Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 8. decembra 2021 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Protokolom č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

vytvorením dostatočných procesných záruk riadneho, urýchleného, účinného a včasného súdneho (od výkonnej moci plne nezávislého) prieskumu pozbavenia osobnej slobody v konaní začatom na návrh osoby, ktorá bola osobnej slobody pozbavená (v princípe po jej vypočutí), v ktorom má súd právomoc rozhodnúť o okamžitom prepustení osoby, ak zistí, že pozbavenie slobody bolo nezákonné, ako aj

mechanizmu následnej periodickej kontroly ďalšieho trvania pozbavenia osobnej slobody vykonávanej súdnym orgánom z úradnej povinnosti v primeraných lehotách.

134.

Realizácia a naplnenie týchto princípov môže byť dosiahnutá napríklad zavedením osobitného typu civilného mimosporového konania, ktorý vhodným spôsobom zohľadní doterajšiu úpravu konania o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení (rešpektujúcu požiadavky čl. 17 ods. 6 ústavy), a to vo vzťahu k všetkým opatreniam, ktoré budú obsahovo zákonodarcom definované spôsobom predstavujúcim pozbavenie osobnej slobody.

135.

Ústavný imperatív, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy), môže byť naplnený iba za naplnenia už uvedených podmienok, ktoré však napadnutá právna úprava nespĺňa. V preskúmavanej podobe neposkytuje potrebné záruky, že opatreniami zavádzané obmedzenia sa použijú výlučne na ustanovený cieľ, ktorým je ochrana verejného zdravia.

136.

Súhrnne o ustanoveniach zákona o ochrane verejného zdravia preskúmavaných v tejto časti odôvodnenia svojho nálezu ústavný súd uzatvára, že § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, zákona o ochrane verejného zdravia nie je v súlade s čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1,čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy i s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru (výrok 2 nálezu). Návrhu navrhovateľky v časti namietaného nesúladu s čl. 17 ods. 6 ústavy však bolo potrebné nevyhovieť, keďže izolácia ani karanténa nikdy nie sú (ústavnou) zdravotnou starostlivosťou, aj keď do nej môžu vyústiť (výrok 3 nálezu).

c) izolácia v domácom prostredí:

137.

Ako už však ústavný súd naznačil (bod 112), odlišná je situácia, pokiaľ ide o § 12 ods. 2 písm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí“ zákona o ochrane verejného zdravia. Miera určitosti kategórie „izolácia v domácom prostredí“ a predvídateľnosti súvisiacej právnej úpravy je daná nielen významom v bežnom jazyku, no aj jeho spojením s kontextovou definíciou zákona o ochrane verejného zdravia (legálne definovaný pojem „izolácia“ zúžený aj prívlastkom „v domácom prostredí“), čím sa predmetná kategória obsahovo odlišuje nielen napríklad od trestu odňatia slobody, aj keď s určitou podobnosťou s odlišným a podstatne menej represívnym trestom domáceho väzenia (§ 53 Trestného zákona), ale vzhľadom na jej podstatu a účel dovoľuje uzavrieť ‒ keďže v sebe implicitne obsahuje i výnimky odlišujúce ju od nútenej absolútnej (sociálnej) izolácie ‒ že uvalenie tohto opatrenia na jednotlivca za predpokladu rešpektovania jeho účelu nie je pozbavením jeho osobnej slobody (pozri najmä bod 114). Z hľadiska kvality života jednotlivca je teda potrebné zásadne rozlišovať izoláciu v určenom zariadení na jednej strane a v domácom prostredí na strane druhej, a to aj pokiaľ ide o možnosť udržania sociálneho kontaktu (hoci povaha opatrenia nie je rozhodujúca). Izoláciu v domácom prostredí od izolácie v určenom zariadení tak podstatne odlišuje miera intenzity obmedzenia voľného pohybu jednotlivca, ktorej nižší stupeň v prípade izolácie v domácom prostredí odôvodnene vedie k záveru, že takéto opatrenie nepredstavuje pozbavenie slobody. Dôsledkom je i to, že požiadavky súdnej ochrany v podobe plynúcej z čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru tu nie sú aplikovateľné. Preto ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti „izolácia v domácom prostredí“ s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy (výrok 3 nálezu).

138.

Vzhľadom na formulovaný záver ústavný súd nemohol vyhovieť (výrok 3 nálezu) ani návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia v predmetnej časti („izolácia v domácom prostredí“) s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy v jeho spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru (navrhovateľka nežiadala vysloviť nesúlad s týmto normami samostatne).

III.2.2. K namietanému nesúladu § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) v časti „izolácii a karanténnym opatreniam“ s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy (v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy) a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru:

139.

Podľa § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane verejného zdravia úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú:

n)

nútená izolácia osoby chorej na prenosné ochorenie alebo osoby podozrivej z prenosného ochorenia alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy, ktorá odmieta nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f)...,

u)

izolácia alebo karanténa osôb vstupujúcich na územie Slovenskej republiky...

140.

Podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia fyzické osoby sú povinné... podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam...

141.

Citované ustanovenia navrhovateľka namieta na podklade dôvodov, ktoré sú v zásade zhodné s jej tvrdeniami vo vzťahu k § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Ide o logické argumentačné prepojenie, keďže aj tieto ustanovenia používajú vo svojom terminologickom aparáte pojmy „izolácia“ a „karanténa“.

142.

Pokiaľ ide o časti napadnutých ustanovení operujúce kategóriou izolácie, v týchto prípadoch platia závery ústavného súdu založené na existencii legálnej definície podľa § 2 ods. 1 písm. m) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorá je však z hľadiska miery zásahu do osobnej slobody neostrá (bod 112) a pri variabilite možného miesta jej výkonu so súčasným prihliadnutím na absenciu právnej úpravy ustanovujúcej medze zásahov do základných práv a slobôd, ktorým možno osobu v izolácii podrobiť, nie je ani dostatočná pre predvídateľnú a jednoznačnú identifikáciu obsahu a rozsahu obmedzení, ktoré majú byť jej obsahom (bod 117).

143.

Ústavný súd však už taktiež poukázal na realizačnú spätosť § 48 ods. 4 písm. n) a u) s § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia (bod 109). Prvé z uvedených ustanovení výslovne zakotvuje možnosť nariadiť nútenú izoláciu osobám v prípade, ak odmietajú opatrenie nariadené podľa § 12 ods. 2 písm. f), druhé priznáva orgánom verejného zdravotníctva kompetenciu nariadiť izoláciu (ku karanténe pozri body 146 a 147) osobám vstupujúcim na územie Slovenskej republiky. Ustanovenie § 48 ods. 4 písm. u) v podstate len dopĺňa úpravu ustanovení § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. n) (v znení, v akom neboli derogované týmto nálezom) pre osoby vstupujúce na územie Slovenskej republiky. Niet rozumného dôvodu, aby bol pojem izolácie, ktorý je v § 2 ods. 1 písm. m) jednotne definovaný pre celý zákon o ochrane verejného zdravia, vykladaný a používaný odlišne v § 12 ods. 2 písm. f) a v § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia. Zároveň ústavný súd pripomína, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia je iba výpočtom opatrení slúžiacich predchádzaniu ochoreniam, avšak pojem izolácie definične spresňuje tak, že určuje miesto jej uskutočňovania (domáce prostredie, zdravotnícke zariadenie, iné určené zariadenie). Derogáciou izolácie „v zdravotníckom zariadení alebo inom určenom zariadení“ týmto nálezom (časť III.2.1) sa pojmológia zákona o ochrane verejného zdravia upraví tak, že izoláciu, a to aj tú, ktorú predpokladajú ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane verejného zdravia, bude možné uskutočňovať už iba v domácom prostredí, pričom takýto zásah, ako už bolo uvedené (bod 137), nepovažuje ústavný súd za pozbavenie osobnej slobody s nadväzujúcou požiadavkou náležitých hmotnoprávnych i procesnoprávnych záruk plynúcich z čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy. Rovnaký záver platí aj pre ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia v časti týkajúcej sa povinnosti fyzických osôb podrobiť sa izolácii. Predmetné ustanovenie upravuje aj z ústavnoprávneho hľadiska [čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy] relevantný obsah právneho vzťahu medzi fyzickou osobou a verejnou mocou tvoriaci základ pre následné uplatnenie kompetencií orgánov verejného zdravotníctva zakotvených či už v § 12 ods. 2 písm. f) alebo aj v § 48 ods. 4 písm. n) a u) zákona o ochrane verejného zdravia.

144.

Osobitne k normatívnym účinkom § 48 ods. 4 písm. n) zákona o ochrane verejného zdravia v znení ovplyvnenom derogačnými účinkami tohto nálezu ústavný súd dodáva, že vzhľadom na už zdôraznenú textuálnu a obsahovú previazanosť označeného ustanovenia s § 12 ods. 2 písm. f) predmetného zákona bude eliminovaný (ako obsolétny) účinok pojmu „nútená“ v úvode prvého z oboch ustanovení, a to v zmysle represívneho (fyzického, policajného) dodania do izolácie. Nebude už totiž prichádzať do úvahy externá forma izolácie, nariadená (výlučne) v zdravotníckom alebo inom určenom zariadení, a nútené dodanie do domáceho prostredia neprichádza pri zmysluplnom, resp. ústavne udržateľnom výklade zákona, do úvahy. Administratívnoprávna sankcionovateľnosť nesplnenia povinnosti izolácie sa odvíja už od § 12 ods. písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia, „vynútenie“ v tomto zmysle je teda zachované.

145.

Ústavný súd tak uzatvára, že pokiaľ ide o opatrenia nariaďujúce izoláciu podľa § 48 ods. 4 písm. n) a u) a povinnosť podrobiť sa izolácii podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia, nie je možné ich konfrontovať s požiadavkami kladenými na pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 dohovoru a podľa čl. 17 ústavy, pretože pokiaľ bude izolácia nariaďovaná len v domácom prostredí, nepredstavuje pozbavenie osobnej slobody. K povinnosti nariaďovať izoláciu výlučne v domácom prostredí bude zákon o ochrane verejného zdravia orgány verejného zdravotníctva zaväzovať po derogácii izolácie v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom zariadení [§ 12 ods. 2 písm. f)], vykonanej týmto nálezom, k čomu pristupuje povinnosť ústavne konformného výkladu pojmu izolácia v ostatných (teda aj v tejto časti nálezu preskúmavaných) ustanoveniach zákona o ochrane verejného zdravia. Zužujúci výklad (izolácia = izolácia v domácom prostredí) nedovoľuje nariaďovať izoláciu mimo domáceho prostredia. V popísaných okolnostiach niet dôvodu, aby ústavný súd vyslovil nesúlad § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia v častiach upravujúcich izoláciu s referenčnými ustanoveniami označenými navrhovateľkou. Preto v tejto časti návrhu navrhovateľky nevyhovel (výrok 3 nálezu).

146.

Odlišne však ústavný súd posúdil časti napadnutých ustanovení [§ 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia] upravujúce kompetenciu orgánov verejného zdravotníctva nariaďovať karanténu, resp. povinnosť podrobiť sa karanténnym opatreniam.

147.

Už pri odôvodnení nesúladu § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o karanténnych opatreniach (body 113 – 136) ústavný súd konštatoval ústavnú neudržateľnosť uvedenej kategórie ako súčasti pojmového aparátu tvoriaceho základ pre nariaďovanie opatrení orgánmi verejného zdravotníctva. Z rovnakých dôvodov spočívajúcich v pojmovej neurčitosti spojenej s absenciou zákonnej právnej úpravy limitov pri zasahovaní do základných práv a slobôd, ktorým možno osobu v karanténe podrobiť, ako aj s absenciou procesnoprávnych záruk osobnej slobody, ústavný súd vyslovil nesúlad § 48 ods. 4 písm. n) v časti „alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy“, § 48 ods. 4 písm. u) v časti „alebo karanténa“ a § 51 ods. 1 písm. d) v časti „a karanténnym opatreniam“ zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy a s čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru (výrok 2 nálezu).

III.3. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia:

148.

Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

149.

Navrhovateľka vo vzťahu k tomuto ustanoveniu namieta jeho nesúlad jednak s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu, jednak s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 ústavy [v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy] a ďalej aj s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy [v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru].

III.3.1. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1,čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu:

150.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

151.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

152.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

153.

Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

154.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

155.

Právo na vlastníctvo (majetok) garantuje fyzickým (a právnickým) osobám pokojné užívanie majetku a ochranu pred zbavením majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, no zároveň nebráni štátu prijímať zákony, ktoré sú nevyhnutné na úpravu užívania majetku v súlade so všeobecným záujmom najmä na zabezpečenie platenia daní, poplatkov či pokút. Každý zásah orgánu verejnej moci musí však byť v súlade so zákonom a zbavenie majetku je dovolené iba za podmienok zákonom stanovených, ktoré sú mimo iného dostatočne presné do tej miery, že vylučujú svojvôľu a ich aplikácia dostatočne predvídateľná (zásada zákonnosti). Požiadavka zákonnosti zároveň vyžaduje, aby proti zásahom do práva na majetok bol dotknutej osobe k dispozícii účinný prostriedok právnej ochrany (procesné záruky).

156.

Každý zásah do práva na vlastníctvo (majetok) musí sledovať fakticky i principiálne legitímny cieľ daný všeobecným (verejným) záujmom spoločnosti (zásada legitímneho cieľa vo všeobecnom záujme). Zásah do vlastníctva musí ďalej spĺňať požiadavku vzťahu primeranosti medzi použitými prostriedkami a cieľom štátom prijatého opatrenia, teda medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a potrebou ochrany práva na vlastníctvo (majetok) jednotlivca (zásada spravodlivej rovnováhy).

157.

Niet pochýb o tom, že namietané ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia.

158.

Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu – patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.

159.

Na tomto závere nemení nič ani okolnosť (ktorú naznačuje navrhovateľka), že môže ísť aj o náklady plnenia povinností ustanovených nie priamo zákonom (o ochrane verejného zdravia), ale prípadne aj inými právnymi predpismi, ktoré sú všeobecne záväzné, no upravujú ochranu verejného zdravia, pretože samotná povinnosť znášať tieto náklady je stanovená priamo zákonom. Pokiaľ by totiž malo ísť o povinnosť uloženú takýmito ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a s ňou spojené náklady, zaoberať sa touto otázkou z hľadiska jej ústavnej akceptovateľnosti by bolo možné iba vo vzťahu k takto konkrétne uloženej povinnosti. Pokiaľ by táto otázka bola vznesená, jej negatívnym riešením by bola zároveň vyriešená i otázka uloženia povinnosti znášať náklady s ňou spojené (tak ako v súvislosti s námietkou neústavnosti ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia pre ich neurčitosť v tomto konaní). Ústavný súd tak nenachádza oporu v napadnutej právnej úprave ani pre argument nedostatku procesnej dimenzie legality.

160.

Vzhľadom na kvantitatívnu limitáciu zásahu uložená povinnosť znášať náklady v ich skutočnej výške vyhovuje požiadavke dostatočnej určitosti, a teda aj požiadavke na dostatočnú kvalitu zákonnej úpravy povinnosti z hľadiska jej predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou.

161.

Hoci priamo napadnuté ustanovenie nestanovuje prostriedky prieskumu postupov pri vynútiteľnosti splnenia tejto povinnosti, tieto vyplývajú v dostatočnej miere zo všeobecných ustanovení právneho poriadku a ich naplnenie je už vecou postupov pri aplikácii práva v konkrétnom prípadne, a nie priamo otázkou súladu napadnutého ustanovenia s navrhovateľkou označenými základnými právami. Takto zákonom stanovený zásah do základného práva vlastniť majetok teda nepochybne nie je zásahom svojvoľným a je formulovaný i dostatočne určitým a predvídateľným spôsobom (spĺňa požiadavku zákonnosti).

162.

Rovnako tak niet pochýb ani o tom, že tento zásah sleduje fakticky i principiálne legitímny cieľ daný záujmom spoločnosti na ochrane verejného zdravia (je legitímny). Pojem verejného záujmu je široký už svojou podstatou a ochrana verejného zdravia pred šírením nákazlivých chorôb tvorí bez potreby ďalších hlbších analýz jeho súčasť.

163.

Za tejto situácie ostalo posúdiť iba to, či preskúmavaná právna norma zachováva spravodlivú rovnováhu medzi záujmami spoločnosti a ochranou jednotlivca, teda či spĺňa požiadavku primeranosti a nekladie na jednotlivca neprimerané bremeno.

164.

Test proporcionality, ktorý bolo potrebné využiť aj v tomto prípade, je založený na troch krokoch ‒ (A) test dostatočne dôležitého cieľa, teda (i) test vhodnosti, t. j. či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, a (ii) test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu, t. j. či daným prostriedkom (uložením povinnosti osobe znášať náklady) možno dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu verejnosti pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení); (B) test nevyhnutnosti (potrebnosti použitia daného prostriedku/zásahu), teda vyhodnocovanie, či nebolo možné použiť šetrnejší zásah; (C) test proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý zahŕňa jednak (i) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (ii) tzv. Alexyho vážiacu formulu, ktorá pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“, t. j. skúmanie pomeru intenzity zásahu do jedného základného práva k miere uspokojiteľnosti druhého kolidujúceho práva, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia môže byť „nízka“, „stredná“ a „podstatná“.

Zásah do práva na vlastníctvo v podobe znášania nákladov na plnenie povinnosti stanovených v záujme ochrany verejného zdravia smeruje k dostatočne dôležitému cieľu, ktorý ho ospravedlňuje; nie je ani nevhodný, pretože reálne napomáha a prispieva dosiahnutiu legitímneho cieľa spočívajúceho v ochrane zdravia obyvateľov, resp. v ochrane obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení. Ukladané povinnosti sledujúce ochranu verejného zdravia a s nimi spojená povinnosť znášať nimi vyvolané náklady pôsobia i preventívne. Pritom plnenie množstva z týchto povinností nepresahuje bežné náklady jednotlivca spojené s preventívnou ochranou jeho zdravia a zdravia iných osôb (napr. izolácia v domácom prostredí, nosenie ochranných pomôcok a pod.), v dôsledku čoho nejde o prípad príliš širokej vecnej pôsobnosti normy (predmetu regulácie) ukladajúcej túto povinnosť nad bežný (a nepochybne akceptovateľný) rozsah. Navyše, pri riešení tejto otázky štát disponuje širokou mierou diskrécie a takýto zásah do práva na vlastníctvo nemožno považovať za nevhodný.

Uvedený zásah do základného práva vlastniť majetok je nevyhnutný na dosiahnutie legitímneho cieľa ochrany verejného zdravia, pretože je v súlade s technickými a praktickými možnosťami (vrátane možností ekonomických) reálneho zvládnutia pandémie. Pri úvahe o tom, či nebolo možné použiť šetrnejší zásah, teda v tomto prípade uložiť povinnosť znášať náklady týchto opatrení štátu vo väčšom alebo prípadne v celom rozsahu, považuje ústavný súd za významné najmä to, že opatrenia na ochranu verejného zdravia sú prejavom celospoločenského úsilia (štátu i jednotlivca) o zvládnutie ochrany verejného zdravia i v krízových situáciách či v situáciách jeho ohrozenia. V situácii ohrozenia verejného zdravia pandémiou ide navyše o prostriedok na obnovu normality, t. j. obnovu stavu bez ohrozenia verejného zdravia, resp. prevenciu potreby predlžovania iných opatrení zasahujúcich do základných práv. Okrem toho právna úprava pamätá na prípady povinností, náklady splnenia ktorých by prípadne mohli významne presiahnuť bežné náklady jednotlivca spojené s preventívnou ochranou zdravia. Národná rada v tejto súvislosti poukázala na pravidlá uhrádzania nákladov spojených s pobytom v karanténnych zariadeniach majúcich základ v zákone č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov. Napokon ústavný súd dodáva, že derogácia povinnosti podrobiť sa karanténnym opatreniam a izolácii mimo domáceho prostredia plynúca z vyhovujúcej časti tohto nálezu účinne eliminuje riziko vzniku prípadných neprimeraných nákladov.

Vychádzajúc z podstaty oboch chránených záujmov (základné právo vlastniť majetok c/a verejný záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení), nie je objektívne možné zachovať obidva chránené záujmy popri sebe bez akéhokoľvek obmedzenia jedného z nich, resp. zachovať absolútne maximum z obidvoch. Intenzita zásahu do základného práva vlastniť majetok je na prvý pohľad podstatná, hoci nie vždy nevyhnutne; nejde o excesívny zásah z hľadiska závažnosti. Zákon ukladá množstvo svojou povahou rôznych povinností, plnenie ktorých vyžaduje vynaloženie nákladov, no s väčšinou z nich nie sú spojené náklady podstatne prevyšujúce bežné náklady jednotlivca v danej životnej situácii. Navyše, zo samotného ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia pritom nevyplýva, že súčasťou nákladov, ktoré je osoba povinná znášať, sú i náklady zdravotnej starostlivosti, na ktoré tak toto ustanovenie nedopadá. Intenzita zásahu do základného práva vlastniť majetok je tak stredná až podstatná. V kombinácii s obmedzením rozsahu povinnosti jednotlivca znášať náklady ich skutočnou výškou nie je narušená požiadavka zachovania maxima z oboch práv. Ide tak o obmedzenie základného práva vlastniť majetok, ktoré je skutočne potrebné a nevedie k podstatne väčšej ujme, ale, naopak, k naplneniu sledovaného podstatného cieľa, a to ochrany verejného zdravia, ktorá zahŕňa aj jeho vlastnú ochranu.

165.

Miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení je pri ukladaní povinnosti znášať náklady uložených povinností z tohto dôvodu podstatná, pretože ide o efektívny postup predchádzajúci vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení. Podstatná miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení ukladaním povinností, ktorých plnenie znáša daná osoba na vlastné náklady, prevažuje stredný až podstatný záujem na ochrane základného práva vlastniť majetok, a preto je nutné dať prednosť verejnému záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva.

166.

Pokiaľ navrhovateľka v súvislosti s testom proporcionality zdôrazňuje, že zákonná formulácia povinnosti znášať tieto náklady nie je podmienená skorším dobrovoľným nesplnením príslušnej povinnosti jednotlivcom či jeho vlastným zavinením nariadeného opatrenia, a preto uloženie povinnosti znášať náklady nie je schopné prispieť k odradeniu jednotlivca od rizikového správania, napadnuté ustanovenie podľa názoru ústavného súdu nedáva podklad pre tieto závery. Jednak totiž dopadá na širšie spektrum opatrení, než iba na izoláciu či karanténne opatrenie, a hoci nepochybne jedným z jeho účelov je i odradenie jednotlivcov od rizikového správania, ani rizikové správanie nemusí spočívať výlučne v skoršom porušení či dobrovoľnom neplnení práve a iba karanténneho opatrenia jednotlivcom.

167.

V štáte rešpektujúcom slobodu jednotlivca je zároveň vecou každej osoby, aby pri užívaní slobody dbala i na (ochranu zdravia) ostatných, a to aj voľbou alternatív svojho konania v najširšom zmysle tejto možnosti. So slobodou jednotlivca je spojená i jeho zodpovednosť. Vo svetle týchto úvah je potrebné vnímať v situácii ohrozenia verejného zdravia širšie aj zavinenie jednotlivca a jeho správanie pri riešení otázky, či si jednotlivec svojím konaním zavinil nariadenie opatrenia (na ochranu verejného zdravia) alebo nie. Tu totiž nejde iba o právny význam pojmu zavinenia. Prevencia konaní jednotlivca spôsobilých ohroziť verejné zdravie je nepochybne jedným z najvyšších záujmov chránených zákonom o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu nepovažuje ústavný súd argumentáciu navrhovateľky tým, že uloženie povinnosti znášať náklady opatrení nie je schopné prispieť k ochrane verejného zdravia, za zásadnú. V situáciách ohrozenia verejného zdravia je jeho ochrana vrátane znášania skutočných nákladov konkrétneho opatrenia s tým spojených vecou celej spoločnosti, ale zároveň rovnako aj každého jej člena. Preto argumentácia navrhovateľky nevyvracia záver o vhodnosti právnej úpravy, ukladajúcej jednotlivcovi povinnosť náklady znášať, a ani záver, podľa ktorého v tomto prípade ujma na základnom práve vlastniť majetok je vyvážená prínosom na kolidujúcom verejnom záujme (ochrane verejného zdravia), hoci nepochybne exaktné účinky tohto opatrenia sú iba obťažne kvantifikovateľné vzhľadom na aktuálny stupeň poznania.

168.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.

III.3.2. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy:

169.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

170.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

171.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

172.

Základné právo na prácu garantované čl. 35 ods. 3 prvou vetou ústavy i povinnosť štátu v primeranom rozsahu hmotne zabezpečovať občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať (čl. 35 ods. 3 druhá veta), sa priznáva občanom za podmienok ustanovených zákonom. Právo na prácu chráni spôsob obživy jednotlivca, jeho účelom je umožniť každému, aby si prácou zabezpečoval prostriedky pre svoju ekonomickú existenciu, pokiaľ sa tak rozhodne závislou činnosťou s účasťou zamestnávateľa. Jeho účelom je teda zabezpečiť prístup k práci a účelom povinnosti štátu podľa čl. 35 ods. 3 druhej vety ústavy je hmotne zabezpečovať občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať, v rozsahu a za podmienok ustanovených zákonom. Základné právo na primerané hmotne zabezpečenie je občanom osobitne garantované i v čl. 39 ods. 1 ústavy, a to v starobe, pri nespôsobilosti na prácu a pri strate živiteľa a v rozsahu ustanovenom zákonom.

173.

Pokiaľ navrhovateľka tvrdí nesúlad napadnutého ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 35 ods. 2 druhou vetou a čl. 39 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy, dôvodí v podstate tým, že uloženie povinnosti znášať náklady povinností uložených osobe nie je v súlade s požiadavkou zachovania podstaty týchto práv, pretože napríklad povinnosť izolácie osoby znamená, že hoci je osoba zamestnaná, nie je spôsobilá prácu vykonávať, teda sa dostáva do situácie, v ktorej jej štát je povinný poskytnúť primerané hmotné zabezpečenie. Požiadavka poskytnutia takéhoto hmotného zabezpečenia v danej situácii má byť navyše popretá, naopak, uložením povinnosti takejto osobe náklady jej uloženej povinnosti znášať, čo ohrozuje podstatu týchto práv, keď výška týchto nákladov môže presiahnuť (ako sa to stalo v konkrétnych prípadoch) výšku hmotného zabezpečenia.

174.

V situácii, keď ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie, ukladajúce povinnosť osobe znášať nevyhnutné náklady bez kompenzácie, nie je rozporné s čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd nenachádza potrebnú súvislosť ani medzi namietaným ustanovením a čl. 35 ods. 3 druhou vetou a čl. 39 ústavy [a to ani v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy], a to ani vo svetle argumentácie navrhovateľky. Predpoklady a podmienky poskytnutia hmotného zabezpečenia pre prípady uložených povinností (vrátane tých, na ktoré sa sústreďuje navrhovateľka) sú navyše predmetom úpravy inými právnymi predpismi (na ktoré okrajovo odkazuje aj samotná navrhovateľka vo svojom návrhu) a prípadné nedostatky takejto úpravy nemôžu samé osebe spôsobovať rozpor namietaného ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s navrhovateľkou označenými ustanoveniami ústavy.

III.3.3. K namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru:

175.

V tejto časti navrhovateľka odôvodňuje rozpor § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia so základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru v prípadoch tých opatrení, ktorými dochádza k jej obmedzeniu, tým, že uloženie povinnosti úhrady nákladov týchto opatrení podľa názoru navrhovateľky ešte zvyšuje intenzitu rozporu § 12 ods. 2 písm. f) v časti „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“, § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) v časti „izolácii a karanténnym opatreniam“ zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia najmä s čl. 17 ods. 1, 2 a 6 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 dohovoru.

176.

Táto argumentácia navrhovateľky však podľa názoru ústavného súdu nie je spôsobilá založiť rozpor ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia so základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, hoci v kontexte posudzovania súladnosti ostatných navrhovateľkou označených ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia nepochybne svoj význam má. No v tejto súvislosti navrhovateľka svoju argumentáciu neuplatnila. Navyše, ústavný súd už svojím záverom o nesúlade týchto ďalších ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia s (inými) navrhovateľkou označenými základnými právami poskytol základnú odpoveď i na tento navrhovateľkou nastolený problém. V každom prípade však pre rozpor ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia so základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru nenachádza potrebnú súvislosť, najmä ak uzavrel, že toto napadnuté ustanovenie je v súlade so základným právom na vlastníctvo, resp. majetok, garantovaným čl. 20 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.

177.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu).

178.

Ústavný súd po dôkladne vykonanom prieskume zákona o ochrane verejného zdravia dospel k záveru, že návrh podaný navrhovateľkou možno systematicky i obsahovo zadeliť do troch okruhov napadnutých ustanovení.

179.

Na prvom mieste ústavný súd konštatoval nesúlad § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona o ochrane verejného zdravia s ústavnými normami zakotvujúcimi požiadavky na určovanie medzí základných práv slobôd. Šírka formulácie oboch napadnutých ustanovení („ďalšie opatrenia“) neposkytuje potrebné záruky ochrany jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi do základných práv a slobôd, čím určovanie medzí základných práv a slobôd vyhradené zákonodarnej moci neprípustne prenecháva podzákonnej normotvorbe.

180.

V druhom okruhu sa ústavný súd zaoberal § 12 ods. 2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia v častiach namietaných navrhovateľkou. Systematický prístup k podanému návrhu i k výkladu a uplatňovaniu zákona o ochrane verejného zdravia vyžadoval odlišný prístup ústavného súdu k právnemu inštitútu izolácie na jednej strane a ku karanténnym opatreniam (karanténe) na strane druhej.

181.

Pri skúmaní izolácie ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ je táto realizovaná v domácom prostredí, čo § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia explicitne umožňuje, potom zásah do ústavou a dohovorom chránenej autonómnej sféry jednotlivca nevykazuje charakter pozbavenia osobnej slobody, v dôsledku čoho izoláciu v domácom prostredí nie je potrebné testovať kritériami vyplývajúcimi z čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, a tak v medziach rozsahu a dôvodov návrhu navrhovateľky ústavnoprávne obstojí.

182.

Pokiaľ však ide o izoláciu mimo domáceho prostredia (v zdravotníckom zariadení alebo inom určenom zariadení), ide o pozbavenie osobnej slobody. Izolácia v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom zariadení v spojení s legálnou definíciou izolácie, ako aj absencia procesnoprávnych záruk osobnej slobody viedli ústavný súd k záveru o nesúlade § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne v inom určenom zariadení“ zákona o ochrane verejného zdravia s garanciami osobnej slobody podľa ústavy a dohovoru. Pojem izolácie použitý v ďalších ustanoveniach tvoriacich druhú skupinu napadnutých právnych noriem už potom ústavný súd nepovažoval za potrebné pojať do vyhovujúceho výroku, pretože dospel k záveru, že nariaďovanie opatrení podľa § 48 ods. 4 písm. n) a u) je nevyhnutné uskutočňovať nielen v priamom realizačnom vzťahu k legálnej definícii izolácie podľa § 2 ods. 1 písm. m), ale aj k jej obsahovému zúženiu výlučne na domáce prostredie, čo explicitne vyplýva z derogáciou nepostihnutého zvyšku ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Identický záver potom platí aj pre ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o povinnosti podrobiť sa izolácii.

183.

Pri skúmaní kategórie karanténnych opatrení (karantény) ústavný súd neignoroval jej dlhodobo stabilný význam v bežnom jazyku. Napriek tomu zohľadnil, že zákon o ochrane verejného zdravia ako predpis verejného práva umožňujúci závažné zásahy do základných ľudských práv a slobôd, predmetný pojem v § 2 ods. 1 písm. n) definuje tautologicky, čo je z pohľadu právnej istoty a predvídateľnosti úplne nedostatočné. Navyše, druhý okruh napadnutých ustanovení neprináša (na rozdiel od izolácie) žiadne definičné zúženie predmetnej kategórie, ktoré by odôvodňovalo záver vylučujúci jej povahu pozbavenia osobnej slobody. Zistiac, že právny poriadok pre prípady karantény ako pozbavenia osobnej slobody nedostatočne určuje zákonné medze uvedeného základného práva a neposkytuje náležité procesné záruky vyplývajúce z čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ústavný súd konštatoval nesúlad § 12 ods. 2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia v častiach o karanténnych opatreniach (karanténe) s referenčnými normami vyššej právnej sily uvedenými navrhovateľkou.

184.

Napokon, tretí okruh napadnutých ustanovení tvoril iba § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, v ktorom navrhovateľka dominantne videla neprimeraný zásah do základného práva vlastniť majetok a sprostredkovane aj do ďalších základných práv a slobôd. Po vykonanom teste proporcionality, so zohľadnením poznatku, že napadnuté ustanovenie ukladá povinnosť úhrady skutočných nákladov, ako aj po zistení, že fyzická osoba plniaca povinnosti tam uvedené by ich znášala aj v prípade, ak by napadnuté ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo, ústavný dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti povinnosti z neho plynúcej. Právny poriadok, ako aj vyhovujúca časť tohto nálezu ústavného súdu navyše efektívne eliminujú riziko povinnosti znášať neprimerane vysoké náklady.

185.

Pri svojom rozhodovaní sa ústavný súd usiloval o komplexný prístup k právnej úprave opatrení orgánov verejného zdravotníctva. Detailne sa zaoberal a dôsledne zvažoval aj preferenciu eventuality ústavne konformného výkladu spätého s interpretačnými prístupmi, ktoré by dotknuté ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia mohli ospravedlniť. Paradoxne, práve snaha hľadať korektnú cestu k ústavnej udržateľnosti namietaných právnych noriem prispela k poznaniu, že zákon o ochrane verejného zdravia predstavuje mimoriadne zložitý komplex právnych kategórií, pojmov, inštitútov, ako aj ich vzájomných súvislostí. Právna úprava má viac vrstiev (bežná situácia, krízový stav), je neprehľadná a nastoľujúca právnu neistotu o skutočnom rozsahu kompetencií orgánov verejného zdravotníctva. Takto sa (aj prostredníctvom napadnutých ustanovení) otvára priestor pre narušenie rovnováhy v systéme deľby moci, keď sa mocenské postavenie orgánov exekutívy výrazne posilňuje, a v ich právnych predpisoch (napr. vyhláška ÚVZ č. 252/2021 VU, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k izolácií osôb pozitívnych na ochorenie COVID-19 a karanténe osôb, ktoré prišli do úzkeho kontaktu s osobou pozitívnou na ochorenie COVID-19) sa objavuje i regulácia, ktorá je v právnom štáte vyhradená zákonodarcovi, pretože sa priamo dotýka základných práv a slobôd.

186.

Ústavný súd zvažoval mieru vyhovujúceho výroku. Vylúčil však rozhodnutie k napadnutej právnej úprave šetrnejšie, ktoré by si doplnkovo vyžadovalo uplatnenie zložito formulovaného (a v konečnom dôsledku tiež nedostatočne predvídateľného) ústavne konformného výkladu k derogáciou nedotknutému torzu napadnutej právnej regulácie. Legitimizovať takýmto spôsobom neurčitú právnu úpravu umožňujúcu nariaďovať opatrenia vykazujúce povahu pozbavenia osobnej slobody ako súčasti hodnoty ľudskej dôstojnosti však ústavný súd považoval na neudržateľné.

187.

Okamžité právne následky vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len ,,zbierka zákonov“) nebránia v aktuálnej situácii vyhláseného núdzového stavu orgánom verejnej moci pristúpiť k preventívnym opatreniam, ktoré sú spôsobilé ihneď eliminovať možné epidemické riziká plynúce z derogácie právneho inštitútu karantény (karanténnych opatrení). Tým sa zároveň vytvorí potrebný priestor na to, aby národná rada mohla pristúpiť k prijatiu zákonnej úpravy, ktorá bude rešpektovať požiadavky plynúce zo základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Uvedené riziká sú taktiež riešiteľné nederogovanou časťou § 48 ods. 4 písm. n) zákona o ochrane verejného zdravia umožňujúcou nariadiť nútenú izoláciu nielen osobe chorej na prenosné ochorenie, ale aj osobe podozrivej z prenosného ochorenia [v zmysle § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v spojení s vyhovujúcim výrokom tohto nálezu však už takúto izoláciu možno nariadiť výlučne v domácom prostredí].

188.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

189.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

190.

Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu referenda, v konaní o výklad ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v zbierke zákonov v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

191.

Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily, ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.

192.

Príslušné časti ustanovení preskúmavaného právneho predpisu, ktorých nesúlad s predmetnými referenčnými normami ústavný súd vyslovil vo výroku tohto nálezu, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov a platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska obsahu predmetného zákona o ochrane verejného zdravia sú z textu preskúmavaného zákona derogačnými účinkami tohto nálezu odstránené dôvodne namietané nesúladné ustanovenia, a to už účinkami vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov. Tým sa nesúlad právnych predpisov odstraňuje.

193.

Pre zachovanie nastoleného súladu predmetného zákona s referenčnými normami je potrebné, aby sa zákonodarca zdržal znovu zavedenia do právneho poriadku právnej úpravy totožnej s derogovanými ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. g) a § 48 ods. 4 písm. aa) zákona o ochrane verejného zdravia, čo však nebráni za splnenia požiadaviek uvedených v časti III.1 tohto nálezu prípadne doplniť do ustanovení § 4 ods. 1 a § 48 ods. 4 ďalšie konkrétne kompetencie ministerstva zdravotníctva a úradu verejného zdravotníctva. Vo vzťahu k derogovaným častiam ustanovení § 12 ods. 2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. n) a u) a § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane verejného zdravia je zasa potrebné, aby sa zákonodarca zdržal zavedenia obdobných ustanovení do právneho poriadku bez toho, aby súčasne v súlade s bodom III.2.1 tohto nálezu striktne definoval predovšetkým rozsah a trvanie opatrení ich legálnou definíciou, prípadne doplnenou o nadväzujúcu dostatočne konkrétnu právnu úpravu v zákone o ochrane verejného zdravia. Pokiaľ za splnenia podmienok uvedených v tomto náleze budú izolácia alebo karanténne opatrenia v zákone definované spôsobom, ktorý vylúči ich charakteristiku ako pozbavenia osobnej slobody, postačí, aby novozavedená úprava zodpovedala požiadavkám akceptovateľnosti zásahu do práva na slobodu pohybu (bod 114). V opačnom prípade bude nevyhnutné tieto opatrenia nielen zákonne definovať, ale súčasne rešpektovať všetky hmotnoprávne i procesnoprávne požiadavky vyplývajúce z čl. 5 dohovoru (bod 133). Pre zavedenie nevyhnutných procesných záruk sa javí najvhodnejšie zvoliť zákonnú úpravu v podobe osobitného typu mimosporového (prieskumného) súdneho konania nadväzujúceho na zákon o ochrane verejného zdravia s výslovnou právomocou súdu nariadiť prepustenie a povinnosťou súdu rozhodnúť v určenej lehote plynúcej od oznámenia obmedzenia osobnej slobody súdu alebo doručenia návrhu na začatie konania osoby, ktorej osobná sloboda bola obmedzená. Oznámenie uskutočnené v určenej lehote musí obsahovať aj dôvod obmedzenia osobnej slobody vo vzťahu ku každej osobe, ktorá s obmedzením nevyslovila súhlas, s tým, že v opačnom prípade musí byť osoba po uplynutí tejto lehoty prepustená. Zároveň musí byť dotknutej osobe zaručené právo iniciovať konanie pred súdom aj samostatne. Právomoc súdu nariadiť prepustenie musí byť konkrétna a s jasným obsahom, ktorá zároveň vymedzí výrok rozhodnutia súdu. Decízna právomoc rovnako musí reflektovať existenciu správneho aktu orgánu verejného zdravotníctva požívajúceho prezumpciu zákonnosti. Prípadne novozavedená obdobná právna úprava však musí spĺňať nielen požiadavky uvedené v tomto náleze, ale rešpektovať aj princíp minimalizácie zásahu do základných práv a maxima ich ochrany.

194.

Podľa § 92 zákona ústavnom súde dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný súd vyslovil nesúlad právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily, v zbierke zákonov strácajú účinnosť aj príslušné vykonávacie právne predpisy vydané na vykonanie tohto právneho predpisu, jeho časti alebo jeho ustanovenia.

195.

Dňom vyhlásenia tohto nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov preto strácajú účinnosť vykonávacie predpisy vydané na vykonanie derogovaných ustanovení (resp. ich častí) zákona o ochrane verejného zdravia. Ak ide o vykonávacie predpisy vydané súčasne na vykonanie viacerých ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia (derogovaných i nederogovaných), strata účinnosti sa dotýka iba častí týchto vykonávacích predpisov majúcich oporu výlučne v ustanoveniach, resp. ich častiach, ktorých nesúlad s predpismi vyššej právnej sily ústavný súd vo výrokoch 1 a 2 tohto nálezu vyslovil.

196.

Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2021

Ivan Fiačan v. r. predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky