Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 26. mája 2021 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov v číslovke „50“, teda v časti zmeny tohto ustanovenia vykonanej č. IV bodom 1 zákona č. 413/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, na základe ktorého «v § 17 sa číslovka „14“ nahrádza číslovkou „50“» s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Takáto situácia by mohla nastať, ak by napríklad dostal volič pred voľbami z výsledku volebného prieskumu informáciu o tom, že kandidujúca politická strana, ktorá dlhodobo nedosahovala výsledok pre postup do národnej rady, by zrazu takýto postupujúci výsledok dosiahla. Volič, ktorý sa pri volebnom rozhodovaní riadi pravidlom, aby jeho hlas neprepadol, by na základe takéhoto výsledku zmenil svoje volebné rozhodnutie v prospech takejto politickej strany, pričom v konečnom dôsledku by sa ukázalo, že výsledok volebného prieskumu nebol pravdivý a hlas voliča by napokon prepadol.

104.

Legitímnym cieľom takto chápaného zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov je ochrana volebného práva voličov. Už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 ústavný súd konštatoval, existenciu zásadného významu informácií o politickej strane, jej programe, zámeroch a názoroch jej predstaviteľov pre uplatnenie práva zaručeného čl. 30 ústavy. Niet žiadneho dôvodu z okruhu takýchto informácií vylučovať tie, ktoré sú získané zo zverejnených výsledkov volebných prieskumov. Zákaz zverejňovania takýchto výsledkov nechráni samotných kandidátov a navyše nemá oporu ani v doterajšej volebnej judikatúre, nekorešponduje ani s dostupnou literatúrou k tomuto prvku a tiež s dôvodovou správou k uvedenému zákonu, pretože „Volebné moratórium je zavedené... ako nástroj na vytvorenie časového priestoru, v rámci ktorého sa má volič slobodne rozhodnúť, komu odovzdá svoj hlas, bez ovplyvňovania inými subjektami, ktoré sa podieľajú na vedení volebnej kampane alebo ktoré sú nosičmi informácií o kandidátoch.“ (z dôvodovej správy k § 2 ods. 2, pozn.).

105.

Súčasne je potrebné dodať, že v demokratickej spoločnosti postavenej o. i. na rovnom volebnom práve je volebné rozhodnutie výsledkom výlučného rozhodnutia voliča a jeho taktizovanie so svojím hlasom je úplne legitímne a štát, resp. verejná moc nie sú oprávnené s výnimkou prípadov volebnej korupcie jeho volebné rozhodnutie a dôvody k nemu vedúce preskúmavať.

106.

Účel napadnutého ustanovenia je podľa odôvodnenia pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu „chrániť voliča pred dezinformáciami a účelovými informáciami“, pretože „volič má zároveň právo na ochranu pred dezinformáciami. Návrh zmeny zákona má ambíciu chrániť voliča pred cielenými informáciami zameranými na jeho ovplyvnenie v prospech určitej politickej strany a nechať ho samého urobiť si úsudok podľa programu a činnosti vybranej politickej strany, ktorú sa rozhodne voliť.“.

107.

Ak by ústavný súd pri identifikácii cieľa napadnutej právnej úpravy vychádzal výlučne z odôvodnenia citovaného v predchádzajúcom odseku, potom konštatuje, že takýto účel napadnutého ustanovenia mení vzťah voliča a štátu, resp. verejnej moci v oblasti informácií. Kým v prípade situácie uvedenej v bode 102 sa vytvára priestor pre voliča, aby si sám urobil úsudok pred voľbami a svoje volebné rozhodnutie sformoval na základe vlastného vyhodnotenia všetkých dovtedy mu dostupných informácií, v prípade napadnutého ustanovenia nastupuje aktivizmus verejnej moci, ktorá chce/mala by voliča aktívne chrániť, a to pred dezinformáciami (mimochodom, bez legálnej definície, čo je možné za dezinformáciu považovať), ale dokonca aj pred informáciami.

108.

Zo strany ústavného súdu by bolo nesprávne ponechať bez adekvátnej odozvy (prípadne ju mlčky akceptovať) argumentáciu zákonodarcu týkajúcu sa ochrany občanov pred dezinformáciami a účelovými informáciami. Žiadne takéto právo ústava ani dohovor neobsahujú. Občan na základe ústavy a ani dohovoru nemá právo na ochranu pred dezinformáciami a účelovými informáciami z dôvodu, že to neumožňuje sloboda prejavu a sloboda prijímať informácie. Už vôbec neexistuje pozitívna povinnosť štátu chrániť občanov či voličov pred dezinformáciami a účelovými informáciami.

109.

Ústavný súd už niekoľkokrát zopakoval svoj názor, že voliča je potrebné nepodceňovať (sp. zn. PL. ÚS 118/07). Slobodné voľby sú spojené iba so slobodným volebným rozhodnutím každého voliča. Slobodné volebné rozhodnutie voliča v demokratickej spoločnosti nie je zlučiteľné s konaním verejnej moci, ktorá ho aktívne chráni pred informáciami, ktoré sama vyhodnotí ako pre voliča nevhodné. Ak verejná moc pristupuje k voličom či občanom ako k niekomu, kto má také malé, obmedzené alebo podpriemerné znalosti o spoločenskom a osobitne politickom dianí, že nedokáže sám vyhodnotiť zverejňované informácie a je odkázaný na ochranu pred nimi zo strany verejnej moci, je to poručnícky prístup verejnej moci. Takýto prístup verejnej moci nie je zlučiteľný so skutočne demokratickou spoločnosťou.

110.

Cieľ ktorý vytýčil navrhovateľ napadnutého ustanovenia (bod 106) teda nie je legitímny. Ústavný súd však neopomína, že napadnuté ustanovenie plní aj cieľ identifikovaný v bode 104 odôvodnenia, ktorý ale legitímnym je, a preto je potrebné v teste proporcionality pokračovať ďalej (test vhodnosti).

111.

Napadnuté ustanovenie nevyhovuje požiadavke vhodnosti pri dosahovaní cieľa spočívajúceho v ochrane voliča pred dezinformáciami, pretože preskúmavaný zásah zverejňovania nebráni iným spôsobom (nikomu) rozširovať či distribuovať prieskumy. Ústavný súd považoval za potrebné podrobiť toto ustanovenie aj testu nevyhnutnosti z pohľadu, či obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie v intenzite napadnutého ustanovenia nie je väčšie, ako je potrebné na dosiahnutie účelu obmedzenia.

112.

Napadnuté ustanovenie zmenilo dĺžku trvania zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov v § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. vo vzťahu k voľbám do národnej rady tak, že tento zákaz predĺžilo zo 14 dní predo dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania na 50 dní predo dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania. Došlo tak k predĺženiu trvania obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie tri a pol násobne. Takéto predĺženie, resp. rozšírenie časových účinkov zákazu zverejňovať výsledky volebných prieskumov nebolo nijako odôvodnené, a to ani z pohľadu jeho vzťahu/pomeru k pôvodnej úprave (tri a pol násobné predĺženie) a ani z pohľadu jeho konečného číselného vyjadrenia (50 dní).

113.

Ani z právnej úpravy zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov na území Slovenska od roku 1990 a ani z vykonanej komparácie nie je možné identifikovať zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov, ktorý by dosahoval intenzitu 50 dní predo dňom konania volieb.

114.

Ústavnému súdu nie je známy žiaden dôvod vychádzajúci napríklad z nejakej politologickej alebo sociologickej štúdie, ktorý by opodstatňoval, že pre kvalifikované volebné rozhodnutie voliča a vytvorenie priestoru na jeho slobodné rozhodnutie je potrebné obmedziť mu zákazom prístup k informáciám o výsledku volebných prieskumov v dĺžke trvania až 50 dní predo dňom konania volieb.

115.

V skutočnosti takýto dlhý zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov spôsobí, že volič nebude disponovať potrebnými aktuálnymi informáciami, ktoré by pre svoje kvalifikované volebné rozhodnutie potreboval alebo požadoval, a tým napokon jeho prekvapenie či až rozčarovanie z výsledku volieb môže byť väčšie, a tým jeho ochota ich akceptovať a stotožniť sa s nimi nižšia.

116.

Aj pri rešpektovaní legitímneho cieľa zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov (bod 104) nie je možné jeho stanovenie v dĺžke 50 dní predo dňom konania volieb považovať za opatrenie, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na dosiahnutie tohto legitímneho cieľa.

117.

Napadnuté ustanovenie preto testom nevyhnutnosti neprešlo.

118.

Napokon je napadnuté ustanovenie potrebné podrobiť aj testu proporcionality v užšom zmysle.

119.

V prípade každého zákona obmedzujúceho základné práva a slobody musia byť zohľadnené požiadavky a limity čl. 13 ods. 4 ústavy. Požiadavka čl. 13 ods. 4 ústavy predstavuje základné ústavné interpretačné pravidlo pre konanie zákonodarcu pri prijímaní takých zákonov, ktorými by obmedzoval základné práva a slobody. Táto požiadavka preto musí platiť aj v prípade obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie zákazom zverejňovania výsledkov volebných prieskumov podľa napadnutého ustanovenia.

120.

Podstatou základného práva podľa čl. 13 ods. 4 ústavy je to, na čom je založené. Jeho zmyslom je potom to, na čo slúži. Sloboda prejavu je založená na možnosti každého slobodne sa prejaviť, vyjadriť svoje názory, myšlienky a city. Sloboda prejavu slúži na vyslovenie, ale aj na zamlčanie svojich citov, myšlienok a názorov. Právo na informácie je založené na možnosti každého slobodne sa dozvedieť informáciu, získať informáciu do svojej dispozičnej sféry, spracovať pre svoju potrebu takto slobodne získanú informáciu a podľa uváženia ju aj ďalej rozširovať. Právo na informácie slúži na vyhľadávanie, prijímanie a aj rozširovanie názorov, myšlienok a informácií.

121.

Obmedzenie základného práva a slobody sa môže použiť len na stanovený legitímny cieľ. Z ústavnej požiadavky dbať na podstatu a zmysel základných práv a slobôd pri ich obmedzení a toto obmedzenie použiť len na ustanovený cieľ vyplýva povinnosť zákonodarcu zachovať princíp proporcionality medzi cieľom, ktorý sleduje zavedením a právnou úpravou určitého právneho inštitútu, a charakterom a intenzitou tohto inštitútu. Prekročenie princípu proporcionality zakladá nielen porušenie čl. 13 ods. 4 ústavy, ale zasahuje aj do materiálne chápaného právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

122.

Zisťovanie a zverejňovanie výsledkov podpory verejnosti pre politické strany alebo pre konkrétnych politikov nie je v Slovenskej republike právne regulované a je ho možné uskutočňovať v zásade kedykoľvek. Takéto konanie ale nie je volebným prieskumom, pretože takéto prieskumy sa od volebných prieskumov odlišujú tým, že sa netýkajú politických strán alebo kandidátov kandidujúcich v konkrétnych vyhlásených voľbách. Volebný prieskum je také zisťovanie podpory verejnosti pre politické strany alebo pre kandidátov, ktoré sa realizuje v čase volebnej kampane pred konkrétnymi voľbami.

123.

Pre posúdenie toho, či napadnuté ustanovenie dbá na podstatu a zmysel slobody prejavu a práva na informácie, je relevantné iba jeho posúdenie v kontexte volebnej kampane, a nie mimo nej. Volebná kampaň začína dňom uverejnenia rozhodnutia o vyhlásení volieb v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a končí 48 hodín predo dňom konania volieb. Voľby do národnej rady vyhlasuje jej predseda najneskôr 110 dní predo dňom ich konania. Pri vyhlásení volieb do národnej rady 110 dní predo dňom ich konania môže volebná kampaň trvať 107 celých dní a prvých sedem hodín 108. dňa od ich vyhlásenia. V tomto čase je možné zverejňovať výsledky volebných prieskumov, ak to nie je zakázané. Inak povedané, v tomto čase, ak to nie je zakázané, môže ten, kto takýmto výsledkom disponuje, ho slobodne zverejniť a každý má právo takýto výsledok slobodne získať podľa svojho záujmu do svojej dispozičnej sféry alebo ho odmietnuť, vyhodnotiť ho, spracovať ho a použiť alebo nepoužiť pri formovaní svojho volebného rozhodnutia a ponechať si ho alebo ho ďalej rozširovať.

124.

Napadnuté ustanovenie zakazuje zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov 50 dní predo dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania. Vo vzťahu k voľbám do národnej rady a im predchádzajúcej kampani to z hľadiska pomeru dĺžky trvania volebnej kampane a dĺžky trvania zákazu podľa napadnutého ustanovenia počas volebnej kampane (zákaz sa čiastočne prekrýva aj so zákazom volebnej kampane ako takej) predstavuje 45 %. Zákaz zverejňovať výsledky volebných prieskumov 50 dní predo dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania tak zasahuje do dĺžky trvania volebnej kampane v rozsahu skoro jej polovice.

125.

Pri takejto intenzite zásahu do slobody prejavu a práva na informácie v čase, keď sú informácie podstatou činnosti všetkých aktérov volebnej kampane, je možné iba ťažko uveriť, že zákonodarca pri prijímaní napadnutého ustanovenia dbal na podstatu a zmysel slobody prejavu a práva na informácie. Navyše, napadnuté ustanovenie nesleduje žiaden legitímny cieľ.

126.

Ústavný súd preto vo vzťahu k čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 10 dohovoru návrhu vyhovel a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku.

127.

Podľa navrhovateľky porušuje napadnuté ustanovenie aj zákaz cenzúry podľa čl. 26 ods. 3 ústavy.

128.

V právnom poriadku Slovenskej republiky nie je definícia cenzúry. Podľa akademického vymedzenia „Cenzúru možno rozdeliť na predbežnú a následnú. Za predbežnú (preventívnu) cenzúru sa považuje inštitucionálne znemožnenie určitý text, dielo, časť diela vyhotoviť alebo preniesť určitý prejav, za následnú úradná kontrola publikácie po jej vyhotovení, pričom než začne publikácia byť šírená, neprípustné pasáže sa napr. dodatočne začiernia. Aj tu je teda určitá predbežnosť vzťahujúca sa na publikáciu už vyhotoveného obsahu.“ (KLÍMA, K. a kol. Encyklopedie ústavního práva. Praha : ASPI, 2007, s. 29.).

129.

Cenzúra predstavuje absolútny, resp. konečný zásah do slobody prejavu a práva na informácie. Informácie, ktoré sú cenzúrové, by sa nemali ani vyhotovovať a ak boli vyhotovené, nemali by sa predniesť, pričom tento zákaz platí bez časového a personálneho obmedzenia.

130.

Napadnuté ustanovenie zasahuje do slobody prejavu a práva na informácie spôsobom, ktorý síce vzhľadom na miesto, čas a trvanie zásahu porušuje tieto práva v ich podstate, ale nie absolútnym spôsobom. Napadnuté ustanovenie nevytvára inštitucionálny systém, ktorý by zakazoval vyhotovovanie volebných prieskumov. Ktokoľvek ich môže vyhotovovať, a to aj v čase, keď je zakázané ich zverejňovanie. Ak je volebný prieskum vyhotovený, je jeho zverejnenie možné mimo času zákazu. Tento platí personálne erga omnes, ale nemá neobmedzené časové účinky.

131.

Ak je informácia cenzúrová, nie je ju možné zverejniť vôbec. Pred začatím moratória na výsledky volebných prieskumov je ich možné zverejňovať. Ich nezverejňovanie preto nie je absolútne.

132.

Návrhu v časti na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 26 ods. 3 ústavy preto ústavný súd nevyhovel.

III.3. K namietanému nesúladu s princípom rovnosti a ústavným zákazom postihu za uplatňovanie základných práv a slobôd:

133.

Pred vlastným prieskumom napadnutého ustanovenia z pohľadu zásahu do ústavného princípu rovnosti upozorňuje ústavný súd, že navrhovateľka na s. 2, 3 a 25 návrhu uvádza ako referenčnú normu čl. 18 dohovoru, kým na s. 14 a 15 v časti V návrhu, ktorá sa konkrétne venuje porušeniu princípu rovnosti navrhovateľka argumentuje čl. 14 dohovoru. Ústavný súd posudzuje návrh z obsahového hľadiska a z obsahu a argumentácie v časti V návrhu vyvodzuje, že navrhovateľka namieta nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 14 dohovoru.

134.

Navrhovateľka namieta, že napadnuté ustanovenie zakladá nerovnosť medzi dvomi skupinami účastníkov politickej súťaže a aj medzi dvomi skupinami voličov, a to tým, že zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov sa netýka ich uskutočňovania, čo v konečnom dôsledku povedie k tomu, že časť účastníkov politickej súťaže a časť voličov bude disponovať výsledkami uskutočnených a nezverejnených volebných prieskumov a iná časť nie.

135.

Rovnosť patrí medzi princípy materiálneho právneho štátu (sp. zn. PL. ÚS 7/2017). Rovnosť je v ústave vyjadrená ako rovnosť v dôstojnosti a rovnosť v právach. Konkretizácia rovnosti v dôstojnosti a rovnosti v právach je vyjadrená v čl. 12 ods. 2 ústavy. Realizáciou obsahu čl. 12 ods. 2 ústavy sa uplatňuje zásada, aby rovné bolo chápané (uskutočňované) rovno, kým nerovné má byť chápané (uskutočňované) s prihliadnutím na svoju rozdielnosť.

136.

Zákaz v § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. je rámcovaný časom trvania zákazu, zakazovanou činnosťou a zakázanou informáciou. Tento zákaz nemá osobitný personálny rozmer. Z hľadiska adresátov ide o zákaz všeobecný, pôsobiaci erga omnes. Každému, kto výsledkom volebného prieskumu disponuje, pričom zákon č. 181/2014 Z. z. nerieši, ako sa do jeho moci dostal, sa zakazuje jeho zverejnenie. Z tohto zákazu nie je v čase trvania zákazu výnimka, a to ani priamo zo zákona, ani na základe rozhodnutia nejakého orgánu verejnej moci. O takúto výnimku nie je možné žiadať a žiaden orgán verejnej moci ju nie je oprávnený udeliť.

137.

Zákaz sa vzťahuje na zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov. Napadnuté ustanovenie iný zákaz neobsahuje, resp. sa iného zákazu netýka. Ústavný súd skúma napadnuté ustanovenie. Ústavný súd neskúma a neposudzuje konštrukcie, ktoré by mohli z napadnutého ustanovenia vyplývať. Ústavný súd preto neposudzuje to, či zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov obsahuje aj iný zákaz ako tento alebo nie, resp. či tento výslovný zákaz má automaticky viesť aj k nejakým iným zákazom. To nie je predmetom konania.

138.

Vo vzťahu k zákazu platí najvšeobecnejšia úprava v čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy v závislosti od postavenia dotknutého subjektu. V Slovenskej republike neexistuje monopol verejnej moci na uskutočňovanie volebných prieskumov. Súčasne ani neexistuje ich obmedzenie na aktérov slobodnej súťaže politických síl, napríklad politické strany či kandidátov. Volebný prieskum môže vykonať každý, pričom motivácia preň nie je predmetom skúmania ústavným súdom.

139.

Predmetom zákazu je zverejňovať výsledky volebných prieskumov. Zákon č. 181/2014 Z. z. legálnu definíciu toho, čo je zverejňovanie, neobsahuje, aj keď s týmto pojmom pracuje aj na iných miestach (§ 14).

Zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov by malo umožňovať hromadný prístup verejnosti k ich obsahu tak, aby mohol výsledky volebného prieskumu ktokoľvek získať. Opakom je potom zákaz, teda neumožnenie hromadného prístupu verejnosti k obsahu výsledkov volebných prieskumov, ktorý platí pre každého bez výnimky a pôsobí proti každému bez výnimky.

140.

Každý účastník slobodnej súťaže politických síl a tiež každý volič má prirodzene rozdielnu či nerovnú mieru informácií, ktoré ovplyvňujú ich konanie v politickej súťaži a ktoré v prípade voličov ovplyvňujú ich volebné rozhodnutie. Štát iste nemá informačnú nerovnosť podporovať, ale súčasne v slobodnej, otvorenej spoločnosti ani nedosiahne úplnú informačnú rovnosť všetkých aktérov slobodnej súťaže politických síl a všetkých voličov.

141.

Článok 12 ods. 2 ústavy vymedzuje priamu diskrimináciu, ktorá je založená na rozdielnom zaobchádzaní s osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia (je potrebné ju odlišovať od pozitívnej diskriminácie, aj keď práve nepriama diskriminácia môže byť príčinou pozitívnej diskriminácie) je založená na rovnakom zaobchádzaní s osobami nachádzajúcimi sa vo výrazne odlišnom postavení. Článok 14 dohovoru zaručuje užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie, a tým chráni jednotlivcov pred rozdielnym zaobchádzaním v porovnateľnej situácii.

142.

Všeobecný a bezvýnimočný zákaz v § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. nezakladá rozdielne zaobchádzanie s osobami v porovnateľnej situácii. K takej situácii by došlo, ak by bol zákaz porušený. Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov vychádza z prezumpcie ústavnosti právnych predpisov a abstraktne preskúmava súlad napadnutého ustanovenia s referenčnými článkami ústavy a dohovoru. Ústavný súd neskúma súlad situácie navodenej porušením zákona s ústavou alebo dohovorom a neposkytuje ochranu ústavnosti v stave porušenia zákona. Porušenie zákazu podľa § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. je správnym deliktom, za ktorý Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán ukladá sankciu vo forme pokuty. Pokuta je zárukou toho, že zákaz bude pôsobiť voči každému rovnako a na každého rovnako.

143.

Článok 12 ods. 4 ústavy chráni každého pred ujmou na právach pre to, lebo uplatňuje svoje základné práva a slobody.

144.

Ujma na právach ako dôsledok uplatnenia svojho základného práva a slobody by nastala, ak by právna úprava obmedzovala alebo dokonca vylučovala nadobudnutie alebo uplatňovanie niektorého zo základných práv a slobôd na základe skutočnosti, že si niekto uplatnil niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd a táto skutočnosť by sa premietla do právnej úpravy nadobúdania alebo uplatňovania konkrétneho práva tak, že v dôsledku uvedeného by bola táto právna úprava odlišná u tých osôb, ktoré si predtým uplatnili niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd, v porovnaní s tými osobami, ktoré si takéto základné právo alebo slobodu neuplatnili.

145.

Podľa ústavného súdu «Pod termínom „ujma na právach“ je potrebné chápať aj akékoľvek iné obmedzenie pri nadobúdaní práva, ktoré sa prejavilo v porušení ústavnej zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ako výlučný a jediný dôsledok predošlého uplatnenia niektorého zo základných práv alebo slobôd. O ujme na práve možno teda hovoriť vtedy, ak jediným dôvodom vylučujúcim jeho nadobudnutie je predošlé uplatnenie niektorého zo základných práv alebo slobôd. Takýmto výkladom termínu „ujma na právach“ sa súčasne vylučuje možnosť, aby v dôsledku nenadobudnutia práva si oprávnený subjekt nemohol uplatniť ani niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd (v tom prípade, ak nadobudnutie konkrétneho práva je nevyhnutnou podmienkou pre uplatnenie niektorého zo základných práv alebo slobôd).» (sp. zn. PL. ÚS 18/97).

146.

Pokuta je sankcia za správny delikt spočívajúci v porušení zákona. Pokuta nepredstavuje ujmu na právach spočívajúcu v nenadobudnutí alebo obmedzení nadobudnutia základného práva alebo slobody. Konanie porušujúce zákon nie je uplatnením základného práva alebo slobody.

147.

Ústavný súd preto návrhu v časti vyslovenia nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 14 dohovoru nevyhovel.

III.4. K namietanému nesúladu s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti:

148.

Navrhovateľka vidí nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 31 ústavy z dvoch dôvodov. V prvom rade je to časový moment schválenia napadnutého ustanovenia krátko pred voľbami do národnej rady konanými 29. februára 2020 a tiež spojenie miery prístupu všetkých účastníkov politickej súťaže k informačným základným právam s mierou slobody súťaže politických síl.

149.

Moment schválenia napadnutého ustanovenia vo vzťahu k voľbám do národnej rady konaným 29. februára 2020, jeho účinnosť počas prebiehajúcej volebnej kampane a prekročenie potrebnej miery zdržanlivosti národnej rady v tom čase tvorili základ argumentácie ústavného súdu v uznesení č. k. PL. ÚS 26/2019-77 z 18. decembra 2020, ktorým ústavný súd práve z týchto dôvodov rozhodol o. i. o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia.

150.

Článok 31 ústavy ustanovuje všeobecnú požiadavku adresovanú predovšetkým zákonodarcovi prijímať iba také zákony, ktoré umožnia a ochránia slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

151.

Článok 31 ústavy je tak základným interpretačným pravidlom pre zákony, ktoré bližšie upravujú výkon politických práv. Toto ustanovenie ústavy má priamu spojitosť so všetkými politickými právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl v demokratickej spoločnosti (PL. ÚS 19/98, PL. ÚS 100/07). Slobodná súťaž politických síl nachádza výraz predovšetkým v slobodných voľbách (PL. ÚS 51/2018).

152.

Z čl. 31 ústavy vyplýva, že nielen zákonná úprava a jej výklad, ale aj používanie iných politických práv vrátane slobody prejavu a práva na informácie a ich obmedzenie, ktoré je tiež určitou formou používania týchto politických práv, musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Súčasťou slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti je aj možnosť súťažiacich politických síl prezentovať svoj program, svoje názory, a to v snahe získať pre ne medzi občanmi a voličmi podporu.

153.

Ochrana slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti v zmysle čl. 31 ústavy sa týka normotvornej a aplikačnej činnosti orgánov verejnej moci (štátnych orgánov), ako aj činnosti politických strán, resp. nezávislých kandidátov v súvislosti s voľbami. Tieto orgány môžu porušiť právo na rovnosť šancí tým, že v rámci volebnej kampane nezákonným alebo neústavným spôsobom pôsobia v prospech alebo neprospech jednej politickej sily (PL. ÚS 35/03, PL. ÚS 51/2018). Ochrana slobodnej súťaže politických síl nemôže byť legitímnym cieľom moratória (§ 17), pretože znenie čl. 31 ústavy ako všeobecný ústavný princíp svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl a má nepochybný vplyv na všetky politické práva uvedené v ústave, samo osebe však právom nie je, a preto nemôže legitimizovať zásah do čl. 26 ústavy.

154.

Slobodná súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti a jej ochrana sa vzťahuje na politické sily. Slobodná súťaž politických síl sa neobmedzuje len na voľby. V demokratickej spoločnosti predstavuje slobodná súťaž akékoľvek slobodné súperenie politických síl, napríklad aj vo vnútri politickej strany alebo v parlamente. Táto nemusí byť formalizovaná iba v politickej strane, ale politickou silou je potrebné materiálne chápať stranu, hnutie, iniciatívu alebo aktivitu, ktorá v demokratickej spoločnosti slobodne presadzuje svoj politický program, svoje politické názory a predstavy v snahe získať pre ne podporu verejnosti.

155.

Napadnuté ustanovenie je súčasťou zákona č. 181/2014 Z. z. upravujúceho volebnú kampaň, ktorá je spojená s voľbami. Vo voľbách politické strany, resp. kandidáti súťažia o hlasy voličov a sú priamymi aktérmi slobodnej súťaže politických síl. V rozsahu jej ochrany do nej tiež vstupujú orgány verejnej moci, ktoré svojou normotvornou činnosťou vytvárajú jej pravidlá alebo ich aplikujú.

156.

Nepriamo sa na slobodnej súťaži politických síl v demokratickej spoločnosti môžu podieľať aj iné subjekty ako tie, ktoré sú jej priamymi aktérmi. Môže ísť o rôzne subjekty, ktoré najmä poskytujú svoje služby aktérom slobodnej súťaže politických síl, a to či už na dobrovoľnej, alebo na komerčnej báze. Pravidlá slobodnej súťaže politických síl a ich zmena sa ich postavenia dotýkajú, aj keď iba nepriamo.

157.

Pravidlá slobodnej súťaže politických síl a ich zmena sa postavenia voliča dotýkajú v rozsahu zásahu do všeobecného, rovného, priameho volebného práva s tajným hlasovaním.

158.

Napadnuté ustanovenie sa týka špeciálneho prvku volebnej kampane, a to výsledkov volebných prieskumov. Aktéri slobodnej súťaže politických síl sú spravidla predmetom či objektom volebného prieskumu, nie jeho subjektom. Inak povedané, pri volebnom prieskume a jeho výsledku nejde o vlastnú volebnú kampaň, teda o informácie podávané politickou stranou alebo kandidátom voličovi v snahe získať jeho hlas alebo ho od nejakého hlasovania odradiť, ale ide o informácie o aktuálnej miere podpory kandidujúcej politickej strany, resp. kandidáta. Súčasťou volebného prieskumu nie je aktívna výzva na hlasovanie v prospech alebo v neprospech subjektu, ktorého sa volebný prieskum týka.

159.

Ustanovenie § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. v subjekte zákazu mlčí. Najvšeobecnejšie je možné povedať, že sa týka každého, resp. pôsobí erga omnes, a to obojsmerne. Každému sa zakazuje zverejňovať výsledky volebných prieskumov a zákaz pôsobí voči každému, teda každému sa zakazuje poskytnúť zverejnením výsledky volebných prieskumov.

160.

Volebný prieskum môže uskutočniť v podstate ktokoľvek. Spravidla ale volebný prieskum uskutočňuje nejaká agentúra ako svoju podnikateľskú činnosť. Táto agentúra nie je politický subjekt a nie je aktívnym účastníkom slobodnej súťaže politických síl. Výsledky prieskumu odovzdáva tomu, kto si jeho vyhotovenie objednal. Tento subjekt môže, ale nemusí byť účastníkom slobodnej súťaže politických síl. Napríklad ak je to nejaké médium, tak toto tiež politicky nesúťaží. Ten, kto si volebný prieskum objednal, ho môže zverejniť, ale volebný prieskum môže mať aj súkromný charakter v tom, že jeho výsledky nezverejní, ale slúžia iba na jeho vnútornú potrebu. A ani v tomto prípade nemusí ísť o aktívneho účastníka slobodnej súťaže politických síl.

161.

Zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov nie je povinné, v Slovenskej republike dokonca ani neplatí povinnosť v súvislosti s volebnou kampaňou volebné prieskumy vôbec vyhotovovať. Ide o fakultatívnu činnosť. Jej politický, politologický, marketingový a informačný význam si ústavný súd uvedomuje, ale nič to nemení na tom, že nejde o povinnú súčasť slobodnej súťaže politických síl všeobecne a ani pred voľbami konkrétne.

162.

Ústavný súd rešpektuje voľbu argumentačných metód navrhovateľky. Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 31 ústavy argumentuje ad absurdum v tom, že volebný prieskum poskytuje voličovi „spätnú väzbu spoločnosti na pôsobenie jednotlivých politických síl“ a ak takáto spätná väzba nie je, „môže to viesť až k jeho apatii či rezignácii a neúčasti vo voľbách, a tým k strate podstaty a zmyslu inštitútu volieb, volebného práva a v konečnom dôsledku i demokracie“.

163.

Volebné prieskumy takúto spätnú väzbu voličovi poskytujú a môžu spoluformovať jeho volebné rozhodnutie. Na druhej strane nie je možné spoločenskú reakciu na aktérov slobodnej súťaže politických síl pred voľbami redukovať iba na volebné prieskumy. Spätná väzba spoločnosti sa prejavuje aj využívaním iných politických práv (právo pokojne sa zhromažďovať, petičné právo) alebo prostredníctvom sociálnych sietí, ktoré v súčasnej bode umožňujú prezentovanie (pozitívnej a negatívnej) spätnej väzby spoločnosti na pôsobenie jednotlivých politických síl.

164.

Úloha orgánov verejnej moci pri ochrane slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti je túto súťaž chrániť o. i. aj tým, že ak je/bol by nejaký komponent pre túto súťaž nevyhnutný, bolo by povinnosťou ho do pravidiel slobodnej súťaže politických síl zakomponovať a jeho dodržiavanie vynucovať. Taký charakter majú zákonné pravidlá volebnej kampane zahŕňajúce najmä (ale nielen) určenie momentu jej začiatku, ukončenia, subjektov, ktoré sa na nej podieľajú, či najvyššej prípustnej výšky použitých finančných prostriedkov. Stanovenie týchto pravidiel rovnako pre všetkých a ich vynucovanie vytvára predpoklad slobodnej súťaže politických síl, ale tiež informovanosť voličov o jej aktéroch.

165.

Pravidlá zverejňovania výsledkov volebných prieskumov sú súčasťou pravidiel volebnej kampane na princípe rovnosti a rovnocennosti jej aktérov.

166.

Napadnuté ustanovenie do postavenia aktérov slobodnej súťaže politických síl priamo nezasahuje. Pôsobí voči nim v rozsahu fakultatívneho komponentu volebnej kampane rovnako a žiadneho z nich nezvýhodňuje ani neznevýhodňuje.

Ústavný súd preto návrhu v časti namietaného nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 31 ústavy nevyhovel.

III.5. K namietanému nesúladu s princípom právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní:

167.

Navrhovateľka namieta tiež nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy, a to v rozsahu zásahu napadnutého ustanovenia do princípu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní. Navrhovateľka zásah do nich vidí najmä v prijatí napadnutého ustanovenia počas volebnej kampane pred voľbami do národnej rady konanými 29. februára 2020.

168.

K princípu právnej istoty sa ústavný súd vyjadril už nespočetnekrát (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 17/2014). Princíp právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní a zákaz (pravej) retroaktivity patrí medzi princípy demokratického a právneho štátu (sp. zn. PL. ÚS 7/2017).

169.

S uplatňovaním princípu právnej istoty sa z pohľadu zákonodarcu spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, zákaz svojvôle, ako aj uplatňovanie zásady primeranosti [proporcionality (PL. ÚS 12/05)].

170.

Princíp právnej istoty z pohľadu občanov chráni a posilňuje ich dôveru v právny poriadok. Spoľahlivý právny poriadok umožňuje občanom usporiadať si svoj život podľa vlastných predstáv, čo je vyjadrením ich slobody.

171.

K ochrane legitímnych očakávaní ústavný súd vyslovil, že „v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom.“ (sp. zn. PL. ÚS 12/05).

172.

Zákonodarca prijatím napadnutého ustanovenia nesledoval legitímny cieľ, porušil zásadu primeranosti v intenzite, pri ktorej nedbal na podstatu a zmysel slobody prejavu a práva na informácie. Vertikálnym mocenským zásahom zasiahol v exponovanej dobe do slobody tých, ktorí volebné prieskumy vykonávali, a tých, ktorým boli ich výsledky určené, teda potenciálne všetkých voličov, a neočakávane zmenil pravidlá zverejňovania výsledkov volebných prieskumov.

173.

Zákonodarca nekonal s ohľadom na princíp právnej istoty a legitímne očakávania a prijal napadnuté ustanovenie v rozpore s nimi, čím sa v tomto rozsahu napadnuté ustanovenie dostalo aj do rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy.

174.

Navrhovateľka žiada, aby ústavný súd podľa § 91 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol o tom, že stratou účinnosti napadnutého ustanovenia na základe rozhodnutia o jeho nesúlade sa neobnoví platnosť skoršieho právneho predpisu v znení platnom pred zmenou napadnutým ustanovením.

175.

Ústavný súd sa k zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov ako takému, resp. k § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. už na niekoľkých miestach odôvodnenia vyjadril. Ústavný súd poukázal na to, že právna úprava zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov bola a je s rozličnou mierou intenzity zákazu súčasťou právnej úpravy volebnej kampane a že takýto zákaz sleduje legitímny cieľ (bod 104).

176.

Zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov je súčasťou volebnej kampane. Tá je zase súčasťou slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl prebieha aj v samotnej národnej rade, a to medzi jej poslancami, medzi politickými stranami, ktoré sú v nej zastúpené, a najmä medzi vládou a parlamentnou opozíciou.

177.

Ústavný súd zastáva názor, že právna úprava týkajúca sa slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti by sama v takejto slobodnej parlamentnej politickej súťaži mala vznikať, a preto návrhu na neobnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu v znení platnom pred zmenou napadnutým ustanovením nevyhovel.

177.1.

Zdržanlivosť postoja ústavného súdu k tejto veci vyplýva (aj) z toho, že ide o vec, ktorá nemá binárny, čiernobiely charakter. V zákaze zverejňovania výsledkov volebných prieskumov vidí ústavný súd istý význam, a to aspoň dovtedy, kým zákonodarca neprijme právnu úpravu, ktorá bude objektivizovať zverejňované výsledky týchto prieskumov. Samotné rozhodnutie o existencii zákazu zverejňovať výsledky volebných prieskumov či o vhodnosti jeho dĺžky je skutočne citlivou záležitosťou vyžadujúcou také riešenie, ktoré objektívnym spôsobom zohľadní nielen domáce tradície tohto inštitútu, jeho patričnú komparáciu, ale tiež proporcionalitu takéhoto zákazu a ochranu volebného práva. Uvedené najlepšie a najobjektívnejšie dokáže skutočne vykonať len zákonodarca, a to v riadnom, otvorenom a deliberatívnom legislatívnom procese.

178.

Platnosť rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia uznesením č. k. PL. ÚS 26/2019-77 z 18. decembra 2019 zaniká právoplatnosťou tohto rozhodnutia ústavného súdu, teda odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

179.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

180.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

181.

Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu referenda, v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

182.

Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

183.

Z hľadiska obsahu napadnutého ustanovenia zaniká odo dňa vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda jeho právoplatnosťou, platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia v tejto veci tak, ako to v súlade s § 81 a § 90 ods. 3 zákona o ústavnom súde deklaruje výrok tohto nálezu (prvá veta bodu 3 výroku tohto nálezu). Tým zároveň pominula náhrada číslovky „50“ číslovkou „14“ v platnom a účinnom znení zákona.

184.

Zároveň sa však tým istým momentom v súlade s § 91 ods. 3 zákona o ústavnom súde časť vety za bodkočiarkou (ako je uvedené v druhej vete bodu 3 výroku tohto nálezu) obnovuje platnosť a účinnosť § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení platnom a účinnom do 3. decembra 2019. Je to tak preto, že ústavný súd vyhovel návrhu navrhovateľky len čiastočne (čiastočne mu nevyhovel výrokom tohto nálezu v bode 2). K vyhoveniu navrhovateľke došlo vyslovením nesúladu právnych predpisov (výrokom v bode 1 tohto nálezu) len v časti napadnutého ustanovenia (teda vo vzťahu k ustanoveniu chápanému ako akejkoľvek časti textu právneho predpisu, ktorá má normatívny význam), a to pokiaľ ide o slovo označujúce číslovku „50“. Tá sa však stala súčasťou napadnutého ustanovenia len ako výsledok jeho zmeny vykonanej čl. IV bodom 1 zákona č. 413/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, na základe ktorého «v § 17 sa číslovka „14“ nahrádza číslovkou „50“». Ide teda o situáciu predpokladanú § 91 ods. 3 časťou vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde, ktorej deklaratórne zodpovedá druhá veta bodu 3 výroku tohto nálezu, keďže ústavný súd nerozhodol podľa naostatok označeného ustanovenia „inak“ (čo by znamenalo absenciu určenia počtu dní zákazu zverejňovania volebných prieskumov predo dňom konania volieb v napadnutom ustanovení).

185.

Platné a účinné znenie napadnutého ustanovenia (na základe právneho mechanizmu vysvetleného v predchádzajúcom bode) teda ostáva rovnaké ako v čase do 3. decembra 2019, resp. rovnaké ako v čase pozastavenia účinnosti v rozsahu určenom ústavným súdom (jeho skorším uznesením v rámci tohto konania). To platí bez ohľadu na plynutie lehoty podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, resp. § 91 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde vyvolané vyhlásením tohto (derogačného) nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Uvedená lehota znamená, že ak by národná rada pristúpila k zmene napadnutého ustanovenia počas jej plynutia, menila by jeho text z číslovky „50“, ktorý je v dotknutom smere (v smere platnosti pretrvávajúcej na účel zmeny zákona) relevantný, aj keď nezodpovedajúci účinnému zneniu napadnutého ustanovenia. Po márnom uplynutí uvedenej lehoty by mohlo dôjsť k zmene napadnutého ustanovenia už zo znenia, ktoré zodpovedá jeho aktuálnej „náhradnej“ platnosti a jeho účinnosti (oboje v zmysle § 91 ods. 3 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde), ktoré (platnosť aj účinnosť) sa takým uplynutím stanú časovo neobmedzenými. K zmene by teda došlo z číslovky „14“. V dôsledku uvedeného ak by zákonodarca nemienil lehotu štrnástich dní meniť, k legislatívnej zmene nepristúpi, keďže popísaný normatívny stav je už vyvolaný účinkami tohto nálezu.

186.

Ak by však národná rada uznala za potrebné zákaz zverejňovania volebných prieskumov predo dňom konania volieb (ktorý je obsahom napadnutého ustanovenia) úplne zrušiť, právny názor ústavného súdu jej v tom nebráni, pretože, ako z obsahu tohto odôvodnenia vyplýva, ústavný súd (z hľadiska kritérií svojho rozhodovania) taký zákaz nevylučuje, ale ani nepožaduje.

187.

Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská sudca Rastislav Kaššák, ktoré sa týka výroku a odôvodnenia rozhodnutia, a sudca Peter Straka, ktoré sa týka odôvodnenia rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2021

Ivan Fiačan v. r. predseda pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky