Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 2/2026 z 11. februára 2026 o pozastavení účinnosti ustanovenia čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov pri predbežnom prerokovaní čo i len v časti odmietnuť (§ 56 ods. 2 v spojení s § 55 zákona o ústavnom súde), a preto bol tento návrh na začatie konania v súlade s § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde prijatý na ďalšie konanie v celom rozsahu (bod 1 výroku tohto uznesenia).

IV.1. Všeobecné východiská:

79.

Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov na ďalšie konanie, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok (rovnako § 78 zákona o ústavnom súde).

80.

Účelom inštitútu pozastavenia účinnosti právnych predpisov (alebo ich jednotlivých ustanovení), ktorých súlad s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou má byť predmetom posúdenia v konaní podľa čl. 125 ústavy, je zaistenie účinnej a efektívnej ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) v súlade so zásadami vyplývajúcimi z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy).

81.

V záujme rešpektovania požiadaviek obsiahnutých v princípe právneho štátu je pri tomto type rozhodnutia potrebné zachovať primeranú rovnováhu medzi požiadavkou účinného a neodkladného opatrenia v prospech ochrany základných práv a slobôd alebo ochrany iného verejného záujmu vymedzeného v čl. 125 ods. 2 ústavy pred negatívnymi dôsledkami účinnosti právneho predpisu, ktorého ústavnosť je sporná, na jednej strane a hodnotou právnej istoty vyplývajúcej zo záväznosti platného práva, ktorého nesúlad sa namieta, princípom demokracie v čl. 1 ods. 1 ústavy (porovnaj uznesenie č. k. PL. ÚS 24/2019-26, bod 42) a požiadavkou rešpektovania zákonodarnej moci (vzhľadom na ústavný princíp deľby moci) a s ňou súvisiacej prezumpcie ústavnosti právnych predpisov na strane druhej (PL. ÚS 17/2014-51, PL. ÚS 8/2017-11, PL. ÚS 26/2019-77, PL. ÚS 3/2024-112).

82.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právomoc pozastaviť účinnosť napadnutého právneho predpisu v nadväznosti na predbežné prerokovanie a prijatie návrhu na ďalšie konanie v rámci konania o prieskume ústavnosti právnych predpisov je upravená priamo v texte ústavy a má ústavnú právnu silu (čl. 125 ods. 2 ústavy). Dôvodom, prečo sa tak ústavodarca rozhodol, je skutočnosť, že pozastavenie účinnosti do istej miery konkuruje zákonodarnej právomoci národnej rady. Uvedomujúc si túto skutočnosť, ústavný súd štandardne uvádza (napr. PL. ÚS 12/2021-79), že pozastavenie účinnosti zákona je vážnym zásahom do právomoci zákonodarného orgánu, a preto k nemu pristupuje veľmi obozretne a výnimočne. Ústavný súd súhlasí s tézou, že pozastavenie účinnosti nemá slúžiť neúspešným aktérom z legislatívneho procesu na odklad účinnosti zákona, s ktorým nesúhlasia (porov. bod 15 uznesenia sp. zn. 2 BvQ 48/00 nemeckého spolkového ústavného súdu). Pozastavenie účinnosti musí vychádzať výlučne zo splnenia ústavných podmienok (PL. ÚS 3/2024-112, PL. ÚS 19/2025-48). Z ústavnej právnej sily tohto inštitútu však zároveň vyplýva, že právo pozastaviť účinnosť je autonómnou a priamou ústavnou právomocou ústavného súdu, ktorej výkon nesmie byť obmedzovaný, a to ani podústavnou právnou úpravou alebo jej interpretáciou či aplikáciou v špecifických prípadoch.

83.

Článok 125 ods. 2 ústavy viaže oprávnenie ústavného súdu rozhodnúť o pozastavení účinnosti právneho predpisu na existenciu jedného z troch alternatívnych predpokladov: (i) ohrozenie základných práv a slobôd, (ii) hrozba značnej hospodárskej škody alebo (iii) iný vážny nenapraviteľný následok, a to za predpokladu takých dôvodov, ktoré zakladajú záver o reálnom, bezprostrednom, konkrétnom a dostatočne intenzívnom ohrození ústavným poriadkom chránených záujmov. Zároveň je zrejmé, že každý z týchto predpokladov je iný a iné musia byť aj podmienky ich aplikácie.

84.

Ohrozenie základných práv a slobôd znamená, že ďalším uplatňovaním napadnutého právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia bude zúžený chránený rozsah jednotlivých základných práv a slobôd alebo bude výkon týchto práv a slobôd obmedzovaný (sťažovaný) neprimeranými podmienkami či prekážkami.

85.

Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození základných práv a slobôd vziať taktiež do úvahy a) štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov z obdobia pred napadnutou právnou úpravou, b) rozsah, v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, ako aj c) k čomu smeruje návrh na pozastavenie účinnosti a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať na d) reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených napadnutou právnou úpravou] a, prirodzene, aj na e) charakter základného práva, o ktorého ohrozenie ide (porovnaj napr. uznesenia č. k. PL. ÚS 24/2019-26, PL. ÚS 3/2024-112, PL. ÚS 19/2025-48).

86.

Z obsahu napadnutých ustanovení je zrejmé, že posúdenie dôvodnosti pozastavenia účinnosti sa má týkať predpisov z odvetvia trestného práva. Ústavný súd pripomína, že trestné právo chráni pre spoločnosť najcennejšie hodnoty a práve pre cennosť týchto hodnôt reaguje trestami, ktoré sú v rámci právneho poriadku najintenzívnejšími zásahmi do právneho postavenia jednotlivcov. Štát považuje niektoré konania za natoľko nebezpečné, že reakciu na ne nenecháva na poškodených, ale sám ich vyšetruje a trestá. Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že Trestný zákon zaisťuje ochranu pred konaním, ktoré útočí proti najdôležitejším hodnotám našej spoločnosti, a v prípadoch konaní tak spoločensky nebezpečných, že v nich nepostačuje uplatnenie zodpovednosti prostredníctvom prostriedkov iných právnych odvetví. Pasivita štátu pri ochrane elementárnych hodnôt pred činmi nebezpečnými pre spoločnosť by následne mohla viesť k svojvôli či svojpomoci občanov a k chaosu, preto je legitimita trestnoprávnych zásahov štátu v takýchto prípadoch plne opodstatnená (PL. ÚS 3/2024-112).

87.

V trestnom práve sa tak odzrkadľuje konflikt základných práv a slobôd páchateľov protiprávneho konania na jednej strane a účinnej ochrany fyzických osôb a právnických osôb pred najzávažnejšími zásahmi do práv, ktorých povaha (život, zdravie, majetok) ich formuje do polohy celospoločenských záujmov, na strane druhej. Hoci prirodzeným predmetom dominantného záujmu ústavnosúdnej ochrany sú práva páchateľov trestnej činnosti, ústavný súd je ústavou (čl. 124 ústavy) povolaný poskytovať účinnú ochranu aj opozitnému záujmu, ktorého obsahom je ochrana spoločnosti pred dôsledkami trestnej činnosti a pred jej páchateľmi. Vytvorením účinného a efektívneho systému trestnoprávnej ochrany totiž štát v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) plní svoj pozitívny záväzok právnej ochrany pred najzávažnejšími formami protiprávneho správania smerujúceho proti najdôležitejším hodnotám, zabezpečujúc tak dôveru fyzických osôb a právnických osôb v právny poriadok, ich právnu istotu v tomto smere a taktiež účinnú ochranu ich základných práv a slobôd, čo sú všetko atribúty zahrnuté v princípe právneho štátu (PL. ÚS 3/2024-112).

88.

Z uvedených dôvodov platí, že hoci štát požíva pri koncepčnom formovaní a následnom uplatňovaní trestnej politiky pomerne širokú mieru uváženia, táto je predsa len obmedzená ústavnými limitmi (PL. ÚS 3/2024-112).

89.

Ústavný súd pri rozhodovaní o pozastavení účinnosti trestnoprávnych noriem vychádza zároveň zo skutočnosti, že trestné právo je najrazantnejším mocenským prostriedkom ochrany spoločnosti. Zo skutočnosti, že trestné právo má veľmi zložité vnútorné súvislosti a jeho aplikácia má veľmi závažné dôsledky, vyplýva, že jeho cyklické zmeny môžu mať negatívny vplyv na pozíciu obvinených, ako aj poškodených (porov. PL. ÚS 3/2024-112, bod 118), čo platí nielen pre trestné právo hmotné, ale aj pre trestné právo procesné.

90.

Národná rada prijala 11. decembra 2025 zákon č. 416/2025 Z. z., ktorým bol novelizovaný Trestný zákon (čl. I) a Trestný poriadok (čl. II). V Trestnom zákone bola novelizovaná skutková podstata krádeže a zároveň boli doň vnesené nové skutkové podstaty marenia volebnej kampane (§ 351a) a popierania mierového usporiadania po druhej svetovej vojne (§ 417f). Novela zároveň vniesla do Trestného poriadku nový druh nezákonného dôkazu. Navrhovatelia namietajú neústavnosť obidvoch nových skutkových podstát. Vyčítajú im nesúlad so slobodou prejavu a skutkovej podstate marenia volebnej kampane navyše rozpor so zásadou neobmedzovania slobodnej súťaže politických síl. Taktiež namietajú nesúlad zákonom stanovenej nezákonnosti dôkazu, ktorý pochádza od nedôveryhodnej spolupracujúcej osoby, s ústavne chránenou zásadou voľného hodnotenia dôkazov.

91.

V rámci predbežného prerokovania preto ústavný súd na základe návrhu navrhovateľov pristúpil k posúdeniu dôvodnosti pozastavenia účinnosti čl. II zákona č. 416/2025 Z. z.

92.

Pokiaľ ide o navrhovateľmi napadnuté ustanovenie čl. II zákona č. 416/2025 Z. z., ktorým sa novelizuje Trestný poriadok, možno zhrnúť, že navrhovatelia namietajú neústavnosť normy, ktorá stanovuje, že ak spolupracujúca osoba v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti, tak jej výpoveď je ex lege dôkazom, ktorý sa nesmie v konaní použiť (čl. II bod 1 zákona č. 416/2025 Z. z.), ako aj neústavnosť normy stanovujúcej, že odôvodnenie rozsudku musí obsahovať aj hodnotenie dôveryhodnosti osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, ak od nej boli získané dôkazy (čl. II bod 2 zákona č. 416/2025 Z. z.). Navrhovatelia vnímajú predovšetkým neústavnosť ustanovenia o zákaze použitia dôkazu od nedôveryhodnej spolupracujúcej osoby v rozpore s ústavne chráneným princípom voľného hodnotenia dôkazov a s právom na obhajobu.

93.

Navrhovatelia v návrhu na pozastavenie tvrdia, že aplikáciou napadnutých ustanovení v trestných konaniach so spolupracujúcou osobou môže byť ohrozená právna istota poškodených, zvlášť tých, ktorých postavenie je osobitne chránené čl. 2, 3, 4 a 8 dohovoru. Táto aplikácia môže nastať kedykoľvek. Taktiež zdôrazňujú, že táto norma vzišla z pozmeňovacieho návrhu ÚPV, nebola k nej odborná diskusia a počas prerokovania došlo k porušeniu rokovacieho poriadku národnej rady. Napokon navrhovatelia odkazujú na kritické stanovisko rady prokurátorov.

IV.2. Posúdenie dôvodnosti pozastavenia účinnosti čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného poriadku):

94.

Ústavný súd považuje za užitočné najprv uviesť, že § 119 Trestného poriadku obsahoval pôvodne od roku 2006 výlučne zákaz použitia dôkazu získaného nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia (iné typy nezákonných dôkazov sa odvodzujú výkladom Trestného poriadku). Ustanovenie bolo prevzaté z predchádzajúceho Trestného poriadku (zákon č. 141/1961 Zb.), do ktorého bolo vnesené novelizáciou zákonom č. 178/1990 Zb., ktorá tým transformovala záväzok plynúci z Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Novelou zákonom č. 40/2024 Z. z. bol do tejto kategórie pridaný (i) dôkaz získaný na základe nezákonného benefitu, teda ak štát samotný porušil zákonné podmienky týkajúce sa benefitu. Napadnutá novela k tomu pridala do danej skupiny ešte (ii) dôkaz pochádzajúci od spolupracujúcej osoby, ktorá v inom trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo neuviedla všetky podstatné skutočnosti.

95.

Ústavný súd už mal možnosť rozhodovať o pozastavení účinnosti ustanovení Trestného poriadku, teda základného predpisu z odboru trestného práva procesného. Skupina poslancov vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2022 navrhla vyslovenie nesúladu právomoci generálneho prokurátora Slovenskej republiky zrušiť právoplatné rozhodnutie v prípravnom konaní. Súčasťou podania bol aj návrh na pozastavenie predmetných ustanovení. Ústavný súd návrhu uznesením č. k. PL. ÚS 1/2022-25 z 2. februára 2022 nevyhovel, pričom zdôraznil, že ide o úpravu ustálenú, pretože bola súčasťou Trestného poriadku od jeho prijatia v roku 2005.

96.

Trestný poriadok, ako stanovuje jeho § 1, upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

97.

Z hľadiska ochrany ústavnosti, resp. ľudských slobôd je veľmi citlivé, aké správanie a ako prísne štát trestá, teda aké sú ústavné štandardy trestného práva hmotného. Uvedené potvrdzuje početná judikatúra ústavného súdu (PL. ÚS 5/2017, PL. ÚS 3/2024). Nemenej ústavne významný je aj spôsob – proces, akým štátne autority presadzujú trestné právo. Z citovaného § 1 Trestného poriadku, ktorý reflektuje našu, resp. európsku právnu kultúru, vyplýva, že účelom trestného procesu nie je len náležité zistenie trestných činov a prípadné potrestanie páchateľov, ale aj samotná spravodlivosť konania ako celku (fair trial).

98.

Vykonávanie dokazovania – rekonštrukcia minulých dejov je kľúčovou časťou spravodlivého procesu, pretože na jeho základe sa ustáli vina či nevina obvineného, teda samotné vyústenie konania. Inštitút spolupracujúcej osoby predstavuje významný a prospešný trestno-procesný inštitút, ktorého účelom je zvyčajne prekonať dôkaznú núdzu pri závažnej trestnej činnosti (porovnaj napr. I. ÚS 67/2025, I. ÚS 245/2024). Z prehľadu vývoja § 119 Trestného poriadku (bod 96 odôvodnenia tohto uznesenia) vyplýva, že od rekodifikácie nebol až do nedávnych novelizácii súvisiacich s postavením spolupracujúcich osôb predmetom zmien. Tieto zmeny nie sú len technické, ale, naopak, možno ich označiť ako zmeny zásadné, koncepčné, pretože Trestný poriadok okrem osobitnej výnimky do roku 2024 nepoznal explicitne zákonom ustanovený inštitút takpovediac zakázaného svedka.

99.

Napadnutá novela Trestného poriadku neobsahuje prechodné ustanovenia. Z uvedeného možno odvodiť, že napadnutá norma sa má aplikovať aj na prebiehajúce trestné konania. Slovenský trestný proces je značne komplexný s výrazným zastúpením prípravného konania, v ktorom taktiež prebieha rozsiahle dokazovanie.

100.

Pri rozhodovaní o pozastavení účinnosti ústavný súd porovnáva právny stav bez jej pozastavenia a právny stav po pozastavení účinnosti právneho predpisu, resp. stav po novele a pred novelou, pričom pri posudzovaní dôvodov na pozastavenie účinnosti je v zmysle judikatúry ústavného súdu dôležitým kritériom „(ne)napraviteľnosť“ následkov. Ústavný súd musí posudzovať tiež to, aké negatívne dôsledky môže vyvolať prípadné pozastavenie účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení. Z tohto pohľadu je potrebné vykonať test dôsledkov pozastavenia účinnosti, a to porovnaním (i) dôsledkov nepozastavenia účinnosti preskúmavaného právneho predpisu spolu s prípadným neskorším vyhovením návrhu v merite veci na jednej strane (ii) s dôsledkami pozastavenia účinnosti napadnutého právneho predpisu spolu s prípadným neskorším nevyhovením návrhu v merite veci na strane druhej, pričom súčasťou daného porovnania je aj zhodnotenie následkov prípadného vyhlásenia nesúladu (porov. PL. ÚS 13/2012 – platy sestier, PL. ÚS 3/2024 – novela trestných kódexov).

101.

Špecifikom prerokúvanej veci je skutočnosť, že je zložité predvídať, ako budú trestné súdy a orgány činné v trestnom konaní aplikovať napadnuté ustanovenie čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. Ústavný súd spravidla pozastavuje predpisy, pri ktorých je zrejmý právny stav pred pozastavením ich účinnosti na jednej strane, ako aj po ich prípadnom pozastavení na strane druhej vrátane následkov vyslovenia nesúladu. Napríklad pri otázkach platových (PL. ÚS 13/2012, PL. ÚS 8/2017) či daňových (PL. ÚS 117/2011) sú jasné ekonomické súvislosti pozastavenia alebo pri pozastavení zásahov do súkromia sú zrejmé obidve úrovne daného práva u ohrozených osôb (PL. ÚS 13/2020). Avšak pri norme týkajúcej sa dokazovania, ktorá neobsahuje podrobnejšie kritériá aplikácie, nie je možno obdobne jasne predvídať všetky dôsledky aplikácie na prebiehajúce konania a ešte náročnejšie je predvídať, aké následky na pozíciu dotknutých osôb v týchto konaniach by malo neskoršie vyhlásenie protiústavnosti tohto typu normy bez jej pozastavenia.

102.

K uvedenému je potrebné dodať, že nová úprava obsahuje dve ustanovenia: Ustanovenie o samotnej neprípustnosti dôkazu (§ 119 ods. 6 Trestného poriadku) a ustanovenie o povinnosti súdu uviesť hodnotenie dôveryhodnosti osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, ak od nej boli získané dôkazy (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku). Z textu právnej úpravy ani za pomoci dôvodovej správy ÚPV nie je zrejmý vzťah daných ustanovení. Ustanovenia možno čítať tak, že najskôr je potrebné konštatovať, že osoba je nedôveryhodná, a potom sa stáva nezákonným svedkom alebo platí postupnosť opačná, prípadne sú ustanovenia nezávislé a nie sú vzájomne podmienené. Dôvodová správa k predmetným ustanoveniam uvádza: «Úprava spolupracujúcich obvinených v zákone č. 40/2024 Z. z. sa v praxi ukázala ako nedostatočná. V praxi sa stále možno stretnúť so zneužívaním inštitútu spolupracujúceho obvineného (tzv. „kajúcnik“) a odsúdením osôb práve na základe výpovedí týchto osôb, ktoré sa ukázali ako nedôveryhodné tým, že vo svojich iných výpovediach vypovedali nepravdivo, pričom súdy sa nedostatočne vysporadúvajú s hodnotením ich dôveryhodnosti a prípadné odsúdenie takýchto kajúcnikov za trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona je z hľadiska vedenia trestného konania pomerne komplikované a zdĺhavé. V nadväznosti aj na judikatúru ESĽP (napr. vo veci Adamčo vs. Slovenská republika) sa navrhuje bližšie špecifikovať nepoužiteľnosť dôkazov získaných prostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu a vyslovene sa prikazuje súdu vysporiadať sa v odôvodnení rozsudku s dôveryhodnosťou spolupracujúcej osoby, ktorej bol poskytnutý benefit.»

103.

Ústavný súd sa, zohľadňujúc už uvedené, zameral na navrhovateľmi tvrdené ohrozenie základných práv a slobôd a možnú nenapraviteľnosť záťaží, ktoré by mohli vzniknúť v prípade, ak by návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. nebolo vyhovené.

104.

V prípade nevyhovenia návrhu na pozastavenie účinnosti predmetného ustanovenia by podľa ústavného súdu bezpochyby došlo k zásahom do množstva prebiehajúcich trestných konaní s potenciálom ohroziť subjektívne práva poškodených, ako aj subjektívne práva samotných spolupracujúcich obvinených.

105.

Pokiaľ ide o práva poškodených, tieto by mohli byť ohrozené v prípade, že by sa na výpovede spolupracujúcich obvinených, ktoré často predstavujú jeden z hlavných dôkazných prostriedkov na objasňovanie závažnej trestnej činnosti, v určitých trestných konaniach neprihliadalo, v dôsledku vzniknutej dôkaznej núdze by došlo k právoplatnému skončeniu predmetných trestných konaní inak ako odsúdením páchateľov. Aj ak by ústavný súd následne dospel k záveru o nesúlade predmetného ustanovenia Trestného poriadku s ústavou, možnosť znovuotvorenia týchto právoplatne skončených trestných konaní nie je jednoznačne definovateľná.

106.

Vo vzťahu k samotným spolupracujúcim osobám ako beneficientom prichádza do úvahy predovšetkým ohrozenie ich ústavou garantovaného práva na obhajobu, ktorého následky by bolo možné iba ťažko reparovať. Všeobecná formulácia použitá v § 119 ods. 6 Trestného poriadku („dôkaz získaný od osoby“) na určenie rozsahu dôkaznej neprípustnosti za tam uvedených podmienok evokuje predstavu, že dotknutá osoba je dôkazne diskvalifikovaná aj v trestnom konaní, ktoré je vedené proti nej samotnej. Nemohla by teda ani byť vypočutá ako obvinený (ku skutku kladenému jej za vinu), čo generuje dôvodný predpoklad relevantného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, a teda aj dôvod na pozastavenie účinnosti označeného zákonného ustanovenia.

107.

Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd pripomína ústavnú ochranu právnej istoty, v súvislosti s ktorou nedávno (v uznesení č. k. PL. ÚS 19/2025-48, bod 72 – Úrad na ochranu oznamovateľov) konštatoval, že ak štát „pozve“ konkrétnou právnou úpravou a jej aplikáciou jednotlivca do určitého ústavne chráneného postavenia, môže dané postavenie meniť, resp. meniť náhle len na základe adekvátneho verejného záujmu. Ústavný súd už vyslovil nesúlad právnej úpravy, ktorá náhle zasiahla do subjektívnych práv (PL. ÚS 3/09 – náhlosť zákazu zisku). Vo vzťahu k dôvere v právny poriadok ústavný súd v právnej vete nálezu sp. zn. PL. ÚS 10/04 uviedol, že „zo samotného výrazu legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na ktorej vyústenie do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota. Štát môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne očakávanie ako princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov.“.

108.

Dôvera v stálosť objektívneho práva má pritom v predmetnej veci nadštandardný význam. Právny vzťah medzi štátnou mocou reprezentovanou prokuratúrou na jednej strane a spolupracujúcim obvineným na strane druhej si totiž vyžaduje vysokú mieru dôvery zo strany spolupracujúceho obvineného, ak má spolupracujúci obvinený odhaľovať nielen trestnú činnosť iných osôb, ale aj vlastnú trestnú činnosť, resp. svoj podiel na nej, čím sa fakticky a dobrovoľne vzdáva určitých aspektov svojho práva na obhajobu.

109.

V tejto súvislosti je podstatné, že čl. II zákona č. 416/2025 Z. z. neobsahuje explicitné prechodné ustanovenie, ktoré by stanovovalo, či sa ním zavádzaný nový procesný režim hodnotenia neprípustnosti dôkazu vzťahuje aj na už spolupracujúcich obvinených. Vzhľadom na skutočnosť, že sa na procesné predpisy pri absencii prechodných ustanovení vzťahuje okamžitá aplikabilita (body 29 ‒ 30 uznesenia sp. zn. PL. ÚS 11/2024 – upomínacie konanie), možno dôvodne predpokladať, že takto by boli aplikované aj na doterajších spolupracujúcich obvinených. Inými slovami, absencia prechodného ustanovenia v znení zodpovedajúcom formulácii, že sa konanie dokončí podľa doterajších predpisov (alebo určitej jej modifikácii), znamená, že napadnuté ustanovenie sa uplatní aj v už prebiehajúcich konaniach.

110.

Z uvedeného vyplýva, že spolupracujúci obvinení už nemajú priestor sa rozhodnúť, či by sa aj v takomto právnom rámci pôvodne rozhodli spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Nie je pritom sporné, že prokuratúra sa s viacerými obvinenými na priznaní statusu spolupracujúceho obvineného dohodla, z čoho vyplýva, že zásah je bezprostredný a reálny, nie špekulatívny (m. m. bod 78 uznesenia č. k. PL. ÚS 19/2025-48 – Úrad na ochranu oznamovateľov).

111.

Ústavný súd ako súd ľudskoprávny zdôrazňuje, že jeho východiskom je tendencia podporovať menšiu trestnú represiu proti obžalovaným, k čomu nepriamo môže smerovať aj napadnuté ustanovenie. Napriek tomu je v predmetnej veci právne bezpečnejšie z hľadiska ochrany hodnoty spravodlivosti trestného procesu, ktorá je previazaná s ľudskoprávnymi pozíciami poškodených, ale aj spolupracujúcich osôb, účinnosť napadnutého ustanovenia čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. pozastaviť s tým, že napadnutá norma predstavuje zásah do živých konaní (reálnosť a bezprostrednosť – bod 83 odôvodnenia tohto uznesenia) a ide o ustanovenie, ktoré je jednak koncepčnou zmenou a zároveň ktorého dôsledky aplikácie nie je možno v súčasnosti jasne predvídať. Uvedené platí zvlášť z toho hľadiska, že v predmetnej veci je namietaná aj ústavnosť legislatívneho procesu, čo môže viesť k viacnásobným zmenám daných ustanovení vrátane situácie, ak by ústavný súd odobril ústavnosť danej normy z hľadiska ľudskoprávneho, ale nie z hľadiska ústavných štandardov legislatívneho procesu.

112.

V už citovanom uznesení č. k. PL. ÚS 1/2022-25 o nepozastavení § 363 a nasl. Trestného poriadku ústavný súd (bod 32) uviedol, že kritériá, ktoré vo svojej judikatúre sformuloval ústavný súd pri posudzovaní návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení, je v posudzovanom prípade potrebné použiť primerane faktu, že napadnuté ustanovenia upravujú inštitút, ktorý je súčasťou Trestného poriadku od jeho prijatia v roku 2005. Aj keď napadnuté ustanovenia prešli dvoma novelami, ktorým sa ústavný súd bude venovať v rámci meritórneho prieskumu, nie je možné hovoriť o vzťahu, resp. strete pôvodnej či doterajšej právnej úpravy a novej právnej úpravy. Ide o opačnú situáciu v porovnaní s prerokúvanou vecou, pretože vtedy išlo o pozastavenie stabilného, zavedeného inštitútu trestného procesu, zatiaľ čo tentokrát ide o nový inštitút, ktorý má črty koncepčnej zmeny. Napokon je potrebné zmieniť aj uznesenie č. k. PL. ÚS 3/2024-112, ktorým boli pozastavené dotknuté ustanovenia § 119 ods. 5 a 6 Trestného poriadku, a následne ústavný súd čiastočne vyhovel návrhu na nesúlad týchto ustanovení, aj keď nie vyslovene nezákonnosť dôkazu získaného na základe nezákonného benefitu.

113.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutého ustanovenia čl. II bodu 1 zákona č. 416/2025 Z. z. (bod 2 výroku tohto uznesenia).

**IV.3. Posúdenie dôvodnosti pozastavenia účinnosti čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. (novela Trestného poriadku): **

114.

Pokiaľ ide o napadnuté ustanovenie čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z., podľa ktorého odôvodnenie rozsudku musí obsahovať aj hodnotenie dôveryhodnosti osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, ak od nej boli získané dôkazy, ústavný súd konštatuje, že navrhovatelia sa v návrhu na pozastavenie účinnosti sústredili na právnu úpravu zavedenú čl. II bodom 1 zákona č. 416/2025 Z. z., no vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. nepoukázali na žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by aj samostatne zakladali dôvodnosť pozastavenia účinnosti aj tohto napadnutého ustanovenia, pričom ani ústavný súd sám žiadnu takúto skutočnosť nezistil. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle § 168 ods. 1 Trestného poriadku bol súd aj predtým (t. j. pred nadobudnutím účinnosti napadnutého ustanovenia čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z.) povinný v odôvodnení rozsudku uviesť, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia čl. II bodu 2 zákona č. 416/2025 Z. z. nevyhovel (bod 3 výroku tohto uznesenia).

115.

Ústavný súd v záujme rýchlosti a plynulosti konania rozhodol podľa § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, že výrok 1 tohto uznesenia nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia ústavným súdom (bod 4 výroku tohto uznesenia).

**IV.4. Účinky rozhodnutia: **

116.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutých ustanovení sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné. Rozhodnutie o pozastavení účinnosti napadnutého zákona sa stane všeobecne záväzné (právoplatné) dňom jeho vyhlásenia v zbierke zákonov. Keďže ide o novelizačné body predmetnej zákonnej úpravy, pozastavenie účinnosti sa prejaví v zmysle § 84 ods. 1 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde.

117.

Podľa čl. 125 ods. 5 ústavy platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutého zákona zanikne vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, ak toto rozhodnutie o pozastavení účinnosti ústavný súd už predtým nezruší, pretože pominuli dôvody, pre ktoré bolo prijaté.

118.

Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská sudcovia Ivan Fiačan, Rastislav Kaššák, Ľuboš Szigeti a Robert Šorl, ktoré sa týkajú výroku a odôvodnenia rozhodnutia.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy sa rozhodnutie ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

V Košiciach 11. februára 2026

Ivan Fiačan v. r. predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky