Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia čl. I bodu 198 v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a ods. 5, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4, čl. XVII bodu 7 a čl. II bodu 4 v časti slov „a 6“, bodu 38 v časti slov „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ a bodu 39, zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Predmetom návrhov navrhovateľov však neboli zásahy zákonodarcu pri premlčacích dobách len z hľadiska násilných trestných činov (kde sa právna úprava de facto opätovne sprísnila ustanovením výnimky z novelizačného zmiernenia napadnutým zákonom), ale ich znižovanie namietali aj vo vzťahu k iným trestným činom, kde prijatím zákona č. 47/2024 Z. z. k zmene nedošlo. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd v tej časti návrhov, ktorých sa zmena Trestného zákona zákonom č. 47/2024 Z. z. priamo dotkla naplnením ich požiadaviek, čím sa stali obsahovo neaktuálnymi (pozri predchádzajúce dva body tohto odôvodnenia), bez potreby ďalšieho skúmania argumentácie navrhovateľov návrhom nevyhovel.

390.

Premlčanie trestného stíhania je jedným z komponentov inštitútu trestnosti činu, ktorého sa ústava dotýka z intertemporálneho hľadiska v čl. 50 ods. 6. Je potrebné odlíšiť trestnosť činu a ukladanie trestu ako inštitúty pokryté označeným ústavným ustanovením s priemetom do § 2 ods. 1 Trestného zákona a výkon trestu, ktorý je mimo režimu tejto úpravy, a to aj v prípade hmotnoprávnych ustanovení týkajúcich sa výkonu jednotlivých druhov trestov (napríklad a typicky úprava podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody).

391.

Premlčanie ako zložka trestnosti činu v prípade, že dôjde k jej zmierneniu, čo je spravidla pretavené do skrátenia premlčacích dôb, pôsobí aj na vzťahy pred schválením novej priaznivejšej úpravy. Popri explicitnom zakotvení pravidla podľa čl. 50 ods. 6 druhej vety ústavy o spätnom pôsobení neskoršej priaznivejšej úpravy ústavný súd považuje za vhodné upozorniť aj na rozsudok ESĽP Scoppola proti Taliansku (č. 2) zo 17. 9. 2009, č. 10249/03, ktorý sa v oblasti nielen zákazu retroaktivity nepriaznivej pre páchateľa, ale aj v oblasti príkazu retroaktivity pre páchateľa priaznivej priklonil pri aplikácii čl. 7 ods. 1 dohovoru k našej ústavnej koncepcii, aj keď by aj opačné riešenie bolo v tomto konaní ústavného súdu vzhľadom na čl. 50 ods. 6 a čl. 154c ods. 1 ústavy nepodstatné (podobne ESĽP rozhodol vo veci Jidic proti Rumunsku – rozsudok č. 45776/16 z 18. 2. 2020).

392.

Navrhovatelia vo vzťahu k zmenám inštitútu premlčania v trestnom práve zhodne argumentujú ústavnou neudržateľnosťou nových pravidiel premlčania a tiež zneužitím tohto inštitútu s cieľom predkladateľa zákona dosiahnuť zánik trestnosti v individuálnych prípadoch v dôsledku zásady pôsobenia neskoršieho priaznivého práva.

393.

S navrhovateľmi je možné súhlasiť v tom, že nová právna úprava premlčania z dôvodu jej priaznivejšieho obsahu môže dopadať na skutky, ku ktorým došlo pred jej účinnosťou. Avšak opäť ako v predchádzajúcej časti k argumentácii v návrhu skupiny poslancov 2 v bodoch 201 (iv) a 202 o tom, že obsah noriem v čl. I napadnutého zákona má priamo pomôcť obvineným poslancom, ako aj obvineným spriazneným či blízkym osobám členov vlády alebo koaličných poslancov, ústavný súd uvádza, že v konaní podľa článku 125 ústavy je z hľadiska ústavného prieskumu relevantné posúdenie súladu preskúmavaných právnych predpisov s referenčnými normami v abstraktnej rovine (in abstracto).

394.

Jedným z princípov právneho štátu je aj princíp všeobecnosti právnych noriem (generality práva). Tento princíp vyplýva z dlhodobej a zo stabilnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ktorý už vo veci sp. zn. PL. ÚS 16/95 skonštatoval, že porušenie princípu generality práva nie je v súlade s princípom právneho štátu. Tento názor ústavný súd zopakoval aj v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 37/95, v ktorom okrem iného uviedol, že princíp generality právnej normy spočíva aj v tom, že ňou ustanovené obmedzenia musia mať všeobecný charakter. Túto skutočnosť opätovne potvrdil ústavný súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. PL. ÚS 19/05 a význam princípu generality právnych noriem ako súčasti princípu právneho štátu ústavný súd zvýraznil aj v rozhodnutiach vo veciach sp. zn. PL. ÚS 18/06, PL. ÚS 115/2011, PL. ÚS 7/2017 a najnovšie aj v sp. zn. PL. ÚS 7/2021.

395.

V tejto súvislosti navrhovateľmi artikulovanú svojvôľu pri tvrdení o cielení novely až s úmyslom na úrovni abolície oslabuje skutočnosť, že k plošnému zmierneniu trestnosti nedošlo na základe snahy plošne upraviť trestnosť ako následok určitého dlhodobého vývoja spoločnosti, ktorá by bola všeobecne aprobovaná ako primeraná, ale na základe snahy vlády bez rušenia akéhokoľvek trestného činu zmierniť trestnosť činov na základe argumentu, že novelizácia v roku 2005 privodila výrazné sprísnenie trestnosti (čo sa konštatovalo sčasti už pri legislatívne nedokončenej novelizácii Trestného zákona pripravovanej ministrom spravodlivosti predchádzajúcej vlády).

396.

V obsahu čl. I napadnutého zákona v časti úpravy premlčacích dôb ústavný súd neidentifikoval také určujúce, rozlišujúce alebo vylučujúce kritérium, ktoré by v rozpore s princípom generality práva zacieľovalo právnu úpravu výslovne na osoby uvedené v bode 201 (iv) návrhu skupiny poslancov 2. K ochrane verejného záujmu v tomto konaní sa ústavný súd už vyjadril v časti venovanej legislatívnemu procesu. Je žiaduce dodať (obsahovo opätovne), že akékoľvek námietky atakujúce zmenu trestnej politiky štátu (ktorej vecné parametre ústavný súd okrem možnej excesívnosti, ako už bolo uvedené, neskúma) tvrdenou okolnosťou, že novoustanovené zmiernenie tejto politiky prinesie aj výhodu konkrétnym osobám v už vedených trestných konaniach, nie sú dôvodom na derogáciu dotknutej zmeny Trestného zákona ústavným súdom. Konkrétnym a taxatívne ustanoveným dôvodom takého záveru je, že ústava v čl. 50 ods. 6 prikazuje posúdiť trestnosť činu a uložiť trest podľa neskoršieho (neskôr účinného) zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší než zákon účinný v čase spáchania činu, a to bezvýnimočne. Práve zákonná zmena, ktorá by nerešpektovala toto generálne pravidlo pre časovú pôsobnosť Trestného zákona a jeho zmien (stvárnené v § 2 ods. 1 tohto zákona), teda by ustanovovala výnimku z priaznivejšieho posúdenia podľa novoprijatého zákona celkovo pre niektoré osoby alebo niektoré trestné činy, by bola v tomto obsahovom prvku nesúladná s ústavou. Ak teda má na použitie nového, pre páchateľa priaznivejšieho zákona nárok každý páchateľ, nemôže mať zároveň poškodený v ktorejkoľvek trestnej veci opačne orientovaný nárok, a to aby bol vo vzťahu k páchateľovi použitý (ako menej priaznivý) Trestný zákon účinný v čase spáchania činu, akokoľvek by sa to mohlo zdať v individuálnom prípade alebo v širšom kontexte spravodlivé. Nadväzujúc na uvedené, zároveň platí, že námietky o klientelistickej motivácii koncepčnej zákonnej zmeny týkajúcej sa zmiernenia trestnej represie, ktorá prešla parlamentným schvaľovacím procesom a ktorá má všeobecný, nie personálne orientovaný normatívny záber (ktorý by, naopak, v tomto konaní diskvalifikačný bol), sú mimo predmetu prieskumu ústavného súdu, je ich možné vznášať v rovine morálnej alebo politickej zodpovednosti, ale nie ako úspešnú námietku v konaní o súlade právnych predpisov.

397.

Ústavný súd aj v tejto časti a v kontexte predchádzajúceho bodu pripomína, že nedisponuje kompetenciou opravovať či vylepšovať preskúmavanú legislatívu. Ako už mnohokrát konštatoval, jeho úlohou nie je posudzovať ani správnosť právnej úpravy (PL. ÚS 95/2011, bod 28; PL. ÚS 102/2011; PL. ÚS 13/2012, bod 98; PL. ÚS 11/2016, bod 26, z novšej judikatúry PL. ÚS 95/2011 – ústavnosť tajnej voľby, bod 28; PL. ÚS 102/2011 – reforma súdov II, časť VI; PL. ÚS 13/2012 – platy sestier, bod 80; PL. ÚS 11/2016 – ochrana spotrebiteľa a premlčanie ex offo, bod 26; PL. ÚS 10/2018 – zrušenie anestéziologických ambulancií; PL. ÚS 15/2018 – nájom pôdy, bod 52; PL. ÚS 6/2022 – odvolávanie vedúcich v štátnej službe, bod 69). V konaní o súlade právnych predpisov je potrebné rozlišovať medzi kritériom ústavnej súladnosti a kritériom vecnej správnosti či koncepčnosti právnej úpravy (PL. ÚS 10/2023, bod 51).

398.

Navrhovatelia ďalej namietajú nesúlad napadnutých noriem o premlčaní aj pre rozpor s právom Európskej únie v súvislosti s ochranou finančných záujmov Európskej únie.

399.

Povinnosť členských štátov chrániť finančné záujmy Európskej únie vyplýva z čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ, podľa ktorého majú členské štáty zamedziť podvodom a iným protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Európskej únie prostredníctvom odradzujúcich opatrení, ktoré majú byť rovnaké ako opatrenia, ktoré prijímajú na zamedzenie podvodov poškodzujúcich ich vlastné finančné záujmy. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-105/14, Taricco uviedol, že členské štáty musia zabezpečiť, aby sa za prípady závažného podvodu ukladali predovšetkým účinné a odstrašujúce tresty a aby opatrenia prijaté v tejto súvislosti boli navyše rovnaké ako opatrenia, ktoré členské štáty prijímajú v rámci boja proti podvodom rovnakého stupňa závažnosti, ktoré poškodzujú ich vlastné finančné záujmy (bod 43 rozsudku).

400.

V tejto súvislosti je minimálne dôležité, či (i) nové trestné normy o premlčaní negarantujú ochranu záujmov Európskej únie menej priaznivo oproti vnútroštátnym záujmom a (ii) nedošlo k strate účinnosti a odstrašujúcej povahy trestania v dôsledku nových trestných noriem o premlčaní.

401.

Ústavný súd v žiadnom z troch návrhov nenašiel identifikáciu právnej situácie, v ktorej by namietaná právna úprava garantovala menej priaznivú ochranu vo veciach finančných záujmov Európskej únie než vo veciach vnútroštátnych záujmov. Vo vzťahu k neúčinnosti (neefektívnosti) a nedostatku odstrašujúceho účinku namietaných ustanovení o premlčaní ústavný súd považuje návrhy za neodôvodnené. Návrhy v tomto smere komunikujú len všeobecnú obavu, že dochádza k zníženiu trestnosti pri premlčaní, v dôsledku čoho dôjde aj v prebiehajúcich konaniach k zastaveniu už začatých procesov (porov. bod VI.1 odôvodnenia k trestným sadzbám).

402.

O nič menej ako primerané trestné sadzby sú dôležité trestnoprávne mechanizmy, ktorých cieľom je neodvrátiteľnosť trestného stíhania. Slovenská republika má tieto mechanizmy aj pri inštitúte premlčania nastavené primerane a namietaná právna úprava ich nerobí nevyváženými. Pre porovnanie so slovenskou právnou úpravou je možné spomenúť, že Súdny dvor sa v už spomínanom rozsudku Taricco zaoberal talianskou právnou úpravou, v zmysle ktorej sa premlčacia doba, ktorá začala plynúť po prerušení plynutia premlčacej doby, mohla predĺžiť iba o štvrtinu svojej pôvodnej dĺžky. Slovenská právna úprava takýto benefit stíhaným osobám nepriznáva.

403.

Podľa novelizovaného § 87 ods. 3 Trestného zákona sa premlčanie trestného stíhania prerušuje vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi riadnymi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu smerujúcimi k trestnému stíhaniu obvineného okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené alebo ak páchateľ bol v premlčacej dobe právoplatne odsúdený za nový úmyselný trestný čin spáchaný v premlčacej dobe, na ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.

404.

Namietaná právna úprava týkajúca sa plynutia premlčacej doby nepozná obdobnú limitáciu ako v talianskom právnom poriadku (čl. 160 a 161 Trestného zákona, keď prerušenie premlčacej doby môže viesť k jej predĺženiu nanajvýš o 1/4). Podľa § 87 ods. 4 Trestného zákona (aj novelizovaného znenia) prerušením premlčania sa začína nová premlčacia doba.

405.

Konzekvencie s trestnými sadzbami vo veci Taricco nie sú naklonené záveru, že by namietaná právna úprava premlčania mala byť nedostatočne odstrašujúca. Ústavný súd medziiným porovnal trestné sadzby a premlčacie doby, ktoré zodpovedajú talianskemu trestnému činu podania podvodného priznania dane z pridanej hodnoty použitím fiktívnych faktúr ako v prípade Tarrico. Za obdobný trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskej únie (§ 261 a nasl. Trestného zákona) ako v prípade Taricco na Slovensku hrozí trest odňatia slobody na 7 až 12 rokov. Podľa § 87 ods. 1 písm. b) Trestného zákona je pri tomto zločine premlčacia doba 15 rokov (a to aj podľa novelizovaného znenia Trestného zákona). Vo veci Taricco išlo v čase, keď sa tento prípad rozhodoval, maximálne o 7 rokov trestu odňatia slobody s premlčacou dobou 7 rokov.

406.

Navrhovatelia namietajú porušenie medzinárodných záväzkov v spojení s normovaním trojročnej premlčacej doby. Ústavný súd poukazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 198, 28. 7. 2017), podľa ktorej (čl. 12 ods. 1 až 3):

„1. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom ustanoviť premlčaciu dobu, ktorá umožňuje vyšetrovanie, trestné stíhanie, súdne konanie a vydávanie rozsudkov v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v článkoch 3,4 a 5 počas dostatočne dlhého obdobia od spáchania uvedených trestných činov, aby bolo možné uvedené trestné činy účinne riešiť.

2. Členské štáty prijmú potrebné opatrenia s cieľom umožniť vyšetrovanie, trestné stíhanie, súdne konanie a vydávanie rozsudkov v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v článkoch 3, 4 a 5, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej štyri roky, počas obdobia najmenej piatich rokov od spáchania týchto trestných činov.

3. Odchylne od odseku 2 môžu členské štáty stanoviť premlčaciu dobu, ktorá je kratšia než päť rokov, ale nie kratšia než tri roky, ak zabezpečia, že plynutie premlčacej doby sa môže prerušiť alebo pozastaviť na základe konkrétnych úkonov.“

407.

Smernica má za cieľ, aby premlčacie doby umožňovali trestné konanie počas dostatočne dlhého obdobia od spáchania trestných činov, pričom pripúšťa aj trojročnú premlčaciu dobu, ak sa premlčanie môže prerušiť alebo pozastaviť na základe konkrétnych právnych úkonov.

408.

Novo normované sadzby a právne mechanizmy spočívania či prerušenia plynutia premlčacej doby, pri ktorých nič nenasvedčuje, že by predstavovali nízky štandard trestnoprávnej ochrany, viedli ústavný súd k zdržanlivosti vo vzťahu k napadnutej právnej úprave aj pri posudzovaní náročných kritérií podľa dohovoru OSN o boji proti korupcii, podľa ktorého príslušný štát ,,... alebo zabezpečí pozastavenie premlčacej doby obmedzenia, ak sa údajný páchateľ vyhýbal výkonu spravodlivosti“ (čl. 29 dohovoru OSN o boji proti korupcii).

409.

Vhodným komparačným príkladom je tradične právna úprava Českej republiky. Podľa § 34 Trestného zákonníka: „trestní odpovědnost za trestný čin zaniká uplynutím promlčecí doby, jež činí a) 30, jde-li o trestný čin, za který trestní zákon dovoluje uložení výjimečného trestu, a trestný čin spáchaný při vypracování nebo při schvalování privatizačního projektu podle jiného právního předpisu, b) 15 let, činí-li horní hranice trestní sazby odnětí svobody nejméně 10 let, c) 10 let, činí-li horní hranice trestní sazby odnětí svobody nejméně 5 let, d) 5 let, činí-li horní hranice trestní sazby odnětí svobody nejméně 3 léta, e) 3 léta u ostatních trestných činů.“

410.

Na porovnanie úpravy podľa § 87 Trestného zákona rozdiel spočíva v rozlišovaní dĺžky premlčacej doby podľa kategorizácie trestných činov (zločin, prečin) a pri dĺžke premlčacej doby v prípade hornej hranice trestnej sadzby desať rokov a tri roky, čo predstavuje jednak miernejšie a jednak prísnejšie posúdenie, celkovo je však porovnateľné.

411.

Ústavný súd ani po uvedenej komparácii v medziach návrhov navrhovateľov nedospel k záveru, že by preskúmavané normy o premlčaní boli neúčinné (neefektívne) alebo také, ktoré by znamenali významný exces oproti európskym štandardom. K nedostatku kompetencie vyvodiť závery vo vzťahu k vecnej stránke nových dôb premlčania trestného stíhania ústavný súd pripomína judikatúrne ustálený koncept rešpektu diskrécie zákonodarcu. Návrhom navrhovateľov s ohľadom na uvedené ani v tejto časti nebolo možné vyhovieť.

412.

Sumárne k tzv. štvorkombinácii ústavný súd konštatuje, že závery týkajúce sa jednotlivých prvkov zmiernenia trestnoprávnej represie platia aj pri ich navrhovateľmi namietanom vzájomnom pôsobení. Je právne podľa obsahu zákona/porovnaním dotknutých právnych úprav, najmä v oblasti trestných sadzieb, jednoznačne konštatovateľným faktom, že pri rekodifikácii v roku 2005 došlo v príslušnom smere k výraznému sprísneniu, a to aj oproti okolitým členským štátom Európskej únie (napríklad a typicky oproti Českej republike). Opätovné zmiernenie z takto skôr generovaného normatívneho stavu, a to ani v kombinácii sťažovateľmi pomenovaných faktorov, nestavia Trestný zákon pri samostatnom posúdení ani pri relevantnom medzištátnom porovnaní (o ktoré sa navrhovatelia ani nepokúšajú) do pozície excesívnej rezignácie na štátom garantovanú ochranu ústavných a iných spoločenských hodnôt prostriedkami trestného práva. Ústavný súd na základe už skôr odôvodneného záveru o absencii svojej ingerencie do ústavne únosnej zmeny trestnej politiky štátu, ako aj na základe v uznesení o prijatí veci na ďalšie konanie prezentovanej tézy, že nie je druhou komorou parlamentu, nenašiel dôvod na zásah do právomoci zákonodarného orgánu svojím derogačným nálezom, a to mimo časti výroku tohto nálezu orientovanej na nesúlad právnych predpisov.

413.

Ústavný súd sa hlási k tomu, že ústavnou hodnotou hodnou osobitnej ochrany je aj vnútorná bezpečnosť štátu, ktorá je inter alia poskytovaná aj prostredníctvom noriem trestného práva. Vyplýva to z čl. 1 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Ústavný súd by tak bol povolaný zasiahnuť proti komplexnejším zmenám v trestnej politike štátu v prípade, ak by ústavná hodnota vnútornej bezpečnosti štátu bola zasiahnutá deštruktívnym spôsobom, keď by trestné právo nemohlo plniť takmer vôbec účel ochrany štátu či spoločnosti a realizované zmeny by mali celkom zjavný potenciál vyvolať komplexnú eróziu trestnoprávnej ochrany. Je evidentné, že od tejto situácie je potrebné odlišovať stav, keď zákonodarca reprezentovaný v pléne národnej rady demokraticky ustanovenou väčšinou realizuje svoje vlastné uváženie o účele, cieľoch či prísnosti trestnoprávnej politiky štátu. Ústavný súd spravidla veľmi uvážlivo vstupuje do zmien v trestnej politike štátu a ich ústavnosť stráži nielen z hľadiska individuálnych trestnoprávnych zmien, ale aj z hľadiska systémovej perspektívy, ktorú hodnotí prostredníctvom možnosti naplnenia skôr popísanej hypotézy evidentného rozkladu systému trestnoprávnej ochrany ústavných hodnôt v kontexte vnútornej bezpečnosti štátu. V prejednávanom prípade však ústavný súd takú hrozbu nezistil.

VI.4. K prechodným ustanoveniam upraveným v čl. I bode 198 (§ 438k ods. 1 a 5) a v čl. XVII bode 7 (§ 36a) napadnutého zákona:

414.

V čl. I bode 198 napadnutého zákona bol za § 438j vložený nový § 438k – Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 15. marca 2024, kde podľa odseku 1 tohto ustanovenia: „Právna úprava, ktorá nadobudne účinnosť 15. marca 2024, sa vzťahuje na rozhodnutia o uložení trestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 2 a 3 zákona účinného do 14. marca 2024, ktoré nadobudli právoplatnosť pred 15. marcom 2024, ak rozhodnutia o uložení trestu prepadnutia majetku neboli ešte celkom vykonané, takéto rozhodnutia boli vydané na základe aplikácie právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, ktoré stratili účinnosť podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a súd na návrh oprávnenej osoby povolil obnovu konania podľa osobitného predpisu.“

415.

V prípade čl. I bodu 198 napadnutého zákona (v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1) je ústavný súd toho názoru, že ide o neprípustnú modifikáciu čl. 50 ods. 6 ústavy premietnutú v podústavnej rovine do § 2 ods. 1 Trestného zákona o časovej pôsobnosti Trestného zákona. Pri opätovnom posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu (v tomto prípade pri opätovnom ukladaní trestu po povolení obnovy konania spojenej so zrušením výroku o treste odsudzujúceho rozsudku) musí súd pre konkrétny prípad vyhodnotiť, ktorý zákon je v komplexe všetkých aspektov týkajúcich sa relevantných aplikačných otázok pre páchateľa najpriaznivejší. Spomedzi účinných znení zákona nemožno pritom vylúčiť jeho znenie po vyhlásení derogačného nálezu ústavného súdu, ktorý modifikuje účinné znenie § 58 Trestného zákona, teda nemožno opomenúť znenie účinné od 20. októbra 2023, ak by bolo pre páchateľa priaznivejšie než novoúčinné znenie zákona, a to aj ak by bolo novoúčinné znenie zákona pre páchateľa priaznivejšie než jeho pôvodné „prednálezové“ znenie. Riešenie zvolené zákonodarcom sa tak dostáva aj do konfliktu s čl. 1 ods. 1 ústavy, a to nerešpektovaním kogentnej úpravy dotknutej otázky v čl. 50 ods. 6 ústavy. Na tejto báze je vo vzťahu k námietke ustanovenia napadnutým zákonom retroaktivity nepriaznivej pre páchateľa (v iných vecných súvislostiach) generovaný podklad vyslovenia ústavným súdom nesúladu dotknutého ustanovenia s ústavou v kontexte § 89 zákona o ústavnom súde. Účinnosť predmetnej zmeny Trestného zákona (napadnutým zákonom v jeho čl. I ako celkom) bola ústavným súdom pozastavená a po vyhlásení tohto nálezu v zbierke zákonov sa parciálna časť dotknutej novelizácie pokrytá výrokom tohto nálezu (v tomto prípade čl. I bod 198 v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1) nestane súčasťou platného a účinného znenia Trestného zákona (negáciou dotknutého doplnenia zákona prechodným ustanovením, resp. jeho časťou, a to bez náhrady podľa § 91 ods. 3 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde, keďže skoršie znenie derogovaného ustanovenia neexistuje, pričom platnosť tohto doplnenia v napadnutom novelizačnom zákone pretrvá ešte šesť mesiacov podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

416.

V bezprostrednej vecnej nadväznosti závery uvedené v predchádzajúcom bode platia aj o čl. XVII bode 7 napadnutého zákona, keďže prechodné ustanovenie § 36a odkazuje na § 31 ods. 1 zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb (čl. XVII bod 3) a toto ustanovenie (v jeho novej podobe) obsahovo inkorporuje § 58 ods. 1 Trestného zákona (čl. I bod 32). Uvedené prechodné ustanovenie ako súčasť doplnenia zákona, ktoré bolo podrobené skoršiemu pozastaveniu účinnosti ústavným súdom, sa teda v dôsledku účinkov tohto nálezu v derogačnej časti jeho výroku nestane súčasťou platného a účinného znenia Trestného zákona.

417.

Rovnaký dôvod ústavného nesúladu (čl. 1 ods. 1 v kontexte čl. 50 ods. 6 ústavy), procesný aspekt jeho vyslovenia ústavným súdom vo vzťahu k podaným návrhom (§ 89 zákona o ústavnom súde) a ďalšie s tým súvisiace okolnosti a účinky popísané v predchádzajúcich dvoch bodoch sa týkajú aj v čl. I bodu 198 napadnutého zákona v časti § 438k ods. 5. Jednotlivé čiastkové aspekty posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu sa totiž nedajú oddeliť a selektívne v prechodnom ustanovení zmeny Trestného zákona ustanoviť, ktorý z nich bude konvenovať čl. 50 ods. 6 ústavy a ktorý nie – dotknuté inštitúty sa vždy posudzujú ako celok, a to pre konkrétny prípad z hľadiska výslednej priaznivosti pre páchateľa, od čoho je pri vzájomnom porovnaní závislý výber Trestného zákona v jeho konkrétne účinnom znení. Okolnosti premlčania trestného stíhania teda nie je možné diferencovať tak, ako to označené prechodné ustanovenie upravuje. Nie je z tohto hľadiska podstatné, či dôvody prerušenia premlčania trestného stíhania nastali po uplynutí novoustanovenej premlčacej doby prvýkrát alebo v ľubovoľnom ďalšom prípade. Trestné stíhanie konkrétneho činu buď po nadobudnutí účinnosti zákonnej zmeny premlčané je, alebo nie je, a to sa musí vyhodnotiť ad hoc bez ohľadu na to, o ktorý posudzovaný „cyklus“ po skoršom prerušení premlčania ide. Účinky vyslovenia nesúladu právnych predpisov sú rovnaké ako v prípade § 438k ods. 1 (a boli už popísané). Záver o ústavnej diskvalifikácii v popísaných intenciách sa však nevzťahuje na čl. I bod 198 napadnutého zákona v časti § 438k ods. 6, ktorý je hmotnoprávnym ustanovením týkajúcim sa úpravy premlčania vo vzťahu k výkonu trestu. Netýka sa teda úpravy trestnosti činu a ukladania trestu, preto nepodlieha ústavnému režimu čl. 50 ods. 6 ústavy, resp. § 2 ods. 1 Trestného zákona.

418.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenia čl. I bodu 198 napadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a 5 a čl. XVII bodu 7 (§ 36 a) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

VII. K zmenám v aplikácii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností:

419.

Podľa prezidenta sa zmenou výpočtu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností z taxatívneho na demonštratívny vytvára priestor pre svojvôľu v aplikácii trestného práva na ujmu predvídateľnosti, a to v rozpore so zásadou nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, princípom právnej istoty a zákazom svojvôle. Podľa skupiny poslancov 1 takáto zmena predstavuje vážne nabúranie zákazu analógie v trestnom práve a porušenie zásady nullum crimen sine lege stricta, v zmysle ktorej sa pri trestnom práve zakazuje extenzívny výklad práva, ktorý by bol v neprospech dotknutej osoby.

420.

Ústavný súd uvádza, že samotná konštatácia ani pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností nemenia podľa iných zákonných kritérií určenú právnu kvalifikáciu činu (nie je daný konflikt so zásadou nullum crimen sine lege) a pri súčasnej zmene § 38 Trestného zákona taký pomer neovplyvňuje ani výšku (zmenu hraníc) trestnej sadzby priradenej k dotknutej právnej kvalifikácii (čo eliminuje eventuálne hľadanie konfliktu so zásadou nulla poena sine lege). Vychádzajúc z tejto situácie, pri zohľadnení aj posúdenia okolností, na ktoré súd prihliadne pri určovaní druhu a výmery trestu podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona (okrem viacerých iných faktorov aj na poľahčujúce a priťažujúce okolnosti), nie je individuálne posúdenie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, a to navyše oproti tým, ktoré je možné vopred normatívne zadefinovať, rizikom pre spravodlivý proces.

421.

Taxatívny výpočet nie vždy umožňuje pokryť všetky situácie, ktoré v bežnom živote môžu nastať, a práve podstatná skutočnosť, ktorá by mala sprísňovať, ale najmä zjemňovať trest, sa v režime taxatívneho výpočtu páchateľovi na úkor spravodlivého procesu nepričíta. Demonštratívny charakter treba chápať v kontexte „ultima ratio“, teda len vo výnimočných prípadoch. Uvedený prístup v Trestnom zákone nie je ojedinelý – aplikuje sa napríklad aj pri skutkovej podstate prečinu výtržníctva uvedenej v § 364 Trestného zákona (podľa ktorej: „kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že...“).

422.

Predrekodifikačný Trestný zákon (zákon č. 140/1961 Zb.) účinný do 31. decembra 2006 v § 34 stanovoval tieto okolnosti demonštratívne práve prostredníctvom formulácie „najmä“. Demonštratívny výpočet poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je návratom do predrekodifikačného právneho stavu (pred 1. januárom 2006) a nielenže nikdy nebol považovaný za protiústavný, ale nevyskytli sa žiadne iniciatívy, ktoré by napádali ústavnú nekonformnosť demonštratívneho výpočtu týchto okolností. Demonštratívny výpočet majú navyše zavedený aj okolité štáty, najbližšie Česká republika či Rakúska republika.

423.

Skupina poslancov 1 považuje rozšírenie poľahčujúcich okolností („páchateľ spáchal trestný čin, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené neprimerane dlho, ak túto skutočnosť nemožno spravodlivo pričítať páchateľovi alebo jeho obhajcovi“) za príliš vágne a neurčité, keďže použité pojmy („neprimerane dlho“ a „nemožno spravodlivo pričítať“) nenadväzujú systematicky na iné legislatívne pojmy v Trestnom zákone (alebo v Trestnom poriadku), pomocou ktorých by bola ich interpretácia predvídateľná. Použité pojmy tak majú vyvolávať značnú interpretačnú neistotu, ktorá sa znásobuje tým, že sú ustanovené bez konkretizácie bližších podmienok.

424.

Toto ustanovenie tiež považujú za rozporné so zásadou individualizácie trestnej zodpovednosti, podľa ktorej trestnú zodpovednosť znáša iba osoba, ktorá trestný čin spáchala, a preto aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti musia byť okolnosti prameniace v skutočnostiach týkajúcich sa priamo páchateľa.

425.

Ústavný súd v tejto časti konštatuje, že nová poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. p) Trestného zákona (v znení napadnutého zákona) nie je v konflikte s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 49 ústavy, keďže predstavuje pre páchateľa objektívnymi (ním nezavinenými) okolnosťami, ktoré nie je ako inak zohľadniť, vyvolané dobrodenie, pričom ide o významné, štátu pričítateľné negatívum trestného konania vedeného proti dotknutej osobe spočívajúce v jeho neprimeranej dĺžke. Podľa konštantnej judikatúry môže byť neprimeraná dĺžka konania dokonca dôvodom na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona v rámci kategórie „okolnosti prípadu“, a maiori ad minus teda môže ísť aj o jednoduchú poľahčujúcu okolnosť. Relatívna neurčitosť pojmov („neprimerane dlho“ a „nemožno spravodlivo pričítať“) je odstrániteľná výkladom súdu tak ako v iných prípadoch (napríklad „okolnosti prípadu“ a „pomery páchateľa“ podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona).

426.

Neprimeraná dĺžka trestného stíhania je, ako už bolo uvedené, dlhodobo praxou vnímaná dokonca ako dôvod mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona (R 10/2011). Limity primeranej dĺžky trestného konania stanovil mnohokrát vo svojej rozhodovacej praxi aj ESĽP. V prípade neprimeranej dĺžky trestného konania majú pritom zmluvné štáty dohovoru okrem priznania porušenia práva a priznania spravodlivého zadosťučinenia určitý priestor na posúdenie, aký prostriedok nápravy poskytnú v prípade neprimeranej dĺžky trestného konania. Takým prostriedkom môže byť aj zmiernenie druhu trestu (podmienečný odklad výkonu trestu namiesto nepodmienečného trestu odňatia slobody), určenie kratšej výmery trestu (napríklad aj prostredníctvom mimoriadneho zníženia trestu) alebo takej modifikácie trestu, ktorá je pre páchateľa priaznivejšia (napríklad kratšia skúšobná doba podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody). Pokiaľ vnútroštátne orgány zrozumiteľným spôsobom priznajú porušenie práva na primeranú dĺžku trestného konania a poskytnú jednotlivcovi náhradu vo forme zmiernenia trestu, ktoré je merateľné a výslovné, jednotlivec môže stratiť postavenie poškodeného podľa čl. 34 dohovoru (napr. rozsudok vo veci Eckle proti Nemecku z 15. 7. 1982, § 66; rozsudok vo veci Beck proti Nórsku z 26. 6. 2001, najmä § 27 až § 29; ŠÁMAL, P. a kol. Trestní zákoník. 3. vydání. Praha : C. H. Beck, 2023, s. 814 – 815, marg. č. 19.). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok ESĽP Scoppola proti Taliansku (rozsudok zo 17. 9. 2009, č. 10249/03, bod 100), podľa ktorého „práve z dôvodu svojej všeobecnej povahy nemôžu byť zákony formulované s absolútnou presnosťou. Jednou z bežne používaných techník je tak využívanie všeobecných kategórií skôr než taxatívnych výpočtov. Mnoho zákonov tiež obsahuje viac či menej nejasné formulácie a ich výklad a použitie závisí od praxe (rozsudky Cantoni, už citované, § 31, a Kokkinakis, § 40). Z toho dôvodu, nech je formulácia zákonných ustanovení vrátane ustanovení trestného práva sebajasnejšia, v ktoromkoľvek právnom systéme nevyhnutne existuje aj súdny výklad. Vždy bude treba vyjasňovať problematické otázky a prispôsobovať sa zmenám situácie. Okrem toho istota, ktorá je inak žiaduca, môže niekedy viesť k prílišnej nepružnosti; právo však musí mať schopnosť prispôsobiť sa zmenám situácie“. Správna aplikácia namietaného ustanovenia je pritom preskúmateľná inštančným postupom, keďže odvolacie konanie plnohodnotne zabezpečuje revíziu výroku odsudzujúceho rozsudku o treste.

427.

Formulácie mnohých právnych predpisov (vrátane trestného práva) nie sú absolútne precízne. Uvedené rešpektuje potrebu vyhnúť sa neprimeranému formalizmu v snahe udržať krok s možnými meniacimi sa okolnosťami, čo spôsobuje, že zákony, ktoré sú niekedy viac, niekedy menej vrstvené, sú vágne (Kokkinakis proti Grécku, A, č. 14307/88, rozsudok z 25. 5. 1993, ods. 40).

428.

Predvídateľnosť práva patrí medzi základné atribúty právneho poriadku, pričom určitá norma nemôže byť považovaná za súčasť právneho poriadku, pokiaľ nie je naformulovaná s dostatočnou presnosťou, aby tak každý mohol (v prípade potreby s adekvátnou interpretačnou pomocou súdu či asistovanou právnou pomocou) v rozumnej miere predvídať, aké dôsledky vyvolá jeho konanie. Napriek tomu nie je možné dosiahnuť absolútnu precíznosť pri formulovaní zákonných limitov, osobitne v oblastiach, ktoré sa môžu meniť pod vplyvom spoločenských zmien (pozri napríklad Müller a iní proti Švajčiarsku, rozsudok z 24. 5. 1988, séria A, č. 133, ods. 20, 29; rozsudok vo veci Olson z 24. 3. 1998, séria A, č. 130, ods. 61a, Veeber proti Estónsku, sťažnosť č. 45771/99, rozsudok z 21. 4. 2003, ods. 31).

429.

Nie je vylúčené, že podmienky trestnej zodpovednosti (vrátane podmienok na ukladanie trestu, pozn.) môžu byť postupne od prípadu k prípadu dovysvetľované prostredníctvom súdneho rozhodovania, pokiaľ tak bude zachovaná podstata a účel predmetného ustanovenia a výsledok bude v rozumnej miere predvídateľný (Jorgic proti Nemecku, č. 74613/01, bod 100-01, ECHR 2007-III; Streletz, Kessler and Krenz proti Nemecku, rozsudok z 22. 3. 2001, bod 50; S.W. proti Spojenému kráľovstvu a C.R. proti Spojenému kráľovstvu, 22. 11. 1995, body 34 – 36, s. A, č. 335-B a body 32 – 34, s. A, č. 335-C).

430.

Ani v tejto časti preto ústavný súd návrhom navrhovateľov nevyhovel.

VIII. K možnosti použitia nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní výlučne v prospech obvineného:

431.

Pravidlá vylúčenia nezákonne získaných dôkazov, osobitne v trestnom konaní, vyplývajú z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a sú prejavom princípu viazanosti štátnych orgánov právom, teda prejavom ich ústavnej povinnosti konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Osobitý charakter trestného práva ako právneho odvetvia, v rámci ktorého sa prejavuje monopol štátnej moci na uplatňovanie trestnoprávnej zodpovednosti spojenej s najintenzívnejšími zásahmi do práv a slobôd dotknutých osôb v reakcii štátu na najzávažnejšie prípady porušení právneho poriadku z hľadiska ochrany ústavou aprobovaných práv a hodnôt, reflektuje v kontexte zmienených ústavných princípov aj osobitné ustanovenie čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy, v zmysle ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

432.

Účelom ústavnej požiadavky zákonnosti trestného stíhania, ktorej súčasťou sú aj už spomenuté pravidlá vylúčenia nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní, je ochrana pred zneužitím moci a nezákonným postupom zo strany orgánov činných v trestnom konaní, zabezpečenie systémovej integrity výkonu trestnej spravodlivosti zo strany štátu a v neposlednom rade garantovanie ochrany základných práv a slobôd osôb, ktoré by mohli byť použitím prostriedkov trestného práva dotknuté [porovnaj napr. Christopher Slobogin: A Comparative Perspective on the Exclusionary Rule in Search and Seizure Cases (Komparatívny pohľad na pravidlo vylúčenia dôkazov získaných prehliadkou a zaistením), Public Law & Legal Theory Working Paper Number 13-21, Vanderbilt University Law School (http://ssrn.com/abstract_id=)].

433.

Posudzovaná právna úprava zavádza na úrovni zákona legálnu výnimku prípustnosti použitia dôkazu, ktorý nebol pôvodne získaný v súlade so zákonom. Zavedenie takejto výnimky priamo zákonom formálne napĺňa požiadavku vyplývajúcu z čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy, materiálne však môže zostávať s účelom a so zmyslom uvedeného ustanovenia v napätí a jej ústavnú akceptovateľnosť je potrebné posúdiť z hľadiska ústavných limitov vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy konkretizovaných v požiadavkách zabezpečenia účinnej ochrany základných práv a slobôd a integrity výkonu trestnej spravodlivosti zo strany štátu vrátane poskytovania garancií pred zneužitím mocenského postavenia jeho štátnych orgánov. Ide totiž o bazálny pojmový rozpor definovateľný formálne aj materiálne, keď zákon aprobuje získanie dôkazu nezákonným spôsobom, čo je okrem defektu právnej logiky v právnom štáte aj obsahovo evidentne (použijúc eufemizmus) „netradičné“.

434.

Pritom je potrebné mať na zreteli, že legitimita a integrita výkonu trestnej spravodlivosti zo strany štátu sú do značnej miery založené na zásade legality (zákonného postupu) a účinnej ochrany základných práv a slobôd dotknutých subjektov na strane jednej, no na druhej strane aj na schopnosti efektívne a zmysluplne dosahovať účel trestnoprávnej ochrany, k čomu musí inštitucionálny a právny rámec systému trestnej spravodlivosti poskytnúť súdom a orgánom činným v trestnom konaní účinné prostriedky. Požiadavka na primeranú rovnováhu v tomto smere je vyjadrená aj v ustanovení vymedzujúcom predmet právnej úpravy Trestného poriadku (§ 1 uvedeného zákona), podľa ktorého Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

435.

V posudzovanom prípade eliminuje v podstatnej miere napätie medzi preskúmavaným ustanovením Trestného poriadku a materiálnym účelom a zmyslom čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy fakt, že napadnutá právna úprava zavádza možnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu použiť v trestnom konaní dôkaz získaný nezákonným spôsobom v prípade, ak sa tento dôkaz použije iba v prospech obvineného. Výnimka prípustnosti použitia dôkazu, ktorý nebol pôvodne získaný v súlade so zákonom, sa teda týka iba dôkazov v prospech osoby, proti ktorej sa trestné konanie vedie. Účelom ústavných garancií obsiahnutých v čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy je v uvedenom kontexte práve ochrana práv obvineného, resp. osoby, proti ktorej sa trestné konanie vedie. Nesúlad preskúmavanej právnej úpravy, resp. účinkov jej aplikácie s označeným ustanovením ústavy tak nie je v prípade dodržania podmienky zákazu použitia takého dôkazu v neprospech obvineného (a to aj v prípade konaní proti viacerým spoluobvineným, resp. spoluobžalovaným osobám v kolidujúcom postavení z hľadiska dôkaznej situácie) natoľko výrazný, ako by to bolo pri „obojsmernom“ odobrení nezákonného postupu.

436.

Navyše ústavná požiadavka zákonnosti má, pokiaľ ide o činnosť orgánov štátu v oblasti trestného práva, širší význam presahujúci pôsobnosť čl. 17 ústavy. V rámci konceptu materiálneho právneho štátu jej význam spočíva, ako už bolo uvedené, aj v požiadavkách na zabezpečenie ochrany základných práv a slobôd subjektov trestnoprávnych vzťahov (z hľadiska hmotného, ako aj procesného trestného práva) a integrity výkonu trestnej spravodlivosti zo strany štátu vrátane poskytovania garancií pred zneužitím mocenského postavenia jeho štátnych orgánov, a preto je potrebné posúdiť ústavnú akceptovateľnosť napadnutej právnej úpravy aj z hľadiska ústavných limitov vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, prípadne aj v spojení s ďalšími relevantnými ustanoveniami ústavy a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv garantujúcich najmä základné práva a slobody.

437.

Odobrenie použitia nezákonne získaného dôkazu svedčiaceho v prospech obvineného ako podkladu na meritórne rozhodovanie (bod 39 napadnutého návrhu novely Trestného poriadku doplňujúceho § 119 uvedeného zákona novým odsekom 6), a to práve v trestnom konaní, ktoré je reakciou štátu na najzávažnejšiu formu porušenia práva jeho adresátmi v podobe trestnej činnosti, vytvára paradox dosahovania práva neprávom, ktorý v danom prípade nie je pri posudzovaní preskúmavanej právnej úpravy ospravedlniteľný len v rozsahu zákonného zakotvenia vylúčenia takého dôkazu v prípadoch, keď bol získaný nezákonným donútením alebo jeho hrozbou, ktoré boli použité na účely získania dôkazu v prospech obvineného, čo predstavuje z pohľadu ústavného súdu legislatívne opomenutie zákonodarcu spočívajúce v príliš úzkom vymedzení uvedenej výnimky.

438.

Z hľadiska bazálnych princípov demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ak by sa mechanicky pripustilo uzákonenie výsledkovo použiteľného nezákonného postupu pri získaní dôkazu, a to dokonca vo vzťahu k postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu, a maiori ad minus by to vyvolalo nielen úvahy o podobnej úprave v iných oblastiach právnej regulácie de lege ferenda, ale aj úvahy o priamej analógii zákona (ak možno taký postup použiť v trestnom konaní ako prísne legálnom procese, možno ho, ak sa efektívne zadefinuje hodnoverný účel, použiť prakticky kdekoľvek).

439.

Vo vzťahu k jednote a bezrozpornosti právneho poriadku sa napadnutou úpravou profiluje konflikt so zákonom č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane súkromia“). Tento zákon sa osobitne týka (aj) zabezpečovania informácií použiteľných ako dôkaz v trestnom konaní (§ 7 ods. 2) prostriedkami, ktoré možno podradiť pod v ňom upravenú definíciu informačno-technických prostriedkov (§ 2 ods. 1), pričom práve takých postupov sa môže ústavným súdom preskúmavaná trestnoprocesná úprava do značnej miery týkať. Je teda problematické interpretačné určenie vzťahu špeciality (lex specialis a lex generalis) napadnutej právnej úpravy a zákona o ochrane súkromia, ktorý použitie nezákonne (v rozpore s požiadavkami tohto zákona) získaných dôkazov explicitne zakazuje (§ 2 ods. 7, § 7 ods. 3), a to nielen pre štátne orgány, ale aj pre akékoľvek fyzické osoby a právnické osoby. Zákon o ochrane súkromia teda predmetným obmedzením ingeruje do celkového univerza (vertikálnych aj horizontálnych) právnych vzťahov. V tejto súvislosti nemožno prehliadať ústavnú požiadavku na bezrozpornosť právneho poriadku ako celku, resp. na vnútornú bezrozpornosť všeobecne záväzných právnych predpisov, ako i právnych noriem (ustanovení). Právo, či už ako celok, alebo všeobecne záväzný právny predpis, musí byť vnútorne zladené, jeho jednotlivé časti (napr. právne normy, ustanovenia) nemôžu samy seba vyvracať v dôsledku vzájomných rozporov medzi nimi. Vzájomná vnútorná rozpornosť (nesúladnosť) môže spôsobovať logickú a systémovú nezlučiteľnosť, neefektívnosť a v konečnom dôsledku i právnu nesplniteľnosť [realizácia, resp. aplikácia jednej právnej normy v dôsledku nesúladnosti zabraňuje realizácii, resp. aplikácii inej právnej normy (PL. ÚS 30/95)].

440.

Preskúmavaná právna úprava vytvára reálne riziko legalizácie nezákonných dôkazotvorných postupov a znižuje garancie ochrany základných práv a slobôd osôb, ktoré by mohli byť použitím prostriedkov trestného práva alebo iných prostriedkov umožňujúcich zásahy do základných práv a slobôd, napr. v súvislosti s vyhľadávaním a zaisťovaním dôkazov, dotknuté. Z hľadiska zabezpečenia systémovej integrity výkonu trestnej spravodlivosti zo strany štátu by mohlo dôjsť k zníženiu dôvery v objektívne a nestranné fungovanie justičného systému v dôsledku špekulácií či podozrení o možnej koncepčnej činnosti zameranej na (samozrejme, protiprávny, a teda prvotne utajený) zber informácií orientovaných na predmet vedených trestných konaní, keď v prípade, ak sa získaná informácia pre obvineného alebo podozrivého „hodí“, bude poskytnutá na oficiálne použitie so zákonom garantovanou relevanciou, a ak nie, ostane v skrytej držbe jej disponenta.

441.

To je s podstatou demokratického a právneho štátu zásadne nezlučiteľné. V súhrne prezentovaných okolností predstavuje napadnutá právna úprava principiálne až príliš široko ponímaný súhlas s nezákonným postupom, ktorý má nájsť pozitívny odraz pri závažnom rozhodovaní štátnych orgánov vrátane súdov, a to v spoločensky aj individuálne citlivej oblasti tvoriacej predmet trestnej jurisdikcie. V dôsledku toho dochádza k oslabeniu záruk pred zneužitím mocenského postavenia zo strany orgánov štátu a zároveň k oslabeniu záruk ochrany základných práv a slobôd osôb potenciálne dotknutých prostriedkami trestného práva.

442.

Okrem práva na ochranu súkromia (čl. 19 ústavy, čl. 8 dohovoru) v súvislosti s už spomenutým utajeným sledovaním, resp. použitím informačno-technických prostriedkov je potrebné poukázať aj na fakt, že napadnutá právna úprava v § 119 ods. 5 a 6 Trestného poriadku pripúšťa použitie dôkazu získaného aj nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia, keď sa dôkaz použije v prospech obvineného a nezákonné donútenie alebo hrozba takého donútenia neboli použité na účely získania dôkazu v prospech obvineného. Pripustenie takto získaného dôkazu (napríklad použitím násilia alebo hrozby násilím pri výsluchu svedka) sa dostáva do konfliktu s absolútnym zákazom mučenia alebo krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania vyplývajúcim z čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru. Judikatúra ESĽP pritom zaujíma prísny postoj k prípadom, v ktorých boli dôkazy získané porušením čl. 3 dohovoru, teda porušením jedného zo základných a absolútnych práv zaručených dohovorom, pretože takéto porušenie vždy vyvoláva vážne otázky vo vzťahu k spravodlivosti konania, a to aj v prípade, že prijatie takého dôkazu nebolo rozhodujúce pre odsúdenie (Jalloh proti Nemecku [GC], 2006, § 99 a § 105).

443.

Použitie výpovedí, ktoré boli získané v dôsledku porušenia čl. 3, a to bez ohľadu na to, či išlo o mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ESĽP klasifikuje bez ďalšieho ako porušenie spravodlivosti konania podľa čl. 6 dohovoru (Gäfgen v. Nemecko [GC] rozsudok z 1. 6. 2010, č. 22978/05, bod 166; Ibrahim a ďalší proti Spojenému kráľovstvu [GC], rozsudok z 13. 9. 2016, č. 50541/08, 50571/08, 50573/08, bod 254; El Haski proti Belgicku, rozsudok z 25. 9. 2012, č. 649/08, bod 85; Cēsnieks proti Lotyšsku, rozsudok z 11. 2. 2014, č. 9278/06, body 67 – 70). To platí aj pre materiálne dôkazy získané ako priamy dôsledok mučenia, avšak ak je konanie, ktorým boli dôkazy získané, klasifikované ako neľudské zaobchádzanie v rozpore s čl. 3, ktoré ale nedosiahlo úroveň mučenia, porušením čl. 6 dohovoru bude vtedy, ak sa preukáže, že malo vplyv na výsledok konania proti obžalovanému, t. j. malo vplyv na jej alebo jeho odsúdenie alebo trest (Gäfgen proti Nemecku [GC], už citované, bod 178; El Haski proti Belgicku, už citované, bod 85; Zličić v. Srbsko, rozsudok z 26. 1. 2021, č. 73313/17, 20143/19, bod 119). Rovnako uvedené zásady platia aj v prípade, ak je obeťou zlého zaobchádzania tretia osoba (El Haski proti Belgicku, už citované, bod 85; Urazbayev proti Rusku, rozsudok z 8. 10. 2019, č. 13128/06, bod 73).

444.

Zároveň je potrebné poznamenať, že ani neexistencia prípustnej sťažnosti podľa čl. 3 dohovoru v zásade nebráni ESĽP, aby vzal do úvahy sťažovateľove tvrdenia, že policajné výpovede boli získané metódami nátlaku alebo útlaku a že ich zaradenie do spisu, o ktorý sa opieral súd, preto predstavovalo porušenie záruky spravodlivého procesu podľa čl. 6 (Mehmet Duman proti Turecku, rozsudok z 23. 10. 2018, č. 38740/09, bod 42).

445.

Je pravdou, že uvedená judikatúra ESĽP sa týkala situácií, keď boli dôkazy získané v rozpore s čl. 3 dohovoru použité proti sťažovateľovi, a nie v jeho prospech. Vzhľadom na závažnosť a absolútnu povahu zákazu mučenia alebo krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania však samotný fakt, že dôkaz má byť použitý v prospech obvineného, nemôže ospravedlniť či prevážiť skutočnosť, že bol získaný porušením tejto garancie kľúčovej z hľadiska ochrany ľudskej dôstojnosti, integrity a slobody. K uvedenému je potrebné dodať, že pokiaľ je účelom zavedenia daného inštitútu ochrana dôvery verejnosti vo výkon trestnej spravodlivosti zo strany štátu a predchádzanie justičným omylom („... aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní...“), je dôležité prihliadnuť na skutočnosť, že dôkazy získané nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia bývajú okrem nezákonnosti postihnuté aj nízkou hodnovernosťou. Splnenie jedinej zákonnej podmienky na použitie dôkazov získaných nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia v prospech obvineného, totiž že nezákonné donútenie alebo hrozba takého donútenia neboli použité na účely získania dôkazu v prospech obvineného, je podľa názoru ústavného súdu v praxi taktiež veľmi ťažko kontrolovateľné.

446.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nutné konštatovať nesúlad dotknutých napadnutých novelizačných ustanovení Trestného poriadku s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a to v kontexte prekročenia ústavného základu a ústavných medzí zákonnou úpravou rozsahu a spôsobu konania štátnych orgánov. Tento záver sa premietol do výroku, ktorým ústavný súd vyslovil nesúlad čl. II bodu 4 v časti slov „a 6“, bodu 38 v časti vety „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ a bodu 39 napadnutej novely Trestného poriadku.

447.

Aj keď novelizácia v rozsahu pokrytom výrokom tohto nálezu nie je z už vysvetlených dôvodov ústavne súladná, k akceptácii dôkazu nezískaného v súlade so zákonom v trestnom konaní môže dôjsť ústavne konformným spôsobom aj interpretačne podľa naďalej platného a účinného znenia Trestného poriadku (primárne § 119 ods. 3), a to na báze modifikácie výslovne sformulovaného pravidla podľa účelu dotknutého ustanovenia, ako aj v kontexte účelu zákona ako celku (§ 1).

448.

Predovšetkým dôkaz nie je v trestnom konaní diskvalifikovaný rozporom so zákonom pri prvotnej fixácii dôkaznej informácie kýmkoľvek. Trestnoprocesná úprava zákonnosti postupu sa týka orgánov činných v trestnom konaní a súdu, teda nie iných subjektov, ktoré síce mohli zaznamenať/zabezpečiť takú informáciu alebo jej nosič v rozpore s právom, ak sa však do dispozície orgánov činných v trestnom konaní dostala v súlade so zákonom, bude dôkazne použiteľná (napríklad odcudzená alebo inak páchateľom nelegálne získaná vec je dôkazom, ak bola vydaná alebo odňatá pri zákonnom úkone domovej prehliadky u páchateľa, avšak pri jej odňatí z obydlia páchateľa, resp. obvineného konajúcim orgánom bez trestnoprocesného titulu nebude dôkazne použiteľná). Ak dôkaz obstaráva strana (§ 2 ods. 10, § 119 ods. 4 Trestného poriadku), nesmie nelegálne vstupovať do výlučnej pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu (napríklad svojpomocne vykonať domovú prehliadku) – vo všetkých prípadoch ide o posúdenie prípustnosti dôkazu. Vo vzťahu k už primárnemu zaznamenaniu dôkaznej informácie však vyplývajú určité obmedzenia zo zákona o ochrane súkromia, ktorý dôkazne eliminuje už prvotne nelegálne získavanie údajov bez ohľadu na to, kto informačno-technický prostriedok neoprávnene použil (§ 7 ods. 3 s tam zakotvenou výnimkou v neprospech vyhotoviteľa nezákonného záznamu, ktorým v zmysle § 2 ods. 7 môže byť akákoľvek osoba) – v takom prípade teda nepostačuje legálna uzurpácia výsledku použitia informačno-technického prostriedku orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom v rámci trestného konania.

449.

Účelom Trestného poriadku je úprava postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb (§ 1). Obsahovo v súlade so zásadou dôkazného bremena týkajúceho sa spáchania trestného činu konkrétnou osobou, ktoré musí proti obvinenému uniesť prokurátor ako žalobca (čo je conditio sine qua non spravodlivého procesu v jeho ústavných a medzinárodnozmluvných dimenziách), je zrejmé, že účelom procesnej regulácie postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zabezpečiť náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov výlučne zákonným postupom. V opačnom obsahovom význame, teda na účel zabránenia skutkovo nepodloženému odsúdeniu obvineného, vzhľadom aj na konkrétne špecifikum dôkaznej situácie skôr vyjadrená téza nemusí platiť absolútne a bezvýnimočne.

450.

O legitimizácii (a v nadväznosti na to aj legalizácii) nezákonnosti pri získaní dôkazu by však bolo možné uvažovať výlučne na základe okolností, ktoré vyvolávajú nevyhnutnosť takého postupu na odvrátenie nemožnosti odôvodniť na inom podklade rozhodnutie, ktoré by malo v záujme objektívnej spravodlivosti vyznieť celkovo alebo vo vzťahu k určitému relevantnému kvalifikačnému momentu v prospech obvineného, ak je zároveň dotknuté riešenie únosné z hľadiska základov verejného poriadku (v ktorom je vždy v konečnom dôsledku reflektovaná ochrana základných práv a slobôd občanov). Či tieto podmienky budú v konkrétnom prípade splnené, vždy posúdi súd a jeho rozhodnutie môže byť preskúmané v rámci legálnej inštančnej postupnosti.

451.

Pripustenie použitia dôkazu, ktorý nebol pôvodne získaný v súlade so zákonom, napokon vždy vyvoláva otázku legality (zákonnosti procesného postupu) a účinnej ochrany základných práv a slobôd dotknutých subjektov, ktorých postavenie a záujmy sa neraz nachádzajú vo vzájomnej opozícii. Inými slovami, pripustenie použitia dôkazu, ktorý nebol pôvodne získaný v súlade so zákonom, vždy vyvolá otázky týkajúce sa rešpektovania práva na spravodlivý proces (siedmy oddiel druhej hlavy ústavy, resp. čl. 6 dohovoru) v jeho rôznych aspektoch, osobitne pokiaľ ide o zásady rovnosti strán konania a rovnosti zbraní. Navrhovatelia v tejto súvislosti konkrétne namietali, že zákonodarca v danom prípade opomenul iné strany trestného konania odlišné od obvineného, medzi ktoré patrí aj poškodený. Napadnutý zákon preto podľa nich nie je v súlade s čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

452.

Hoci zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ani z práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 dohovoru) nevyplýva právo poškodeného na trestnoprávny postih obvinenej osoby a ani zásadu rovnosti strán nemožno v trestnom konaní ponímať rigidne a absolútne (zvýšená ochrana práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, sa prejavuje napríklad v otázkach dôkazného bremena, v zásade in dubio pro reo atď.), je nepochybné, že pripustenie použitia dôkazu, ktorý nebol pôvodne získaný v súlade so zákonom, vyžaduje zo strany súdu starostlivé vyvažovanie kolidujúcich práv a záujmov a zohľadnenie dopadu pripustenia takého dôkazu na spravodlivosť konania ako celku (v danom kontexte je potrebné zohľadňovať mnoho faktorov týkajúcich sa dotknutého konania, napr. závažnosť porušenia zákona v súvislosti so získaním dôkazu a charakter práv, do ktorých bolo porušením zasiahnuté, vierohodnosť a význam takto získaného dôkazu najmä s ohľadom na existenciu ďalších dôkazov, závažnosť trestného činu, ktorý je predmetom konania, závažnosť ujmy spôsobenej poškodenému, možnosť strán uplatniť v konaní svoje procesné práva s ohľadom na celkovú procesnú a dôkaznú situáciu atď.).

453.

Samozrejme, aj bez procesného výkonu nezákonne získaného dôkazu ovplyvní jeho (orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu) známy výskyt, resp. obsah hodnotenie ostatných, legálne prípustných dôkazov, čo je výsledkom prirodzenej myšlienkovej činnosti. Jej výsledok musí byť (aj podľa súčasne a naďalej účinnej úpravy) na základe skôr prezentovaných téz navonok umelo upravený (abstrahovaním od inak reálne podložených záverov) len v prípade, ak ide o dôkaznú nezákonnosť výsledkovo svedčiacu v neprospech obvineného (bez ohľadu na to, že zároveň môže byť v prirodzenej kontrapozícii v prospech poškodeného).

454.

Naostatok prezentované interpretačné úvahy ústavného súdu nie sú právnym názorom v zmysle § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ustanovenie § 119 ods. 5 Trestného poriadku ostáva po vyhlásení tohto nálezu v nezmenenom aktuálne platnom a účinnom znení (s výnimkou alternatívneho odkazu na odsek 6 v závere textu), pričom § 119 sa nedoplní o odsek 6, v zásade bez potreby ďalšej novelizácie. Ústavný súd však pripúšťa, že také doplnenie orientované smerom naznačeným aktuálne derogovanou úpravou je možné, avšak len pri dôkladnom vyriešení otázok prezentovaných v tejto časti odôvodnenia nálezu a premietnutím predmetných riešení do zákonného textu.

455.

V dôsledku uvedeného výroku tohto nálezu v spojení s výrokom uznesenia ústavného súdu č. k. PL. ÚS 3/2024-112 z 28. februára 2024, ktorým bola pozastavená účinnosť čl. II bodu 39 napadnutého zákona, sa ustanovenie odseku 6 v § 119 Trestného poriadku nestane súčasťou platného a účinného znenia Trestného poriadku (negáciou dotknutého doplnenia bez náhrady podľa § 91 ods. 3 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde, keďže skoršie znenie derogovaného ustanovenia neexistuje, pričom platnosť tohto doplnenia v napadnutom novelizačnom zákone pretrvá ešte šesť mesiacov podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V čiastkovom textuálnom odraze v kontexte výroku tohto nálezu o vyslovení nesúladu čl. II bodu 4 a bodu 38 v časti vety „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ napadnutej novely Trestného poriadku, teda vo vzťahu k doplneniu § 2 ods. 12 a doplneniu zákonnej úpravy časťou nového znenia § 119 ods. 5 Trestného poriadku, príslušné časti takého doplnenia (ktorých účinnosť nebola ústavným súdom pozastavená) prestanú byť od vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov súčasťou platného a účinného znenia Trestného poriadku bez náhrady (§ 91 ods. 3 časť vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde, keďže skoršie znenie derogovaného textu neexistuje), pričom platnosť týchto doplnení v napadnutom novelizačnom zákone pretrvá ešte šesť mesiacov podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

IX. K zrušeniu úradu špeciálnej prokuratúry:

456.

Prezident vidí v zrušení úradu špeciálnej prokuratúry nesúlad s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa jeho názoru sa zrušením úradu špeciálnej prokuratúry neskončené veci presunú na osem krajských prokuratúr, kde budú nanovo pridelené príslušnému prokurátorovi. Nový prokurátor si bude musieť spis načítať a komplexne sa s vecou oboznámiť. To si nevyhnutne vyžiada čas, pričom spisy majú aj niekoľko tisíc strán. Napadnutý zákon pritom neobsahuje žiadnu legisvakanciu, počas ktorej by sa prokuratúra vedela technicky, personálne a organizačne pripraviť na zmenu príslušnosti prokuratúr tak, aby v spisoch nedochádzalo k prieťahom v konaní a mareniu efektívneho vyšetrovania trestnej činnosti.

457.

Podľa skupiny poslancov 1 je zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry v rozpore s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a s právom Európskej únie s neprípustným dosahom do základných práv obetí a poškodených trestnými činmi. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je podľa skupiny poslancov 1 v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru, s čl. 20 dohovoru o korupcii, čl. 29 dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, čl. 36 dohovoru OSN proti korupcii, čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 4 ods. 3, čl. 3 ods. 1, čl. 2 a čl. 19 ods. 1 zmluvy o EÚ a čl. 2 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 47 charty.

458.

Podľa skupiny poslancov 2 je zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry v rozpore s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 dohovoru OSN proti korupcii a čl. 20 dohovoru o korupcii. Povinnosť zriadiť špecializované orgány boja proti korupcii vyplýva podľa skupiny poslancov 2 priamo z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pričom deklarovanie cieľa zriadiť špecializované odbory na krajských prokuratúrach bez ich zákonného zakotvenia nie je dostatočné na splnenie podmienok stanovených medzinárodnými dohovormi o korupcii.

459.

Vzhľadom na to, že potreba zrušenia úradu špeciálnej prokuratúry bola vládou odôvodňovaná a národnou radou akceptovaná okrem iného aj naplnením „jednotnosti“ sústavy prokuratúry s cieľom priblížiť pravidlá jej fungovania obvyklému usporiadaniu vnútorného členenia prokuratúry vo väčšine európskych krajín (zo všeobecnej časti dôvodovej správy k napadnutému zákonu, pozn.), ústavný súd v rámci vlastného komparatívneho prieskumu zistil, že podobné orgány sú v členských štátoch Európskej únie bežné až väčšinovo sa vyskytujúce.

460.

Zavádzanie špecializovaných prokuratúr s celoštátnou pôsobnosťou na stíhanie určitých druhov trestných činov sa datuje do 70. rokov 20. storočia. V roku 1973 bola v Dánsku zriadená špecializovaná prokuratúra s celoštátnou pôsobnosťou, Štátne zastupiteľstvo pre závažnú ekonomickú kriminalitu. V roku 1988 bola v Španielsku zákonom č. 5/1988 zriadená špecializovaná protidrogová prokuratúra a následne zákonom č. 10/1995 osobitná špecializovaná prokuratúra zameraná na boj proti korupcii a s ňou súvisiacej ekonomickej kriminalite. V Taliansku boli v roku 1992 pre stíhanie organizovanej kriminality zákonným dekrétom č. 367/1991 (konvertovaný zákonom č. 8/1992) zriadené špecializované sekcie prvostupňových prokuratúr, ako aj nad nimi dohliadajúca celoštátna špecializovaná prokuratúra na čele s národným prokurátorom pre boj proti mafii, ktorý disponoval právomocou trestnú vec odobrať prvostupňovému špecializovanému prokurátorovi v prípade jeho nečinnosti a sám ju stíhať. Pre účinnejší postup proti trestným činom, ako je obchodovanie s ľuďmi, terorizmus, organizovaný zločin a legalizácia príjmov z trestnej činnosti, bola aj v Belgicku v roku 1998 zákonom z 22. decembra zriadená špecializovaná Federálna prokuratúra a pre stíhanie obdobných trestných činov bola zákonom z 19. apríla 1999 (Stb. 1999, 194) zriadená holandská Národná prokuratúra. V Holandsku navyše bola zákonom z 29. mája 2006 (Stb. 2006, 285) zriadená ďalšia špecializovaná prokuratúra, ktorá sa zameriava na boj proti podvodom a trestným činom proti životnému prostrediu a konfiškáciu majetkov.

461.

V roku 2001 bol v Chorvátsku zákonom z 28. septembra (NN br. 88/01) založený špecializovaný úrad prokuratúry na potláčanie korupcie a organizovanej kriminality. V Rumunsku bolo neodkladným nariadením č. 43/2002 zriadené Národné protikorupčné riaditeľstvo a zákonom č. 508/2004 aj Riaditeľstvo pre vyšetrovanie organizovaného zločinu a terorizmu, obe ako špecializované prokuratúry s celoštátnou pôsobnosťou. Na rozdiel od všeobecnej právomoci nemá generálny prokurátor vo vzťahu k týmto dvom špecializovaným prokuratúram právomoc zrušiť nezákonné rozhodnutia alebo opatrenia nižšie postavených prokurátorov, čo ako pozitívum vyzdvihla Benátska komisia v stanovisku CDL-AD(2022)045 (body 50 až 54).

462.

V Rakúsku bola zákonom z 5. decembra 2007 (BGBl. I Nr. 112/2007) zriadená špecializovaná zložka prokuratúry na stíhanie korupcie, ktorej pôsobnosť bola neskôr rozšírená aj na ekonomickú trestnú činnosť, a dnes nesie názov Centrálne štátne zastupiteľstvo na stíhanie ekonomickej kriminality a korupcie. V Slovinsku bola v roku 2011 (Uradni list RS, št. 58/11) zriadená Štátna špecializovaná prokuratúra pre vybrané trestné činy. Maďarská Ústredná vyšetrovacia hlavná prokuratúra zriadená príkazom najvyššieho prokurátora č. 12/2012 na základe zákonného zmocnenia stíha trestné činy proti štátu, korupciu vybraných štátnych funkcionárov, útoky na verejných činiteľov, vraždy sudcov a prokurátorov.

463.

Organickým zákonom č. 1115 zo 6. decembra 2013 bola aj vo Francúzsku zriadená prvostupňová Národná finančná prokuratúra pre stíhanie závažnej a zložitej ekonomickej kriminality, pričom v rámci obligatórnej preventívnej kontroly ústavnosti bol tento zákon vyhlásený za súladný s ústavou (2013-680 DC). Následne došlo zákonom č. 222 z 23. marca 2019 k zriadeniu celoštátnej prvostupňovej Národnej protiteroristickej prokuratúry zameranej na terorizmus, trestné činy proti ľudskosti a vojnové trestné činy. Na rozdiel od prípadov, ktoré nie sú stíhané týmito špecializovanými prokuratúrami, nemôže parížsky generálny prokurátor do konkrétnych vecí spadajúcich do pôsobnosti ani jednej z dvoch menovaných špecializovaných prokuratúr zasahovať inak ako vydávaním individuálnych výlučne pozitívnych pokynov, ktoré však príslušného prokurátora na pojednávaní pred súdom nijako nezaväzujú.

464.

Podobne aj vo Švédsku a v Lotyšsku pôsobia špecializované prokuratúry s celoštátnou pôsobnosťou, ktoré sa venujú určitým druhom závažnej kriminality. Od 1. marca 2024 zaviedlo špecializovanú prokuratúru aj Estónsko.

465.

Úrad špeciálnej prokuratúry bol zriadený s účinnosťou od 1. mája 2004 zákonom č. 458/2003 Z. z. Podľa § 38 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre v znení účinnom od 1. mája 2004 do účinnosti napadnutých ustanovení sústavu prokuratúry o. i. tvorila generálna prokuratúra, ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky bol úrad špeciálnej prokuratúry.

466.

Úrad špeciálnej prokuratúry bol od začiatku zriadený a po celý čas existoval ako súčasť generálnej prokuratúry. Mal síce postavenie osobitnej súčasti generálnej prokuratúry (pozri § 55b až § 55l zákona o prokuratúre), ale aj táto osobitnosť vychádzala z inštitucionálneho začlenenia úradu špeciálnej prokuratúry v sústave prokuratúry do generálnej prokuratúry (§ 55d ods. 1 a 3, § 55f, § 55h ods. 1 a 2 a § 55k zákona o prokuratúre v znení účinnom do účinnosti napadnutých ustanovení).

467.

Úrad špeciálnej prokuratúry nebol zriadený ako samostatný štátny orgán v sústave prokuratúry a ani ako orgán prokuratúry nezávislý od generálnej prokuratúry. Práve vďaka tomu úrad špeciálnej prokuratúry obstál v teste ústavnosti. Podľa ústavného súdu «sa zriadenie úradu špeciálnej prokuratúry a vymedzenie jeho postavenia a pôsobnosti nedostáva do rozporu s ústavne definovaným poslaním prokuratúry ako orgánu ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb a štátu ani do rozporu s ústavne definovaným postavením generálneho prokurátora, ktorý je v zmysle čl. 150 ústavy „na čele prokuratúry“» a „Postavenie úradu špeciálnej prokuratúry a osobitne špeciálneho prokurátora v zmysle navrhovateľom napadnutej právnej úpravy nie je natoľko autonómne, aby predstavovalo popretie riadiacej a kontrolnej právomoci generálneho prokurátora v zmysle § 10 zákona č. 153/2001 Z. z.“ (sp. zn. PL. ÚS 17/08).

468.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 17/08 súčasne ústavný súd vyjadril svoj názor na právnu úpravu organizácie, štruktúry a činnosti prokuratúry, ktorý je dnes už bezpochyby súčasťou jeho konštantnej judikatúry (PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 25/2020, PL. ÚS 2/2023). Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti týkajúcej sa prokuratúry (PL. ÚS 17/08, PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 25/2020, PL. ÚS 2/2023) vychádza z toho, že ústava neupravuje organizáciu, štruktúru a činnosť prokuratúry a ani podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní či právach a povinnostiach prokurátorov. Na úpravu týchto otázok splnomocňuje zákonodarcu (čl. 151 ústavy). Z toho vyplýva oveľa širšia miera regulatívnej voľnosti zákonodarcu pri úprave postavenia, činnosti a organizácie prokuratúry, ako aj vymenúvania a odvolávania či práv a povinností prokurátorov než v prípadoch týkajúcich sa postavenia, činnosti a organizácie súdov, ako aj vymenúvania a odvolávania či práv a povinností sudcov.

469.

Organizačná štruktúra prokuratúry a funkčné vzťahy pri výkone jej pôsobnosti sú princípmi zákonnými, nie princípmi ústavnými. Zákonodarca, ktorý princípy organizácie a funkčných vzťahov pri výkone pôsobnosti prokuratúry, ako aj úpravu vymenúvania a odvolávania či práv a povinností prokurátorov konštituuje, môže taktiež tieto princípy a túto úpravu modifikovať a meniť, prirodzene, s ohľadom na rešpektovanie iných ustanovení ústavy vrátane jej čl. 149 a čl. 150 (sp. zn. PL. ÚS 25/2020). Tieto konštituujú základnú úlohu, ale aj zodpovednosť prokuratúry v Slovenskej republike ako demokratickom a právnom štáte a jej jediný ústavný organizačný prvok, a to že na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorý sa tak premieta ako ústredný prvok do zákonnej úpravy organizácie prokuratúry a vzťahov v nej (sp. zn. PL. ÚS 2/2023).

470.

Ak ústavný súd nezistil zásah do čl. 150 ústavy zriadením úradu špeciálnej prokuratúry ako súčasti generálnej prokuratúry práve preto, lebo právomoc generálneho prokurátora vo vzťahu k činnosti úradu špeciálnej prokuratúry bola obmedzená len čiastočne a nebola obmedzená v rozsahu, ktorý by popieral postavenie generálneho prokurátora podľa čl. 150 ústavy, o to menej môže podľa už uvedenej konštantnej judikatúry ústavného súdu predstavovať neústavný zásah zákonodarcu do organizácie a štruktúry prokuratúry zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry.

471.

Navrhovatelia namietajú absenciu kontinuity v dozorovaní trestných vecí úradom špeciálnej prokuratúry, čo bude mať dopad na efektivitu trestných stíhaní, ale tiež aj vznik zbytočných prieťahov. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je legislatívne spojené aj s prechodnými ustanoveniami zákona o prokuratúre a zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení napadnutého zákona (ďalej len „zákon o prokurátoroch“).

472.

V § 56ag zákona o prokuratúre sú upravené prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 15. marca 2024. Podľa nich úrad špeciálnej prokuratúry odovzdá k 20. marcu 2024 spisy a ostatné písomnosti zapísané v registroch a evidenčných pomôckach vedených na úrade špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúre v právoplatne skončených veciach, príslušnej krajskej prokuratúre podľa § 46 ods. 3 zákona o prokuratúre v neskončených veciach; ak v neskončenej veci začne plynúť zákonná lehota pred 20. marcom 2024, príslušný prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry je povinný vykonať úkon alebo konať tak, aby nedošlo k zmeškaniu tejto lehoty, generálnej prokuratúre v ostatných veciach.

473.

Ak v neskončených veciach podľa § 56ag ods. 1 písm. b) zákona o prokuratúre sú na trestné konanie príslušné dve alebo viaceré krajské prokuratúry, o tom, ktorá krajská prokuratúra bude príslušná na konanie, rozhodne generálny prokurátor.

474.

Podľa § 56ah zákona o prokuratúre prechádza s účinnosťou od 20. marca 2024 pôsobnosť úradu špeciálnej prokuratúry na príslušné krajské prokuratúry.

475.

V § 265zf zákona o prokurátoroch sú upravené prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 15. marca 2024. Podľa nich oprávnenie vykonávať funkciu vedúceho prokurátora, prokurátora, asistenta prokurátora, štátneho zamestnanca a zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme v úrade špeciálnej prokuratúry zaniká najneskôr 19. marca 2024. Generálny prokurátor zaradí osoby uvedené v § 265zf ods. 1 do organizačnej zložky generálnej prokuratúry k 20. marcu 2024. To neplatí, ak sa osoba uvedená v § 265zf ods. 1 dohodne s generálnym prokurátorom inak.

476.

Podľa ústavného súdu vytvárajú prechodné ustanovenia v zákone o prokuratúre a zákone o prokurátoroch zákonný základ na plynulý prechod pôsobnosti úradu špeciálnej prokuratúry, spisov a písomností úradu špeciálnej prokuratúry a na zaradenie prokurátorov zrušeného úradu špeciálnej prokuratúry. Prechodné ustanovenia vychádzajú z ústavnej právomoci generálneho prokurátora prokuratúru efektívne riadiť v súlade s už uvedenými zásadami prokuratúry.

477.

Ústavný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že generálny prokurátor vydal v súvislosti so zrušením úradu špeciálnej prokuratúry sériu interných riadiacich aktov, ktorých cieľom malo byť zabezpečenie riadneho konania a rozhodovania vo veciach patriacich do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, resp. do pôsobnosti zrušeného úradu špeciálnej prokuratúry (https://www.genpro.gov.sk/zbierka-sluzobnych-predpisov-generalneho-prokuratora/).

478.

S ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nie je v rozpore s navrhovateľmi označenými referenčnými normami na ústavnej úrovni.

479.

Okrem ústavy má byť zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry podľa skupiny poslancov 1 aj v rozpore s ustanoveniami primárnych prameňov práva Európskej únie. Zmluva o EÚ, zmluva o fungovaní EÚ a charta nepochybne spĺňajú kritériá ustanovené v čl. 125 ods. 1 ústavy a môžu byť referenčným rámcom pre konanie o súlade právnych predpisov.

480.

Členským štátom s obdobnou úpravou je Rumunsko, v ktorom bol v roku 2018 zriadený osobitný odbor prokuratúry s výlučnou právomocou na vedenie trestného konania vo veci trestných činov spáchaných sudcami a prokurátormi vrátane vojenských sudcov a prokurátorov a členov Najvyššej súdnej rady. Prejudiciálne otázky rumunského súdu vo veci C 127/19 smerovali v tomto kontexte k čl. 2 v spojení s čl. 4 ods. 3 a k čl. 19 ods. 1 druhému pododseku zmluvy o EÚ a k čl. 47 charty. V rozsudku z 18. mája 2021 v spojených veciach C83/19, C127/19, C195/19, C291/19, C355/19 a C397/19 Súdny dvor v bode 111 pripomenul svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov pri dodržiavaní práva Európskej únie. Okrem toho však v bode 210 ten istý záver vztiahol aj na prokuratúru. Podľa generálneho advokáta Súdneho dvora vo veci C-634/2022 (prejudiciálne konanie vo vzťahu k zrušeniu bulharského špecializovaného trestného súdu) prípustný je ktorýkoľvek model trestného súdnictva – špecializovaný, ale aj taký, kde všeobecné súdy rozhodujú o všetkých trestných činoch.

481.

Uvedená judikatúra Súdneho dvora teda jednoznačne potvrdzuje, že Slovenská republika pri úprave štruktúry prokuratúry koná v rámci právomocí, ktoré nepreniesla na Európsku úniu. Samozrejme, a znovu je to potvrdené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, aj pri výkone tejto právomoci musí konať Slovenská republika tak, aby dodržiavala povinnosti, ktoré jej vyplývajú z práva Európskej únie (napr. rozsudok Súdneho dvora z 24. 6. 2024 vo veci C-107/23 PPU, bod 127). Štruktúra prokuratúry teda musí byť navrhnutá tak, aby bolo zabezpečené dodržiavanie požiadaviek vyplývajúcich z práva Európskej únie, najmä požiadavky na nezávislosť súdov rozhodujúcich o otázkach súvisiacich s uplatňovaním alebo výkladom tohto práva, aby bola osobám podliehajúcim súdnej právomoci zaručená účinná súdna ochrana práv, ktoré im vyplývajú z tohto práva (rozsudok Súdneho dvora z 18. 5. 2021 v spojených veciach C83/19, C127/19, C195/19, C291/19, C355/19 a C397/19, bod 211).

482.

Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry žiadnym spôsobom nezasahuje do nezávislosti súdnej moci a nespôsobuje tak ohrozenie účinnej súdnej ochrany práv osôb, ktoré im vyplývajú z práva Európskej únie. Právna úprava, ktorou dochádza k zrušeniu úradu špeciálnej prokuratúry, sa tak nedostáva do rozporu s čl. 19 ods. 1 druhým pododsekom zmluvy o EÚ a v dôsledku toho ani do rozporu s čl. 2, s čl. 4 ods. 3 a čl. 3 ods. 1 zmluvy o EÚ.

483.

Skupina poslancov 1 žiada preskúmanie zrušenia úradu špeciálnej prokuratúry aj z pohľadu čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ. Je teda potrebné overiť, či Slovenská republika realizáciou svojej právomoci upraviť štruktúry prokuratúry neporušila povinnosť, ktorá jej vyplýva z čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ.

484.

V čl. 325 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ je obsiahnutá povinnosť členského štátu prijať opatrenia, ktoré majú zamedziť podvodom a iným protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Európskej únie. Použitý pojem „opatrenia“ zahŕňa viacero možností. Súdny dvor už pod neho zahrnul hlavne účinné a odrádzajúce trestné sankcie (napr. rozsudok Súdneho dvora z 24. 7. 2023 vo veci C-107/23 PPU, body 83 a 84) alebo opatrenia, ktoré zaručia účinný a úplný výber vlastných zdrojov, ktorými sú príjmy pochádzajúce z uplatnenia jednotnej sadzby na harmonizovaný vymeriavací základ dane z pridanej hodnoty (napr. rozsudok Súdneho dvora z 21. 12. 2021 v spojených veciach C357/19, C379/19, C547/19, C811/19 a C840/19, bod 182).

485.

Je zrejmé, že zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nemá spojitosť so sankciami, ktoré slovenský právny poriadok predvída v prípade protiprávnych konaní poškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie. Rovnako je zrejmé, že táto právna úprava neovplyvňuje účinný a úplný výber vlastných zdrojov Európskej únie. Napadnutá právna úprava sa tak nemôže dostať do obsahového rozporu s povinnosťou, ktorá Slovenskej republike vyplýva z čl. 353 zmluvy o fungovaní EÚ.

486.

Keďže, ako už bolo uvedené, Slovenská republika pri úprave štruktúry prokuratúry koná v rámci právomocí, ktoré nepreniesla na Európsku úniu, nevykonáva teda právo Európskej únie. V dôsledku toho nie je založená pôsobnosť charty v zmysle jej čl. 51, čo znamená, že v tomto konaní o súlade právnych predpisov nemôže byť charta referenčným rámcom a nie je potrebné uskutočňovať prieskum súladu dotknutej právnej úpravy s čl. 17 ods. 1 a čl. 46 charty.

487.

Z medzinárodných dohovorov, prameňov primárneho práva a zo sekundárneho práva Európskej únie, ktoré skupina poslancov 1 a skupina poslancov 2 uvádzajú na podporu svojho tvrdenia o porušení medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky v oblasti trestnej politiky, osobitne pokiaľ ide o trestný postih trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie, korupčných trestných činov a nadnárodnej organizovanej trestnej činnosti, vyplýva požiadavka na špecializáciu vnútroštátnych orgánov v boji proti kriminalite, na ktorú sa ten-ktorý dohovor či prameň práva Európskej únie vzťahuje.

488.

Vzhľadom na prirodzenú rôznosť či rôznorodosť vnútroštátnych orgánov určených na boj proti kriminalite, a to na všetkých úrovniach Organizácie Spojených národov, Rady Európy, ale aj samotnej Európskej únie, tieto dokumenty nestanovujú presné inštitucionálne zabezpečenie záväzku zmluvnej strany príslušného dohovoru či členského štátu Európskej únie. Práve naopak, s ohľadom na požiadavku cieľa, ktorý sa má dosiahnuť, je otázka vnútroštátneho riešenia prenechaná na zmluvnú stranu príslušného dohovoru či členský štát Európskej únie. Požiadavka špecializácie vnútroštátnych orgánov nemusí byť naplnená iba vytvorením samostatných, nezávislých či osobitných vnútroštátnych orgánov určených na boj proti kriminalite, na ktorú sa ten-ktorý dohovor či prameň práva Európskej únie vzťahuje (takúto požiadavku by nesplnil ani úrad špeciálnej prokuratúry), ale táto požiadavka môže byť naplnená aj vnútornou špecializáciou v rámci inak všeobecného orgánu. Dosiahne sa to napr. vytvorením osobitného špecializovaného organizačného útvaru alebo špecializáciou konkrétnych osôb v príslušnom štátnom orgáne, v Slovenskej republike z povahy veci predovšetkým na generálnej prokuratúre.

489.

Prechodné ustanovenia zákona o prokuratúre a zákona o prokurátoroch a interné riadiace akty generálneho prokurátora vydané v súvislosti so zrušením úradu špeciálnej prokuratúry zabezpečujú univerzálny prechod spisov v neskončených veciach, teda aj tých, na ktoré sa vzťahujú medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v oblasti trestnej politiky, na krajské prokuratúry, ktoré sú ako štátne orgány v sústave prokuratúry [§ 38 ods. 1 písm. b) zákona o prokuratúre] viazané čl. 2 ods. 2 ústavy, ale aj požiadavkou čl. 1 ods. 2 ústavy. Do pôsobnosti krajských prokuratúr ako štátnych orgánov v sústave prokuratúry patria aj nové veci po účinnosti napadnutých ustanovení. Požiadavka čl. 2 ods. 2 ústavy, ale aj čl. 1 ods. 2 ústavy tu platí rovnako. Tým budú medzinárodné záväzky Slovenskej republiky na úseku trestného postihu trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie, korupčných trestných činov a nadnárodnej organizovanej trestnej činnosti podľa označených referenčných noriem skupinou poslancov 1 a skupinou poslancov 2 zabezpečené.

490.

Vo vzťahu k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v rozsahu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08) a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne (sp. zn. I. ÚS 89/2020).

491.

ESĽP vo svojej judikatúre stanovil začiatok plynutia lehoty z hľadiska práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade trestného konania odo dňa, keď bolo podané obvinenie. Pojem „obvinenie“ ESĽP nechápe vo formálnom slova zmysle, ale v materiálnom. V rozhodnutí vo veci Neumeister proti Rakúsku (rozsudok ESĽP z 27. 6. 1968, sťažnosť č. 1936/63) bol za začiatok plynutia doby považovaný deň, v ktorom bol sťažovateľ po prvýkrát vypočutý ako obvinený. Toto stanovisko ESĽP modifikoval v prípade Eckle proti Spolkovej republike Nemecko (rozsudok ESĽP z 15. 7. 1982, č. 8130/78), podľa ktorého lehota začína plynúť od momentu, keď sťažovateľ začína pociťovať účinky trestného vyšetrovania proti svojej osobe. Podobne v prípade Manzoni proti Taliansku (rozsudok ESĽP z 19. 2. 1991, č. 11804/85) určil, že lehota začína plynúť odo dňa vydania príkazu na zatknutie. Aj keď ide o rôzne momenty, ich spoločným menovateľom je, že sa neviažu výslovne iba na konanie a rozhodovanie súdu.

492.

Ústavný súd vychádza zo svojej doterajšej judikatúry k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a jeho účelu, podľa ktorej „právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa ústavou priznáva vo vzťahu k Slovenskej republike a všetkým orgánom, ktoré konajú v jej mene vo veciach, kde rozhodujú o právnej neistote osoby oprávnene žiadajúcej o rozhodnutie alebo vykonanie iného opatrenia ustanoveného zákonom“ (sp. zn. II. ÚS 52/1999).

493.

Napriek tomu, že určujúca judikatúra ústavného súdu, ako aj ESĽP sa dotýka práve súdneho konania, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy sa uplatňuje primerane na všetky konania vedené verejnoprávnym orgánom, resp. iným orgánom rozhodujúcim v prípadoch preneseného výkonu verejnej správy na takýto orgán. Orgánom, na ktorý sa vzťahuje požiadavka konať bez zbytočných prieťahov, je preto aj prokuratúra.

494.

Ústavný súd už odkázal na prechodné ustanovenia v zákone o prokuratúre a zákone o prokurátoroch, ale aj na interné riadiace akty generálneho prokurátora, ktoré upravujú prechod agendy zrušeného úradu špeciálnej prokuratúry na krajské prokuratúry. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry je jednorazová záležitosť, ktorá nezakladá trvalú alebo systémovú legislatívnu vadu v činnosti prokuratúry s potenciálom dlhodobo či trvalo a systematicky zasahovať do práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

495.

Ústavný súd napokon pripomína, že koná o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, teda o abstraktnej ochrane ústavnosti, a nie o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy. Rozhodnutím ústavného súdu v tomto konaní nie je dotknuté právo nikoho podať sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, ak bude namietať porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

496.

Ústavný súd preto návrhom na vyslovenie nesúladu napadnutého zákona z dôvodu zrušenia úradu špeciálnej prokuratúry s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru, čl. 20 dohovoru o korupcii, čl. 29 dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, čl. 36 dohovoru OSN proti korupcii, čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 4 ods. 3, čl. 3 ods. 1, čl. 2 a čl. 19 ods. 1 zmluvy o EÚ a čl. 2 ods. 1, čl. 7 ods. 1, čl. 47 charty nevyhovel.

X. K ďalším námietkam porušenia medzinárodnoprávnych záväzkov štátu v oblasti trestnej politiky:

497.

Navrhovatelia namietajú porušenia medzinárodnoprávnych záväzkov štátu aj v časti trestných činov proti životnému prostrediu.

498.

Slovenská republika je viazaná Dohovorom o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín, podľa ktorého „Strany urobia primerané opatrenia na to, aby ustanovenia tohto Dohovoru uviedli do života a znemožnili také obchodovanie s exemplármi, ktoré by ho porušovalo (čl. 8 ods. 1 tohto dohovoru). Dohovor predpokladá opatrenia „na pokutovanie obchodu s takými exemplármi alebo ich držby, prípadne oboch; a na vykonanie konfiškácie takých exemplárov alebo ich navrátenie do štátu, ktorý ich vyviezol“. Nepredpisuje konkrétnu formu opatrení a napadnutá právna úprava pri širokej škále do úvahy prichádzajúcich opatrení zahŕňajúcich aj iné odvetvia práva než ultimatívne trestné právo sa preto nedostáva do rozporu s týmto dohovorom.

499.

Smernica 2008/99/ES bez ohľadu na okolnosť, že smernica nie je tzv. referenčnou normou v konaní o súlade právnych predpisov a že posudzovanie a sankcionovanie nesprávnej implementácie, resp. transpozície smerníc je z hľadiska pôsobnosti kompetenčnou doménou Súdneho dvora realizovanou v osobitnom konaní, pri vecnom náhľade, pokiaľ ide o pojmy „podstatná škoda“ a „nie zanedbateľné množstvo“, požaduje, aby

i) konanie vymedzené v čl. 3 písm. a), b), d), e) predstavovalo trestný čin, ak ním bola spôsobená podstatná škoda na kvalite ovzdušia, na kvalite pôdy, na kvalite vody alebo na živočíchoch alebo rastlinách,

ii) konanie vymedzené v čl. 3 písm. f) a g) predstavovalo trestný čin s výnimkou prípadov, keď sa takéto konanie týka zanedbateľného množstva takýchto exemplárov a má zanedbateľný vplyv na stav ochrany druhov.

500.

Smernica však tieto pojmy nedefinuje. Počas konania pred ústavným súdom bola zároveň táto smernica nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1203 z 11. apríla 2024 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva, ktorou sa nahrádzajú smernice 2008/99/ES a 2009/123/ES, a to s účinnosťou od 20. mája 2024 [ďalej len „smernica 2024/1203“ (čl. 26 smernice)]. Nová smernica rovnako používa pojem „podstatná škoda“, ale podobne ako pôvodná smernica 2008/99/ES neidentifikuje tento pojem presnou sumou, ale ponecháva to na jednotlivých členských štátoch v rámci transpozície smernice. Novinkou je skutočnosť, že v čl. 3 ods. 3 uvádza okolnosti, ktoré má členský štát zohľadniť pri kvalifikovaní škody ako podstatnej, medzi nimi sa nachádza aj „rozsah rozšírenia škody alebo závažnosť škody“. Z uvedeného vyplýva, že ak členský štát v rámci reformy trestného práva zmení definíciu pojmov malá škoda, väčšia škoda, značná škoda a škoda väčšieho rozsahu, nemôže sa tým dostať do rozporu so smernicou 2024/1203, ktorá používa všeobecný pojem podstatná škoda, ktorého obsah si určuje každý členský štát samostatne.

501.

S ohľadom na už uvedené závery ústavný súd ani v tejto časti podaných návrhov neidentifikoval rozpor napadnutého zákona s ústavu alebo medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a návrhom preto v tejto časti nevyhovel.

XI. K podaniu dovolania v prípade právoplatne schválených dohôd o vine a treste ministrom a k porušeniu zákazu retroaktivity v neprospech obvinených:

502.

Skupina poslancov 1 a skupina poslancov 2 namietajú nesúlad napadnutého zákona v rozsahu čl. II bodu 99 (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona), čl. II bodu 100 (§ 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona) a čl. II bodu 134 (v časti § 567t ods. 4 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona) s čl. 1 ods. 1 ústavy pre porušenie princípu právnej istoty.

503.

Podľa § 567t ods. 4 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona „(4) Ustanovenie § 370 ods. 1 v znení účinnom od 15. marca 2024 sa použije aj na dohody o vine a treste schválené pred 15. marcom 2024.“. Túto úpravu v prechodnom ustanovení je potrebné vykladať nielen v spojení so zmenou v § 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona, ktorým došlo k predĺženiu lehoty na podanie dovolania v neprospech obvineného zo šiestich mesiacov na tri roky, ale aj v spojení so zmenou v § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona, ktorou došlo k doplneniu nového dovolacieho dôvodu ministrom spravodlivosti. Tieto dve zmeny sú účinné od 15. marca 2024.

504.

Napadnuté prechodné ustanovenie sa týka dohôd o vine a treste schválených pred 15. marcom 2024. Konanie o dohode o vine a treste predstavuje jednu z možností odklonov od klasického priebehu trestného konania. Obsah tohto inštitútu spočíva v tom, že dochádza k uzavretiu efektívnej a obojstranne výhodnej dohody o spôsobe ukončenia trestnej veci. Dohodu o vine a treste uzatvárajú prokurátor a obvinený.

505.

Dohodou o vine a treste sa podľa § 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 619/2005 Z. z. o podmienkach a postupe prokurátora pri konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu rozumie dohoda prokurátora a obvineného a v prípadoch ustanovených zákonom aj poškodeného alebo aj inej oprávnenej osoby podľa § 10 ods. 10, § 35 ods. 1, § 44 ods. 3 a § 232 ods. 2 Trestného poriadku o priznaní spáchania skutku, uznaní viny a prijatí trestu obvineným a prípadne aj o ďalších výrokoch podľa § 232 ods. 3 a 7 Trestného poriadku.

506.

Trestný poriadok v § 232 ods. 1 umožňuje prokurátorovi začať konanie o dohode o vine a treste na podnet obvineného alebo aj bez takého podnetu, iba ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený, ktorý sa k spáchaniu skutku priznal, uznal vinu a dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho priznania. Ak osoby uvedené v § 232 ods. 2 Trestného poriadku uzavreli dohodu o vine a treste, prípadne o ďalších výrokoch, prokurátor podá podľa § 233 ods. 1 Trestného poriadku súdu návrh na schválenie tejto dohody.

507.

Táto dohoda následne podlieha schváleniu súdom. Týmto konaním sa obvinený vzdáva práva na prerokovanie veci pred súdom na hlavnom pojednávaní a súd ukladá obvinenému trest bez dokazovania viny. Návrh dohody o vine a treste podľa § 331 ods. 1 Trestného poriadku na súde preskúma predseda senátu a podľa jeho obsahu a podľa obsahu spisu

508.

Uzavretie dohody o vine a treste medzi prokurátorom a obvineným a jej následné schválenie súdom za podmienok stanovených v Trestnom poriadku v znení účinnom do 14. marca 2024 ukončovalo trestné konanie rozsudkom o schválení dohody o vine a treste. Proti tomuto rozsudku nebolo prípustné odvolanie ani dovolanie okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), teda ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Inak právoplatnosť rozsudku zakladala právnu istotu odsúdeného o ukončení jeho trestnej veci podľa súdom schválenej dohody o vine a treste.

509.

K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, čoho súčasťou je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení (sp. zn. PL. ÚS 10/04), samozrejme, okrem špecifických výnimiek, ktorou je aj čl. 50 ods. 6 ústavy v druhej vete tohto ustanovenia S inštitútom právnej istoty v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu (sp. zn. PL. ÚS 16/95).

510.

S požiadavkou (princípom) právnej istoty, ochrany dôvery občanov v právny poriadok a so zákazom spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení nie je podľa ústavného súdu zlučiteľná možnosť podať dovolanie v dovolacej lehote predĺženej s účinnosťou od 15. marca 2024 (teda v neprospech obvineného) proti ktorémukoľvek rozhodnutiu právoplatnému pred 15. marcom 2024 a možnosť ministra spravodlivosti podať dovolanie z dôvodu existujúceho od 15. marca 2024 proti dohodám o vine a treste právoplatne schváleným súdmi pred 15. marcom 2024.

511.

Ústavný súd pritom z hľadiska miery akceptácie tvorby pravidiel trestného konania rozlišuje zmeny v § 370 ods. 1 a § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona pri ich pôsobení do budúcna a previazanie týchto zmien s doplnením Trestného poriadku prechodným ustanovením v § 567t ods. 4.

512.

Ustanovenie § 370 ods. 1 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona predlžuje lehotu na podanie dovolania v neprospech obvineného zo šiestich mesiacov na tri roky. Zároveň doplnená druhá veta § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona zavádza legitimáciu ministra spravodlivosti na podanie dovolania v prípade, ak súd schválil dohodu o vine a treste, ktorá nie je so zreteľom na závažné porušenie hmotnoprávnych ustanovení primeraná alebo spravodlivá. Použitie týchto ustanovení, ako to už bolo vysvetlené, pri ústavnokonformnom výklade zákona prichádza do úvahy len pri rozhodnutiach súdu (vrátane rozhodnutí súdu o schválení dohody o vine a treste), ktoré nadobudli právoplatnosť najskôr 15. marca 2024.

513.

Mimoriadny opravný prostriedok ako taký už zo svojej podstaty zasahuje do právnej istoty založenej právoplatným rozhodnutím, pretože len rozhodnutie, ktoré je právoplatné, je ním možné napadnúť. Aj preto je použitie mimoriadnych opravných prostriedkov limitované, pričom tradičným spôsobom limitácie je ich použitie iba na odstránenie nezákonnosti právoplatného rozhodnutia, pričom prípustným dôvodom na použitie nie sú skutkové zistenia a snaha o ich čiastkovú revíziu, ale iba porušenie zákonnosti vo vzťahu k podstate dotknutého rozhodnutia. Záujem na zákonnosti rozhodnutia prevyšuje nad záujmom na stabilite založenej právoplatnosťou nezákonného rozhodnutia, pričom intenzita tejto prevahy je úmerná tomu, či v kontexte celého príslušného konania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok poslednú ultimatívnu možnosť nápravy nezákonnosti alebo nie (m. m. sp. zn. PL. ÚS 1/2022). Skutkové dôvody podania dovolania sú skôr výnimkou (§ 371 ods. 3 Trestného poriadku).

514.