Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia čl. I bodu 198 v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a ods. 5, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4, čl. XVII bodu 7 a čl. II bodu 4 v časti slov „a 6“, bodu 38 v časti slov „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ a bodu 39, zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Nový dovolací dôvod v § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona smeruje proti rozsudkom súdu schválenej dohode o vine a treste z dôvodu jej neprimeranosti alebo nespravodlivosti ako výsledku závažného porušenia hmotnoprávnych ustanovení. Takto vymedzený dovolací dôvod nepredstavuje podľa ústavného súdu odklon od doterajšej funkcie dovolania zabezpečiť zákonnosť rozhodnutia či v tomto prípade zabezpečiť zachovanie hmotnoprávnych ustanovení relevantných pre uzavretie a schválenie dohody o vine a treste. Záujem na zachovaní právoplatnosti rozsudku, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, tak ustupuje záujmu na jej zákonnosti spojenej s primeranosťou a so spravodlivosťou dohody. Pre taký záver je relevantný aj ústavnokonformný výklad zákona, ktorý pri textuálnej naviazanosti nespravodlivosti a neprimeranosti dohody o vine a treste na závažné porušenie hmotnoprávnych ustanovení, ak taký výklad nemá negovať inštitút dohody o vine a treste v jeho podstate, pripúšťa možnosť revidovať schválenie dohody súdom pri kvalifikačných deformáciách, nie však pri otázke výšky dohodnutého a súdom schváleného trestu vrátane jeho zníženia podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona v prípade kvalifikačnej správnosti, resp. ak nejde o takto (kvalifikačne) orientovanú závažnú nesprávnosť. Druhou možnosťou využitia aktívnej procesnej legitimácie ministra je, ak by išlo o trest v intenciách hmotnoprávneho defektu obdobného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, teda v prípade trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo trestu podľa zákona neprípustného.

515.

V tomto osobitnom prípade je totiž, a to evidentne so zameraním v neprospech obvineného [na rozdiel od dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) ako rovnako dostupného pre ministra spravodlivosti pri dohode o vine a treste], dovolaním atakované súdne rozhodnutie vydané na základe už predbežného konsenzu prokurátora a obvineného, ktorý je sankčným kompromisom zohľadňujúcim vzdanie sa obvineným práva na spravodlivý proces v konaní pred súdom v jeho štandardnej podobe, čo odbúrava dôkazné bremeno prokurátora v súdnom konaní, ktorého unesenie je inak nevyhnutné pre uznanie viny. Bolo by teda z hľadiska čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzájomne vyváženom kontexte atribútu spravodlivosti nezlučiteľné so základným právom obvineného na súdnu ochranu v právnom štáte najprv uzavretie dohody s obvineným a prokurátorom a jej schválenie súdom, teda v oboch prípadoch štátom (pre ktorý predovšetkým platí princíp pacta sunt servanda), a potom „vypovedanie“ právoplatne fixovanej dohody na základe iniciatívy ministra (teda opäť reprezentanta štátu), len preto, lebo sa prokurátor „zle“ dohodol na výške trestu, avšak v rámci zákonnej sadzby (na rozdiel od nesprávne určenej právnej kvalifikácie činu, ktorá môže generovať aj úplne odlišnú trestnú sadzbu). Dohoda strán a jej schválenie súdom je pre oblasť výšky trestu (okrem excesu jeho dohodnutého uloženia mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby) dostatočnou garanciou a následná justičná ingerencia je už nadbytočná, a to aj z hľadiska súladu s ústavou. Práve možnosť takého (ústavnokonformného) výkladu, a to aj skôr objasnených intertemporálnych otázok (body 508 až 510) umožnila ústavnému súdu derogačne nezasiahnuť jednak vo vzťahu k predĺženiu lehoty na podanie dovolania v neprospech obvineného, ako aj vo vzťahu k rozšíreniu dovolacieho oprávnenia ministra spravodlivosti, resp. zásah ústavného súdu bol potrebný len vo vzťahu ku kritickému prechodnému ustanoveniu novelizácie Trestného poriadku označenému vo výroku tohto nálezu (čomu sa venujú nasledujúce body tohto odôvodnenia).

516.

V rozsahu § 370 ods. 1 a § 371 ods. 2 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona tak ústavný súd návrhom na vyslovenie ich nesúladu s čl. 1 ods. 1 ústavy nevyhovel.

517.

Účinok § 567t ods. 4 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona je ale nasmerovaný do minulosti. Iba spojením s § 567t ods. 4 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona je možné použiť nový dovolací dôvod aj na dohody o vine a treste právoplatne schválené pred 15. marcom 2024 (poprípade nadobudnúť dojem, že sa predĺži už plynúca alebo uplynutá lehota na podanie dovolania v neprospech obvineného pri iných rozhodnutiach, proti ktorým je prípustné podanie dovolania).

518.

Táto právna úprava bola do návrhu napadnutého zákona doplnená pozmeňujúcim návrhom na rokovaní ústavnoprávneho výboru a bola odôvodnená iba v rozsahu jednej vety, a to že „Súčasne sa navrhuje prechodné ustanovenie k novému zneniu § 370 ods. 1.“. Takéto odôvodnenie je vo vzťahu k právnej úprave s takými závažnými dôsledkami nepresvedčivé a nedostatočné.

519.

Napadnuté prechodné ustanovenie vykazuje v spojení s rozšírením procesného priestoru na podanie dovolania v neprospech obvineného aj hmotnoprávny presah, pretože zásah do trestných konaní právoplatne ukončených schválením dohôd o vine a treste narúša právnu istotu o právoplatne uzavretých hmotnoprávnych otázkach viny a trestu a nesie so sebou potenciál prísnejšieho trestného postihu.

520.

Tým sa § 567t ods. 4 Trestného poriadku v znení napadnutého zákona (čl. II bod 134 napadnutého zákona) dostáva do rozporu s princípmi materiálneho právneho štátu, a to najmä s princípom právnej istoty, princípom ochrany nadobudnutých práv a princípom zákazu spätného pôsobenia práva. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky možno všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení odvodiť z čl. 1 ústavy, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, čoho súčasťou je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony, a nie subjektívne predstavy ľudí, a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne porušila požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, keď k nemu došlo, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou; PL. ÚS 36/95). Samozrejme, už v predchádzajúcom texte bolo objasnené, že spätné pôsobenie právneho predpisu je ako odôvodnená a výslovne ustanovená výnimka možné, ako to je upravené pri spätnom posúdení trestnosti činu a ukladaní trestu, ak je nová zákonná úprava pre páchateľa priaznivejšia (čl. 50 ods. 6 ústavy, § 2 ods. 1 Trestného zákona).

521.

Ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne očakávanie (legitimate expectation, Vertrauensschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, dokonca aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom. Generálny princíp právneho štátu je kľúčový princíp, na ktorom je budovaný celý právny poriadok i celý systém fungovania nášho štátu. Znamená to, že tento princíp sa premieta bez rozdielu do všetkých oblastí spoločenského života. Ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti je povinný rešpektovať rámec právneho štátu, v ktorom je okrem iného garantovaná právna istota vrátane ochrany legálne nadobudnutých práv, ako aj legitímnych očakávaní a tiež trvácnosť a stabilita právnych noriem a je zakázaná svojvôľa v činnosti orgánov verejnej moci, parlament z toho nevynímajúc. V dôsledku posunu v nazeraní na ústavné princípy nastal posun aj v smere od formálneho chápania právneho štátu k jeho materiálnemu chápaniu, ku ktorému sa ústavný súd svojou judikatúrou zreteľne prihlásil (PL. ÚS 12/05).

522.

Výsledkom týchto úvah je výrok tohto nálezu v jeho derogačnej časti vo vzťahu k čl. II bodu 134 napadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4. Účinnosť predmetnej zmeny vo forme doplnenia zákona bola ústavným súdom pozastavená a po vyhlásení tohto nálezu v zbierke zákonov sa nestane súčasťou platného a účinného znenia Trestného poriadku (negáciou dotknutého doplnenia bez náhrady podľa § 91 ods. 3 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde, keďže skoršie znenie derogovaného ustanovenia neexistuje, pričom platnosť tohto doplnenia v napadnutom novelizačnom zákone pretrvá ešte šesť mesiacov podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

XII. K navrhovaným prejudiciálnym otázkam:

523.

Vo svojej replike skupina poslancov 1 navrhla ústavnému súdu, aby sa obrátil na Súdny dvor a predložil mu prejudiciálne otázky (k zneniu prejudiciálnych otázok pozri bod 188).

524.

Ústavný súd pripúšťa možnosť, že sa môže pri výkone svojich právomocí dostať do situácie, keď sa aj na neho bude vzťahovať povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ (IV. ÚS 206/08, PL. ÚS 3/09) a v konaní sp. zn. PL. ÚS 5/2018 už dokonca takúto prejudiciálnu otázku aj predložil.

525.

V zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora „môže byť vnútroštátny súd oslobodený od povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku len v prípade, ak konštatoval, že položená otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie sa javí byť taký jasný, že neponecháva miesto pre žiadne primerané pochybnosti“ (rozsudok Súdneho dvora zo 6. 10. 1982 vo veci C-283/81, Cilfit a i., EU:C:1982:335, bod 21; z novších rozsudok Súdneho dvora zo 6. 10. 2021 vo veci C561/19, Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi, EU:C:2021:799, bod 33).

526.

Súdny dvor okrem toho ďalej pripomína, že „zo vzťahu medzi článkom 267 druhým odsekom ZFEÚ a článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ vyplýva, že súdy uvedené v článku 267 treťom odseku ZFEÚ majú rovnakú mieru voľnej úvahy ako všetky ostatné vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o otázku, či je rozhodnutie vo veci práva Únie nevyhnutné na to, aby im umožnilo vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy preto nie sú povinné predložiť otázku výkladu práva Únie nastolenú v konaní pred nimi, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípade, ak akákoľvek odpoveď na túto otázku nebude môcť mať nijaký vplyv na rozhodnutie sporu“ (rozsudok Súdneho dvora z 15. 3. 2017 vo veci C-3/16, Aquino, ECLI:EU:C:2017:209, bod 43). Vnútroštátny súd tak musí na vlastnú zodpovednosť nezávisle a s náležitou pozornosťou posúdiť, či sa nachádza v jednej z hypotéz, ktorá mu umožňuje zdržať sa predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru (C-561/19, bod 50). Ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že je splnená niektorá z uvedených negatívnych hypotéz, nie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, a to aj keby bola otázka týkajúca výkladu práva Európskej únie vznesená účastníkom konania, ktoré pred ním prebieha (C-561/19, bod 57).

527.

Podľa názoru ústavného súdu odpovede Súdneho dvora na prejudiciálne otázky navrhované skupinou poslancov 1 nie sú nevyhnutné na vydanie jeho rozhodnutia, a preto nepristúpil k predloženiu týchto otázok Súdnemu dvoru. Navrhované prejudiciálne otázky sa síce formálne týkajú čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ, ale v skutočnosti nesmerujú k výkladu tohto článku, ale k posúdeniu súladu vnútroštátnej právnej úpravy s týmto ustanovením. Tento záver v konečnom dôsledku vyplýva aj priamo z návrhu skupiny poslancov 1, keď tvrdia, že je žiaduce, aby Súdny dvor posúdil súlad napádaného zákona s európskym právom. Úlohou Súdneho dvora v konaní podľa čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ je podávať výklad práva Únie a nie posudzovať súlad vnútroštátneho práva s právom Únie. Táto otázka patrí do právomoci ústavného súdu. Navyše navrhované znenie prejudiciálnych otázok vychádza z predpokladov, ktoré neboli v tomto konaní preukázané. Prvá navrhovaná prejudiciálna otázka predpokladá, že došlo k „zrušeniu úradu špeciálnej prokuratúry bez náhrady, teda bez určenia či zriadenia inej zložky špecializovanej prokuratúry.“ Ako však už bolo v tomto náleze uvedené, požiadavka špecializácie vnútroštátnych orgánov nemusí byť naplnená iba vytvorením samostatných, nezávislých, či osobitných vnútroštátnych orgánov určených na boj proti kriminalite. Druhou navrhovanou prejudiciálnou otázkou sa navrhuje posúdenie súladu „rapídneho zníženia trestných sadzieb a skrátenia premlčacích dôb trestného postihu, a to najmä za finančné podvody a korupciu“. Zo záverov ústavného súdu uvedených v predchádzajúcich častiach tohto nálezu vyplýva, že zníženie trestných sadzieb a skrátenie premlčacích dôb nevylučuje eurokonformný výklad a aplikáciu napadnutých ustanovení orgánmi činnými v trestnom konaní a všeobecnými súdmi pri rozhodovaní individuálnych prípadov. Napokon posledná navrhovaná prejudiciálna otázka vychádza z existencie „normy nastavenej právnymi úpravami členských štátov“, ktorá nebola v tomto konaní navrhovateľmi identifikovaná. Za týchto okolností, ak by aj Súdny dvor odpovedal na navrhované prejudiciálne otázky, jeho odpovede by neboli využiteľné pre rozhodnutie ústavného súdu. Ústavný súd ani sám nedospel k záveru o potrebe predložiť prípadne aj iné prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru.

528.

V závere v tejto časti je potrebné uzavrieť, že popísané závery sú profilované požiadavkami ochrany ústavnosti, nie výsledkami negociácií o tvorbe platného práva podľa názorového diskurzu vedeného s útvarmi Európskej komisie v kontexte dobrej praxe presadzovania práva v podmienkach členských štátov Európskej únie, a preto je potrebné striktne rozlišovať medzi otázkami súladu preskúmavaných právnych noriem s referenčnými normami vyššej právnej sily (vrátane noriem práva Európskej únie) a medzi otázkami týkajúcimi sa optimálnosti preskúmavanej právnej úpravy.

XIII. K návrhu na vyžiadanie stanoviska Rady pre rozpočtovú zodpovednosť:

529.

Skupina poslancov 1 vo svojej replike navrhla vyžiadať stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Ústavný súd sa týmto procesným návrhom zaoberal, no keďže navrhovatelia v návrhoch nenapadli referenčnú normu čl. 55a ústavy, pričom ústavný súd je viazaný petitom návrhu (PL. ÚS 19/2018, bod 58), na Radu pre rozpočtovú zodpovednosť sa s požiadavkou o stanovisko neobrátil. Okrem tohto formálneho argumentu nie sú ústavnému súdu zrejmé ani dôvody, pre ktoré by reforma trestného práva mala mať materiálne prepojenie s dlhodobou udržateľnosťou hospodárenia. Posudzovaná legislatíva podľa ústavného súdu nemá reálny dopad na udržateľnosť alebo efektivitu verejných financií (a contrario PL. ÚS 13/2022, bod 161).

XIV. Záverečné hodnotenie k ústavnosti napadnutého zákona:

530.

Ústavný súd svojím uznesením z 28. februára 2024 prijal na ďalšie konanie tri návrhy smerujúce proti zákonu, ktorý ešte nebol vyhlásený v zbierke zákonov, a rozhodol, že pozastavuje účinnosť čl. I, čl. II bodu 39, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII napadnutého zákona. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že okrem krátkeho času na rozhodnutie do nadobudnutia účinnosti napadnutého zákona a rozsahu napadnutého zákona bol vedený najmä materiálnym naplnením čl. 125 ods. 2 ústavy v situácii, keď by nadobudnutie účinnosti napadnutého zákona vyvolalo nezvratné právne účinky. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd v tomto náleze dospel k záveru o nesúlade niektorých častí napadnutého zákona s ústavou, potvrdila sa opodstatnenosť pozastavenia jeho účinnosti.

531.

Ústavný súd sa od začiatku konania dôsledne riadil svojou judikatúrou týkajúcou sa preskúmavania vád zákonodarného procesu, ako aj preskúmavania trestného zákonodarstva v súlade s princípom minimalizovania zásahov do pôsobnosti zákonodarcu a jeho autonómie.

532.

Ako už bolo na iných miestach tohto nálezu konštatované, ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že legislatívny proces prijímania napadnutého zákona neprebehol bezchybne a v žiadnom prípade neschvaľuje pravidelné alebo nadmerné používanie skráteného legislatívneho procesu či skracovanie lehôt v rámci diskusie v parlamente. Avšak po vlastnom prieskume v návrhoch označených vád legislatívneho procesu ústavný súd nezistil, že by namietané nedostatky dosahovali ústavnoprávnu intenzitu takého charakteru, ktorá by znamenala ústavne nesúladný zásah zákonodarcu do ústavných práv alebo princípov.

533.

Ústavný súd rovnako podrobil prieskumu napadnutý zákon aj z hľadiska namietaných obsahových vád, pričom sa dôsledne riadil zásadou viazanosti návrhmi navrhovateľov a svojou predchádzajúcou judikatúrou o deľbe moci v oblasti trestného zákonodarstva. Zároveň vzal zreteľ na argumenty a názory obsiahnuté vo vyjadreniach odbornej právnickej verejnosti.

534.

Namietané zmeny trestných sadzieb, zmeny v spôsobe určenia hraníc výšky škody, zmeny v možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a zmeny v premlčaní ústavný súd posudzoval v plnej miere s rešpektom k diskrečnej právomoci zákonodarcu. Ústavný súd zároveň nezistil, že by napadnutý zákon bol celkom zjavne excesívny alebo produktom svojvôle zákonodarcu vo vzťahu k zmenám v právnej úprave týkajúcej sa majetkovej, hospodárskej a korupčnej trestnej činnosti.

535.

Ústavný súd vyslovil nesúlad prechodných ustanovení týkajúcich sa trestu prepadnutia majetku, ktoré prikazujú po obnove konania vyvolanej skorším derogačným nálezom ústavného súdu použiť novoúčinné znenie napadnutého zákona vo vzťahu k tejto otázke, aj keď priaznivejšie pre páchateľa môže byť aktuálne účinné znenie trestného zákona, generované práve týmto skorším nálezom, čo je v nesúlade s ústavným príkazom podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, a tým aj čl. 1 ods. 1 ústavy v neprospech páchateľa.

536.

Z rovnakých dôvodov za nesúladné s ústavou považoval ústavný súd aj prechodné ustanovenie § 438k ods. 5 Trestného zákona, ktoré umožňuje považovať pri spätnom použití nových, pre páchateľa priaznivejších pravidiel týkajúcich sa trestnosti činu trestné stíhanie za premlčané len v prípade, ak dôvody skoršieho prerušenia premlčania nastali po márnom uplynutí novoustanovenej premlčacej doby len prvýkrát, teda nie aj v ľubovoľnom ďalšom prípade takého, teda spätného posúdenia prerušenia premlčania.

537.

Ústavný súd tiež vyslovil nesúlad prechodného ustanovenia, ktoré ministrovi spravodlivosti umožňuje podať dovolanie v neprospech obvineného spätne do troch rokov pri dohodách o vine a treste schválených pred 15. marcom 2024. Súčasťou odôvodnenia nálezu je právny názor na ústavnokonformný výklad napadnutého zákona, podľa ktorého ustanovenia o predĺžení lehoty na podanie dovolania v neprospech obvineného na tri roky a o rozšírení oprávnenia ministra spravodlivosti podať dovolanie aj proti rozsudkom súdu o schválení dohody o vine a treste možno použiť len pri rozhodnutiach, ktoré nadobudli právoplatnosť najskôr 15. marca 2024.

538.

Napokon ústavný súd vyslovil nesúlad ustanovení upravujúcich možnosť použiť nezákonne získaný dôkaz v trestnom konaní, aj keď výlučne len v prospech obvineného.

539.

V ostatných častiach návrhom navrhovateľov nevyhovel. To sa týka aj častí napadnutého zákona súvisiacich so zrušením úradu špeciálnej prokuratúry. Ústavný súd pritom vychádzal z vlastnej judikatúry, podľa ktorej vznik a existencia úradu špeciálnej prokuratúry ako súčasti generálnej prokuratúry nepredstavovali zásah do čl. 150 ústavy práve preto, lebo právomoc generálneho prokurátora vo vzťahu k činnosti úradu špeciálnej prokuratúry bola obmedzená len čiastočne a nebola obmedzená v rozsahu, ktorý by popieral postavenie generálneho prokurátora podľa čl. 150 ústavy. O to menej môže predstavovať neústavný zásah zákonodarcu do organizácie a štruktúry prokuratúry zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry. Zrušením úradu špeciálnej prokuratúry nedochádza k narušeniu systému slovenskej prokuratúry ani medzinárodných záväzkov, keď agendu úradu špeciálnej prokuratúry preberajú iné útvary v rámci prokuratúry podriadené generálnemu prokurátorovi.

XV. Účinky nálezu:

540.

Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 3/2024-112 z 28. februára 2024 pozastavil účinnosť čl. I, čl. II bodu 39, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII napadnutého zákona. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že:

(i) ustanovenia čl. I bodu 198 napadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a 5, čl. II bodu 39 a bodu 134 napadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl. XVII bodu 7 (§ 36a) napadnutého zákona, ktorých nesúlad s ústavou bol týmto nálezom vyslovený, nenadobudnú účinnosť a nestanú sa súčasťou platného a účinného znenia napadnutým zákonom novelizovaných právnych predpisov;

(ii) ustanovenia čl. II bodu 4 v časti slov „a 6“ a bodu 38 v časti slov „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ napadnutého zákona, ktorých nesúlad s ústavou bol týmto nálezom vyslovený, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov a prestanú byť súčasťou platného a účinného znenia Trestného poriadku;

(iii) ustanovenia napadnutého zákona, ktorých účinnosť bola pozastavená uznesením ústavného súdu č. k. PL. ÚS 3/2024-112 z 28. februára 2024 a ktorých nesúlad s ústavou nebol týmto nálezom vyslovený, nadobudnú účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov a zmenia alebo doplnia platné a účinné znenie novelizovaných právnych predpisov.

541.

Podľa § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde orgán verejnej moci, ktorý má uviesť právny predpis do súladu podľa čl. 125 ods. 3 ústavy, je viazaný právnym názorom vysloveným v náleze ústavného súdu. Ak do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov neuvedie právny predpis do súladu s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, stráca právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, platnosť.

542.

Podľa § 67 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Peter Straka, ktoré sa týka odôvodnenia nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2024

Ivan Fiačan v. r. predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky