a vzájomným spolupôsobením týchto zásadných zmien dôjde podľa skupiny poslancov 2 k rozsiahlemu znefunkčneniu systému vyvodzovania trestnej zodpovednosti a ukladania trestov. Zmeny v trestných sadzbách, ktoré preraďujú trestné činy z kategórie zločinov na prečiny a z obzvlášť závažných zločinov na zločiny, majú početné a ďalekosiahle dôsledky na trestnú zodpovednosť, trestanie a tiež účinné vyšetrovanie. Pri veľkom množstve prečinov, ktoré vzniknú účinnosťou napadnutého zákona, nebude možné postihovať štádium prípravy, pretože trestnou je len príprava na zločin, skráti sa celková zákonná prípustná lehota väzby (§ 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku), zníži sa schopnosť štátu vyšetriť trestné činy, pretože pri majetkových a hospodárskych prečinoch nebude možné nasadiť inštitút agenta (§ 117 Trestného poriadku) ani nasadiť informačno-technické prostriedky (odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky v zmysle § 115 Trestného poriadku), ovplyvnený bude aj rozsah vyšetrovania, pretože o prečinoch sa vedie skrátené vyšetrovanie (§ 202 Trestného poriadku).

55.

Podstatné zníženie trestov v nadväznosti na niekoľkonásobne zvýšené hranice škôd bude mať za následok absolútnu neprimeranosť trestných sadzieb, keď aj za závažné trestné činy z hľadiska spôsobeného následku – výšky škody, získaného prospechu či rozsahu činu – bude trestná sadzba neproporcionálne nízka. Za obzvlášť závažné zločiny by pred účinnosťou napadnutého zákona musel byť uložený nepodmienečný trest odňatia slobody bez možnosti uloženia trestu domáceho väzenia alebo iného alternatívneho trestu samostatne, no po účinnosti týchto zásadných zmien sa z obzvlášť závažných zločinov stanú len prečiny, pri ktorých sa trestná sadzba prepadne z 10 až 15 rokov na 0 až 4 roky (resp. 1 až 4 alebo 1 až 5 rokov), čo predstavuje zásadný prepad v trestných sadzbách, ktorý naruší generálnu a individuálnu prevenciu, keďže tieto trestné sadzby nemajú žiaden odstrašujúci účinok.

56.

Kombinácia niekoľkonásobného zvýšenia hraníc škôd spolu so zásadným znížením trestných sadzieb v nadväznosti na zvýšenie hraníc trestu odňatia slobody, pri ktorých je možné uložiť podmienečný odklad výkonu trestu s probačným dohľadom alebo bez neho, spôsobí takmer až vymiznutie ukladania trestov odňatia slobody za majetkové, hospodárske a korupčné trestné činy, čím sa výrazne oslabí odstrašujúci účinok trestného práva. Uvedené bude mať nepochybne negatívny dopad na generálnu a individuálnu prevenciu trestnoprávnych noriem.

57.

Zásadné znižovanie premlčacích dôb, ktoré nebolo podrobené žiadnej analýze posúdenia následkov na prebiehajúce trestné konania a posúdenia budúcich vplyvov na kriminalitu, spôsobí závažné negatívne dôsledky v oblasti trestnoprávnej ochrany. Zasiahne prebiehajúce trestné stíhania, ktoré budú musieť byť z tohto dôvodu zastavené bez ohľadu na to, či sú v štádiu tesne pred právoplatným vynesením rozsudku. Dôjde tiež k zásadnému narušeniu právnej istoty a dôvery adresátov práva v právny poriadok, zásahu do legitímnych očakávaní poškodených v trestných konaniach a do ich základných ľudských práv.

58.

Podľa názoru skupiny poslancov 2 ustanovenia čl. I napadnutého zákona nie sú v súlade ani s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky zabezpečiť účinné, úmerné a odradzujúce sankcie a opatrenia vrátane trestov obsahujúcich odňatie slobody pri korupčných trestných činoch podľa čl. 19 v spojení s čl. 2 až čl. 14 dohovoru o korupcii a medzinárodným záväzkom ustanoviť dlhé premlčacie doby a sankcie zohľadňujúce závažnosť ekonomických trestných činov podľa čl. 29 a čl. 30 v spojení s čl. 15 až 25 dohovoru OSN o boji proti korupcii. Rekodifikačnými zmenami trestania, ktoré prináša čl. I napadnutého zákona, totiž dochádza k „absolútnemu prepadu“ sankcií za ekonomické a korupčné trestné činy, t. j. nejde o proporcionálne zníženie trestných sadzieb, ale o dramatický, neúmerný pokles, ktorý spôsobí, že tresty za korupčné trestné činy stratia odradzujúci účinok a nebudú účinné ani v rámci generálnej a individuálnej prevencie. Dramatické skrátenie premlčacích dôb za korupčné a ekonomické trestné činy, ku ktorým dôjde účinnosťou čl. I napadnutého zákona, keď sa premlčacie doby skracujú pri viacerých trestných činoch aj o tri štvrtiny (z 20 na 5 rokov), prípadne o polovicu (z 20 na 10 rokov), jednoznačne porušuje podmienku primeranosti a dostatočnosti premlčacích dôb a už vôbec nie je v súlade s medzinárodným záväzkom ustanoviť dlhé premlčacie lehoty.

59.

Ustanovenia čl. I napadnutého zákona porušujú podľa skupiny poslancov 2 aj pozitívny záväzok štátu vytvoriť dostatočný právny rámec na ochranu základných ľudských práv a slobôd spolu s pozitívnym záväzkom štátu viesť efektívne vyšetrovanie trestných činov porušujúcich základné práva a slobody a z tohto dôvodu nie sú v súlade s viacerými ustanoveniami dohovoru, dodatkového protokolu a ústavy, ktorých procesná stránka zaistenie takýchto záruk v rámci plnenia pozitívneho záväzku štátu pri ochrane týchto práv vyžaduje (napr. v rámci práva na život, na ochranu pred neľudským, krutým a ponižujúcim zaobchádzaním, na ochranu súkromia či na ochranu vlastníctva).

III.3. K namietanému nesúladu čl. II napadnutého zákona:

60.

V súvislosti s čl. II napadnutého zákona skupina poslancov 2 uvádza, že tento zavádza možnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu použiť v trestnom konaní dôkaz získaný nezákonným spôsobom v prípade, ak sa tento dôkaz použije iba v prospech obvineného. Medzi základné zásady Trestného poriadku patrí zásada rovnosti strán pred súdom. Zákonodarca však v danom prípade opomína iné strany trestného konania, medzi ktoré patrí aj poškodený. Poškodenému, rovnako ako obvinenému ústava aj Trestný poriadok zaručujú právo na spravodlivý súdny proces a v rámci neho na rovnosť strán v konaní pred súdom a rovnosť zbraní. Napadnutým zákonom nepochybne dochádza k zásahu, ktorý zásadným spôsobom zasahuje do práva na spravodlivý proces, práva na rovnosť strán konania a s tým súvisiacu rovnosť zbraní subjektov trestného konania odlišných od obvineného. Napadnutý zákon preto nie je v súlade s čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

61.

Trestný poriadok v § 237 ods. 3 určuje, kedy v trestnom konaní vo veci samej rozhoduje senát, samosudca alebo sudca pre prípravné konanie. Toto určenie závisí od právnej kvalifikácie skutku (prečin, zločin) a od zákonnej trestnej sadzby. V dôsledku plošného zníženia trestných sadzieb a zmeny kvalifikácie mnohých zločinov na prečiny čl. I napadnutého zákona nevyhnutne dôjde k tomu, že vo veciach, v ktorých doteraz bol príslušný konať senát, bude príslušný konať samosudca. Napadnutý zákon však neobsahuje žiadne ustanovenie, ktorým by sa riešilo zachovanie príslušnosti senátu vo veciach, v ktorých vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie bude účinnosťou napadnutého zákona príslušný konať samosudca. V takýchto trestných veciach, ktorých bude vzhľadom na zásadné a plošné zníženie trestných sadzieb veľké množstvo, dôjde účinnosťou napadnutého zákona k odňatiu vecí ich zákonným sudcom (zasadajúcim v senátoch), čo je v rozpore s čl. 48 ods. 1 ústavy.

62.

Skupina poslancov 2 taktiež poukazuje na to, že čl. II napadnutého zákona zavádza v § 371 ods. 2 Trestného poriadku povinnosť ministra podať dovolanie proti rozsudku súdu, ktorým schválil dohodu o vine a treste, ak táto dohoda nie je so zreteľom na závažné porušenie hmotnoprávnych ustanovení primeraná alebo spravodlivá. Zároveň predlžuje lehotu podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku, dokedy je možné podať dovolanie v neprospech obvineného, z pôvodných šiestich mesiacov na tri roky odo dňa doručenia rozhodnutia súdu prokurátorovi. Podľa napadnutého zákona sa § 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení od 15. marca 2024 (t. j. od navrhovanej účinnosti napadnutého zákona) použije aj na dohody o vine a treste schválené pred 15. marcom 2024. Napadnutým zákonom dochádza k závažnému zásahu do právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní obvinených, s ktorými bola uzatvorená dohoda o vine a treste, ako aj k zásahu do princípu trojdelenia moci, keď predstaviteľ výkonnej moci dostal právomoc posudzovať primeranosť a spravodlivosť dohody o vine a treste, čo je výlučne právomoc patriaca súdnej moci. Napadnutý zákon sa preto podľa navrhovateľov 2 dostáva do rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy.

III.4. K namietanému nesúladu ostatných článkov napadnutého zákona:

63.

Skupina poslancov 2 poukazuje na to, že dohovor OSN o boji proti korupcii, ako aj dohovor o korupcii vyžadujú, aby ich zmluvné strany zriadili špecializované inštitúcie, ktoré sa zaoberajú bojom proti korupcii. Napadnutý zákon ruší inštitúciu (úrad špeciálnej prokuratúry), na ktorej zriadenie sa Slovenská republika zaviazala prijatím dohovoru OSN o boji proti korupcii a dohovoru o korupcii, a to bez adekvátnej náhrady. Citované dohovory síce nehovoria o potrebe zriadiť samostatnú inštitúciu, ktorá by sa venovala výlučne vyšetrovaniu, resp. stíhaniu či súdeniu trestných činov korupcie, stanovujú však povinnosť zriadiť aspoň špecializovanú časť už existujúcej inštitúcie, ktorá by spĺňala predpoklady a podmienky stanovené dohovorom OSN o boji proti korupcii a dohovorom o korupcii. Napadnutý zákon však spomenuté medzinárodnoprávne záväzky nijakým spôsobom nereflektuje, práve naopak, spôsobuje ich porušenie.

64.

Z dôvodu absurdne krátkej legisvakačnej doby napadnutého zákona zároveň nestihne ani prebehnúť riadne odovzdanie agendy medzi úradom špeciálnej prokuratúry a jednotlivými krajskými prokuratúrami, ktorým budú spisy vo veciach riešených dosiaľ úradom špeciálnej prokuratúry odstúpené. Keďže ide o množstvo mimoriadne rozsiahlych živých spisov v rámci trestných konaní, v ktorých prebieha vyšetrovanie, je nemysliteľné, aby sa noví prokurátori oboznámili s obsahom daných spisov a s už vykonanými procesnými úkonmi tak, aby sa zabezpečila kontinuita vo vyšetrovaniach. Tieto obavy tlmočila predkladateľom napadnutého zákona aj Rada prokurátorov Slovenskej republiky vo svojom stanovisku zo 6. decembra 2023.

65.

Skupina poslancov 2 uvádza, že legisvakačná doba napadnutého zákona je absolútne nedostatočná na to, aby sa adresáti právnych noriem, laická verejnosť a orgány aplikácie práva mali možnosť dostatočne oboznámiť s rozsiahlymi až rekodifikačnými zmenami Trestného zákona, Trestného poriadku a ďalších nadväzujúcich právnych predpisov, čím dochádza k porušeniu ústavných požiadaviek predvídateľnosti práva, stability právneho poriadku a materiálnej dostupnosti právnych noriem. Nestačí totiž len formálne zverejnenie právneho predpisu v zbierke, pre princíp právnej istoty je významná aj materiálna možnosť adresátov práva náležite sa oboznámiť so zmenami v právnom poriadku, o to viac, keď ide o zásadné a rozsiahle zmeny trestnoprávnej zodpovednosti, trestných sankcií a trestného procesu s priamym dopadom aj na prebiehajúce trestné konania. V tejto súvislosti skupina poslancov 2 poukazuje na skutočnosť, že v doterajšej legislatívnej praxi sa dĺžka legisvakačnej doby pri prijatí nového Trestného zákona a pri jeho väčších zmenách pohybovala v rozmedzí od troch do ôsmich mesiacov.

IV. Stanoviská účastníkov konania, vedľajšieho účastníka a odborné vyjadrenia:

IV.1. Stanovisko národnej rady:

66.

Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa legislatívneho procesu, národná rada poukazuje na to, že je to práve zákon o rokovacom poriadku, ktorý upravuje pravidlá pre riadny výkon ústavných právomocí parlamentu, vrátane regulácie rozpravy. Ak parlament zostane nečinný/nefunkčný, pretože je vystavený obštrukciám, nemôžu svoje práva vykonávať ostatní poslanci. Právo poslanca vystúpiť v parlamentnej rozprave je jeho právo, avšak nie povinnosť. Podmienky na skrátené legislatívne konanie podľa národnej rady boli splnené, pričom ústavný súd nemožno považovať za „odvolaciu inštanciu“ vo vzťahu k posudzovaniu dôvodnosti skráteného legislatívneho konania. Ústavný súd je v tomto prípade ochrancom ústavných princípov vzťahujúcich sa na legislatívny proces pred prípadným zneužitím tohto inštitútu.

67.

Národná rada ďalej zdôrazňuje, že legislatívny proces prebiehal od decembra 2023 do februára 2024, pričom po celú dobu prebiehala intenzívna odborná a spoločenská debata. Okrem toho navrhované zmeny už boli aj v minulosti diskutované – to platí vo vzťahu k zmenám vo výške škody, v trestných sadzbách, ochrannom liečení, ukladaní trestov, úprave drogových trestných činov, postavení kajúcnikov a podobne. Po formálnej stránke bol podľa národnej rady napadnutý zákon schválený plne v súlade so zákonom o rokovacom poriadku, ako aj ďalšími pravidlami, zásadami a princípmi legislatívneho procesu.

68.

Neoznámenie osobného záujmu na veci nie je relevantné pre samotný legislatívny proces a aj v prípade pochybenia by išlo len o individuálne pochybenie konkrétneho poslanca.

69.

Stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či stanovenie hraníc trestných sadzieb patrí do právomoci štátov, pričom limitujúcimi sú v tomto smere predovšetkým zákaz mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov a požiadavka primeranosti trestu. Účelom dohovoru o korupcii nie je stanovenie podrobných ustanovení o trestných sankciách za jednotlivé trestné činy, ale ponecháva sa diskrečná právomoc k vytvoreniu systému trestných činov a sankcií v súlade s vnútroštátnymi právnymi systémami. Obdobnú argumentáciu uvádza národná rada aj vo vzťahu k ostatným namietaným medzinárodným zmluvám.

70.

Schválené zmeny sa týkajú všetkých páchateľov, preto nemožno takúto úpravu považovať za samoamnestiu. Tieto zmeny neznemožňujú orgánom činným v trestnom konaní pokračovať vo vyšetrovaní a neznemožňujú ani uplatnenie právomoci súdnej moci rozhodnúť o páchateľovi trestného činu. Navyše rovnaké zmeny boli súčasťou vládneho návrhu zákona predkladaného v 8. volebnom období národnej rady. Výška trestu pre páchateľa nemusí byť základom na uspokojenie poškodeného. Národná rada ďalej poukazuje na základné princípy restoratívnej justície, využívania trestu odňatia slobody ako ultima ratio, dodržanie zásady zákonnosti, proporcionality, ako aj zásady súdnej individualizácie trestu. Nemožno súhlasiť ani s tým, že v súvislosti so znížením trestných sadzieb sa zasahuje do ústavného zákazu odňatia veci zákonnému sudcovi, pretože v tomto prípade nie je daný zákonný dôvod na zmenu v osobe zákonného sudcu.

71.

Hranice škody sa podľa národnej rady upravili tak, aby zodpovedali aktuálnej spoločensko-ekonomickej situácii a jej predpokladanému vývoju. Pri úprave premlčania sa predkladateľ inšpiroval českou, rakúskou a nemeckou právnou úpravou. Poukazuje tiež na zákon schválený národnou radou 28. februára 2024 zverejnený pod číslom 41/2004. Národná rada uvádza, že namietaná úprava premlčacej doby nie je spôsobilá zakladať protiústavnosť a nepredstavuje zásah do základných práv a slobôd. Protiústavnosť môže zakladať neefektívne, nezákonné a neprimerane dlhé vyšetrovanie, a nie dĺžka premlčacej doby.

72.

Vzhľadom na spoločenský záujem na ochrane zákonnosti a spravodlivosti sa nová právna úprava týka možnosti podania dovolania ministrom aj v prípade dohôd o vine a treste schválených pred účinnosťou napadnutého zákona. Obdobné riešenie malo byť podľa národnej rady aplikované aj v roku 2005, kde bolo využité „spätné“ uplatňovanie mimoriadneho opravného prostriedku aj na rozhodnutia vydané pred účinnosťou zákona.

73.

Zákonná úprava organizácie prokuratúry spadá do oblasti, v rámci ktorej zákonodarca požíva pomerne širokú mieru voľnosti a možnosti uváženia pri voľbe vhodného regulatívneho riešenia. Ústavnoprávnym limitom sú princípy demokratického a právneho štátu a ochrany základných práv a slobôd. Doterajšia organizačná štruktúra prokuratúry bola podľa národnej rady plne legitímna, avšak nie nevyhnutná. Podstatné je, aby prokuratúra účinne chránila práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu. Pokiaľ ide o medzinárodnú právnu úpravu, špecializácia môže mať podľa národnej rady rôzne formy, od špecializácie policajtov, sudcov, prokurátorov až po orgány či jednotky osobitne poverené niektorými aspektmi boja proti korupcii.

IV.2. Stanovisko vlády (zastúpenej ministerstvom):

74.

Vláda navrhuje, aby ústavný súd návrhom prezidenta, skupiny poslancov 1 a skupiny poslancov 2 nevyhovel.

75.

Argumentácia porušením legislatívnych pravidiel [obsiahnutých v zákonoch, Legislatívnych pravidlách vlády Slovenskej republiky v znení účinnom od 14. decembra 2022 či dokonca v pravidlách rokovania ústavnoprávneho výboru] podľa vlády nie je v konaní o súlade právnych predpisov relevantná. Vláda poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 30/23, podľa ktorého úloha ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov nemôže spočívať v prieskume procedurálnych pochybení parlamentu a jeho orgánov, ale potrebné je skúmať ďalšie okolnosti a dopad pochybení na materiálnu ústavnosť právneho poriadku. V opačnom prípade by sa vytvoril stav značnej právnej neistoty tam, kde by inak napadnutému zákonu nebolo z hľadiska obsahu možné nič vytknúť. Potrebné je odmietnuť argumentáciu týkajúcu sa spájania jednotlivých porušení legislatívnych pravidiel, pretože ústavnú intenzitu je treba posudzovať materiálne, nie kvantitatívne, ale tiež argumentáciu týkajúcu sa predparlamentnej etapy legislatívneho procesu, pretože v tejto etape ešte nemožno hovoriť o porušení ústavných práv poslancov.

IV.2.1. K prerokovaniu napadnutého zákona v skrátenom legislatívnom konaní:

76.

Vláda konštatuje, že s ohľadom na § 27 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tvorbe právnych predpisov“) a čl. 15 legislatívnych pravidiel vlády nemuseli byť použité ustanovenia o predbežnej informácii, legislatívnom zámere, pripomienkovom konaní a predložení návrhu zákona na rokovanie legislatívnej rade vlády.

77.

Národná rada je podľa vlády oprávnená prijať akýkoľvek návrh zákona, a to buď v riadnom, alebo skrátenom legislatívnom procese. Právna úprava skráteného legislatívneho konania je pritom opäť len výsledkom rozhodnutia národnej rady – teda je to opäť len národná rada, ktorá rozhodla, za akých podmienok sa bude môcť uskutočniť skrátené legislatívne konanie. Zákon o rokovacom poriadku spája so skráteným legislatívnym konaním preventívny účinok – postačuje, ak sú objekty chránené § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku ohrozené, nevyžaduje sa ich skutočné porušenie. Ak sú však podmienky naplnené, podľa vlády je tu dokonca povinnosť vlády iniciovať skrátené legislatívne konanie, pretože reakcia až v stave porušenia by bola znakom zlyhania jednotlivých orgánov štátu.

78.

Vláda považuje návrh na skrátené legislatívne konanie za dostatočne odôvodnený, tam uvedené dôvody za možné a reálne. Poukazuje v prvom rade na prebiehajúce konania o porušení povinnosti Slovenskej republiky podľa čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ (infringement proceedings). Európska komisia je oprávnená navrhnúť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) uloženie finančnej sankcie (paušálna pokuta alebo penále). Výška pokuty predstavuje sumu 616 000 eur a denné penále v sume od 660 eur do 39 600 eur. Ustanovenia napadnutého zákona podľa vlády zabránia Európskej komisii vec predložiť Súdnemu dvoru.

79.

Vláda sa rozhodla v skrátenom legislatívnom konaní reagovať aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-655/21 z 19. októbra 2023 s ohľadom na to, že právna úprava trestania za niektoré trestné činy je na analogickej úrovni. Zabráni sa tým začatiu konania pred Súdnym dvorom proti Slovenskej republike pre neprimeranosť trestov.

80.

Ďalej vláda poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 a potrebu prijatia novej právnej úpravy v zmysle tohto nálezu.

81.

Za mimoriadnu okolnosť tiež vláda považuje infláciu. Od prijatia rekodifikácie trestného práva v roku 2005 sa výška malej škody odvíjala od minimálnej mzdy – v roku 2005 to bolo v sume 8 000 Sk, v roku 2009 to bolo v sume 266 eur. Súčasná výška minimálnej mzdy je 750 eur. Napokon v obdobnom duchu sa zvyšovala aj výška malej škody v návrhu bývalého ministra spravodlivosti Viliama Karasa.

82.

Dôvodom na skrátené legislatívne konanie sú podľa vlády aj rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) – napr. Adamčo proti Slovenskej republike, Mucha proti Slovenskej republike alebo Vasaráb a Paulus proti Slovenskej republike. Podľa vlády je reálne, že dôjde k ohrozeniu práv účastníkov v trestnom konaní, ak zostane zachovaná/nezmenená právna úprava, ktorá porušenie práv privodila.

83.

Ako poslednú mimoriadnu okolnosť odôvodňujúcu skrátené legislatívne konanie uvádza vláda inštitucionálnu vojnu medzi generálnou prokuratúrou a úradom špeciálnej prokuratúry. Poukazuje na presadzovanie dvoch odlišných konceptov trestnej politiky štátu a odlišný výklad právnych noriem, čo môže ohroziť bezpečnosť štátu, ako aj základné práva a slobody.

84.

Samotné porušenie zákona o rokovacom poriadku podľa názoru vlády bez súčasného konfliktu s ústavnými princípmi nedisponuje dostatočnou ústavnoprávnou intenzitou na derogačný zásah ústavného súdu.

85.

Pokiaľ ide o samotný legislatívny proces, vláda tvrdí, že poslanci mali dostatočný priestor na oboznámenie sa s návrhom na skrátené legislatívne konanie, ako aj s návrhom napadnutého zákona. Špecificky poukazuje na to, že aj keď to zákon o rokovacom poriadku (pozri § 72 ods. 1, pozn.) v prípade skráteného legislatívneho konania nevyžaduje, návrh zákona bol zverejnený na webovom sídle národnej rady, a to najmenej 15 dní pred schôdzou národnej rady, na ktorej sa uskutoční prvé čítanie.

86.

Vláda považuje za preukázané, že opozícia nemala od začiatku vôľu viesť zmysluplnú diskusiu o napadnutom zákone, ale jediným cieľom diskusie a pozmeňujúcich návrhov (kde ich čítanie nie je časovo limitované, pozn.) bolo odloženie hlasovania o návrhu napadnutého zákona. Vláda poukazuje na to, že hlasovanie podľa straníckej disciplíny nie je porušením výkonu slobodného mandátu poslanca podľa čl. 73 ods. 2 ústavy. Pokiaľ poslanci namietajú porušenie práv poslancov z dôvodu obmedzenia rozpravy v prvom a druhom čítaní a z dôvodu ukončenia rozpravy v treťom čítaní podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku, vláda argumentuje tým, že sa tak udialo v súlade s § 29a ods. 1 a 2 zákona o rokovacom poriadku (boli naplnené formálne aj obsahové požiadavky tohto ustanovenia). Použitie § 29a zákona o rokovacom poriadku pritom bolo reakciou na parlamentnú obštrukciu smerujúcu k odďaľovaniu hlasovania o napadnutom zákone.

87.

V zmysle doručeného vyjadrenia je podľa vlády zásadné preukázanie „valcovania“ opozície. Iba v spojení s ním je totiž možné hovoriť o hrubom a svojvoľnom porušovaní pravidiel zákonodarného procesu, a tým zákon odsúdiť ako protiústavný. Ani jeden z navrhovateľov podľa vlády v tomto dôkazné bremeno neuniesol. Vláda tvrdí, že pri prijímaní napadnutého zákona boli dodržané základné záruky riadneho legislatívneho procesu v právnom štáte. Poslanci mali možnosť oboznámiť sa s návrhom na skrátené legislatívne konanie a s návrhom samotného napadnutého zákona, mali možnosť sa k týmto vyjadriť v rozprave a mali možnosť predkladať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy.

88.

Vláda tiež poukazuje na to, že matéria, ktorá tvorí obsah napadnutého zákona, bola viacnásobne predmetom legislatívneho procesu a odbornej diskusie. V tejto súvislosti spomína návrhy zákonov predložené bývalými ministrami spravodlivosti Máriou Kolíkovou, Viliamom Karasom či Janou Dubovcovou.

89.

K namietanému neoznámeniu osobného záujmu vo veci a konfliktu záujmov vláda uvádza, že ústava nepozná rôzne mandáty poslancov. Ak mandát existuje a uplatňuje sa, je každý mandát z hľadiska obsahu rovnaký a rovnocenný. Každý poslanec musí mať zaručené právo hlasovať o každej veci, ktorá je predmetom rokovania národnej rady. Poslanec hlasuje v súlade s čl. 73 ods. 2 ústavy, hlasovanie je výsledkom jeho svedomia a presvedčenia, a preto ho nemožno stotožňovať s tým, že poslanec hlasuje ako výsledok uprednostňovania svojho osobného záujmu pred verejným. Navrhovatelia nepreukázali (a ani netvrdia), že by obvinení poslanci vo vzťahu k napadnutému zákonu získali nejaký majetkový prospech, nejakú konkurenčnú výhodu či získali nejaké verejnosti nedostupné informácie použiteľné vo svoj prospech.

IV.2.2. K rozporu napadnutého zákona s ústavou a medzinárodnými zmluvami:

90.

Vláda v prvom rade poukazuje na princípy restoratívnej justície, humanizáciu a individualizáciu trestov a väčší dôraz na kompenzáciu spôsobenej škody a satisfakciu obetiam trestného činu. Tieto princípy rešpektuje aj nová právna úprava všeobecných zásad ukladania sankcií, ktorá okrem iného explicitne vyjadruje princíp proporcionality, podľa ktorého tam, kde postačí uloženie menej postihujúcej trestnej sankcie, nesmie byť uložená citeľnejšia sankcia. Vláda poukazuje na príslušné časti správy Výboru Rady Európy na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (European Committee for the Prevention of Torture and Inhuman or Degrading Treatment or Punishment), v ktorých sa uvádza, že najvyššou prioritou by malo byť ukladanie trestu odňatia slobody až ako skutočne poslednej možnosti.

91.

Vo vzťahu k namietanej „samoamnestii“ vláda uvádza, že napadnutý zákon sa vzťahuje na všetkých občanov Slovenskej republiky bez rozdielu (aj bez rozdielu politickej príslušnosti). Nová trestná politika nepredstavuje zásah verejnej moci, ktorého dôsledkom by bolo nariadenie, aby sa za určitý skutok alebo proti určitej osobe trestné stíhanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo.

92.

Pokiaľ ide o zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry, podľa vlády je vecou zákonodarcu, ako upraví organizáciu prokuratúry, má však vytvárať predpoklady na napĺňanie jej ústavného poslania. Táto otázka podľa vlády nemá ústavnoprávny rozmer. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nemalo vplyv ani na postavenie jeho prokurátorov, ktorí naďalej zostávajú prokurátormi generálnej prokuratúry. Ako z hľadiska procesného, tak aj personálneho bolo zabezpečené právne nástupníctvo. Napadnutý zákon nijakým spôsobom nezasahuje do pôsobnosti Európskej prokuratúry.

93.

Vláda konštatuje, že záujem spoločnosti na potrestaní trestného činu plynutím času nevyhnutne klesá, a to z hľadiska generálnej, ako aj individuálnej prevencie. Uvádza, že pri úprave premlčania sa inšpirovala právnou úpravou Českej republiky, keď dospela k záveru, že dvadsaťročnú premlčaciu dobu pri zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov je potrebné znížiť. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že desaťročná premlčacia doba platila v Slovenskej republike viac ako 40 rokov (od účinnosti zákona č. 140/1961 Zb. do účinnosti zákona č. 457/2003 Z. z., pozn.). Premlčanie trestného stíhania v prípadoch týkajúcich sa sexuálneho vykorisťovania a sexuálneho zneužívania či obchodovania s ľuďmi sa bude spravovať doterajšími premlčacími lehotami, a to s ohľadom na novelizáciou zákonom č. 47/2024 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 47/2024 Z. z.“).

94.

Navrhovatelia pri posudzovaní novej právnej úpravy premlčania vychádzajú z premisy, že súčasná (účinná) právna úprava je primeraná – ich argumentácia vychádza z porovnania doterajšej (stále účinnej právnej úpravy) a navrhovanej právnej úpravy uvedenej v napadnutom zákone. Tento predpoklad však podľa vlády nie je správny.

95.

Na plynutie premlčacej doby zároveň môžu mať vplyv aj ďalšie okolnosti, ktoré spôsobia predĺženie premlčacej doby (spočívanie premlčacej doby, prerušenie premlčania trestného stíhania), ktoré navrhovatelia úplne opomenuli. Premlčanie trestného stíhania neznamená, že nebol spáchaný trestný čin. Záver o premlčací určitého trestného stíhania vyžaduje preukázanie, že sa skutok stal, vyžaduje určité znaky trestného činu a prípadne aj to, že skutok spáchal obvinený. S tým je spojená možnosť súdu uložiť obvinenému, ktorého trestné stíhanie bolo pre premlčanie zastavené, ochranné opatrenie zhabania veci podľa § 83 ods. 1 písm. a), resp. b) Trestného zákona. V neposlednom rade vláda poukazuje na to, že zastavenie trestného stíhania pre premlčanie neoslabuje ani nevedie k zániku nároku poškodených na náhradu škody spôsobenej dotknutým skutkom. Ak si poškodený v trestnom stíhaní riadne uplatnil svoj nárok na náhradu škody, počas vedenia trestného stíhania premlčacia doba spočíva a začne plynúť až od právoplatného zastavenia trestného stíhania. Pre poškodeného bude mať význam aj samotné uznesenie o zastavení trestného stíhania, pretože z neho bude vyplývať, že sa skutok stal, má znaky trestného činu a že ho spáchal obvinený.

96.

Vláda poukazuje ďalej na to, že v napadnutom zákone plne rešpektovala aj európsku právnu úpravu. Relevantnou je v tomto smere smernica 2017/1371, ktorá okrem iného upravuje minimálne premlčacie lehoty. Vo vzťahu k trestným činom, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej štyri roky, smernica definuje premlčaciu dobu najmenej piatich rokov. Pripúšťa však aj trojročnú premlčaciu dobu, ak sa premlčanie môže prerušiť alebo pozastaviť na základe konkrétnych právnych úkonov (ako to je aj v posudzovanom prípade). Pre trestné činy, kde škoda alebo prospech prevyšuje sumu 100 000 eur, je potrebné uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby minimálne štyri roky. Aj túto požiadavku napadnutá právna úprava spĺňa.

97.

Právo na účinné vyšetrovanie podľa vlády neznamená, že páchateľ má byť potrestaný podľa predstáv poškodenej osoby – dostatočne represívne či odstrašujúco. Poukazuje na rozsudok ESĽP Khadija Ismayilova proti Azerbajdžanu (rozsudok z 10. 4. 2019, č. 65286/13 a 57270/14), podľa ktorého „nejde o povinnosť týkajúcu sa výsledku, ale povinnosť týkajúcu sa prostriedkov...“. Porušenie práva na účinné vyšetrovanie teda predpokladá existenciu zásadných nedostatkov v procese vyšetrovania (hoc aj zlou legislatívou), ale nie v tom, že páchateľ nie je potrestaný dostatočne tvrdo. K porušeniu tohto práva nemohlo preto dôjsť navrhovateľmi uvádzanou trojkombináciou (i) zmien v trestných sadzbách, (ii) zmien spočívajúcich v rozšírení možnosti ukladať podmienečné tresty a (iii) zvyšovania hraníc škody. Zásah do tohto práva nepredstavuje ani skrátenie premlčacích dôb, pretože orgány činné v trestnom konaní sú motivované konať rýchlejšie a efektívnejšie.

98.

Zákonná právna úprava akcentuje ústavný zákaz odňatia veci zákonnému sudcovi. Zmena v osobe zákonného sudcu je prípustná v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Výpočet dôvodov pre zmenu v osobe zákonného sudcu je daný taxatívne. Ak preto v prípade zmeny právnej úpravy nie je daný ani jeden z týchto taxatívnych dôvodov, k zmene zákonného sudcu nedôjde, a preto úvaha navrhovateľov o tom, že by v dôsledku zníženia trestných sadzieb pri určených trestných činoch malo dôjsť k zmene zákonného sudcu, je nesprávna.

99.

Ústavne súladná je podľa vlády aj nová právna úprava poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keď ich význam vyhodnotí súd na báze individuálnosti a súd na základe toho rozhodne o primeranom treste. Podľa vlády bolo potrebné upustiť aj od striktného aritmetického výpočtu a porovnávania pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (odkaz na PL. ÚS 106/2011). Demonštratívny výpočet pritom majú zavedený aj okolité štáty, ako napríklad Česká republika či Rakúska republika.

100.

Inšpiráciou navrhovanej právnej úpravy je aplikovanie prvkov restoratívnej justície a prehĺbenie významu súdnej individualizácie trestu (cez nastavenie väčšieho rozpätia hornej a dolnej hranice trestnej sadzby). Odňatie slobody v prípadoch, keď to nie je nevyhnutné, je v rozpore so zásadou personalizácie trestu. Vysoké trestné sadzby sa často pri páchateľoch míňajú účinkom a nie sú zárukou naplnenia účelu trestu. Okrem generálnej a individuálnej prevencie by sa malo podľa vlády zohľadňovať aj to, aký objekt ochrany bol protiprávnym konaním ohrozený alebo porušený. Pri ekonomickej kriminalite nedochádza k ohrozeniu zdravia a života iných osôb, a preto je izolácia páchateľa v takomto prípade zbytočná. Vláda poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 19. 10. 2003 vo veci C-655/21, kde Súdny dvor posudzoval primeranosť trestu v prípade trestného činu falšovania ochranných známok. Represívne opatrenia podľa tohto rozsudku nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných právnou úpravou. Vláda poukazuje aj na to, že trestné sadzby boli zvyšované až prijatím zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov – teda historicky boli trestné sadzby podstatne nižšie.

101.

Využitie niektorej z alternatív nepodmienečného trestu odňatia slobody musí byť odôvodnené okolnosťami poskytujúcimi dostatočnú záruku toho, že k ďalším kriminálnym prejavom v jej správaní už nedôjde. Alternatívne tresty nemajú nevýhody odňatia slobody, štát stoja oveľa menej finančných prostriedkov a netvoria prekážku pre opätovné zaradenie páchateľa do spoločnosti. Cieľom napadnutého zákona je posilnenie garancie dodržiavania ľudských práv, priblíženie sa európskym štandardom trestného práva, a to pri zefektívnení chodu štátu a optimalizácii nákladov štátu vynakladaných v súvislosti s trestnou politikou štátu. To všetko pri rešpektovaní medzinárodných, európskych a ústavných požiadaviek a judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 106/2011 a PL. ÚS 1/2011), ESĽP a Súdneho dvora.

102.

V prípade legislatívnej zmeny týkajúcej sa použitia dôkazov v prospech obvineného ide o to, aby bolo možné reagovať na dôkazy, ktorých dôkazné použitie na účely usvedčenia obvineného je problematické, ak nie vylúčené, avšak taký dôkaz by mohol slúžiť ako ospravedlňujúci dôkaz v prospech obvineného (napríklad nezákonné súkromné nahrávky bez súhlasu odpočúvanej osoby) (pozri tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 5Tdo 459/2007 z 3. mája 2007).

103.

Úlohou ministra v rámci svojej právomoci podať dovolanie je presadzovať spoločenský záujem na ochrane zákonnosti a spravodlivosti. Môže preto podávať dovolanie v prospech aj v neprospech obvineného. Napadnutá právna úprava reaguje na nemožnosť dovolacieho prieskumu rozsudkov, ktorými boli schválené dohody o vine a treste, aj v prípade, ak boli celkom zjavne v rozpore s ustanoveniami trestného práva. Pokiaľ ide o namietanú retroaktivitu, vláda poukazuje na to, že obdobne bol riešený aj § 566 ods. 2 Trestného poriadku.

104.

Vo vzťahu k namietanej právnej úprave výšky škody vláda opätovne zdôrazňuje, že nastavenie hraníc škody je vecou zákonodarcu a túto otázku neprináleží ústavnému súdu hodnotiť. Poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 46/18. Pri nemenení výšky kategórií škody sa rozpína/sprísňuje trestná represia. Vláda poukazuje na to, že hranice výšky škody sa nemenili od roku 2005.

105.

K namietanému nesúladu so smernicou 2008/99/ES a v súvislosti s Dohovorom o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín vláda poukazuje na to, že v tomto dohovore nie je predpísané, akú povahu majú mať opatrenia, ktoré majú byť prijaté. Trestnoprávna úprava preto nie je povinná. Samotná smernica bude v blízkej dobe nahradená novou smernicou. Je vecou členského štátu, aby určil, čo považuje pri jednotlivých trestných činoch za podstatnú škodu, resp. zanedbateľné množstvo.

106.

V súlade s § 86 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predseda ústavného súdu vyzval predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), generálneho prokurátora, Slovenskú advokátsku komoru, verejného ochrancu práv, Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickú fakultu Trnavskej univerzity v Trnave, Fakultu práva Paneurópskej vysokej školy a Právnickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na doručenie stanoviska k preskúmavanej veci.

IV.3. Stanovisko najvyššieho súdu:

107.

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľov týkajúcu sa legislatívneho procesu, najvyšší súd poukazuje na zdržanlivosť ústavného súdu, ktorú ústavný súd deklaroval vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, zvýrazňujúc procedurálnu autonómiu parlamentu. Napriek tomu uvádza, že podľa jeho názoru neboli splnené podmienky skráteného legislatívneho konania podľa § 89 zákona o rokovacom poriadku. Najvyšší súd v rámci medzirezortných pripomienkových konaní týkajúcich sa návrhov zákonov, ktorými sa mal zmeniť a doplniť Trestný zákon (LP/2021/744 a LP/2022/511), opakovane poukazoval na to, že je potrebné komplexne prehodnotiť a zharmonizovať trestné sadzby za jednotlivé trestné činy tak, aby odrážali druhovú závažnosť jednotlivých protiprávnych konaní. S poukazom na uvedené nemožno dospieť k presvedčivému záveru, že neprerokovaním napadnutého zákona v častiach týkajúcich sa trestných sadzieb (existujúcich od roku 2006) či premlčania mohlo dôjsť k ohrozeniu ľudských práv a slobôd alebo že by štátu hrozili značné hospodárske škody. Vo vzťahu k časti napadnutého zákona, ktorá reflektuje nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 či dlhodobé výhrady Európskej komisie, resp. nutnosť zmien vo vzťahu k ochrannému liečeniu, naopak, najvyšší súd uvádza, že tu sa skrátené legislatívne konanie nejaví byť sporným. Podľa predsedu najvyššieho súdu nie sú splnené podmienky na vyslovenie neústavnosti napadnutého zákona ako celku v rámci formálneho prieskumu ústavnosti.

108.

Oblasť trestného práva patrí tradične do sféry zvrchovanej právomoci štátov. Napriek existencii rôznych medzinárodných záväzkov a medzinárodnej právnej úpravy táto podľa najvyššieho súdu poskytuje pomerne široký priestor pre rôzne koncepcie trestného práva.

109.

Najvyšší súd (ako povinne pripomienkujúci subjekt) opakovane poukazoval na to, že riešením nie sú obligatórne tresty, ochranné opatrenia, obmedzenia a povinnosti, ale stanovenie zákonného rámca na čo najširšie ukladanie alternatívnych trestov pri dôslednom rešpektovaní úlohy súdov pri individualizácii trestu v konkrétnej veci. Znižovanie trestných sadzieb preto nevidí najvyšší súd ako problematické, a to ani v kombinácii so zmenami v ukladaní podmienečných trestov odňatia slobody a v oblasti premlčania. Právo na účinné vyšetrovanie nie je súčasťou práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 dohovoru (a čl. 46 ústavy), ale je súčasťou základných práv a slobôd chránených čl. 2, 3 a 8 dohovoru (právo na život, zákaz mučenia, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), ktorých sa však namietané hmotnoprávne zmeny netýkajú.

110.

Ústavne nesúladné nie je ani zavedenie novej poľahčujúcej okolnosti, keďže neprimeraná dĺžka trestného stíhania je dlhodobo praxou vnímaná ako dôvod mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona (R 10/2011). Problematickým sa nejaví ani demonštratívny výpočet priťažujúcich okolností, keďže sa ruší obligatórne zvyšovanie dolnej hranice trestnej sadzby v prípade prevahy priťažujúcich okolností (rovnako znižovanie hornej hranice trestnej sadzby v prípade prevahy poľahčujúcich okolností), čím sa právna úprava dostáva do stavu pred 1. januárom 2006.

111.

Najvyšší súd vyjadril tiež názor, že s ohľadom na široký priestor na realizáciu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky nemožno bez ďalšieho súhlasiť s tým, že zrušením úradu špeciálnej prokuratúry došlo k porušeniu navrhovateľmi označených medzinárodných zmlúv. Prechod agendy vo veľmi krátkej legisvakačnej lehote síce môže spôsobiť prieťahy, avšak to nie je dôvod na vyslovenie nesúladu zákona, ale prípadné vyslovenie porušenia práv v konaní o individuálnych sťažnostiach.

112.

Nezvyčajná situácia nenastala ani z dôvodu absencie osobitného prechodného ustanovenia týkajúceho sa zmeny rozhodovacej formácie „senát – samosudca“, pretože táto situácia je riešiteľná ústavne konformným výkladom dotknutých ustanovení.

113.

K záveru o možnosti použitia dôkazov získaných nezákonným spôsobom možno podľa najvyššieho súdu dospieť výkladom už dnes. Podstatné je, že tieto nesmú byť použité v prospech iného subjektu a ani v neprospech obvineného. Bolo by síce vhodné toto ustanovenie viac precizovať, avšak derogačný zásah ústavného súdu podľa najvyššieho súdu nie je potrebný.

114.

V závere najvyšší súd uvádza, že napriek tomu, že nevidí dôvod na zásah ústavného súdu, neznamená to, že so zmenami bez výhrad súhlasí a v prípade štandardného legislatívneho konania by uplatnil viaceré pripomienky z pohľadu ich vhodnosti a účelnosti, čo sú však námietky stojace mimo predmetu abstraktnej kontroly ústavnosti.

115.

Ak zámerom zákonodarcu je rozšírenie možnosti individualizácie trestu, a tým zlepšenie podmienok na ukladanie primeraných trestov, do rozporu s týmto účelom sa dostávajú novo určené hranice škody, výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Problematické nie je určenie hranice malej škody (viac ako 700 eur), ale definovanie hranice väčšej škody (viac ako 20 000 eur), značnej škody (viac ako 250 000 eur) a škody veľkého rozsahu (viac ako 650 000 eur), a to vo väzbe na trestné sadzby majetkových a hospodárskych trestných činov a trestných činov korupcie. Interval väčšej škody v sume nad 20 000 eur do 250 000 eur je z hľadiska náležitej individualizácie trestu podľa predsedu najvyššieho súdu neprimerane široký, a to vo vzťahu k trestnej sadzbe, ktorá je v prípade majetkových a hospodárskych trestných činov stanovená na šesť mesiacov až tri roky. Obdobne v prípade intervalu značnej škody (250 000 eur – 650 000 eur) ide o rozpätie trestnej sadzby dvoch až ôsmich rokov, pri škode veľkého rozsahu je to tri až desať rokov. Takéto výrazné navýšenie hraníc jednotlivých škôd neobstojí podľa najvyššieho súdu v teste proporcionality, keďže nie je spôsobilé naplniť zákonodarcom sledovaný legitímny cieľ v podobe rozšírenia možnosti individualizácie trestu. Ustanovenie čl. I bodu 64 napadnutého zákona (§ 125 ods. 1 Trestného zákona) podľa najvyššieho súdu nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

116.

V rozpore s princípom právnej istoty a zákazu retroaktivity je čl. II bod 134 napadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 Trestného zákona, pričom najvyšší súd poukazuje v tomto prípade na argumentáciu navrhovateľov.

IV.4. Stanovisko generálneho prokurátora:

117.

Generálny prokurátor vo svojom vyjadrení poukázal na to, že z dôvodu skráteného legislatívneho konania sa generálna prokuratúra k návrhu zákona ako povinne pripomienkujúci subjekt nevyjadrovala. V priebehu legislatívneho procesu však generálny prokurátor napadnutý zákon pripomienkoval.

118.

Návrh na skrátené legislatívne konanie bol podľa generálneho prokurátora osobitne a podrobne odôvodnený. Diskusia k návrhu na skrátené legislatívne konanie trvala niekoľko týždňov a všetci poslanci mali možnosť sa k návrhu vyjadriť – desiatky poslancov tak aj urobili. Diskusia k vládnemu návrhu zákona trvala niekoľko dní a napriek obmedzeniu rozpravy mali poslanci možnosť sa k návrhu vyjadriť. Podľa generálneho prokurátora vzhľadom na uvedené nedošlo k porušeniu parlamentnej deliberácie. Všetky strany disponovali podstatnými informáciami a dostali príležitosť sa tak s prerokúvanou vecou oboznámiť a k veci sa vyjadriť.

119.