Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/2018-104 z 2. apríla 2020 vo veci nesúladu zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. PL. ÚS 16/2018-104 z 2. apríla 2020

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa), Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského prerokoval návrh verejnej ochrankyne práv podľa čl. 151a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

o súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a

o súlade § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a takto

r o z h o d o l :

1.

Ustanovenie § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

2.

Ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

O d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania a odôvodnenie návrhu verejnej ochrankyne práv

1.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. septembra 2018 doručený návrh verejnej ochrankyne práv (ďalej len „navrhovateľka“) podľa čl. 151a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy a podľa v tom čase platného a účinného § 37 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [(ďalej len „predchádzajúci zákon o ústavnom súde“); teraz § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa použije i na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)], o súlade § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia“) s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej aj „pakt“), s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a o súlade § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 dodatkového protokolu.

2.

Navrhovateľka svoj návrh na začatie konania odôvodňuje tým, že «Napádané ustanovenia § 22 ods. 2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch obmedzujú možnosť priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. priznať peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla tak, že príspevky majú možnosť získať len ťažko zdravotne postihnuté osoby (ďalej len „ŤZP osoby“), ktoré podali žiadosť vo veku menej ako 65 rokov alebo minimálne vo veku 6 rokov (v prípade osobnej asistencie). Uvedená právna úprava teda zasahuje do oprávnenia osôb so zdravotným postihnutím získať potrebný príspevok, pokiaľ sú mladšie alebo staršie ako stanovená veková hranica. Právo osôb so zdravotným postihnutím na poskytnutie pomoci pritom korešponduje s povinnosťou štátu túto pomoc poskytnúť a je zakotvené explicitne vo viacerých medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná. Tieto medzinárodné zmluvy majú na základe čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi a ich dôsledné dodržiavanie je preto obzvlášť významné v predmetnej otázke, pretože obsahujú viaceré základné práva zdravotne postihnutých osôb, ktoré nie sú priamo reflektované v ustanoveniach druhého až siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy.».

3.

Podľa verejnej ochrankyne práv napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia „... odporujú najmä povinnostiam vyplývajúcim pre Slovenskú republiku zo znenia Paktu o hospodárskych právach, Dohovoru o právach zdravotne postihnutých a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

4.

K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s paktom navrhovateľka v návrhu uvádza: «Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na sociálne zabezpečenie v sebe zahŕňa právo získať a poberať sociálne dávky a príspevky. Zároveň je kľúčovým najmä pre zabezpečenie ľudskej dôstojnosti osôb, ktoré sú v situácii, v ktorej nemajú možnosť plne realizovať práva garantované Paktom o hospodárskych právach.

Právo na sociálne zabezpečenie preto hrá dôležitú úlohu pri bránení vylúčeniu osôb zo spoločnosti a napomáha spoločenskej inklúzii. Pakt o hospodárskych právach zahŕňa povinnosť osobitne chrániť zdravotne postihnuté osoby, ktoré utrpeli na výške svojho príjmu, alebo na schopnostiach pracovať. Pre tieto osoby je obzvlášť dôležité také sociálne zabezpečenie, ktoré im umožní zachovať si primeranú kvalitu života, ako aj právo na nezávislý spôsob života a začlenenie sa do spoločnosti.

Podľa čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych právach sa štáty zaväzujú uplatňovať tieto práva bez diskriminácie (priamej, či nepriamej) na základe rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva patrí ako vek, tak aj zdravotné postihnutie, pod túto generálnu klauzulu ako diskriminačný dôvod.

Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu aj odopretie tzv. primeraných úprav, t. j. odopretie nevyhnutných a adekvátnych zmien v prospech zdravotne postihnutých osôb s cieľom zabezpečiť takýmto osobám rovnaký základ uplatňovania základných práv v porovnaní s ostatnými. Bez takýchto úprav totiž následne nemôžu osoby so zdravotným postihnutím naplno užívať svoje základné práva.

V kontexte súčasnej právnej úpravy môžu osoby so zdravotným postihnutím požadovať vyplácanie príspevkov na kompenzáciu svojho zdravotného postihnutia len od a do dosiahnutia určitého veku. Ide teda o situáciu obdobnú odopretiu primeraných úprav, čo Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva považuje za diskrimináciu. Rozlišovaním na základe veku totiž dochádza k situácii, kedy je zdravotne postihnutým osobám nad 65 rokov a pod 6 rokov, bez akéhokoľvek legitímneho dôvodu, odopretý nevyhnutný a adekvátny sociálny príspevok na osobného asistenta, alebo na kúpu motorového vozidla.

Právna úprava pritom vôbec nezohľadňuje, že práve z dôvodu ich vyššieho veku by mala byť, kvôli ich integrácii do spoločnosti, takýmto ľuďom poskytovaná ešte vyššia a nie nižšia miera pomoci. Právna úprava rovnako nezohľadňuje, že zdravotne postihnuté osoby vyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez iných zdrojov príjmu, a preto si aj vzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť financovať tieto služby z vlastných prostriedkov. Súčasne však môže ísť o aktívnych ľudí, ktorých možnosť začleniť sa do spoločnosti a žiť plnohodnotný život je takýmto spôsobom značne obmedzovaná.

Obdobne, pri osobách mladších ako 6 rokov, právna úprava nezohľadňuje mieru finančnej záťaže, ktorú prináša samotná výchova dieťaťa s ťažkým zdravotným postihnutím, ako aj nárast nákladov v dôsledku liečby zdravotného postihnutia. Podľa Zákonníka práce je síce zamestnávateľ povinný, ak ide o dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav dieťaťa vyžadujúci osobitnú starostlivosť, poskytnúť žene alebo mužovi, ktorí o to požiadajú, rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši šesť rokov veku, ale výška tohto rodičovského príspevku, na ktorý má žena alebo muž nárok počas rodičovskej dovolenky, však nikdy nepokryje všetky náklady spojené so starostlivosťou o dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím. Návrat do práce tak býva často nevyhnutný, pričom v prípade, keď sa o ťažko zdravotne postihnuté dieťa stará iba jedna osoba (napr. slobodná matka) môže byť doslova otázkou existenčnou. Ak sa však osoba starajúca sa o dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím vráti do práce predtým, ako jej dieťa dovŕši 6. rok života, nemá - podľa súčasnej právnej úpravy - nárok na poskytnutie finančného príspevku na osobnú asistenciu pre svoje dieťa.

Prečo sa zákonodarca rozhodol poskytovanie finančného príspevku na osobnú asistenciu a na kúpu osobného motorového vozidla podmieniť dosiahnutím 6. rokov, resp. neprekročením 65. rokov, nevyplýva ani z dôvodovej správy k zákonu o peňažných príspevkoch (ďalej len „dôvodová správa“). K finančnému príspevku na osobnú asistenciu dôvodová správa uvádza iba toto konštatovanie: „Ustanovuje sa dolná a horná veková hranica fyzickej osohy s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorej je možné poskytnúť peňažný príspevok na osobnú asistenciu.“

V prípade peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla je dôvodová správa rovnako stručná a uvádza: „Aj naďalej sa navrhuje obmedziť poskytovanie peňažného príspevku do konca kalendárneho roka, v ktorom fyzická osoba dovŕši 65 rokov veku.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospela k záveru, že následkom súčasnej právnej úpravy dochádza k poškodzovaniu práva osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie, čo nie je v súlade s čl. 9 a čl. 2 ods. 2 Paktu o hospodárskych právach.»

5.

K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: „Okrem Paktu o hospodárskych právach je Slovenská republika viazaná aj Dohovorom o právach zdravotne postihnutých, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. júna 2010.

Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je Slovenská republiky povinná zaručiť ŤZP osobám právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti, čo zahŕňa povinnosť členských štátov zabezpečiť prístup k podporným službám nevyhnutným pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej.

Dohovor o právach zdravotne postihnutých pod tieto podporné služby výslovne zahŕňa aj osobnú asistenciu. Účelom osobnej asistencie a ďalších inštitútov podľa čl. 19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je nielen zabezpečiť internú zložku nezávislého života - teda možnosť sebarealizácie bez odopierania prístupu a príležitostí, ale aj externú zložku sebarealizácie prostredníctvom začlenenia do spoločnosti - teda vytvárania inkluzívnych prostredí. Tieto práva musia byť zároveň poskytované osobám bez ohľadu na ich vek a podobné osobné charakteristiky a vylúčenie takých skupín z poskytovania podporných služieb čl. 19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých zakazuje. Práva osôb so zdravotným postihnutím nedovoľujú vylúčenie ŤZP osôb z poskytovania podporných služieb, a to ani z dôvodu potreby veľkého rozsahu alebo výnimočného charakteru požadovaných služieb. Preto argument, že osoby vyššieho veku predstavujú neprimeranú záťaž s ohľadom na obsah alebo rozsah požadovanej starostlivosti, nie je možné považovať za dostatočný na ospravedlnenie zaobchádzania, pri ktorom týmto osobám príspevok na osobnú asistenciu vôbec nie je poskytnutý. Práve naopak, osobná asistencia sa má uhrádzať ŤZP osobám na základe personalizovaných kritérií a analýzy potrieb konkrétneho jednotlivca.

Z tohto dôvodu je paušálne vylúčenie osôb nad 65 rokov a pod 6 rokov z poskytovania príspevku na osobnú asistenciu v rozpore s právom na nezávislý spôsob života a začlenenie sa do spoločnosti. Štát totiž naopak, musí zohľadňovať situáciu marginalizovaných skupín spomedzi osôb so zdravotným postihnutím, ako napríklad postavenie žien, detí, mentálne postihnutých, alebo osôb vyššieho veku. Politika štátu musí inkluzívne reagovať aj na potreby týchto marginalizovaných skupín. Takejto potrebe nezodpovedá úprava, v ktorej sú staršie osoby a maloletí pod 6 rokov so zdravotným postihnutím automaticky vylúčení z poskytovania príspevku na osobnú asistenciu, pretože iné dávky, ako napr. dôchodky, alebo príspevky na starostlivosť o dieťa, nedostatočne reagujú na potreby Špecifické pre ich zdravotné postihnutie.

Na základe uvedených konštatácií som preto toho názoru, že ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.“

6.

K namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka v návrhu uvádza: «Z obdobných dôvodov porušuje ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, ktoré zaručujú ŤZP osobám právo na osobnú mobilitu a prístup ku pomôckam na mobilitu. Je treba poukázať na to, že právo na osobnú mobilitu ako takú, je zamerané na výsledok, t. j. možnosť osoby so zdravotným postihnutím túto mobilitu využívať (čl. 20 písm. a) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých). Právo na prístup k pomôckam na mobilitu je naopak zamerané na prostriedky, t. j. povinnosť zodpovedných orgánov pomôcť zdravotne postihnutým osobám v realizácií spomenutého výsledku tak, že im poskytnú vhodné prostriedky a pomôcky na realizáciu tohto práva (čl. 20 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých). Povinnosť poskytnúť takéto prostriedky teda neexistuje v právnom poriadku izolovane, ale musí zároveň viesť ku efektívnej realizácii samotnej osobnej mobility.

Ako bolo spomenuté, právna úprava aplikovaná na poskytnutie príspevku na kúpu osobného motorového vozidla je takmer totožná s príspevkom na osobnú asistenciu, lebo taktiež paušálne - na základe veku - vylučuje určitú skupinu ŤZP osôb z možnosti získať príspevok. Je nutné poznamenať, že príspevok na kúpu osobného motorového vozidla predstavuje, podľa ustanovenia § 34 ods. 7 a nasledujúcich ustanovení zákona o peňažných príspevkoch, sumu dosahujúcu výšku tisícok eur, ktoré osoba v podobnom zdravotnom stave a podobného veku takmer určite nedokáže získať sama. Zároveň sa tento príspevok poskytuje podľa ustanovenia § 34 ods. 1 len osobám, ktoré sú na individuálnu prepravu osobným automobilom celkom odkázané.

Pretože práve s pribúdajúcim vekom zdravotne postihnutých osôb je pravdepodobnejšie, že sa stanú na individuálnu automobilovú prepravu odkázané, je paušálne odňatie práva zdravotne postihnutých osôb starších ako 65 rokov získať príspevok na kúpu automobilu v rozpore s ich právami. Keďže bez príspevku je možnosť týchto osôb kúpiť si automobil značne obmedzená, zlyháva štát pri plnení povinnosti podľa čl. 20 písm. b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých in fine poskytnúť vhodné pomôcky’ „zabezpečením ich finančnej dostupnosti“.

Zároveň, keďže ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných prostriedkoch zasiahne do práv osôb starších ako 65 rokov, ktoré by inak mali na tento príspevok nárok, pôjde o opatrenie, ktoré sa dotkne zdravotne postihnutých spĺňajúcich podmienku nároku podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o peňažných prostriedkoch, t. j. zasiahne špecificky ľudí, ktorí sú na individuálnu prepravu absolútne odkázaní. Týmto teda predmetné ustanovenie porušuje nielen pozitívny záväzok štátu zabezpečiť vhodné pomôcky pre zdravotne postihnutých ľudí, ale aj ich samotnú možnosť užívať svoje právo na osobnú mobilitu podľa čl. 20 písm. a) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, lebo pre takto závažne postihnuté osoby bude toto právo bez príspevku na kúpu osobného automobilu prakticky iluzórne.

Osobná mobilita zaručená v čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých je navyše nevyhnutnou predispozíciou na to, aby mohla osoba s ťažkým zdravotným postihnutím žiť nezávislým spôsobom života a bola začlenená do spoločnosti v súlade s čl. 19 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.

Túto skutočnosť ostatne uznáva aj dôvodová správa, ktorá k ustanoveniu § 34 zákona o peňažných príspevkoch uvádza: „S cieľom výrazne podporiť tie fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré sú aktívne, sa umožňuje poskytnúť peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla aj vtedy, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím preukáže, že bude zamestnaná alebo bude navštevovať školské zariadenie alebo domov sociálnych služieb alebo špecializované zariadenie alebo denný stacionár.“

Preto obmedzovanie osobnej mobility o to väčšmi zasahuje aj do práva na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti. Porušovanie práva na nezávislý spôsob života bolo popísané už vyššie, v kontexte poskytovania príspevku na osobnú asistenciu.

Na základe uvedených skutočností zastávam názor, že ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch nie je v súlade s čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.»

7.

K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: «Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých majú zdravotne postihnuté osoby „nárok na rovnakú ochranu zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie“. Koncept takejto ochrany stanovuje, že členské štáty sa musia zdržať tvorby a aplikácie takých noriem, ktoré by diskriminovali zdravotne postihnuté osoby.

Túto povinnosť nediskriminácie zosilňuje čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých keď stanovuje, že zdravotne postihnutým osobám patrí ochrana „pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov“. V praxi to znamená, že nielen odlišné zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia je diskriminačné ako také, ale ochrana zdravotne postihnutých osôb musí byť poskytovaná aj pred diskrimináciou z iných zakázaných dôvodov, ako napríklad vek, prípadne pred akoukoľvek kombináciou týchto dôvodov.

Naplnenie diskriminačných znakov (1. odlišné zaobchádzanie; 2. spôsobujúce ujmu na právach; 3. zo zakázaného dôvodu; 4. osobám v porovnateľnej situácii) je samo o sebe v zmysle Dohovoru o právach zdravotne postihnutých dostatočné na porušenie zákazu diskriminácie aj bez toho, že by boli dotknuté ďalšie práva zasiahnutých osôb. Právo nebyť vystavený diskriminácií má totiž, na základe čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých na rozdiel od iných medzinárodných zmlúv o ľudských právach, autonómnu a nie akcesorickú povahu, t. j. samotné právo nebyť diskriminovaný sa aplikuje na každú oblasť regulovanú orgánmi verejnej moci bez ohľadu na to, aké ďalšie práva sú diskriminačným zaobchádzaním dotknuté.

Preto príspevok na osobnú asistenciu a kúpu osobného motorového vozidla musí byť poskytovaný za rovnakých podmienok bez ohľadu na to, či jeho diskriminačným odopretím dochádza k zásahu do iných práv. Ak by aj namietaná právna úprava nebola v rozpore s čl. 19 a čl. 20 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, bude aj naďalej predstavovať diskrimináciu ťažko zdravotne postihnutých osôb na základe veku, a bude preto v rozpore s čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.

V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ako aj samotný Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím kladú osobitý dôraz na zákaz viacnásobnej, tzv. intersekčnej diskriminácie.

K intersekčnej diskriminácii dochádza v prípadoch, keď vzájomným pôsobením dvoch diskriminačných dôvodov dôjde k znevýhodneniu, ktoré nenastane v prípade iných osôb, ktoré vykazujú len jeden z nich. V konkrétnom prípade osoba so zdravotným postihnutím (kritérium na aplikáciu zákona), ktorá je zároveň staršia ako 65 rokov, resp. mladšia ako 6 rokov (diskriminačný dôvod na základe veku), nemá právo uchádzať sa o dané príspevky, hoci ich v jej individuálnom prípade môže objektívne potrebovať na zabezpečenie plného rozsahu základných práv. Napádaná právna úprava teda predstavuje prípad takejto intersekčnej diskriminácie, lebo je s jednotlivcom diskriminačné zaobchádzané z viacerých zakázaných dôvodov, pretože vek sám o sebe, ani zdravotné postihnutie samo o sebe, prima facie nevedie ku diskriminácii, lebo operujú v konkrétnom prípade neoddeliteľne.

V konkrétnych podmienkach predmetného prípadu teda

1.

poškodená osoba je osobou, na ktorú sa aplikuje zákon o peňažných príspevkoch, ide teda o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, a zároveň;

2.

ide o osobu staršiu ako 65 rokov (resp. mladšiu ako 6 rokov), v dôsledku čoho na niektoré príspevky nemá nárok.

Z uvedeného rozboru vyplýva, že pri posudzovaní diskriminácie nemôže ako komparátor slúžiť osoba staršia ako 65 rokov bez zdravotného postihnutia, pretože táto je vyňatá spod pôsobnosti zákona o peňažných príspevkoch, nejde teda o diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia v pravom slova zmysle.

Rovnako komparátorom nemôže byť ktorákoľvek osoba bez zdravotného postihnutia mladšia ako 65 rokov (resp. staršia ako 6 rokov), lebo postavenie zdravotne postihnutej osoby je rozhodujúce pri získaní nároku na príspevok, obdobne ako vek.

Pravým komparátorom situácie osôb poškodených napádanou právnou úpravou je teda osoba so zdravotným postihnutím, ktorá je mladšia ako 65 rokov, teda má nárok na predmetné príspevky v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 a ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch.

Osoba nad 65 rokov (resp. pod 6 rokov) veku so zdravotným postihnutím nedokáže voči komparátorovi preukázať prima facie diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, pretože osoby s rovnakým zdravotným postihnutím mladšie ako ona, môžu získať oba predmetné peňažné príspevky, postihnutá osoba teda nie je vystavená rozdielnemu zaobchádzaniu z dôvodu veku.

Obdobne tak nemôže argumentovať, že je diskriminovaná výhradne na základe zdravotného postihnutia, lebo neexistuje osoba bez zdravotného postihnutia v porovnateľnej situácii, t. j. staršia ako 65 rokov, ktorá by poberala spomínané príspevky (zákon sa vzťahuje špecificky len na zdravotne postihnuté osoby, iné osoby nemajú na peňažné príspevky nárok). Komparátor teda v danom prípade, naopak, vôbec neexistuje a osoba nedokáže preukázať prima facie diskrimináciu ani na základe zdravotného poistenia.

Uvedené konštatovania kompenzuje Výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím práve uvedeným konceptom viacnásobnej diskriminácie, ktorú je teda možné preukázať len tým, že sa pri vyberaní skupiny komparátorov zohľadnia oba diskriminačné dôvody kumulatívne.

Pri posúdení oboch napádaných ustanovení je teda zjavné, že ich aplikáciou dochádza k odlišnému zaobchádzaniu (v podobe nepriznania príspevku osobám TZP nad 65 alebo pod 6 rokov veku), ktoré spôsobuje týmto osobám ujmu (bez priznania príspevku sú značne obmedzené ich možnosti zaobstarať si osobného asistenta, resp. motorové vozidlo na nevyhnutnú osobnú prepravu).

Zároveň je odlišnosť v zaobchádzaní odôvodnená zakázanými kritériami, ktoré na seba vzájomne pôsobia (zdravotné postihnutie a vek) a s ďalšími osobami v podobnej situácii sa pri nenaplnení kritéria veku zaobchádza odlišne (komparátor - osoby TZP, ktoré nedovŕšili vek 65 rokov). Uvedená právna úprava teda napĺňa všetky pojmové znaky diskriminácie podľa čl. 5 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.

Diskriminácia v danom prípade zároveň nie je dostatočne objektívne odôvodniteľná ani ospravedlniteľná. Keďže je zákaz diskriminácie podľa Dohovoru o právach zdravotne postihnutých právo autonómne a nie akcesorické ku hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam druhej generácie, nepodlieha progresívnej realizácii na základe dostupných zdrojov, ale naopak, štát je povinný diskriminačné praktiky odstraňovať bezodkladne.24 Odôvodnenie s cieľom lepšie prerozdeliť v súčasnosti dostupné zdroje v duchu progresívnej realizácie sociálnych práv teda nemôže obstáť vo svetle povinnosti štátu bezodkladne odstrániť diskrimináciu.

Diskrimináciou v oblasti poskytovania príspevkov na osobnú asistenciu a na kúpu motorového vozidla teda dochádza k nesúladu medzi ustanovením § 22 ods. 2 a ustanovením § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch s čl. 5 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach zdravotne postihnutých.»

8.

K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy navrhovateľka v návrhu uvádza: „Rozpor napádanej právnej úpravy s vymedzenými medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi, odôvodňuje vyhlásenie napádaných ustanovení za nesúladné, podľa čl. 125 ods. 3 ústavy. Právna úprava v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, zároveň týmto odporuje čl. 1 ods. 2 ústavy, pretože nerešpektuje medzinárodné právo, ktorým je Slovenská republika viazaná a je nadradené zákonu.

Rozpor napádaných ustanovení s uvedenými medzinárodnými zmluvami je navyše dôvodom na vyhlásenie nesúladu predmetných ustanovení s princípom ľudskej dôstojnosti a rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie, ako východiskový bod ochrany základných práv, chráni princípy, ktoré v medzinárodnom práve zaručujú konkrétnymi opatreniami inter alia práve už spomenuté medzinárodné zmluvy. Nesúlad s konkrétnymi povinnosťami vyplývajúcimi z týchto zmlúv preto ohrozuje aj samotné hodnoty v čl. 12 ods. 1 ústavy, hoci tento ich zaručuje len abstraktným spôsobom a nie konkrétnymi záväzkami štátu.

V súhrne preto nesúlad napádaných ustanovení zákona o peňažných príspevkoch s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami odporuje princípom zvrchovaného, demokratického a právneho štátu, ako ho vymedzuje čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy.“

9.

S poukazom na všetky uvedené právne skutočnosti navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto: «I. Ustanovenie čl. 22 ods. 2 prvá veta v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhá veta zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 1 ods. 2.čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ustanovenie § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvá veta, čl. 1 ods. 2., čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky; s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach; s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a), b) Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a s čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

II. Priebeh konania

10.

Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľky na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s označenými ustanoveniami ústavy, paktu, Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a dodatkového protokolu na neverejnom zasadnutí pléna 14. novembra 2018 a uznesením č. k. PL. ÚS 16/2018-15 ho prijal v časti namietajúcej nesúlad § 22 ods. 2 prvej vety v časti „najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku“ a druhej vety zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu a s čl. 5 ods. 1 a 2 a čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a nesúlad § 34 ods. 3 v časti „najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku“ zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy, s čl. 2 ods. 2 a čl. 9 paktu a s čl. 5 ods. 1 a 2, čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti (v časti namietaného nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 1 dodatkového protokolu) návrh navrhovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnený.

11.

Po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 16/2018-15 z 13. novembra 2018 si ústavný súd prípisom z 12. decembra 2018 podľa § 39 ods. 1 predchádzajúceho zákona o ústavnom súde (teraz § 86 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vyžiadal písomné stanovisko k návrhu navrhovateľky od Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), za ktorú stanovisko predkladá Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa § 30 ods. 2 predchádzajúceho zákona o ústavnom súde (teraz § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde) účastníkov konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

12.

Navrhovateľka listom č. 1681/2018/VOP, doručeným ústavnému súdu 5. februára 2019, oznámila, že v predmetnej veci netrvá na ústnom pojednávaní.

13.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti predložila svoje stanovisko k návrhu navrhovateľky podaním č. 01887/2019/120 doručeným ústavnému súdu 20. februára 2019, v ktorom ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

14.

Navrhovateľka sa k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti vyjadrila vo svojom podaní č. 1681/2018/VOP doručenom ústavnému súdu 23. júla 2019.

15.

Národná rada sa k návrhu navrhovateľky vyjadrila podaním č. PREDS-655/2018, PREDS-661/2019 z 23. januára 2020, doručeným ústavnému súdu 31. januára 2020, v ktorom ústavnému súdu zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. V prílohe národná rada ústavnému súdu zaslala návrh napadnutého zákona s dôvodovou správou a prepis rozpravy z 28. schôdze národnej rady 28. októbra 2008.

III. Stanovisko vlády, národnej rady a vyjadrenie verejnej ochrankyne práv

III.1 Stanovisko vlády k návrhu verejnej ochrankyne práv

16.

Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti posudzovanie súladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 možno považovať za irelevantné. Odvoláva sa pritom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej uvedené články ústavy neupravujú základné práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať, ale sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecného ústavného princípu. Podľa vlády „Regulácia kompenzovania sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia prostredníctvom poskytovania peňažných príspevkov nemá svoj právny základ v druhej hlave ústavy, nemožno ju preto označiť za realizáciu základného ľudského práva alebo slobody.“.

17.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: „Ustanovenia namietané navrhovateľkou spadajú pod oblasť práva sociálneho zabezpečenia, ktorého súčasťou je aj sociálna pomoc. Právo sociálneho zabezpečenia predstavuje súbor právnych noriem regulujúcich právne vzťahy pri poskytovaní plnení, ak nastane právom uznaná sociálna udalosť. Právo sociálneho zabezpečenia v sebe zahŕňa komplex inštitútov majúcich formu finančných plnení alebo inej pomoci (napr. poskytnutie služby), prostredníctvom ktorých štát, s cieľom zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky sociálnej udalosti, realizuje časť sociálnych a hospodárskych práv občanov. V konkrétnosti v sebe zahŕňa okrem dávok a služieb sociálnej pomoci aj dávky štátnej sociálnej podpory a sociálneho poistenia.

Osobitne v rámci systému sociálnej pomoci sa do inštitútov sociálnej pomoci premieta princíp individualizácie spočívajúci v princípe potrebnosti, tzn. tieto inštitúty smerujú k cieľu zmierniť alebo prekonať negatívne dôsledky sociálnej udalosti za aktívnej účasti občana a špecificky v prípade fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím aj v princípe spoločenskej integrácie, s cieľom pomoci pri vyrovnaní východiskového postavenia a prekonania dôsledkov zdravotného postihnutia. Súčasne je však systém sociálnej pomoci, tvoriaci podskupinu systému sociálneho zabezpečenia, limitovaný princípmi spoločnými pre celú oblasť práva sociálneho zabezpečenia, a to princípom solidarity úzko spätým s princípom ekonomickej únosnosti, ktoré majú svoj logický základ práve v charaktere oblasti sociálneho zabezpečenia.

Cieľom poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti (§ 1 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu). Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu však súčasne v § 2 ods. 1 vymedzuje, že zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je možné kompenzovať, okrem poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, aj poskytovaním sociálnych služieb podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon).

V tejto súvislosti je teda potrebné zdôrazniť, že sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia je možné, v rámci zákonmi ponúkaného spektra finančných plnení alebo služieb, kompenzovať rôznymi druhmi peňažných príspevkov, ale aj sociálnymi službami, prípadne ich kombináciou, ako aj poskytovaním dávok štátnej sociálnej podpory v širšom ponímaní systému sociálneho zabezpečenia.“

18.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku ďalej poukazuje na skutočnosť, že zákaz diskriminácie nie je absolútny. Podľa vlády „... právne rozdelenie osôb na rôzne skupiny môže byť akceptovateľné, ak nie je svojvoľné, ale sleduje sa ním legitímny cieľ“. Odvolávajúc sa aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vláda uvádza: „... diskriminácia z dôvodu veku v niektorých prípadoch je primeraná a nevyhnutná.“ Pre zavedenie nerovnakého postavenia musia podľa vlády existovať legitímne dôvody.

19.

Podľa vlády „... je nerovnaké postavenie osôb s ťažkým zdravotným postihnutím prípustné, samozrejme za splnenia podmienky legitimity, pričom materiálny obsah pojmu legitímne dôvody vníma najmä v opise osobitostí spoločenských vzťahov, do akých sa nerovnaké postavenie zavádza, historických, ekonomických a sociologických špecifík spoločenských vzťahov existujúcich v oblasti, ktorú relevantné právne normy upravujú a samozrejme motivácií a cieľov, ktoré chce zákonodarca právnou úpravou presadzovať.

Do slovenského právneho poriadku sa veková hranica na vznik nároku na poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, dostali už pred niekoľkými desaťročiami ako súčasť prelomových zmien v sociálnej pomoci, ktoré boli inšpirované tzv. švédskym modelom sociálnej politiky.“.

20.

K spodnej hranici (6 rokov) pre priznanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «Spodná hranica (6 rokov) pre získanie nároku na peňažný príspevok na osobnú asistenciu bola v slovenskom právnom poriadku prvýkrát ustanovená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, teda priamo so zavedením inštitútu osobnej asistencie v slovenskom právnom poriadku.

Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o sociálnej pomoci (tlač č. 949) okrem iného uvádza, že „Navrhuje sa ako jedna z foriem kompenzácie poskytovať peňažný príspevok na osobnú asistenciu. Tento možno poskytnúť občanovi najskôr od siedmeho roku veku dieťaťa. Ustanovuje sa však, že osobným asistentom dieťaťa do dosiahnutia plnoletosti nemôže byť rodič dieťaťa ani osoba, ktorá toto dieťa prevzala do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je určený na poskytnutie odmeny pre osobného asistenta, t. j. pre osobu, ktorá pomáha zabezpečovať občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím jeho životné potreby v oblasti nevyhnutných životných úkonov a nevyhnutných prác v domácnosti, pohybu, orientácie a dorozumievania, ktorá nie je jeho opatrovateľom, ale asistentom. Aj keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaný na pomoc inej osoby, umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si osobu, ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným postihnutím prestáva byť v pozícii opatrovaného, ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia svojej životnej situácie.“.

Pôvodne navrhovaná hranica siedmich rokov veku bola pozmeňujúcim návrhom vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky znížená na šesť rokov veku, s nasledujúcim odôvodnením: „Ide o zmenu vekovej hranice v nadväznosti na rodičovský príspevok. ...“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu a ponechal spodnú hranicu pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu na úrovni šiestich rokov.

Z uvedeného vyplýva, že primárnym účelom osobnej asistencie je podpora nezávislosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím s cieľom vymaniť ju z pozície „opatrovaného“. Tento cieľ potvrdzuje aj znenie § 20 ods. 2 prvej vety zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu: „Účelom osobnej asistencie je aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít.“. Osobitne dávame do pozornosti, že aktivizácia a podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím nie je vymedzená ako oddelený a samostatný cieľ, ale ide o prvok celkového cieľa, ktorý sa sleduje dosiahnuť a ktorým je aktivizácia a podpora sociálneho začlenenia s vyššou kvalitou spočívajúcou v nezávislosti pri rozhodovaní sa a ovplyvňovaní toho ako má prebiehať.

V tomto kontexte možno vo všeobecnosti konštatovať, že naplnenie účelu poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu u dieťaťa do šiestich rokov jeho veku je pre určujúcu väčšinu nesplniteľné a z tohto dôvodu sa ako účelnejšie javí také nastavenie pomoci štátu, ktorým sa predĺži podpora starostlivosti o dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím až do šiestich rokov veku dieťaťa. S tým korešponduje predĺžené poskytovanie rodičovského príspevku až do šiestich rokov veku dieťaťa, ak má dieťa nepriaznivý zdravotný stav (zákon č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Rovnaké podporné obdobie sa uplatňuje aj v prípade poskytovania príspevku na starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom až do šiestich rokov veku dieťaťa podľa zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ďalšou formou podpory zo strany štátu je zaradenie osôb, ktoré sa starajú dieťa do šiestich rokov veku, medzi tzv. poistencov štátu. Cieľom je „neukrátenie“ osôb, ktoré z dôvodu osobnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov veku, nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť, na budúcich dôchodkových dávkach. To znamená, že tieto osoby sú za obdobie starostlivosti o dieťa povinne dôchodkovo poistené a poistné za ne platí štát.

V tejto súvislosti poznamenávame, že rovnaké motivácie viedli štát k ustanoveniu hranice šesť rokov veku opatrovanej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím aj na vznik nároku na peňažný príspevok na opatrovanie, ktorého cieľom je obdobne, ako pri osobnej asistencii, kompenzovať odkázanosť fyzickej osoby na pomoc inej osoby. Vekovú hranicu pri tomto príspevku však navrhovateľka v návrhu nenapáda.»

21.

K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza: «Horná veková hranica (65 rokov) pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu sa stala súčasťou podmienok na vznik nároku na príspevok na osobnú asistenciu až na základe zákona č. 450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Dôvodová správa k tomu uvádza: „Navrhuje sa zúžiť okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať peňažný príspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65 rokov veku. Neobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa poskytoval tento peňažný príspevok aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné prostriedky získané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine, než zmenu kvality života starších občanov. Navrhovaná veková hranica bola stanovená v súlade s Rezolúciou VZ OSN č. 37/51 z roku 1982.

Zákonom č. 721/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa v čl. III novelizoval aj zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci. Touto novelou sa upravili podmienky nároku na príspevok na osobnú asistenciu takto: „(20) Peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku, len ak je tento občan zamestnaný.

Citovaná úprava bola do predmetného návrhu zákona (tlač 887) doplnená pozmeňujúcim návrhom vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky s týmto odôvodnením: „Navrhovaná zmena predstavuje podporu aktívneho života občanov s ťažkým zdravotným postihnutím tým, že vytvorí podmienky umožňujúce zotrvať v pracovnom procese, resp. opätovne sa zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú starší ako 65 rokov a sú odkázaní na osobnú asistenciu. Predpokladáme, že navrhovaná zmena nebude mať výrazný finančný dopad.“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu, čo sa týka obmedzenia nároku na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu do veku 65 rokov, avšak zaviedol dve zmeny. Prvou bolo upustenie od výnimky, že príspevok možno poskytovať aj po 65. roku veku, ak je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím zamestnaná. Druhá zmena naopak zavádzala výnimku, podľa ktorej „Po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku.“.

Pri tvorbe zákona sa vychádzalo zo švédskeho modelu pomoci osobám s ťažkým zdravotným postihnutím (LSS - Lagen om stöd och service för vissa funktionshindrade), ktorý na Slovensko priniesol vtedajší riaditeľ Inštitútu Nezávislého života v Štokholme Adolf Ratzka. Podľa švédskeho modelu je možné peňažný príspevok na osobnú asistenciu poskytovať osobám nad 65 rokov iba v prípade, ak tieto osoby príspevok poberali aj pred dosiahnutím hranice 65 rokov.

Horná veková hranica pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu (65 rokov) je v rámci systematiky práva sociálneho zabezpečenia zosúladená s medzinárodným právom (Dohovor MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia), ktoré definuje produktívny vek do 65 rokov a reflektuje na hranicu staroby, ktorá podľa teórie práva sociálneho zabezpečenia nastáva vo veku 60 - 65 rokov. Veková hranica 65 rokov vychádza z demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva a predstavuje všeobecnú vekovú hranicu, do ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»

22.

K hornej vekovej hranici (65 rokov) pre priznanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti uvádza: «Horná veková hranica pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla (65 rokov) bola v právnom poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci. V roku 1999 bola hranica prechodne zvýšená na 68 rokov a následne zákonom č. 450/2000 Z. z. vrátená na pôvodných 65 rokov s nasledujúcim odôvodnením: „Znižuje so veková hranica na poskytovanie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla na 65 rokov veku občana tak, aby sa dôslednejšie odlíšili sociálne dôsledky v oblasti mobility súvisiace s jeho ťažkým zdravotným postihnutím a nie s vekom (vychádzalo sa z Rezolúcie VZ OSN č. 37/51 z roku 1982).

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu prevzal dovtedajšiu právnu úpravu, pričom ustanovenie hornej vekovej hranice odôvodňoval rovnako, ako pri príspevku na osobnú asistenciu.»

23.

Podľa vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti «S cieľom poukázať na legitimitu ustanovenia vekových hraníc, ako podmienok pre splnenie nároku na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, je nevyhnutné určiť kritériá, ktorými je možné mieru legitimity zhodnotiť. Najobjektívnejšou cestou sa zdá odôvodnenie legitimity samotných príspevkov. Objektívne možno konštatovať, že príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia spĺňajú cieľ, pre ktorý boli ustanovené, ak sú primerané. Takéto príspevky možno potom označiť za legitímne. Na neurčitý pojem „primeranosť“ možno analogicky použiť vyjadrenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení rozsudku č. 9So/20/2010 zo dňa 26. januára 2011 k primeranosti hmotného zabezpečenia v starobe uviedol: „Úroveň hmotného zabezpečenia musí byť v intenciách článku 39 ods. 1 Ústavy primeraná

1.

tak vo vzťahu k predchádzajúcej úrovni hmotného zabezpečenia, ktorú mal občan pred vznikom sociálnej udalosti, ktorou je v danom prípade dovŕšenie dôchodkového veku (princíp zásluhovosti)

2.

ako aj vo vzťahu k priemernej úrovni hmotného zabezpečenia občanov (princíp solidarity)

3.

a napokon aj vo vzťahu k ekonomickým možnostiam zabezpečenia určitej úrovne hmotného zabezpečenia štátom (princíp ekonomickej únosnosti).

Princíp zásluhovosti v právnej úprave sociálnej pomoci nemožno, vychádzajúc z jej filozofickej podstaty, uplatniť. ...ustanovenia namietané navrhovateľkou spadajú pod oblasť práva sociálneho zabezpečenia, ktorého súčasťou je aj systém sociálnej pomoci - systém, ktorý je vzhľadom na jeho účel, a to poskytnúť pomoc pri prekonaní alebo zmiernení negatívnych dôsledkov sociálnej udalosti, ktoré nie je občan schopný riešiť svojimi vlastnými silami, zákonite ovplyvňovaný princípom celospoločenskej solidarity, princípom individualizácie, ale aj princípom ekonomickej únosnosti. Pre ďalšiu argumentáciu možno teda princíp zásluhovosti nahradiť princípom individualizácie. Kritériá pre primeranosť v sociálnej pomoci by tak mohli tvoriť princíp individualizácie, princíp solidarity a princíp ekonomickej únosnosti.».

24.

K princípu individualizácie vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «Právne predpisy v oblasti sociálnej pomoci sledujú vždy konkrétny cieľ vo vzťahu k danej skupine príjemcov. V prípade poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu je to podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti. Poskytnutím peňažných príspevkov sa kompenzujú sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, podporuje sa sociálna integrácia, samostatný - nezávislý život, podporujú sa rovnaké príležitosti, ich poskytovaním sa tiež prispieva k podpore štúdia a zamestnanosti fyzických osôb so zdravotným postihnutím. Rovnaké sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia je však možné, v rámci systému sociálnej pomoci, kompenzovať rôznymi druhmi finančných plnení alebo služieb.

Nemožno preto súhlasiť so smerovaním argumentácie navrhovateľky, že vzhľadom na to, že „zdravotne postihnuté osoby vyššieho veku sú často odkázané iba na dôchodok bez iných zdrojov príjmu, a preto si aj vzhľadom na ich zdravotný stav nemajú možnosť financovať tieto služby z vlastných prostriedkov“, by týmto osobám bola odopretá akákoľvek ďalšia pomoc pri kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia...

V tejto súvislosti má svoj právny význam posúdenie účelu príspevku na osobnú asistenciu a príspevku na kúpu osobného motorového vozidla v kombinácii s posúdením účelu ďalších foriem kompenzácií sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia.

Peňažný príspevok na osobnú asistenciu kompenzuje náklady súvisiace so zabezpečením osobnej asistencie, ktorej účelom „je aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít“. Úprava osobnej asistencie zdôrazňuje primárne princíp sebamanažmentu v živote človeka. Osobná asistencia je oproti peňažnému príspevku na opatrovanie, ktorého účelom je „zabezpečiť každodenne pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí“, zameraná na osoby v aktívnom a produktívnom veku. Zákonodarca súčasne ponechal možnosť poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu osobám v „postproduktívnom“ veku, ak im tento príspevok bol poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku. Účelom bolo najmä zohľadnenie pokračovania v pracovných aktivitách u týchto osôb. Aj vzhľadom na tieto skutočnosti sa nové posúdenie vykonáva minimálne raz za tri roky, t. j. aj u osôb starších ako 65 rokov sa skúma, či je osobná asistencia stále vhodnou formou kompenzácie.

Peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla je využívaný na účely podpory sociálnej integrácie/inklúzie človeka, ktorá sa primárne spája s aktivitami v oblasti vzdelávania, zamestnania a poskytovania sociálnych služieb (§ 34 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu). V porovnaní s účelom peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla a peňažného príspevku na prepravu (§ 38 ods. 9 a § 36 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu), ktoré sú zamerané na podporu väčšieho spektra aktivít (okrem pracovných a vzdelávacích aktivít sú to aj rodinné aktivity a občianske aktivity), je peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla určený primárne na podporu tých aktivít, ktoré majú charakter kontinuálne sa opakujúcich a z časového hľadiska dlhodobo trvajúcich aktivít.

Pri ustanovení vekovej hranice 65 rokov je nevyhnutné zdôrazniť, že svojou povahou boli peňažné príspevky na kompenzáciu adresované vždy vo vzťahu k fyzickým osobám vo vekovej kategórii, od ktorej spomenuté aktivity možno spravodlivo predpokladať a požadovať. V súčasnosti sú peňažné príspevky nastavené tak, aby sa poskytovali najmä osobám, ktoré vykonávajú pravidelné integračné aktivity, s čím súvisí aj vek danej osoby (najmä vzdelávanie od 6. roku veku a vykonávanie zamestnania v produktívnom veku). V tomto kontexte nie je, podľa názoru ministerstva, ustanovenie hornej vekovej hranice pre vznik nároku v rozpore s antidiskriminačným právom. Povaha a charakter peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla a peňažného príspevku na osobnú asistenciu (posilnenie aktívnej sebarealizácie) odôvodňujú legitímne rozlišovanie, resp. zužovanie okruhu oprávnených fyzických osôb z dôvodu veku. Tieto peňažné príspevky majú za cieľ vyrovnať nevýhody (kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti mobility a sebaobsluhy), vyplývajúce fyzickým osobám z ich zdravotného znevýhodnenia v produktívnom ekonomicky aktívnom veku, a to so súvisiacou potrebou podpory ich zamestnania a zamestnateľnosti. Legitímnym cieľom je požiadavka na zapojenie fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím v ekonomicky aktívnom veku do života spoločnosti na rovnoprávnom základe.

Vymedzenie hranice produktívneho veku hranicou 65 rokov veku vychádza z Dohovoru MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia a z demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva, ktorá určuje vekovú hranicu 65 rokov ako všeobecnú vekovú hranicu, do ktorej je intenzita ekonomickej aktivity najvyššia.»

25.

K princípu solidarity a princípu ekonomickej únosnosti vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «Pri kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia má štát, pri zohľadnení princípu ekonomickej únosnosti, ambíciu zabezpečiť prostredníctvom zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu iba čiastočnú kompenzáciu sociálnych udalostí na základe princípu solidarity. Podľa § 2 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sa definuje sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia ako „znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama“. Dotknuté peňažné príspevky podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu nie sú teda určené na samoúčelné zvyšovanie peňažného príjmu fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ale sú principiálne určené na krytie nákladov spojených s prekonávaním prekážok začlenenia sa do spoločnosti definovaných týmto zákonom.

V tomto kontexte preto nie je možné súhlasiť s úvahami, že prostredníctvom peňažných príspevkov na kompenzáciu má byť zabezpečené zvýšenie príjmu k dôchodkovej dávke, resp. rodičovskému príspevku. Takéto nahliadanie koliduje s účelom, na ktorý sú peňažné príspevky na kompenzáciu poskytované.

Princíp solidarity sa prejavuje aj v tom, že práva súvisiace s integráciou osôb so zdravotným postihnutím, ktoré sa Slovenská republika zaviazala napĺňať, nie sú realizované jedným opatrením. Naopak, ide o portfólio služieb financovaných z verejných zdrojov, ktorými sa štát snaží zabezpečiť na báze solidarity a finančnej udržateľnosti dôstojný život osobám so zdravotným postihnutím. V prípade, že fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemá pravidelné sociálne aktivity, ktoré zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu alebo kúpu osobného motorového vozidla predpokladá, je možné jej odkázanosť na pomoc inej osoby, ako aj odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, riešiť ďalšími peňažnými príspevkami alebo sociálnymi službami, prípadne ich kombináciou. Kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti sebaobsluhy je možné realizovať napríklad peňažným príspevkom na opatrovanie, sociálnymi službami, konkrétne domácou opatrovateľskou službou, denným stacionárom alebo inými formami sociálnych služieb podmienenými odkázanosťou na danú službu. Oblasť mobility je kompenzovaná napríklad peňažným príspevkom na prepravu, peňažným príspevkom na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla, prepravnou službou, či prepravou v oblasti zdravotníctva (dopravná zdravotná služba). Z uvedeného vyplýva, že fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím nebolo odňaté právo na sociálnu pomoc v prípade jej odkázanosti na pomoc inej osoby, resp. odkázanosti na individuálnu prepravu, nástroje a forma, akou sa táto pomoc poskytuje, sú však nastavené aj z hľadiska ich účelnosti a adresnosti. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu teda garantuje právo fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím na sociálnu pomoc, s dôrazom na efektivitu a účelnosť kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia pri zachovaní ľudskej dôstojnosti týchto osôb...

Pre úplnosť uvádzame, že okrem opatrení zameraných na zlepšovanie života osôb so zdravotným postihnutím v systéme sociálneho zabezpečenia, sú v právnom poriadku Slovenskej republiky zavedené ďalšie podporné opatrenia, majúce formu najmä výhod a zliav (napr. odpustenie koncesionárskych poplatkov, zľavy v miestnej hromadnej doprave, zľavy na miestnych daniach a poplatkoch atď.).

Peňažné príspevky na kompenzáciu sú hradené výlučne zo štátneho rozpočtu bez toho, aby ich poskytovanie bolo podmieňované povinným poistením fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (princíp solidarity). Súčasne sa však ich výška odvíja od sociálnoekonomickej situácie krajiny (princíp ekonomickej únosnosti). V tejto súvislosti má svoje opodstatnenie upriamenie pozornosti na skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla patria k peňažným príspevkom s najvyšším finančným dopadom na štátny rozpočet. V roku 2018 sa na účely vyplácania peňažného príspevku na osobnú asistenciu vynaložilo spolu 55 045 675.- € a na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla 9 516 086.- € (zdroj: Inštitút sociálnej politiky).

Z historického exkurzu vývoja právnej úpravy peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla možno vyvodiť snahu zákonodarcu o nastavenie takej právnej úpravy, ktorá by popri zachovaní princípu individualizácie našla rovnováhu medzi princípom solidarity a princípom ekonomickej únosnosti v kontexte sociálnych, ekonomických a politických podmienok. Je zrejmé, že pri existencii obmedzených ekonomických možností bolo nevyhnutné brať do úvahy najmä dva faktory vplývajúce na dlhodobú udržateľnosť tohto systému. Prvým faktorom bola výška príspevkov a druhým osobný rozsah subjektov, ktorým by sa mali príspevky vyplácať. Rozširovaním osobného rozsahu sa pri konštantnej sume celkových finančných zdrojov, znižuje výška vyplácaných príspevkov. Vzhľadom na to, že účel peňažných prostriedkov môže byť reálne splnený len pri dosahovaní relevantnej výšky príspevkov, bolo nevyhnutné, a teda legitímne, zúžiť osobný rozsah ustanovením vekových hraníc pri jednotlivých príspevkoch...»

26.

K namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými medzinárodnými zmluvami vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti vo svojom stanovisku uvádza: «V máji 2012 predložila Slovenská republika Výboru OSN pre osoby so zdravotným postihnutím komplexnú správu o opatreniach prijatých na účel plnenia záväzkov vyplývajúcich z dohovoru a o pokroku, ktorý v tomto smere dosiahla. Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím posúdil (aj za účasti delegácie Slovenskej republiky) Východiskovú správu Slovenskej republiky na svojom zasadnutí v dňoch 4. - 5. apríla 2016. Vo svojich záverečných odporúčaniach (zo dňa 18. apríla 2016) však nenamietal žiadne porušenie čl. 19 a čl. 20 dohovoru, resp. nedospel k záveru, že stanovenie akejkoľvek vekovej hranice je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie.

V júli 2015 bola Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím predložená aj alternatívna správa, ktorá informovala o implementácii dohovoru z pohľadu organizácií osôb so zdravotným postihnutím. Správa bola vypracovaná predstaviteľmi členských organizácií Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím v Slovenskej republike a medzinárodnej organizácie Mental Disability Advocacy Center. Alternatívna správa popisovala nielen aktuálnu situáciu v Slovenskej republike, ale súčasne vysvetľovala, v ktorých oblastiach legislatíva a prax porušujú konkrétne články dohovoru. V bode 26 (k čl. 19 dohovoru) spracovatelia alternatívnej správy uviedli, že ustanovenie týkajúce sa peňažného príspevku na osobnú asistenciu považujú vzhľadom na stanovenie hornej vekovej hranice (65 rokov veku) pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím za diskriminačné, avšak Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím sa s ich tvrdením nestotožnil a pri posudzovaní Východiskovej správy Slovenskej republiky nepovažoval za potrebné sa ním zaoberať.

Prijatím Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý bol ratifikovaný v roku 1976 (sukcesia Slovenskou republikou v roku 1993), sa Slovenská republika zaviazala o rozvoj a dodržiavanie práv obsiahnutých v medzinárodnom pakte, pričom ide o tzv. mäkké právo, ktoré zmluvné strany realizujú postupne podľa svojich materiálnych, finančných a ľudských možností.

Navrhovateľka namieta rozpor čl. 2 ods. 2 a čl. 9 medzinárodného paktu s § 22 ods. 2 a § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Podľa čl. 2 medzinárodného paktu sa každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, zaväzuje, pokiaľ tak už neustanovujú existujúce zákonodarné alebo iné opatrenia, že podnikne nevyhnutné kroky v súlade so svojimi ústavnými postupmi a ustanoveniami tohto paktu, aby schválil také zákonodarné alebo iné opatrenia potrebné na to, aby sa uplatnili práva uznané v pakte. Čl. 2 ods. 2 ukladá zmluvným štátom povinnosť zaručiť nediskriminačný prístup pri uplatňovaní každého jedného hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho práva, ktoré je v pakte upravené a možno ho uplatňovať len v spojení s týmito právami.

Vo svojom Všeobecnom komentári č. 5 Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva definoval diskrimináciu osôb so zdravotným postihnutím ako „akékoľvek rozdiely, výnimky, obmedzenia alebo výhody, alebo odopretie primeraných úprav z dôvodu zdravotného postihnutia, ktorého dôsledkom je zrušenie alebo znemožnenie priznania, požívania alebo výkonu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.“ Odopretie primeraných úprav by malo byť v národnom právnom poriadku zaradené medzi zakázané formy diskriminácie na základe zdravotného postihnutia. Medzinárodný pakt zaraďuje medzi zakázané dôvody diskriminácie aj vek. Ako už bolo uvedené, zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu umožňuje v prípade odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej osoby alebo v prípade odkázanosti na individuálnu prepravu kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia niekoľkými formami kompenzácie, ako aj formou poskytovania sociálnych služieb a poskytovaním štátnej sociálnej podpory, ktoré sa logicky dopĺňajú a na seba nadväzujú. Z tohto dôvodu nie je možné hovoriť o odopretí práva na sociálnu pomoc z dôvodu veku, nakoľko v zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ide výlučne o vnútroštátnu legislatívnu úpravu podmienok priznávania vhodných foriem kompenzácie na základe individuálneho posúdenia.

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím vo svojom čl. 1 deklaruje cieľ jeho prijatia, ktorým je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti. Avšak nástroje, ktorými štát tento cieľ zabezpečí, je ponechaný na úvahu každého štátu. Rovnaké využívanie ľudských práv a základných slobôd, vrátane práva na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, nie je možné vykladať a aplikovať totožne, keďže účelom zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu nie je kompenzovať každú fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím totožným spôsobom, ale čo najvhodnejším a najprimeranejším spôsobom, s prihliadnutím na jej osobitné vlastnosti asociálnu situáciu. Peňažné príspevky na kompenzáciu sú dávkami sociálnej pomoci, nárok na ne je posudzovaný na základe individuálneho a diskrečného posudzovania osobných potrieb žiadateľov o peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Tieto dávky, vyplácané z finančných prostriedkov štátneho rozpočtu, sú úzko prepojené na hospodársku a sociálnu situáciu štátu. Štát je oprávnený legitímne upraviť pravidlá a podmienky vyplácania týchto dávok a tým zabezpečiť adresné poskytovanie sociálnej pomoci. Uplatňované kritériá sú objektívne a zákonom špecifikované a v prípade, že sú splnené, priznávajú nárok na dávku. S uvedeným konštatovaním sa stotožňuje aj Súdny dvor EÚ v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 16. septembra 2015 C-433/13 Komisia/Slovensko, ECLI:EU:C:2015:602.

Ustanovenia čl. 19 a čl. 20 dohovoru deklarujú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života a právo na osobnú mobilitu. Predmetné ustanovenia dohovoru však dávajú zmluvným stranám pomerne široký priestor na voľbu nástrojov na presadzovanie a garantovanie týchto práv. Podľa čl. 19 písm. b) dohovoru: „Zmluvné strany ... zabezpečia, aby .... osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti“. Podľa čl. 20 dohovoru zmluvné strany príjmu účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility a to aj tým, že

• uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti;“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu zabezpečuje presadzovanie a garantovanie týchto práv prostredníctvom rôznych opatrení, čím rešpektuje základné zásady dohovoru (čl. 3), a to predovšetkým rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a nezávislosti jednotlivca [(čl. 3 písm. a)], ako aj plné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti [(čl. 3 písm. c)] a skutočnosť, že sú základom práva na nezávislý život a začlenenie sa do spoločnosti.

Ako už bolo uvedené, Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím vo svojich záverečných odporúčaniach k Východiskovej správe Slovenskej republiky v roku 2016 neprijal záver, že určenie akejkoľvek vekovej hranice je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie. Výhrady k vekovým hraniciam neboli napadnuté v procese ratifikácie dohovoru ani v Záverečných odporúčaniach Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorému boli tieto vekové hranice známe.

Podľa všeobecných záväzkov dohovoru v čl. 4 ods. 2, ak ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (viď. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3So 70/2005 z 3. novembra 2005, viď. aj uznesenie ústavného súdu II. ÚS 588/2017 zo dňa 6. októbra 2017) v nadväznosti na čl. 7 ods. 5 ústavy konštatoval, že ratifikovaný právny dokument nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava obsiahnutá v tomto dokumente mohla mať výlučnú prednosť pred zákonom bez možnosti vnútroštátnej úpravy. Práva a povinnosti v ňom upravené (napríklad Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ďalšie) nie sú stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne. Zároveň uviedol, že vnútroštátne právne predpisy môžu ustanoviť osobitné podmienky priznania dávok poskytovaných štátom, predovšetkým v rámci sociálneho zabezpečenia jedincov. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že osobitné podmienky priznania peňažných príspevkov na kompenzáciu sú tou zákonnou úpravou, ktorú dohovor predpokladá a je jeho konkrétnym naplnením.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sdo 8/2006 zo dňa 28. novembra 2006 uviedol, že dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však oprávňuje každú krajinu upraviť vnútroštátny zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia nie je záväzná, pokiaľ jej obsah je zapracovaný v konkrétnom právnom predpise. Na základe toho konštatoval, že Slovenská republika akceptovala dohovor, na konkrétne podmienky upravila možnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia, tým pádom aj riešenie otázky priznávania peňažných príspevkov na kompenzáciu. Sprísnenie vyplácania sociálnych dávok v krajine ešte neznamená, že tieto sa priznávajú, resp. nepriznávajú v rozpore s dohovorom. Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach všeobecného charakteru, ale aj na ekonomických a iných podmienkach tej - ktorej krajiny a na filozofii vyplácania sociálnych dávok. Z uznesenia ústavného súdu II. ÚS 588/2017 zo dňa 6. októbra 2017 vyplýva, že pokiaľ zákonodarca aplikoval takúto možnosť ustanovenia podmienky vzniku nároku na sporné sociálne dávky, v zmysle vyššie uvedeného nepostupoval v rozpore s dohovorom.»

27.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti napokon vo svojom stanovisku dodáva: „Vláda zastáva názor, že nerovnaké postavenie v prístupe k časti sociálnej pomoci nemôže spočívať v osobitných podmienkach ustanovených právnou normou, ak tieto podmienky korešpondujú legitímnemu účelu v rámci regulácie tejto časti právnych vzťahov. Inými slovami, pri neopomenutí sledovania účelu jednotlivých inštitútov právnej regulácie kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, nie je možné pod pojem znevýhodnenie subsumovať priznanie inej vhodnejšej a účelnejšej pomoci. Navrhovateľkou napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu objektívne určujú obmedzenia súvisiace s vekom, ktoré diskvalifikujú osobu pri prístupe ku konkrétnemu právu a jeho realizácii, avšak súčasne je štátom garantované poskytnutie a realizácia iného primeraného práva v rámci systému sociálnej pomoci, a to vo vzťahu ku všetkým vekovým skupinám obyvateľstva, rešpektujúc pritom princípy individualizácie, solidarity a ekonomickej únosnosti. Princíp rovnosti by bol narušený, ak by prijatá právna úprava neplatila pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky rovnako.

Pri posudzovaní rovnakého postavenia je rovnako nevyhnutné zamerať sa na rovnosť materiálnu. Výlučne formálna rovnosť nie je garantom pre naplnenie práva na rovnaké zaobchádzanie z akéhokoľvek dôvodu. Do zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu je premietnutá rovnosť spočívajúca v rovnosti príležitostí, rovnosti výsledku a rovnosti vo svojej plnej ľudskej dôstojnosti.

V súvislosti s vývojom právnej úpravy osobnej asistencie, opatrovania, ako aj poskytovania ďalších peňažných príspevkov na kompenzáciu, vývojom prístupu k postproduktívnej skupine obyvateľstva (aktívne starnutie, deinštitucionalizácia, predlžovanie veku dožitia) a adresnosti poskytovania sociálnej podpory a pomoci, je zo systémového hľadiska možné podrobiť potrebu existencie vekových hraníc pri vzniku nároku na predmetné peňažné príspevky na kompenzáciu, resp. optimalizovanie ich úrovne, odbornej analýze. Súčasne je však potrebné dodať, že v súčasnom mechanizme právnej úpravy by jednoduché zrušenie vekových hraníc predstavovalo dramatický zásah do systému sociálnej pomoci (napr. koexistencia osobnej asistencie a opatrovania), ale najmä do finančnej udržateľnosti systému sociálnej pomoci (predbežný vplyv cca 197 mil. €/rok).

Je preto nevyhnutné, aby prípadné zmeny vekovej hranice 65 rokov resp. 6 rokov, boli sprevádzané systémovými zmenami poskytovania dotknutých peňažných príspevkov na kompenzáciu pri zohľadnení princípu individualizácie, princípu solidarity a princípu ekonomickej únosnosti.“

28.

S ohľadom na už uvedenú argumentáciu sa vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti domnieva, že navrhovateľkou napadnutá právna úprava je v súlade s označenými ustanoveniami ústavy, paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že návrhu navrhovateľky nevyhovuje.

III.2 Vyjadrenie verejnej ochrankyne práv k stanovisku vlády

29.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti uvádza: „Stručne zhrňujúc svoj návrh vidím nesúlad vyššie uvedených právnych predpisov v troch zásadných smeroch, a to:

30.

Podľa navrhovateľky „... Dôsledkom aktuálneho právneho stavu je faktické vyčlenenie časti ohrozenej skupiny zdravotne postihnutých osôb z aktívnej spoločnosti a ich vytlačenie na okraj spoločenského záujmu. Takýto stav je podľa môjho názoru z hľadiska ústavného a medzinárodného práva neúnosný a nemožno ho ďalej akceptovať...“.

31.

K porušeniu pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky v oblasti práv osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: «Sociálne práva sú typické tým, že pre ich naplnenie je vyžadovaná aktívna činnosť štátu, sú preto spravidla formulované ako pozitívne povinnosti. „Naznačený pohľad vychádza z teórie o zaistení autonómneho a slobodného rozhodovania jednotlivca. Ak je najvyšším postulátom spoločnosti autonómne rozhodovanie jednotlivca, tak v situácii, ak sa ocitne v stave bez možnosti voľby, tak spoločnosť musí vyvinúť primeranú aktivitu na prekonanie tohto stavu jednotlivca. Následne potenciálny nedostatok autonómie vytvára záujem štátu na konštituovaní a realizácii sociálnych práv, ktorý je v ústavách právnych sociálnych štátov formulovaný ako aktívny záväzok zaistiť prostredníctvom distribúcie spoločenských statkov odstraňovanie neodôvodnenej faktickej nerovnosti (ale aj prirodzenej nerovnosti pri určitých skupinách osôb), t. j. takej nerovnosti medzi ľuďmi, ktorej nevyrovnávanie by mohlo viesť k neodôvodnenej tvrdosti voči určitým skupinám.“

Vychádzajúc z čl. 19 písm. b) dohovoru je právom všetkých osôb zo zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, z čoho vyplýva tiež povinnosť štátu Slovenskej republiky prijať účinné a primerané opatrenia, aby „osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.“

Pozitívnou povinnosťou štátu nie je vytvoriť len jeden druh príspevku či služby, ale celé spektrum opatrení, ktoré majú byt’ zdravotne postihnutej osobe k dispozícii na základe vlastnej voľby, pričom musia byt’ zodpovedajúce jej zdravotnému stavu. Tieto opatrenia musia dotknutej osobe umožniť nezávislý život v spoločnosti, jej začlenenie do spoločnosti a brániť jej segregácii, izolácii či vyčleneniu na okraj spoločnosti. Jednou z explicitne vymenovaných služieb, ktoré štát musí osobám so zdravotným postihnutím garantovať, je osobná asistencia. Čl. 19 písm. b) dohovoru nerobí rozdiel medzi zdravotne postihnutými ľuďmi na základe veku, preto ide o právo a korešpondujúcu pozitívnu povinnosť štátu vzťahujúcu sa na všetky osoby so zdravotným postihnutím bez ohľadu na vek.

Na území Slovenskej republiky je táto pozitívna povinnosť štátu realizovaná prostredníctvom peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Z jeho poskytovania sú však vylúčené osoby, ktoré nedovŕšili 6. rok veku alebo presiahli 65. rok veku (okrem výnimky podľa § 22 ods. 2 druhá veta zákona o peňažných príspevkoch). Vláda vo svojom stanovisku v zásade argumentuje, že nemôže ísť o porušenie tohto záväzku, keďže právny poriadok osobám vylúčeným z aplikácie ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch poskytuje iné formy podporných dávok. Uvádza najmä rodičovský príspevok, príspevok na starostlivosť o dieťa a u osôb po prekročení 65. roku života má ísť o príspevok na opatrovanie. Vláda súčasne uvádza, že účelom peňažného príspevku na osobnú asistenciu je podpora osôb zo zdravotným postihnutím v produktívnom veku, čo vylúčené skupiny osôb nie sú. Som toho názoru, že vyššie uvedená argumentácia neobstojí.»

32.

Podľa navrhovateľky «Osobná asistencia je poskytovaná len v limitovanom počte hodín, pričom príspevok na osobnú asistenciu je priamym nárokom fyzickej osoby so zdravotným postihnutím, ktorý nemožno poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonáva rodič, manžel prípadne iná zákonom vymedzená osoba (ustanovenie § 22 ods. 4 zákona o peňažných príspevkoch s výnimkou prípadov uvedených v § 22 ods. 5).

Takto vymedzenému účelu nezodpovedá žiadna iná sociálna dávka/príspevok v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Príspevok na starostlivosť o dieťa je právnym nárokom rodiča dieťaťa, ktorého účelom je finančne podporiť starostlivosť o dieťa v jeho rodinnom prostredí, prípadne v špecializovanom prostredí (ustanovenie § 2 ods. 2 a ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Rodičovský príspevok patrí rodičom dieťaťa a jeho účelom je finančné zabezpečenie alebo podpora všeobecnej starostlivosti o dieťa (ustanovenie § 1 ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Rovnako nemožno účel peňažného príspevku na osobnú asistenciu naplniť ani poskytnutím peňažného príspevku na opatrovanie. Účelom príspevku na opatrovanie je finančné zabezpečenie opatrovania ako každodennej pomoci fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí, ktorá je poskytovaná osobami, za ktorých opateru nemožno priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu (ustanovenie § 39 ods. 2 a § 40 ods. 3 a 4 zákona o peňažných príspevkoch). Zákon o peňažných príspevkoch v prípade opatrovania (na rozdiel od osobnej asistencie) stanovuje, že ho má vykonávať osoba blízka osobe s ťažkým zdravotným postihnutím (manžel, manželka, rodič, dieťa, vnuk a ďalší), prípadne iná fyzická osoba, ktorá však s touto osobou býva.

Skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na opatrovanie nemožno vnímať ako dávky rovnakého charakteru potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v stanovisku správneho kolégia, sp. zn. Snj 37/2016)...“

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že inklúzia, spoločenské začlenenie a podpora samostatnosti, nezávislosti ako skutočný účel osobnej asistencie a jej finančného zabezpečenia prostredníctvom príspevku na osobnú asistenciu, nie je naplnená v podstatne obdobnej alebo rovnakej miere žiadnym iným z opatrení sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa odvoláva vláda, vrátane sociálnych služieb, na ktoré poukazuje vláda. Sama vláda konštatuje, že tieto formy podpory sa logicky dopĺňajú a na seba nadväzujú, teda neplnia totožnú funkciu.».

33.

Navrhovateľka ďalej uvádza: «Rovnako z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru vyplýva pozitívna povinnosť štátu prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony sami, a to za prijateľné ceny“ a povinnosť prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam..., a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti.“ Naplneniu tejto povinnosti, najmä v časti týkajúcej sa zabezpečenia finančnej dostupnosti zariadenia zabezpečujúceho mobilitu (v tomto prípade automobilu) rešpektujúc slobodnú voľbu zdravotne postihnutej osoby, zodpovedá v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 34 zákona o peňažných príspevkoch. Tomuto príspevku, ktorého cieľom je finančná pomoc štátu zdravotne postihnutej osobe pri zabezpečení finančne nákladného prostriedku prepravy — automobilu, na ktorý je odkázaná, svojím účelom nezodpovedá žiadna iná dávka či príspevok v právnom poriadku Slovenskej republiky. Generálne vylúčenie osôb so zdravotným postihnutím starších ako 65 rokov odkázaných na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom spod peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla má vo vzťahu k tejto skupine osôb charakter porušenia pozitívnej povinnosti vyplývajúcej z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru. Popísané vylúčenie osôb je o to absurdnejšie, že právna úprava Slovenskej republiky nevylučuje osoby staršie ako 65 rokov z možnosti udelenia vodičského oprávnenia (ustanovenie § 78 ods. 1 a nasl. zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov), a súčasne im umožňuje požiadať si o príspevok na úpravu osobného motorového vozidla vo svojom vlastníctve (ustanovenie § 35 a nasl. zákona o peňažných príspevkoch). Neumožňuje im však z dôvodu veku požiadať o príspevok na zakúpenie takéhoto vozidla (napádané ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch).»

34.

Podľa navrhovateľky „... neobstojí argumentácia vlády spočívajúca v tom, že predmetné príspevky je možné priznať len aktívnej časti populácie (obyvateľstvu v produktívnom veku). Ich účelom totiž nie je len zabezpečenie prístupu k práci, ale celková inklúzia, začlenenie zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti - teda aj zabezpečenie prístupu k vzdelaniu či voľnočasovým aktivitám. V tomto smere nepochybne aj detí do dovŕšenia 6. roku veku života môžu chodiť do materskej školy, ktorá spadá pod pojem vzdelanie a pri ktorej je pre inklúziu týchto detí nevyhnutná napr. osobná asistencia pri ceste do materskej školy či pri iných aktivitách podporujúcich inklúziu a začlenenie dieťaťa.

Rovnako pri osobách zo zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku života platí, že môžu byt’ odkázané na osobnú asistenciu, ktorá im umožňuje byť aktívnou súčasťou spoločnosti. K takýmto osobám nemožno pristupovať tak, že po dosiahnutí 65. roku života už nemôžu aktívne participovať na spoločenskom živote. Túto situáciu reflektuje čiastočne aj zákon o peňažných príspevkoch, keď umožňuje aj osobám zo zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku poberať príspevok na osobnú asistenciu za predpokladu, že ho poberali pred dovŕšením tohto veku (ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch). Až absurdne potom vyznie vylúčenie osôb, ktorých zdravotný stav odôvodňoval požiadať o tento príspevok až po dosiahnutí 65. roku života.“.

35.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že „Obdobne to platí aj v prípade peňažného príspevku na kúpu motorového vozidla, kde zákon výslovne požaduje splnenie podmienky, že takto zakúpené osobné vozidlo bude používané na cestu do špecializovaného zaradenia alebo denného stacionára (ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch), pričom sociálna služba takéhoto charakteru sa poskytuje aj osobám so zdravotným postihnutím starším ako 65 rokov (ustanovenie § 39 a § 40 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov). Považujem za potrebné zdôrazniť, že veková hranica 65 rokov podľa č1. 26 ods. 1 Dohovoru MOP o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102) je vekovou hranicou starobného dôchodku, nie je hranicou poskytovania sociálnej pomoci osobám so zdravotným postihnutím pri spoločenskej inklúzii, začlenení do spoločnosti, pri zabezpečení nezávislosti a ľudskej dôstojnosti.“.

36.

Podľa navrhovateľky „Generálne vylúčenie skupiny osôb do dovŕšenia 6. roku života a po dovŕšení 65. roku života spod poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného vozidla je tiež v rozpore s princípom individualizácie v sociálnych službách. Zákonodarca totiž generalizuje, paušalizuje vlastnosti osôb so zdravotným postihnutím daného veku a znemožňuje im nastaviť systém podpory tak, aby zodpovedal ich individuálnym potrebám a požiadavkám zodpovedajúcim čo možno najširšiemu začleneniu do spoločnosti. Vláda v stanovisku uvádza, že veková hranica 65 rokov pre poskytnutie peňažných príspevkov na osobnú asistenciu a kúpu motorového vozidla bola nastavená tak, aby ich mohli poberať ľudia, u ktorých možno spravodlivo očakávať, že budú vykonávať aktivity, ktoré sú predpokladom pre priznanie uvedených príspevkov. Zároveň však uvádza, že nárok na peňažné príspevky na kompenzáciu je posudzovaný na základe individuálneho diskrečného posudzovania osobných potrieb žiadateľov. Paušálne nastavenie vekovej hranice teda nemá svoje opodstatnenie, nakoľko právna úprava priznávania peňažných príspevkov na kompenzáciu je ako celok nastavená tak, aby u každého jednotlivca mohli byť v procese rozhodovania zohľadnené jeho individuálne potreby a aby ten ktorý príspevok bol priznaný iba v prípade, že u konkrétnej osoby skutočne naplní svoj účel.“.

37.

Podľa navrhovateľky „... je mimoriadne potrebné podporovať inklúziu a nezávislosť osôb so zdravotným postihnutím práve v tých skupinách, ktoré sú na segregáciu a izoláciu najnáchylnejšie. Teda v prípadoch maloletých detí, kde je osobitná starostlivosť potrebná na ich začlenenie do spoločnosti v procese socializácie (prípadne nedostatky v takomto procese sa totiž s maloletým dieťaťom môžu niesť po celý život) a tiež v prípadoch starších osôb, u ktorých je zvýšené riziko ich sociálneho vylúčenia...“.

38.

Navrhovateľka je toho názoru, že „Vládou tvrdená ekonomická náročnosť zabezpečenia príspevku na osobnú asistenciu a príspevku na kúpu motorového vozidla pre všetky vekové skupiny osôb so zdravotným postihnutím ... zostala v rovine nepodloženej hypotézy. Domnievam sa, že pokiaľ vláda žiada zohľadniť značnú ekonomickú náročnosť nejakého opatrenia či rozhodnutia je povinná túto náročnosť aj primerane preukázať... K značnej ekonomickej náročnosti vláda vo svojom stanovisku uvádza, že dôsledkom kumulácie sociálnych opatrení po zrušení vekových hraníc (konkrétne v prípade koexistencie osobnej asistencie a opatrovania) by išlo o predbežný ekonomicky vplyv cca 197 mil. eur/rok. Vláda však bližšie neuvádza, ako tieto náklady odhadla. Argumentácia vlády podľa môjho názoru neobstojí, keďže zákonodarca explicitne vylučuje kumuláciu sociálnych opatrení uvádzaných vládou (napr. § 40 ods. 23 zákona o peňažných príspevkoch, § 41 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z. z.).“.

39.