Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2025 zo 17. decembra 2025 vo veci vyslovenia nesúladu zákona č. 109/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a ustanovenia § 39 zákona č. 34/2002 Z. z. o nadáciách a o zmene Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov

Zverejňovanie výkazov obsahujúcich dary a darcov. Ani v prípade samotného zverejňovania v jednoduchej podobe nemožno hovoriť o neprimeranej administratívnej záťaži pre občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom, pokiaľ nemajú povinnosť komplikovane upravovať a spracúvať tieto údaje. To je zrejmé aj z doterajšej praxe, keďže mnohé občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom vo svojich výročných správach už teraz svoje príjmy a výdavky vrátane zdrojov svojich príjmov a kategorizáciu výdavkov zverejňujú.

99.

K zásahu do čl. 29 ústavy došlo ako sekundárny účinok. Právna úprava by však ani nepriamo nemala viesť k praxi, ktorá by fakticky smerovala k neprimeranému zaťažovaniu občianskych združení a organizácií s medzinárodným prvkom a následne aj k faktickému ohrozeniu ich existencie. Hoci nutnosť viesť výkazy a ani zverejňovanie prispievateľov a príspevkov sama osebe nezasahuje do slobody združovania, môže do nej zasiahnuť ako druhotný účinok tak, že prispievateľov od podpory občianskych združení a organizácie s medzinárodným prvkom odradí a následne ohrozí ich fungovanie, prípadne že bude mať odradzujúci účinok na to, aby takéto občianske združenia vôbec vznikli.

100.

Napadnutá právna úprava k sťaženiu vzniku, fungovania alebo existencie občianskych združení a organizácií s medzinárodným prvkom smeruje, keďže ich existencia významne závisí od financovania z prostriedkov, ktoré poskytujú priamo dotknutí prispievatelia. Je nepochybné, že spojenie zverejnenia mena a priezviska, ako aj výšky príspevku prispievateľa MVO s možnosťou šíriť akékoľvek vyobrazenie takýchto prispievateľov v mediálnom priestore a na sociálnych sieťach môže mať odradzujúci účinok na prispievateľov. Povinnosť zverejňovať výkazy transparentnosti a zoznamy prispievateľov môžu spôsobiť pokles finančných prostriedkov zo súkromných zdrojov a zvýšiť výdavky štátu na realizáciu služieb vo verejnom záujme, čo by následne mohlo prispieť aj k vytvoreniu atmosféry všeobecnej nedôvery voči MVO.

101.

Je preto v zmysle čl. 29 ods. 3 ústavy posúdiť, či takéto obmedzenie bolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre ochranu práv iných alebo na ochranu verejného poriadku, na ktoré sa odvoláva vláda vo svojom vyjadrení. Je nutné podotknúť, že odôvodnenie obmedzenia práva na slobodu združovania nie je uvedené v dôvodovej správe a ani sa nenachádza v iných dostupných dokumentoch k napadnutému zákonu. Odôvodnenie sa nachádza až vo vyjadrení vlády. Ani takéto dodatočné vyjadrenie však neobsahuje konkrétne a dostatočne závažné dôvody, ktoré by ospravedlnili obmedzenie slobody združovania, keďže vláda sa obmedzuje len na konštatovanie o práve na informácie a práve zúčastňovať sa na správe vecí verejných a na konštatovanie o prevencii konfliktu záujmov, korupcie, prania špinavých peňazí a o prevencii pred zneužívaním neziskových organizácií na uskutočňovanie činností vyhradených politickým stranám. Tieto dôvody nijak nerozvádza a nekonkretizuje, prečo je daná právna úprava nevyhnutná v demokratickej spoločnosti.

102.

Kumulácia príjmov. Absenciu proporcionality právnej úpravy zvýrazňuje verejným ochrancom namietaná kumulácia príjmov ustanovená v prípade občianskych združení a organizácií s medzinárodným prvkom. V takom prípade sa čiastočne narúša samotná myšlienka hranice ročných príjmov 35 000 eur, keďže sa nerozlišuje veľkosť ani druh ďalšej MVO (kumulácia je naviazaná nielen na občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom), ktorá je touto úpravou dotknutá. Osobitne nevhodná je táto úprava v prípade, ak jedna fyzická osoba zastáva funkciu štatutárneho orgánu v inej MVO, ktorej predmet činnosti je podstatne odlišný ako v prípade občianskeho združenia alebo organizácie s medzinárodným prvkom. Dôsledkom takejto právnej úpravy, ktorá síce má zabrániť obchádzaniu zákona, je nediferencované stotožňovanie majetku rôznych MVO, čoho dôsledkom môže byť to, že aj pomerne malé MVO s nedostatočným administratívnym aparátom a financiami prejdú do režimu ďalších administratívnych povinností. To môže vytvoriť personálny, finančný, a tak aj existenčný zásah do fungovania takýchto MVO.

103.

Záver. Je nutné uzavrieť, že napadnutá právna úprava nie je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti, keďže kombinácia nových administratívnych povinností a odradzujúceho účinku spôsobeného zverejňovaním údajov a výšky príspevku prispievateľov môže viesť k tomu, že občianske združenia a organizácie s medzinárodným prvkom nebudú schopné vykonávať činnosti a presadzovať ciele, pre ktoré boli založené. Neprimerané obmedzenie zásahu do slobody združovania nebolo rozptýlené ani odôvodnením vlády ochranou práv iných a verejného poriadku. Z uvedených dôvodov preto napadnutá právna úprava nie je v súlade ani s čl. 29 ods. 1 a 3 ústavy.

III.2.c Slobodný prístup k informáciám a MVO ako povinné osoby:

104.

Úvod. Napadnutá právna úprava zavádza do infozákona medzi povinné osoby aj MVO, pokiaľ sú prijímateľmi verejných prostriedkov. V tejto súvislosti je nutné posúdiť možný zásah do čl. 26 ods. 5 a čl. 29 ods. 1 a 4 ústavy, a to aj s ohľadom na verejným ochrancom práv deklarovaným princípom demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Konkrétne je najprv nevyhnutné preskúmať, či čl. 26 ods. 5 ústavy poskytuje dostatočný právny základ na zakotvenie MVO medzi povinné osoby podľa infozákona.

105.

Rozsah subjektov povinných poskytovať informácie podľa čl. 26 ods. 5 ústavy. Cieľ transparentnosti nakladania s verejnými prostriedkami nepochybne predstavuje legitímny cieľ právnej úpravy. Napadnutá právna úprava však uvedený cieľ dosahuje tak, že MVO ukladá povinnosť poskytovať informácie, ktorá je stanovená pre orgány verejnej moci alebo subjekty, ktoré majú aspoň čiastočne verejnoprávny charakter. Aj napriek tomu, že čl. 26 ods. 5 ústavy úplne nevylučuje uloženie povinnosti poskytovať informácie aj niektorým subjektom súkromnoprávneho charakteru (I. ÚS 236/06), je nevyhnutné zdôrazniť, že aj v prípadoch takýchto subjektov je prítomný, aspoň čiastočne, verejnoprávny charakter alebo prvok. To vyplýva v prvom rade zo samotného čl. 26 ods. 5, ktorý odkazuje len na orgány verejnej moci. Uvedená úprava bola následne premietnutá do rozsahu okruhu osôb povinných sprístupňovať informácie podľa § 2 infozákona, rozsahu informácií podľa § 3 ods. 2 a 3 infozákona, ako aj rozsahu povinne zverejňovaných informácií podľa § 5 ods. 1 infozákona. V prípade právnických osôb podľa § 2 ods. 3 ide len o tie subjekty, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2, teda orgány verejnej moci alebo verejnoprávne korporácie, väčšinovú účasť a zároveň majú v týchto spoločnostiach kontrolu. Pokiaľ ide o zdravotné poisťovne, tie hospodária s finančnými prostriedkami, ktoré fyzické osoby odvádzajú povinne na zdravotnom poistení.

106.

Absencia verejnoprávneho charakteru MVO. V prípade MVO však úplne absentuje akýkoľvek verejnoprávny prvok. Skutočnosť, že niektoré MVO vykonávajú činnosti, ktoré možno považovať za činnosti vo verejnom záujme, nemožno stotožňovať s tým, že by MVO mali súčasne aj verejnoprávny charakter alebo vykonávali verejnú moc (PL. ÚS 19/2014). Zo súkromnoprávneho charakteru MVO, ako aj z princípu ich oddelenosti od štátu vyplýva, že ústava v zásade neumožňuje prenos výkonu verejnej moci na subjekty, ktoré nemajú žiadny verejnoprávny prvok, prípadne nie sú zriadené zákonom a nepredstavujú ani orgány záujmovej samosprávy. Rozširovanie povinnosti poskytovať informácie podľa čl. 26 ods. 5 aj na súkromnoprávne subjekty je preto nutné uskutočňovať len reštriktívne. V tomto zmysle je nutné vykladať aj § 2 ods. 5 infozákona, ktorý neposkytuje blanketné oprávnenie na to, aby bol akýkoľvek subjekt súkromného práva ustanovený zákonom ako povinná osoba.

107.

Nová administratívna záťaž má byť ukladaná primárne verejnoprávnym subjektom, nie MVO. Uloženie novej povinnosti pre MVO, ktoré nemajú verejnoprávny charakter, má značný potenciál viesť k ich neprimeranej administratívnej záťaži, ktorá následne môže vyústiť, osobitne v prípade menších MVO bez potrebného administratívneho aparátu, k zahlteniu žiadosťami o poskytnutie informácií v takom rozsahu, že obmedzí primárnu činnosť, pre ktorú boli založené. Administratívna záťaž pre MVO je dokonca širšia než v prípade fyzických alebo právnických osôb, ktorým zákon zveruje rozhodovať o právach a povinnostiach v oblasti verejnej správy, keďže v prípade týchto osôb infozákon ich povinnosti obmedzuje na ich rozhodovaciu činnosť, zatiaľ čo v prípade MVO ich povinnosti takto obmedzené nie sú. Administratívne zahltenie navyše môže nastať osobitne v prípadoch, v ktorých dôjde k aspoň čiastočnému nevyhoveniu žiadosti o informácie, keďže aj na prípadné neopodstatnené alebo nekvalifikované žiadosti je nutné zo strany MVO kvalifikovane odpovedať. V prípade aspoň čiastočného nevyhovenia žiadosti to napokon môže viesť aj k zahlcovaniu ďalších povinných osôb podľa infozákona, ktoré MVO verejné prostriedky poskytli. Ak totiž MVO žiadosti o poskytnutie informácie hoci len sčasti nevyhovie, je povinná podať povinnej osobe, ktorá jej poskytla verejné prostriedky, vecne odôvodnený podnet na vydanie rozhodnutia.

108.

Možnosť šikanóznej aplikácie napadnutej právnej úpravy. Napadnutá právna úprava má zároveň vážny a reálny potenciál pôsobiť tak, aby bola voči MVO použitá šikanózne. Nič totiž nebráni tomu, aby iné subjekty zahltili MVO, ktorá následne nebude schopná plniť účel, na ktorý bola založená. Pritom sa takáto záťaž týka nielen administratívnych povinností, ale aj súvisiacej finančnej a personálnej schopnosti ich plnenia. Šikanózne zahltenie môže byť spôsobené nielen oprávnenými žiadosťami o informácie, ale aj žiadosťami, ktorými dôjde k nevyhoveniu alebo ktoré budú síce zjavne bezdôvodné, avšak MVO sa s nimi budú musieť vysporiadať. Takáto administratívna záťaž a jej konkrétne dôsledky môžu následne predstavovať aj sekundárny zásah do práva podľa čl. 29 ods. 1 ústavy, keďže bude ohrozovať fungovanie a existenciu MVO, prípadne bude mať odradzujúci účinok od ich zakladania. Takúto administratívnu záťaž s ohľadom na charakter MVO treba vnímať odlišne ako administratívnu záťaž iných, typicky verejnoprávnych subjektov, u ktorých možno predpokladať personálne a materiálne vybavenie, prostredníctvom ktorého sa môžu vyrovnať s informačným fillibusteringom (PL. ÚS 6/2025, bod 59) bez podstatného obmedzenia, či dokonca znemožnenia realizácie činností a aktivít, na ktoré boli založené.

109.

Diskriminácia voči iným subjektom súkromného práva. Napadnutá právna úprava navyše neobsahuje zdôvodnenie rozlíšenia MVO od iných subjektov súkromného práva. Z odôvodnenia napadnutej právnej úpravy nie je zrejmé, prečo by práve MVO mali byť osoby povinné podľa infozákona, ak finančnú pomoc vo forme dotácií alebo príspevkov z verejných zdrojov získavajú aj iné súkromnoprávne subjekty. Napadnutá právna úprava tak bezdôvodne zavádza v rovnakých prípadoch odlišné zaobchádzanie, keď povinnosť uloženú pre MVO neukladá aj iným subjektom v rovnakom postavení. Predkladatelia napadnutej právnej úpravy dostatočne nevysvetlili dôvod, pre ktorý je status povinnej osoby vyhradený špecificky samotným MVO.

110.

Informáciami už disponujú orgány verejnej moci, ktoré verejné prostriedky poskytli. Napadnutou právnou úpravou navyše dochádza k duplicite povinností, keďže povinnosti poskytnúť informácie v prípade verejných zdrojov majú už verejné orgány, ktoré uvedené zdroje poskytujú. Samotný poskytovateľ verejných prostriedkov vo forme dotácií, finančných príspevkov, darov alebo iných foriem pomoci pre MVO je v zmysle infozákona povinnou osobou, od ktorej je možné získať nevyhnutné informácie. Z čl. 26 ods. 5 ústavy vyplýva predovšetkým to, aby existovala možnosť požadovať informácie od takého subjektu, ktorý verejné prostriedky poskytuje, a až následne od subjektu, ktorý verejné prostriedky prijíma. Pokiaľ sú relevantné a primerané informácie spôsobilé poskytovať subjekty, ktoré verejné prostriedky poskytli, nie je primerané požadovať rovnaké informácie aj od prijímateľa, osobitne pokiaľ ide o súkromnoprávny subjekt.

111.

Pokiaľ existuje obava, že verejné prostriedky budú zneužité alebo že s nimi bude nakladané nehospodárne, je vhodné pripomenúť, že nič nebráni tomu, aby dochádzalo ku kontrole nakladania s verejnými prostriedkami aj iných než verejnoprávnych subjektov, ktoré už v súčasnosti existujú, a to buď formou kontroly orgánmi, alebo subjektmi, ktoré verejné prostriedky poskytli, prípadne inými kontrolnými orgánmi verejnej moci (napríklad orgány finančnej správy). Výsledky kontroly sú verejnoprávne inštitúcie takisto povinné sprístupňovať podľa infozákona. Zmluvy o poskytnutí dotácie, finančného príspevku alebo finančného daru sú navyše zverejňované v Centrálnom registri zmlúv. Z uvedeného preto neplynie, že by bolo vhodné prenášať povinnosti poskytovať informácie na súkromnoprávny subjekt bez akéhokoľvek verejnoprávneho charakteru, keďže relevantnými informáciami už disponujú orgány, ktoré verejné prostriedky poskytli. V tejto súvislosti možno poukázať na už existujúce nástroje, akými je zákon č. 526/2010 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov alebo zákon č. 299/2020 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktoré upravujú evidenciu zmlúv o poskytnutí dotácie, zverejňovanie informácií o dotáciách a kontrolu ich poskytnutia a použitia.

112.

Nevhodná je rovnako aj subordinácia MVO voči orgánom verejnej moci, keďže MVO sú viazané právnym názorom orgánu verejnej moci po vrátení vecne odôvodneného podnetu na vydanie rozhodnutia o nesprístupnení informácií na ďalšie konanie. Napadnutá právna úprava svojím duchom, zámerom a znením premieňa MVO na verejnoprávne subjekty, od ktorých vyžaduje postupy typické pre správne orgány, čo je z hľadiska požiadavky na autonómiu MVO a ich oddelenosť od štátu v zmysle čl. 29 ods. 4 ústavy neprípustné.

113.

Záver k infozákonu. Napadnutá právna úprava bez dostatočného dôvodu prenáša povinnosti typické pre verejnoprávne subjekty na MVO, ktoré takýto charakter nemajú. Dôsledkom takejto právnej úpravy je neprimeraná administratívna záťaž, ktorá môže viesť aj k šikanóznemu konaniu od iných subjektov a následne aj k vážnemu zásahu do samotnej podstaty činnosti, pre ktorú boli MVO založené. Je spôsobilá ohroziť existenciu MVO a vedie k tomu, že môže odradiť od vzniku nových MVO. Takúto koncepciu nemožno považovať za súladnú s referenčnými normami uvedenými navrhovateľmi a verejným ochrancom práv a ani so všeobecným konštatovaním o právnom a demokratickom štáte v čl. 1 ods. 1 ústavy. Preto je nutné uzavrieť, že napadnutá právna úprava nie je v súlade s čl. 26 ods. 5 a čl. 29 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

114.

Povinnosť poskytovať informácie podľa zákona o nadáciách. Pokiaľ ide o vládou uvádzanú skutočnosť, že od roku 2002 sú medzi povinné osoby podľa infozákona zaradené aj nadácie, je potrebné uviesť, že ani uplynutie takého dlhého času nespôsobuje automaticky súlad uvedeného ustanovenia s ústavou. Podľa § 39 zákona o nadáciách nadácia poskytuje informácie o svojej činnosti a nakladaní s majetkom ako povinné osoby podľa infozákona. Naopak, odôvodnenie, ktoré viedlo k rozporu napadnutej právnej úpravy a jej ustanovení týkajúcich sa infozákona s ústavou, je potrebné vztiahnuť aj na § 39 zákona o nadáciách, ktoré nemožno považovať za súladné s čl. 26 ods. 5 ústavy. Tak to predpokladá § 89 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom v priamej vecnej súvislosti s predmetom svojho prieskumu zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s tou istou medzinárodnou zmluvou, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, vydá nález o zistenom nesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia.

III.3. K zásahu do voľného pohybu kapitálu v EÚ, porušeniu ustanovení charty a návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru:

115.

Napadnutá právna úprava zavádza povinnosti týkajúce sa vedenia a zverejňovania výkazov o prispievateľoch bez ohľadu na ich pôvod. Uplatní sa preto aj v prípade prispievateľov z iných členských štátov EÚ alebo tretích krajín. Z judikatúry Súdneho dvora zároveň plynie, že pod pojem existencie pohybu kapitálu patria aj dary s výnimkou prípadov, keď sú ich podstatné prvky obmedzené na jediný členský štát, a takisto aj pôžičky alebo úvery. Preto je nutné uzavrieť, že napadnutá právna úprava patrí do pôsobnosti práva Európskej únie. Pomerne širokú koncepciu predstavuje aj pojem obmedzenia pohybu kapitálu, ktoré zahŕňa vo všeobecnosti akúkoľvek prekážku pohybu kapitálu existujúcu medzi členskými štátmi EÚ (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-78/18, body 47 – 49 a 52 – 53).

116.

Pokiaľ ide konkrétne o opatrenia, ktorými dochádza k obmedzovaniu slobodného pohybu kapitálu, Súdny dvor v rozsudku C-78/18 len exemplifikatívne vymedzil, že prekážkou voľného pohybu kapitálu sú aj štátne opatrenia, ktoré majú diskriminačnú povahu. Skutočnosť, že napadnutá právna úprava nie je diskriminačná, neznamená, že by na ňu nebolo možné použiť závery rozsudku Súdneho dvora vo veci C-78/18. Diskriminácia zároveň nie je jediný nedostatok, ktorý môže spôsobovať rozpor vnútroštátnej právnej úpravy so slobodným pohybom kapitálu chráneným primárnym právom EÚ a základnými právami chránenými chartou. Charta sa má navyše vykladať v zmysle jej čl. 52 ods. 3 v rozsahu práv, ktoré zodpovedajú právam zaručeným dohovorom, tak, že ich rozsah a zmysel je rovnaký. Pritom obsahuje právo na súkromie (čl. 7), ktoré zodpovedá právu zaručenému v čl. 8 dohovoru (C-78/18, bod 122), na to nadväzujúce právo na ochranu osobných údajov v čl. 8, ako aj právo slobodne sa združovať zakotvené v čl. 12. Je pravdou, ako tvrdí vláda, že Súdny dvor priznal legitimitu cieľa v podobe zvýšenia transparentnosti financovania združení, keďže môžu významne ovplyvniť verejný život a verejnú diskusiu. Nie je však možné potvrdiť, že by takýto cieľ ospravedlnil akýkoľvek zásah do slobodného pohybu kapitálu alebo do základných práv chránených chartou.

117.

Vzhľadom na vyslovenie rozporu napadnutej právnej úpravy so základnými právami v ústave a dohovore však už nie je potrebné konkrétne posúdenie aj z hľadiska jej súladu s čl. 7, 8 a 12 charty, a preto v tejto časti navrhovateľom nebolo vyhovené. Z hľadiska právnych dôsledkov vyplývajúcich z čl. 125 ods. 3 ústavy sa naplnil účel sledovaný návrhom skupiny poslancov. Tým sa zároveň odstraňuje aj ich možný nesúlad s označenými ustanoveniami charty (PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 3/09). Z toho dôvodu nie je napokon ani nutné, aj napriek výslovnej žiadosti navrhovateľov, predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže jeho odpoveď by nemala vplyv na výsledok tohto konania.

III.4. K namietaným nedostatkom legislatívneho procesu:

118.

K všeobecným východiskám ústavného rozmeru legislatívneho procesu je vhodné sumarizačne odkázať na predchádzajúcu judikatúru, ktorú nie je nutné opakovať (PL. ÚS 3/2024, body 239 – 251). Nerešpektovanie zákonom stanovených pravidiel legislatívneho procesu (teda nezákonnosť) nemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť. Úlohou ústavného súdu nie je zastávať pozíciu „odvolacieho súdu“ vo vzťahu k posudzovaniu naplnenia podmienok na skrátenie alebo ukončenie rozpravy, ale vystupovať ako ochranca ústavných princípov vzťahujúcich sa na legislatívny proces (PL. ÚS 13/2022). Ústavná relevancia vád legislatívneho procesu je prítomná v prípade porušenia ustanovenia zákona o rokovacom poriadku, ak ide o porušenie (i) s určitou vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť (ii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (PL. ÚS 18/2022). Uvedené vyplýva zo základného východiska, podľa ktorého môže byť rozpor prijatého zákona s ústavou dôsledkom hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu (PL. ÚS 48/03). V zásade musí ísť o také porušenie pravidiel zákonodarného procesu, ktoré predstavuje aj zásah do ústavou garantovaných predovšetkým poslaneckých menšinových práv (PL. ÚS 13/2022).

119.

Navrhovatelia namietajú predovšetkým nelegitímne obmedzenie rozpravy na 12 hodín v druhom čítaní a ukončenie rozpravy v treťom čítaní, čo nemožno aplikovať kedykoľvek, ale len v prípade dlhodobej obštrukcie poslancov, ktorou je znemožnený riadny chod národnej rady. Tým podľa navrhovateľov došlo k obmedzeniu demokratickej diskusie a práv parlamentnej opozície.

120.

Je nutné v prvom rade pripomenúť, že legislatívny proces vzhľadom na svoj priebeh ovplyvnil kvalitu samotnej napadnutej právnej úpravy v podobe absencie primeraného vyvažovania konkurujúcich si záujmov a základných práv chránených ústavou. Pokiaľ ide o rozpor samotného legislatívneho procesu s ústavou, z jeho priebehu nemožno badať porušenie § 29a a § 35 rokovacieho poriadku. Je zrejmé, že poslanci opozície mali priestor vyjadriť svoje pripomienky v rámci rokovania o návrhu napadnutej úpravy, pričom je zrejmá dostatočná substantívna kritika k navrhovanej právnej úprave, ktorá bola zopakovaná a rozvinutá aj v návrhu navrhovateľov. Parlamentnej menšine bol v priebehu legislatívneho procesu poskytnutý relevantný priestor pre diskusiu, aj keď v obmedzenom čase. Opoziční poslanci, ktorí sa nestihli zapojiť do rozpravy ústne, mali takisto možnosť priložiť aj svoje písomné stanovisko v treťom čítaní. Nie je preto zrejmé, že by došlo k porušeniu rokovacieho poriadku a ani že by došlo k takzvanému valcovaniu opozície, keďže z priloženého prepisu tretieho čítania to boli práve opoziční poslanci, ktorí tvorili väčšinu vyjadrení, v ktorých uviedli podstatnú obsahovú kritiku.

121.

Tak ako uvádzajú navrhovatelia, je zrejmé, že zo strany opozície nedošlo k obštrukcii, ktorá by trvala dlhší čas a ktorá by poskytla vážny dôvod na skrátenie alebo ukončenie rozpravy. Z dôvodovej správy k zákonu č. 86/2000 Z. z., ktorým bol do zákona o rokovacom poriadku doplnený práve § 29a, však vyplýva len to, že právna úprava má zefektívniť, racionalizovať a zatraktívniť priebeh rokovania národnej rady. Inštitút obmedzenia rozpravy je preto potrebné vnímať aj v kontexte politickej stratégie, do ktorej ústavný súd nezasahuje (PL. ÚS 3/2024, bod 324).

122.

Podstatou nedostatku legislatívneho procesu tak nebola absencia možnosti parlamentnej opozície vyjadriť sa k návrhu napadnutej právnej úpravy, ale absencia jej dostatočného odôvodnenia, čo bolo výsledkom unáhleného legislatívneho procesu a opakovaných zmien a opráv napadnutého zákona. Táto skutočnosť však už bola zohľadnená pri konštatovaní zásahu do základných práv a predovšetkým zásahu do práva na súkromie a s tým súvisiacu ochranu osobných údajov. Samotný priebeh legislatívneho procesu, akokoľvek unáhlený, prebehol v súlade s rokovacím poriadkom a s dostatočnou možnosťou parlamentnej opozície sa k napadnutej právnej úprave vyjadriť. Nemožno tak dospieť k záveru, že by v rámci legislatívneho procesu pri prijímaní napadnutej právnej úpravy došlo k obmedzeniu diskusie v rozpore s ústavou.

123.

Zákon č. 109/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a § 39 zákona č. 34/2002 Z. z. o nadáciách a o zmene Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vo vzťahu k výroku I nálezu nastávajú aj účinky podľa § 91 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

124.

Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája sudca Miloš Maďar k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko, ktoré sa týka výroku, ako aj odôvodnenia rozhodnutia, a sudca Ivan Fiačan pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko, ktoré sa týka odôvodnenia.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2025

Ivan Fiačan v. r. predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky