Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 9/2023 z 11. júna 2025 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia § 172 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 30. apríla 2022 v časti „... na desať až pätnásť rokov...“

Nie je vylúčené, že ústavné limity proporcionality môže zákonodarca prekročiť aj svojvoľným stanovením trestnej sadzby, pri ktorej bude racionálny základ absentovať, resp. bude ťažko obhájiteľný systematickým prístupom. Ústavný súd už pomenoval štyri konkrétne limity v oblasti trestného zákonodarca a menoval medzi nimi popri (i) svojvôli aj (ii) zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a trestania a (iii) primeranosť trestov hodnotenú ako racionálny vzťah medzi činom (stupňom viny) a trestom. Bez prekročenia týchto limitov patrí stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či stanovenie hraníc trestných sadzieb do právomoci zákonodarcu (PL. ÚS 3/2024, 353. bod). Pri svojvôli ako ústavnom limite musí ústavný súd vychádzať predovšetkým z povahy chráneného záujmu (nie však automaticky z jeho formálneho zaradenia v určitej hlave nachádzajúcej sa v osobitnej časti Trestného zákona, lebo použitie legislatívnej techniky nemusí za každých okolností vyústiť do korektnej normotvorby) a tiež z prípadného pozitívneho záväzku štátu.

53.

Trest je adekvátny a primeraný, ak je v konkrétnom prípade schopný splniť svoj účel. Trest odňatia slobody je v podmienkach Slovenskej republiky stanovený (až na niektoré výnimky) relatívne určitou trestnou sadzbou, ktorá má svoju spodnú a hornú hranicu. Tento prístup nie je samoúčelný a vo svojej podstate takto určené rozpätie trestnej sadzby vytvára efektívne predpolie na plné rozvinutie sudcovskej úvahy, ktorá by pri ukladaní trestu mala vychádzať zo základných zásad ukladania trestov (§ 33a a § 34 Trestného zákona) a zohľadňovať individuálne okolnosti každej prejednávanej veci. Logicko-právnou implikáciou sa ponúka záver, že čím väčšie je rozpätie medzi spodnou a hornou hranicou trestnej sadzby pri konkrétnej skutkovej podstate, tým väčší priestor dostáva príslušný súd, aby osobitne zohľadnil prípadné špecifické okolnosti príslušnej trestnej veci a samotného páchateľa a, zjednodušene povedané, „ušil trest na mieru“ (PL. ÚS 3/2024, 366. bod).

54.

Ústavnej zásade primeranosti trestu ako zásahu do základných práv a slobôd teda slúži jeho individualizácia (PL. ÚS 18/2020, 23. bod). Jej naplnenie nie je len úlohou zákona, ale aj súdov, ktoré podľa čl. 50 ods. 1 ústavy rozhodujú o vine a treste, aj keď podľa zákona (čl. 49 ústavy) a pri viazanosti sudcu zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Možnosť individualizácie je imperatívom, ktorého dodržanie vyžaduje ústava od zákonodarcu vo všeobecnosti, pričom ústavne tolerovateľné nie je jeho iluzórne uplatnenie. Príkladom takéhoto iluzórneho uplatňovania by bolo minimálne, resp. nedostatočné rozpätie medzi spodnou a hornou hranicou trestnej sadzby. Na druhej strane je potrebné doplniť, že ústavný súd pristupuje v kontexte čl. 125 ods. 4 druhej vety ústavy a limitov vysvetlených vo veci sp. zn. PL. ÚS 8/2022 s kompetenčným rešpektom k tým častiam ústavnej normotvorby, pri ktorých ústavodarca z výnimočných dôvodov zakotvil odlišný model (čl. 107 štvrtá veta ústavy, ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov; jeho obligatórny mechanizmus ukladania sankcií ústavný súd potvrdzuje vo svojej rozhodovacej činnosti dlhodobo, naposledy napríklad vo veciach III. ÚS 119/2022, I. ÚS 30/2025 alebo IV. ÚS 124/2024). Kompetenčný rešpekt je odôvodnený nielen (i) stupňom právnej sily daného formálneho prameňa práva, ale tiež skutočnosťou, že (ii) absencia možnosti individualizácie smeruje voči verejným funkcionárom, a napokon aj (iii) priamym zapojením ústavného súdu do zvoleného sankčného mechanizmu. Ani ústavodarca totiž nie je oprávnený vylúčiť spod kontroly súdnej moci rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd, lebo tomu bráni čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy.

55.

Ústavný súd, nadväzujúc na svoje doterajšie závery týkajúce sa posudzovania primeranosti trestov v konaní o súlade právnych predpisov, dospel k záveru, že v prejednávanej veci nemožno konštatovať, že by napadnutá právna úprava neumožňovala dostatočnú individualizáciu trestu či vytvárala neústavnú disproporciu medzi jednotlivými formami trestania (PL. ÚS 106/2011, s. 41). Nemožno súčasne ani konštatovať, že by malo ísť o obligatórne ukladanie absolútneho (maximálneho) určitého trestu popri súčasnom obligatórnom uložení trestu odňatia slobody (PL. ÚS 1/2021, bod 65.1, bod 76; PL. ÚS 18/2020, bod 23), ktoré by apriórne normatívne vylučovalo možnosť posúdiť primeranosť ukladaného trestu v individuálnych prípadoch. Rovnako je vo vzťahu k napadnutej právnej úprave naďalej aplikovateľný aj inštitút mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody (§ 39 a nasl. trestného zákona), ktorý za zákonom stanovených podmienok rovnako prispieva (síce za mimoriadnych okolností a v rozsahu zákonných limitov) k možnosti sudcovskou úvahou individualizovať trest. Výsledné znenie tak vytvára pre príslušný súd dostatočný priestor, aby osobitne zohľadnil špecifické okolnosti danej trestnej veci a samotného páchateľa. Ústavná požiadavka individualizácie, ktorá slúži primeranosti trestu, tak je naplnená.

56.

Na tomto mieste je súčasne nevyhnutné pripomenúť, že konanie pred ústavným súdom nemá byť pokračovaním zákonodarného procesu. Úlohou ústavného súdu nie je riadny zákonodarný proces nahradiť (PL. ÚS 1/2022, bod 210). Je mylný (a ľahko zneužiteľný) názor o ochrane základných práv prekračovaním právomocí akýmkoľvek orgánom, najmä ingerenciou do sféry výkonu iného druhu moci, pretože práve deľba moci (rozhraničenie právomocí) je základom fungovania štátu v demokracii ako štátu právneho (PL. ÚS 5/2024, 67. bod). Ústavný súd uznáva, že je legitímnym právom subjektov disponujúcich právom legislatívnej iniciatívy, aby sa usilovali o schválenie benevolentnejších trestných sadzieb za drogové trestné činy. Rovnako by vnímal ako legitímne snahy, ktoré by pochádzali od občanov v zmysle čl. 95 ods. 1 ústavy, i keď de constitutione lata je realistickejšie očakávať zmenu prostredníctvom zákonodarného procesu v Národnej rade, ktorý vytvára priestor na náležitú deliberáciu a „obrusovanie hrán“ predloženého návrhu zákona (pozri PL. ÚS 18/2022, 37. bod). Zákon predstavuje výsledok práce širokého spektra zástupcov ľudu a odráža kompromisy, ktoré sú nezriedka zložité aj hrubé. Často aj skupiny poslancov presadzujúce záujmy príslušníkov určitých menšín dokážu konať tak, aby si od parlamentnej väčšiny dokázali získať ústupky, výmenou za potrebné hlasy. Je to ich ústavou priznaný vyjednávací nástroj (pozri GORSUCH, N. A Republic, If You Can Keep It. New York: Crown Forum, 2019, s. 132 a 133; pozri tiež schválenie už spomenutého zákona č. 105/2022 Z. z. hlasmi 72 zo 123 prítomných poslancov). Nie je však úlohou ústavného súdu, aby do týchto kompromisov zástupcov ľudu vstupoval cez vštepovanie svojej predstavy o optimálnej drogovej politike, ktorá by sa prejavovala okrem iného aj v normovaní konkrétnej spodnej či hornej hranice trestnej sadzby, a to za podmienky, že zákonodarca na ústavnú požiadavku individualizácie nerezignoval. Prejavuje sa tu rešpekt ústavného súdu k princípu suverenity ľudu (PL. ÚS 42/95, I. ÚS 76/97, PL. ÚS 19/98, I. ÚS 238/04, PL. ÚS 6/08, PL. ÚS 105/2011), resp. princípu demokracie (I. ÚS 76/97, I. ÚS 60/97).

57.

Keďže trestné činy spojené s drogami majú byť vo všeobecnosti považované za tie najzávažnejšie v rámci trestnoprávneho spektra, vzhľadom k ich povahe a ničivým účinkom, ktoré majú na celú spoločnosť (pozri Loukili proti Holandsku, sťažnosť č. 57766/19, 49. bod; Unuane proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 80343/17, 87. bod), ústavný súd nepovažuje normovanie spodnej hranice siedmich rokov v § 173 ods. 3 Trestného zákona za svojvoľné, berúc do úvahy aj pripomenutie vlády ako vedľajšieho účastníka konania, že dané ustanovenie sa v aplikačnej praxi využíva okrem iného aj v prípadoch organizovaných skupín obchodujúcich s inými drogami ako marihuanou. Ústavný súd súčasne nevidí dôvod ani na spochybnenie hornej hranice trestnej sadzby, pričom aj samotný navrhovateľ sústredil svoju argumentáciu práve na dolnú hranicu (v čase, keď bola dolná hranica ešte na úrovni desiatich rokov) a konkrétnejšie výhrady voči primeranosti hornej hranice neboli v návrhu na začatie konania identifikované.

III.5. K namietanému nesúladu s ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach (čl. 12 ods. 1 ústavy):

58.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i na názore, že čl. 12 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu. Ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom, pričom v tomto zmysle je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia vo vzťahu k všetkým subjektom práva, ich základným právam a slobodám z hľadiska ich uskutočňovania a uplatňovania pristupovať rovnako bez ohľadu na okolnosti predpokladané čl. 12 ods. 2 ústavy [pohlavie, rasu, farbu pleti... (m. m. PL. ÚS 16/08)]. Z čl. 12 ods. 2 ústavy vyplýva subjektívne právo každého, aby nebol diskriminovaný z dôvodov v tomto ustanovení vymenovaných (III. ÚS 39/01, II. ÚS 5/03). Vychádzajúc z modelu materiálneho chápania rovnosti, ústavný súd už zdôraznil, že nie je dôležité, aké rozdiely medzi ľuďmi existujú, pretože ľudia majú rovnakú hodnotu, a preto zasluhujú rovnakú starostlivosť a rešpekt (čl. 12 ods. 1 ústavy). Vyplýva to zo všeobecných hodnôt ľudskej dôstojnosti, autonómnosti a rovnakej ceny každého indivídua, ktoré tvoria základ pre zákaz nespravodlivej diskriminácie ľudských bytostí bez ohľadu na ich postavenie v spoločnosti (PL. ÚS 8/04, PL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 10/2022).

59.

Za diskriminačnú úpravu, resp. úpravu porušujúcu ústavnú požiadavku rovnosti v právach v zmysle čl. 12 ods. 1 ústavy možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické/porovnateľné situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 10/2022). Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, ktoré odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03, PL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 10/2022).

60.

Národná rada je preto povinná prijímať také zákony, ktoré nikoho pri uplatňovaní základných práv a slobôd nediskriminujú, aj keď nie každý rozdiel, ktorý sa vyskytne v zákonoch upravujúcich výkon určitých základných práv a slobôd, musí byť v rozpore s čl. 12 ods. 1, resp. čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože v určitých situáciách sa na prvý pohľad diskriminujúca úprava používa na odstránenie alebo zmiernenie faktickej nerovnosti dotknutých osôb (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 14/2020).

61.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. PL. ÚS 13/09, I. ÚS 17/99, PL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 10/2022) ústavný princíp rovnosti ľudí v dôstojnosti a právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, resp. zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy nie sú spravidla chránené samy osebe, ale k ich porušeniu môže dôjsť v zásade len v súvislosti s porušením iného základného práva alebo slobody. To znamená, že dovolávať sa ich porušenia možno v zásade len v spojení s porušením iného konkrétneho základného práva a slobody podľa ústavy alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (m. m. pozri napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 17/99, PL. ÚS 10/04). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre (PL. ÚS 33/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 15/06, PL. ÚS 3/08, PL. ÚS 19/09, PL. ÚS 11/2011, PL. ÚS 11/2013, PL. ÚS 16/2018, PL. ÚS 10/2022) preferuje tento akcesorický prístup k preskúmavaniu namietaného porušenia ústavného princípu rovnosti, resp. zákazu diskriminácie.

62.

Ústavný súd považuje za problém, že v návrhu mestského súdu sa síce porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy namieta, no dôvody nie sú jasné. Ak mestský súd považuje napadnuté ustanovenie za diskriminačné, potom bolo v návrhu potrebné podrobiť ho príslušnému testu. Keďže ústavný súd nie je v tomto konaní v postavení aktívne legitimovaného subjektu na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, nie je jeho úlohou argumentáciu mestského súdu dopĺňať. Návrhu preto nevyhovel ani v tejto časti.

III.6. K namietanému nesúladu so zákazom mučenia a krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu (čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru):

63.

Mestský súd do svojej argumentácie zahrnul tiež jedno z mála absolútnych práv, ktoré sú garantované ústavou a dohovorom. Kým väčšina zo základných práv a slobôd má relatívny charakter a je preto možné ich obmedziť po splnení štandardne uplatňovaných doktrín, zákaz mučenia a krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu nesmie ustúpiť ani „vyššiemu dobru“ (pozri Gäfgen proti Nemecku, sťažnosť č. 22978/05, rozsudok z 1. 6. 2010). Uvedený zákaz sa síce primárne týka najmä telesných trestov, no má obmedzujúci vplyv aj na ostatné druhy trestov, ktoré síce samy osebe nemožno považovať za neľudské alebo ponižujúce, no nesmú sa však ukladať alebo vykonávať spôsobom, ktorým by sa stali neľudskými alebo ponižujúcimi. K trestom porušujúcim tento zákaz sa nikdy nie je prípustné uchýliť, a to hoci by ich odstrašujúci účinok mal byť akýkoľvek. Totiž trest nestráca charakter neľudského trestu, prípadne ponižujúceho trestu iba na základe skutočnosti, že ho v súvislosti s regulovaním zločinnosti možno pokladať za efektívny zastrašujúci prostriedok alebo že v skutočnosti takým prostriedkom aj je (PL. ÚS 6/09). Vo väčšine prípadov súdom nariadeného potrestania pritom potrestaný môže prežívať pocity poníženia, prípadne duševné či fyzické nepohodlie, ktoré subjektívne môže vnímať ako „strádanie“ či „utrpenie“, avšak aby došlo k porušeniu tejto zásady, musí ísť o zaobchádzanie alebo trest spôsobujúce psychické alebo fyzické utrpenie dosahujúce určitú závažnosť (PL. ÚS 1/2021, bod 65.1).

64.

Európsky súd pre ľudské práva už uviedol, že otázky spravodlivého a primeraného trestu sú predmetom racionálnej diskusie a civilizovaného nesúhlasu. Zmluvným štátom preto musí byť ponechaný priestor na uváženie pri rozhodovaní o primeranej dĺžke trestu odňatia slobody za konkrétne trestné činy (Vinter a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosti č. 66069/09, 130/10 a 3896/10, rozsudok Veľkej komory z 9. 7. 2013, 105. bod; pozri tiež SUMMERS, S. J. Sentencing and Human Rights. The Limits on Punishments. Oxford: Oxford University Press, 2022, s. 95 až 97). Vo veci Maričák proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 26621/10, rozhodnutie zo 7. 6. 2011) súd zdôraznil, že otázka neprimeranosti trestu spadá z veľkej časti mimo ustanovení dohovoru a nie je jeho úlohou rozhodnúť o tom, aká je primeraná doba trestu odňatia slobody v konkrétnom prípade (Sawoniuk proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 63716/00, rozhodnutie z 29. 5. 2001). Podobne aj v prípade ponižujúceho trestu musí pokorenie alebo poníženie dosiahnuť určitý stupeň a charakter, ktorý je odlišný od prvku poníženia obsiahnutého v treste vo všeobecnosti (Tyrer proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5856/72, 29. a 30. bod, rozsudok z 15. 3. 1978). Uvedené pritom závisí od všetkých okolností konkrétneho prípadu vrátane trvania takého zaobchádzania, fyzických a psychických dôsledkov, v niektorých prípadoch aj od pohlavia, veku a zdravotného stavu. Pre účely zabezpečenia práv v zmysle čl. 3 dohovoru je štát povinný zabezpečiť, aby pozbavenie osobnej slobody vždy bolo vykonávané za podmienok rešpektujúcich ľudskú dôstojnosť, a takým spôsobom, ktorý osobe, ktorej bol trest uložený, nespôsobí ťažkosti presahujúce nevyhnutnú mieru utrpenia spojenú s pozbavením osobnej slobody (pozri IV. ÚS 415/2020, 232. a 233. bod).

65.

Pre ústavný súd je v danom konaní rozhodujúce, že napadnuté ustanovenie všeobecnému súdu neprikazuje uloženie obligatórneho trestu odňatia slobody v konkrétnej sadzbe. Zákonodarcom formulované rozpätie samo osebe nepredstavuje porušenie čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru v kontexte citovanej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, a návrhu mestského súdu tak ani v tejto časti nevyhovel.

III.7. K namietanému nesúladu s požiadavkou súdneho rozhodovania o treste (čl. 50 ods. 1 ústavy):

66.

Účelom čl. 50 ods. 1 ústavy je v záujme právnej istoty každého nositeľa základných práv a slobôd stanoviť garanciu, že jediným orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený rozhodnúť o jeho vine a treste za spáchaný skutok, je príslušný všeobecný súd, ktorý spravidla, čo sa týka otázky viny, nie je pri rozhodovaní výrazne limitovaný, ale v otázke ukladania trestu sú tieto obmedzenia omnoho zreteľnejšie, keď súd je viazaný druhmi trestu uvedenými v zákone, samozrejme, okrem prípadov, keď súd upustí od potrestania (III. ÚS 107/08, III. ÚS 247/08). Predpokladom rozhodovania súdu o oboch dotknutých meritórnych otázkach je podanie obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste, čo limituje rozhodovanie súdu vylúčením jeho negatívnej alternatívy v prípade, ak niektorý z oboch naostatok označených návrhov prokurátora (obžalobný alebo schvaľovací) nebol podaný (PL. ÚS 1/2022, 193. bod).

67.

Mestský súd s odkazom na čl. 50 ods. 1 ústavy argumentuje, že ústavne súladná bude len taká právna úprava, ktorá súdu umožní, aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétneho trestného činu, osobné vlastnosti či pomery páchateľa uložil trest taký (pokiaľ ide o jeho výmeru a jeho druh), ktorý bude na dosiahnutie účelu nevyhnutný. Článok 50 ods. 1 je nevyhnutné vnímať v kontexte čl. 49 ústavy. Podľa neho platí, že len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

68.

Ústavný princíp vyžadujúci, aby len zákon, t. j. zákonodarca, definoval tresty za spáchanie trestných činov, je ústavným princípom hmotnoprávneho charakteru vyjadrujúcim hmotnoprávnu zásadu nulla poena sine lege (t. j. žiadny trest bez zákona). Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby za konanie, ktoré zákonodarca ustanovil ako trestný čin, mohla byť trestne postihnutá výhradne spôsobom ustanoveným zákonodarcom. Táto zásada predstavuje požiadavku, aby zákonodarca vymedzil hranice, v ktorých medziach súd rozhodne o uložení ustanoveného druhu trestu a o výmere tohto trestu za konkrétny trestný čin. Porušením tejto zásady by bolo, ak by zákonodarca ustanovil tresty absolútne neurčité (napr. „bude potrestaný primerane“). Z citovaných článkov ústavy vyplýva, že kým do výhradnej právomoci zákonodarcu patrí stanovovanie druhov trestov a ich výmery, do výhradnej právomoci súdov patrí rozhodovanie o treste v konkrétnom prípade (PL. ÚS 1/2021, body 71.3 a 71. 4).

69.

Zákonodarca prijatím napádaného ustanovenia nezasiahol do výlučnej právomoci súdu rozhodovať o treste, keďže toto rozhodovanie súdu neodňal. Ústavný súd preto návrhu mestského súdu nevyhovel ani v tejto časti.

III.8. K namietanému nesúladu s požiadavkou nezávislosti a nestrannosti súdnej moci (čl. 141 ods. 1 ústavy):

70.

Účelom zriaďovania súdov v ľudskej spoločnosti, zmyslom existencie súdnej moci je rozhodovanie sporov o právo. Súdnictvo predstavuje procesnú stránku spravodlivosti, ktorá je prostriedkom v odhaľovaní jej materiálnej časti obsiahnutej v práve ako účelovom nástroji riadenia štátu a spoločnosti. Kvôli tomu, aby súdy mohli plniť svoje poslanie, sa im priznáva, zaručuje a chráni nezávislosť a vyžaduje sa od nich nestrannosť. Účelom nezávislosti súdov je „zabezpečiť výkon súdnej moci takými štátnymi orgánmi (súdmi), ktoré nie sú podriadené iným zložkám štátnej moci“. Sudcovskú nezávislosť nemožno považovať ani za nejakú „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutie (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 21/2014, 141. bod).

71.

Mestský súd nepredložil ústavnému súdu žiadne konkrétnejšie argumenty, ktorými by podložil rozpor napádaného ustanovenia s referenčným rámcom pre výkon súdnictva v demokratickom a právnom štáte. Ústavný súd tak návrhu ani v tejto časti nevyhovel.

72.

Ako obiter dictum ústavný súd na záver dodáva, že konanie o súlade právnych predpisov slúži na ochranu ústavnosti odstránením s ústavou rozporného ustanovenia alebo aj celého právneho predpisu z právneho poriadku (PL. ÚS 1/2022, 210. bod). Pokiaľ je účastníkom konania v zmysle § 76 zákona o ústavnom súde aj ten orgán verejnej moci, ktorý napadnutý právny predpis vydal, je legitímne očakávať jeho procesnú aktivitu prejavujúcu sa okrem iného aj tým, že k napádanému predpisu alebo jeho časti zaujme stanovisko. Odlišný prístup normotvorcu môže ústavný súd zohľadniť, a to predovšetkým vo veciach s extenziou do princípu proporcionality, lebo procesná pasivita sa v tejto súvislosti dá chápať aj ako implicitné uznanie argumentov navrhovateľa.

73.

Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská sudcovia Miloš Maďar, Martin Vernarský a Peter Straka, ktoré sa týkajú výroku a odôvodnenia rozhodnutia.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2025

Ivan Fiačan predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky